Boh, Cirkev a Prirodzenosť: Vzťah Manželskej Lásky a Rodiny

Dokument Biskupskej konferencie Španielska sa zaoberá manželskou láskou, rodovou ideológiou a legislatívou ohľadom rodiny.

Úvod

Druhý vatikánsky koncil venoval osobitnú pozornosť manželstvu a rodine a všetkým pripomenul, že „v rozličných životných stavoch a povolaniach jestvuje vždy len jediná svätosť, ktorú žijú tí, ktorí sa nechajú viesť Božím Duchom”. Španielska biskupská konferencia upriamuje pozornosť na nové okolnosti, v ktorých sa dnešný rodinný život nachádza a rozvíja.

Okrem toho si pripomíname tridsiate výročie od chvíle, čo pápež Ján Pavol II. po zasadaní Biskupskej synody o poslaní rodiny slávnostne promulgoval apoštolskú exhortáciu Familiaris consortio (1981). Ako španielski biskupi sme sa rozhodli nasledovať usmernenia tejto magny charty rodinnej pastorácie a následne sme publikovali dokumenty Rodina, svätyňa života a nádej pre dnešnú spoločnosť (2001) a Direktórium pre pastoráciu rodín v Španielsku (2003).

Rovnako poukazuje na to, že v španielskom zákonodarstve sa nachádzajú predpoklady, ktoré devalvujú manželstvo, zapríčiňujú, že rodina nie je chránená, a vedú ku kultúre, ktorú by sme bez eufemizmov mohli nazvať „kultúrou smrti”. Biskupská konferencia chce hlavne zviditeľniť sociálne dôsledky takto zameranej kultúry, vychádzajúcej z tzv.

Nádej a Výzvy

Zaiste možno konštatovať, že v uplynulej dobe sme nepozorovali veľa dôvodov na nádej. Ak si však všimneme iné skutočnosti, nájdeme v rôznych oblastiach spoločnosti aj pozitívne ocenenie hodnoty života a rodiny manželstiev a všeobecne sa v tomto období krízy - a to zo strany celej spoločnosti - priznáva rodine veľmi podstatná úloha, keďže zabezpečuje starostlivosť o viaceré osoby.

Tieto svetlé momenty nám však nesmú brániť vidieť mraky, ktoré sa rozširujú nad našou spoločnosťou. Potratové praktiky, rozpady manželstiev, vykorisťovanie slabých a chudobných - najmä detí a žien -, antikoncepcia a sterilizácie, predmanželské sexuálne vzťahy, degradácia medziľudských vzťahov, prostitúcia, násilie v oblasti domáceho spolunažívania, závislosť od pornografie, drog, alkoholu, automatov, internetu a pod.

Okrem toho môžeme v poslednom čase vyzdvihnúť mnohé prejavy v prospech života: konajú sa Dni rodiny; pribúda čoraz viac prípadov výhrady vo svedomí zo strany profesionálnych zdravotníkov, ktorí odmietajú vykonávať potraty; vznikajú rôzne sociálne siete pre občanov na obhajobu práva na materstvo a pod. Dôvodom pre nádej sú aj reakcie mnohých rodičov na zákon ohľadne „občianskej výchovy”. Odvolali sa proti nemu na súd, čím naplnili jedno zo svojich základných práv, ktoré im ako rodičom pomáha vo výchove ich detí.

To všetko narástlo do tej miery, že pravdepodobne nebudeme preháňať, keď povieme, že naša spoločnosť je chorá. Navyše, čím viac sa tieto negatívne fenomény vzmáhajú a šíria, tým väčšmi sa množia aj niektoré ideologické programy či kultúrne návrhy napríklad ohľadne subjektivistickej absolutizácie slobody. Takto chápaná sloboda - ak je oddelená od pravdy - v konečnom dôsledku považuje vlastné subjektívne emócie za normu všetkého dobra a mravnosti.

Zoči-voči týmto novým spoločenským okolnostiam chceme španielskym katolíkom i všetkým ostatným, najmä však rodičom a pedagógom znovu ponúknuť základné princípy týkajúce sa sexuálnej identity ľudskej osoby: manželskú lásku vlastnú manželstvu a antropologické základy rodiny. Rovnako nás ženie túžba prispieť k rozvoju našej spoločnosti.

Božia Láska ako Základ

„Boh je láska a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom” (1 Jn 4, 16). Tieto slová z Prvého Jánovho listu úplne jasne vyjadrujú jadro kresťanskej viery. Boh si vyvolil kráľovskú cestu lásky, aby sa zjavil človekovi.

Pôvod lásky, jej skrytý prameň, sa nachádza v tajomstve Boha. Správy o stvorení jasne svedčia o tom, že všetko, čo jestvuje, je plodom Božej lásky, pretože Boh túži sprostredkovať stvoreniu svoju dobrotu a dať mu účasť na svojej láske. „Boh je v absolútnom zmysle pôvodný prameň všetkého bytia; avšak tento tvorivý počiatok všetkých vecí - Logos, prvotný rozum - je zároveň milujúci s plným zanietením a pravou láskou”.

Láska nášho Stvoriteľa nie je neosobnou, bližšie nešpecifikovanou láskou, ale je to trojičná, interpersonálna láska, v ktorej sa Otec a Syn vzájomne milujú v Duchu. Táto prvotná láska je teda láskou spoločenstva a z nej každá láska vyviera. Počiatok lásky sa nenachádza v samom človeku, ale prvotným prameňom lásky je samotné tajomstvo Boha, ktorý sa zjavuje a vychádza, aby sa stretol s človekom.

Boží Plán Lásky

„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna” (Jn 3, 16). Boží plán lásky, ktorý nám Boh dáva spoznať zo stvorenia a ktorý neustále pripomínal prostredníctvom prorokov izraelskému ľudu, sa plne zjavil a naplnil v jeho Synovi, Ježišovi Kristovi. Osoba a život nášho Pána najvyšším a definitívnym spôsobom zjavujú Božiu lásku. Boh až takto miluje človeka.

Po prvýkrát zažiaril Boh svojou láskou v našich srdciach, keď nás stvoril a v Kristovi utvoril „na svoj obraz a podobu” (porov. Gn 1, 26-27); potom vtedy, keď nás „nanovo utvoril” a pozval nás, aby sme sa zjednotili s Kristom a mali účasť na jeho živote. Zjavenie nám jasne prezrádza, že ešte prv, ako bol človek stvorený, Boh zamýšľal a túžil po jeho zjednotení s Kristom (porov. Jn 1, 14; Kol 1, 15-20; Ef 1, 3-11).

Otec priťahuje každého človeka a pozýva ho, aby sa stretol osobne s Kristom, a tak objavil pravdu a cestu lásky. „Boh [...] tým, že ho [človeka] z lásky povolal k životu, zároveň ho aj určil pre lásku. [...] Preto je láska hlavným a prirodzeným povolaním každého človeka”.

Kristus ako Boží obraz je tou najhlbšou pravdou o človekovi a o jeho povolaní na lásku. V Kristovi, milovanom Otcovom Synovi, miluje Boh každého človeka ako syna vo svojom Synovi. Božia láska je prvá (porov. 1 Jn 4, 10). Je to prameň, z ktorého vyvierajú všetky podoby lásky, aj ľudská láska.

Ľudská Bytosť ako Boží Obraz

Človekom stvoreným na Boží obraz je každý človek - každý člen ľudského pokolenia: muž i žena - a celý človek - teda ľudská bytosť ako celok: telo i duša. A ako taký je človek zameraný na to, aby zjavoval tento prvotný obraz v celej jeho veľkosti a dospel tak k osobnému naplneniu.

Ľudská bytosť je Božím obrazom vo všetkých rozmeroch svojej ľudskosti. Medzi telom, dušou a životom človeka je taký úzky vzťah, že nie je možné si predstaviť ľudské telo zredukované len na organickú štruktúru, alebo ľudský život len na jeho biologický rozmer. Telo je osobou v jej viditeľnom rozmere. To vysvetľuje fakt - ako to potvrdzuje antropológia a tiež všeobecná skúsenosť -, že osoba vníma svoju telesnosť ako konštitutívny rozmer vlastného „ja”.

Telo a duša vytvárajú jeden duchovno-telesný celok, a tým je ľudská osoba. Tá však musí jestvovať buď ako muž, alebo ako žena. Nemôže existovať inak. Duch sa spája s telom, ktoré je nutne mužské alebo ženské, a preto substanciálna jednota tela a ducha, čiže ľudská bytosť ako celok, je buď mužská alebo ženská.

Človek - keďže je stvorený na Boží obraz - „je povolaný na lásku ako vtelený duch, t. j. duša spolu s telom v jednote osoby”, ale aj ako ľudská osoba s odlíšenou sexualitou. Práve preto, že odpoveď človeka na toto povolanie sa uskutočňuje prostredníctvom sexuálnej komunikácie, je jedným z jej esenciálnych prvkov otvorenosť pre odovzdávanie života.

So stvorením ľudskej bytosti v dualite pohlaví sa spája - ako to ďalej text naznačuje - okrem iného aj axiologický [hodnotový] význam sexuality: muž je tu pre ženu, žena zasa pre muža, obaja rodičia pre svoje deti. Sexuálna odlišnosť poukazuje na vzájomnú komplementaritu, ktorej cieľom je komunikácia: citmi, prejavmi a prežívaním ľudskej lásky, otvorením sa väčšej plnosti”. Hlboký zmysel ľudského života spočíva v odpovedi na toto prvotné slovo, ktoré Boh od počiatkov človekovi adresuje.

Manželská Láska

Boh použil príklad manželskej lásky, aby ukázal svoju lásku k vyvolenému ľudu. Manželstvo je vo svojej forme - tak ako panenstvo - konkrétnym vyjadrením najhlbšej pravdy o človeku, o tom, že je „Božím obrazom”. No v prvom rade treba povedať, že obraz manželskej lásky muža a ženy použil Boh nato, aby ukázal svoju lásku k vyvolenému ľudu, teda k Izraelu.

Manželská láska je „záväznou“ láskou. Vo všetkých svojich prejavoch sa rodí a vzmáha z reality, ktorá ju presahuje a ktorá zároveň dáva zmysel životu oboch manželov. Je jedinečná a má znaky, ktoré ju odlišujú od ostatných foriem lásky. Druhý vatikánsky koncil a encyklika Humanae vitae ju opisujú prívlastkami „plne ľudská”, „totálna”, „verná a výlučná” či „plodná”. Autenticita tejto lásky sa nutne spája s rešpektovaním dôstojnosti osoby a významu jej sexuálnej komunikácie.

Manželstvom sa ustanovuje medzi mužom a ženou zväzok alebo manželské spoločenstvo, vďaka ktorému „už nie sú dvaja, ale jedno telo” (Mt 19, 6; porov. Gn 2, 24). Tak muž i žena zostávajú každý plne individuálnou osobou, no spolu tvoria „duálnu jednotu”, ako sexuálne odlišné a vzájomne sa dopĺňajúce bytosti. Zväzok, ktorý takto vzniká, nepredstavuje len viditeľné puto, ale aj puto morálne, sociálne či právne. Toto puto je také bohaté a obsiahle, že si od oboch strán vyžaduje „rozhodnutie samotných manželov spolu žiť celý životný údel, totiž, čo majú a čím sú”. Manželstvo teda nemožno zredukovať len na jednoduchý vzťah spolužitia či kohabitácie.

Manželskú lásku treba chápať ako prísľub, ako vzájomný záväzok manželov usilovať sa o budovanie spoločného života. „Pán povoláva mnohých ľudí” - hovorí Benedikt XVI., pričom chápe manželstvo ako kresťanské povolanie - „do manželstva, v ktorom sa z muža a ženy stáva jedno telo (porov. Gn 2, 24) a tak uskutočňujú hlboký život spoločenstva. Je to žiarivý a zároveň náročný cieľ. Plán ozajstnej lásky, ktorá sa obnovuje a prehlbuje každý deň - pričom obaja spoločne zdieľajú radosti i ťažkosti. Je to plán, ktorý sa vyznačuje úplným odovzdaním sa človeka.

Je zrejmé, že manželská láska musí byť v prvom rade plne humánnou a totálnou láskou. Musí zasiahnuť osoby oboch manželov - ako manželov - na všetkých rovinách: citov i vôle, tela i ducha a podobne, a definitívne zapojiť všetky tieto roviny do správnej hierarchie. Musí ísť o osobu zamerani...

Čistota a Sexualita

Sexualita má vplyv na všetky stránky ľudskej osoby v jednote jej tela a duše. Každý človek, muž i žena, má uznať a prijať svoju sexuálnu totožnosť. Fyzická, morálna a duchovná rozdielnosť a komplementárnosť (vzájomné dopĺňanie sa) sú zamerané na dobrá manželstva a na rozvíjanie rodinného života.

Každé z oboch pohlaví je s rovnakou dôstojnosťou, hoci odlišným spôsobom, obrazom Božej moci a nežnosti. Spojenie muža a ženy v manželstve je spôsob, ako napodobniť v tele veľkodušnosť a plodnosť Stvoriteľa. Ježiš prišiel, aby obnovil stvorenie v čistote jeho pôvodu.

Čistota znamená úspešnú integráciu sexuality do ľudskej osoby a tým vnútornú jednotu človeka v jeho telesnej a duchovnej skutočnosti. Čistá osoba si zachováva neporušenosť síl života a lásky, ktoré sú v nej uložené. Táto neporušenosť zabezpečuje jednotu osoby a stavia sa proti každému správaniu, ktoré by ju narušilo.

Manželstvo a Plodnosť

Sexualita je zameraná na manželskú lásku muža a ženy. V manželstve sa telesná intimita manželov stáva znakom a zárukou duchovného spoločenstva. „Sexualita, prostredníctvom ktorej sa muž a žena navzájom odovzdávajú úkonmi, ktoré sú vlastné a vyhradené manželom, vôbec nie je iba čosi biologické, ale sa týka najvnútornejšieho jadra ľudskej osoby ako takej.

Spojením manželov sa uskutočňuje dvojaký cieľ manželstva: dobro samých manželov a odovzdávanie života. Tieto dva významy alebo hodnoty manželstva nemožno oddeliť bez toho, aby sa nenarušil duchovný život manželov a nevystavili sa nebezpečenstvu dobrá manželstva a budúcnosť rodiny.

Vzťah Muža a Ženy v Cirkvi

Pripomeňme si charakteristiku a identitu muža a ženy v ľudskom živote. Boh stvoril muža a ženu v jedinečnosti vlastnej danému pohlaviu. Utvoril ich tak, aby spoločne vytvorili komplexnú harmonickú jednotu. Organizmus muža a ženy funguje na odlišnej biologickej báze, napríklad môžeme spomenúť hormonálny systém, ktorý má svoje charakteristické zvláštnosti. Prosto sa už rodíme ako dve odlišné ľudské pohlavia.

Je vyjadrením manželského vzťahu medzi mužom a ženou, v ktorom je možné vidieť aj vzťah Boha a cirkvi. Inštitút manželstva znamená vzťah muža ako hlavy ženy, hlavy rodiny a ženy, ktorá predstavuje telo muža, telo rodiny. Navzájom sú jedno, pretože hlava s telom predstavuje jeden celok.

Prirodzený Mravný Zákon

„Prirodzený mravný zákon vyjadruje a predpisuje ciele, práva a povinnosti, ktoré sa zakladajú na telesnej i duchovnej prirodzenosti ľudskej osoby. Napríklad pôvod a základ povinnosti ďalšieho zachovania ľudského života treba hľadať v pravej dôstojnosti vlastnej osoby, a nie jednoducho v prirodzenej túžbe zachovať vlastný fyzický život. Takto ľudský život, hoci je pre človeka základným dobrom, nadobúda mravný význam až vo vzťahu k dobru osoby, ktoré si treba vždy vážiť kvôli nemu samému: zatiaľ čo zabiť nevinného človeka nie je nikdy dovolené, obetovať vlastný život pre blížneho alebo pre dosvedčenie pravdy (porov. Jn 15, 13) je dovolené, ba dokonca chválitebné či nevyhnutné.

Keď Cirkev odmieta manipulácie s telesnosťou, ktoré menia jej ľudský význam, slúži človeku a ukazuje mu cestu pravej lásky, na ktorej jedine môže naozaj nájsť Boha. Takto chápaný prirodzený zákon neposkytuje možnosť oddeľovať slobodu od prirodzenosti: medzi nimi totiž existuje vzájomné puto a hlboké spoločenstvo.

Univerzálnosť Prirodzeného Zákona

Je spravodlivé a dobré, aby vždy a všetci slúžili Bohu, vzdávali mu náležitú česť a úprimne si ctili rodičov. Tieto univerzálne a trvalé zákony zodpovedajú poznatkom praktického rozumu a podľa úsudku svedomia sa aplikujú na jednotlivé skutky. Konajúci subjekt si privlastňuje pravdu uloženú v zákone: prisvojuje si ju ako svoju vlastnú pravdu prostredníctvom skutkov a zodpovedajúcich čností.

Cirkev vždy učila, že si nikdy neslobodno voliť spôsoby zakázané mravnými príkazmi, ktoré sú v Starom i Novom zákone negatívne formulované. Ako už bolo povedané, sám Ježiš potvrdzuje nemennosť týchto zákazov: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania… Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť!“ (Mt 19, 17 - 18).

Úloha Rodiny a Cirkvi v Spoločnosti

Slávenie Roka rodiny mi ponúka vítanú príležitosť, aby som mohol zaklopať na dvere vášho domu, s túžobným prejavom veľkej lásky vás pozdraviť a pobudnúť s vami. Cirkev má účasť na radostiach a nádejách, na žalostiach i úzkostiach ľudí pri ich každodennom putovaní, lebo je hlboko presvedčená, že sám Kristus ju zaviedol na všetky tieto chodníky.

Medzi týmito početnými cestami, rodina je prvá a najdôležitejšia: cesta spoločná, i keď zostáva zvláštnou, jedinou a neopakovateľnou, ako je neopakovateľný každý človek; cesta, ktorej sa nemôže vyhnúť žiadna ľudská bytosť. Práve pre uvedené dôvody Cirkev s radosťou víta iniciatívu Organizácie Spojených národov urobiť rok 1994 Medzinárodným rokom rodiny.

V priebehu tohto Roka je dôležité znovu odhaliť svedectvo lásky a starostlivosti Cirkvi o rodinu: lásky a starostlivosti, ktoré sa jasne prejavovali už na začiatku kresťanstva, keď rodinu významne pokladali za "domácu Cirkev". Láska, ktorou Boh "tak miloval svet" (Jn 3,16), láska, ktorou Kristus "miloval až do krajnosti" všetkých a každého (Jn 13,1), dáva možnosť adresovať toto posolstvo každej rodine, životnej "bunke" veľkej a všeobecnej ľudskej "rodiny". Je príznačné, že práve v modlitbe a prostredníctvom modlitby človek najjednoduchším a súčasne najhlbším spôsobom objavuje svoju vlastnú typickú podriadenosť: ľudské "ja" v modlitbe ľahšie vníma svoju zvláštnu osobitosť.

Božie Otcovstvo a Ľudská Rodina

Vesmír, nesmierny a taký rôzny, svet všetkých živých bytostí, je zapísaný do Božieho otcovstva ako do prameňa (porov. Ef 3,14-16). Je tam zapísaný, prirodzene, podľa kritéria analógie, vďaka ktorému je nám možné odlišovať, už na začiatku knihy Genezis, realitu otcovstva a materstva, a teda aj ľudskej rodiny.

Rodina sa vždy považovala za prvé a základné vyjadrenie spoločenskej povahy človeka. Vo svojom podstatnom jadre sa tento názor nezmenil ani dnes. V súčasnosti sa však viacej vyzdvihuje to, koľko z osobného prínosu v rodine, ktorá tvorí najmenšie a najzákladnejšie ľudské spoločenstvo, pochádza od muža alebo od ženy. Rodina je naozaj spoločenstvom jednotlivých osôb, pre ktoré vlastný spôsob bytia a žitia pospolu je ich osobným spoločenstvom: communio personarum. Aj tu, pri absolútnej transcendencii Stvoriteľa vzhľadom na stvorenie, vystupuje príkladný vzťah k božskému "MY". Iba osoby sú schopné jestvovať v spoločenstve.

tags: #boh #cirkev #prirodzenost