Či už sú vítaním zimného slnovratu, oslavou narodenia Ježiša, alebo kombináciou oboch, tradície zimných sviatkov počas decembra sa zachovávajú v rozmanitých podobách na celom svete. Mnohé z vianočných zvykov zaujmú a umožnia nahliadnuť hlbšie do duše danej kultúry, iné pobavia a niektoré snáď i mierne šokujú svojou výstrednosťou. Čo ich všetky spája, je krása mnohorakosti, s ktorou národy sveta vnímajú sviatky zimy.
Vianoce sú vo všeobecnosti vnímané v dvoch polohách. Miliardy ľudí - kresťania na celom svete ich prežívajú ako náboženskú a kultúrnu slávnosť spojenú s údajným narodením Ježiša Krista.
Podivné a nádherné vianočné tradície z celého sveta
Pôvod a história Vianoc
Ak sa zahĺbime do štúdia Vianoc v historickom kontexte, zistíme, že prakticky ani jeden dátum spojený s týmito sviatkami nie je stopercentne istý, nemenný. Každá cirkev si napríklad rozdielne vykladá časové rozmedzie vytvárajúce tzv. vianočné obdobie.
Podľa dochovaných prameňov mesto Rím slávilo prvýkrát narodenie Ježiša Krista až 25. decembra 336. Presný dátum Ježišovho narodenia totiž nie je známy. Súčasná historiografia už vylučuje rok 1 nového letopočtu, do úvahy prichádza obdobie medzi 2. až 7. rokom starého letopočtu. A spochybňuje sa aj 25. december.
Podľa biblickej verzie práve v ten deň sa naplnilo deväť mesiacov od slávnosti Zvestovania Pána, keď Pannu Máriu navštívil anjel, aby jej oznámil, že sa stane matkou dávno očakávaného Vykupiteľa. Už to nebola len oslava príchodu nového svetla v prírode, ale „nového svetla, ktoré nikdy nezhasne“. Čiže svetla duchovného v osobe Ježiša Krista a jeho učenia.
Kritici katolíckej cirkvi dodnes tvrdia, že prvý kresťanský cisár Konštantín si vybral 25. december na slávenie Vianoc len preto, aby potlačil pohanské sviatky. Už takmer osemnásť storočí (!) sa Vianoce slávia ako deň príchodu Ježiša Krista na svet.
Rímskokatolícka cirkev doň zahŕňa všetky dni od Štedrého večera (24. decembra) do nedele nasledujúcej po Zjavení Pána (Epifania, Traja králi, 6. januára). Avšak do 2. vatikánskeho koncilu (1962 - 1965) vianočné obdobie trvalo až do 2. V evanjelickej cirkvi vianočné obdobie trvá od adventu (štyri týždne pred Vianocami, tohto roku advent začal v nedeľu 29. V gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi trvá vianočné obdobie od 20. decembra (predsviatok narodenia Ježiša Krista) do 31.
Problematický je aj najvýznamnejší deň vianočných sviatkov - 25. december, deň údajného narodenia Ježiša Krista. Veď do 4. storočia sa jeho narodenie oslavovalo 6. januára. Prvý raz je 25. Spory sa vedú aj o tom, prečo bol za dátum narodenia Ježiša vybraný práve 25. december. Často sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného Slnka - ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu.
Tvrdí, že cirkev si vybrala na slávenie Vianoc 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý deň v mesiaci, v ktorý zomreli. To je dôvod, prečo Vianoce pripadli na 25. Od reformácie (16. storočie) sa Vianoce začínajú sláviť už deň vopred, na Štedrý večer.
Kým protestanti sústreďujú svoju oslavu na podvečerné bohoslužby počas Štedrého dňa a na ranné bohoslužby 25. decembra, rímski katolíci za najdôležitejší považujú čas, kedy odbije polnoc medzi 24. a 25. decembrom.
Na záver jedna, tentokrát logická dátumovú rozdielnosť - niektoré východné katolícke i nekatolícke cirkvi slávia Vianoce podľa juliánskeho kalendára. Takže ich 25. december pripadá na 7.
Tradičné symboly Vianoc
Už ani Vianoce nie sú to, čo bývalo za našej mladosti, vzdychajú starí ľudia. A myslia predovšetkým na vonkajšie znaky týchto sviatkov, ľudové zvyky a obyčaje, ktoré majú často nie kresťanský, ale naozaj pohanský pôvod.
Predstavme si večeru na Štedrý večer, kde celá rodina sedí za stolom, obopnutým reťazou, o ktorú sa každý opiera nohami. Do skončenia večere sa nikto nesmie pohnúť od stola, pobehuje iba gazdiná, ktorá ostatných obsluhuje. Jesť sa môže len pôstne jedlo, ešte ani opekance nesmú byť omastené. Je sa aj tuho uvarený hrach, stolovníci ho povinne hádžu do povaly, aby tam uvideli hviezdu alebo dokonca anjela. Po večeri, keď sa všetci znovu pomodlia, gazda donesie z pitvora viazanicu slamy, ktorú rozostelie po celej izbe. Aby Pán Boh po celý rok hojnú úrodu požehnal.
Už pred vyše sto rokmi písal etnograf a historik Karol Anton Medvecký: Ako dobre, že niektoré zo starých vianočných zvykov zanikli! Spomenul detviansku obyčaj bežať ozlomkrky z Polnočnej omše a z bohoslužieb na Nový rok, predbiehať sa, kto bude prvý doma. Potom vraj celý rok bude aj v práci vynikať.
Mali už aj vianočný stromček? Nie, katolícka cirkev sa zdobeniu stromčekov na Vianoce dlho bránila ako pohanskému zvyku (v starom Ríme takto vítali Nový rok), koncom 16. storočia však povolila s tým, že vianočný stromček bude symbolizovať večný život prisľúbený Kristom a rajský strom Adama a Evy. Už predtým sa zvyk zapaľovať sviečky na ihličnatom stromčeku rozšíril v niektorých protestantských rodinách v Litve a Nemecku.
Pred sto rokmi neboli na Slovensku ani darčeky pod vianočným stromčekom masovým javom, výnimku predstavovali opäť vybrané meštianske rodiny. Kým však inde v Európe sa dary dávali 25. decembra „na pamiatku daru, ktorý ľudstvo dostalo od Boha v podobe jeho syna“, u nás sa táto tradícia vyvinula trocha ináč. Ako niekto poznamenal, zaradili sme sa medzi najnetrpezlivejšie národy, lebo vianočné darčeky rozbaľujeme už na Štedrý večer.
Ale aj zvyk darovať na Vianoce darčeky má základ v starorímskych pohanských sviatkoch. Podľa historikov sa vyskytovali už aj počas sviatkov zimného slnovratu, kresťanstvo im len dalo nový význam oslavou narodenia Krista. Výhradne kresťanský pôvod má napríklad stavanie betlehema - prvý s ním prišiel svätý František z Assisi ešte v 13. storočí.
Výhradne kresťanský pôvod má napríklad stavanie betlehema - prvý s ním prišiel svätý František z Assisi ešte v 13. storočí. Ako zistila súčasná slovenská etnologička a historička Zora Mintalová Zubercová, na území Slovenska sa jasličky zmenšených rozmerov začali objavovať od polovice 18. storočia, najprv v domácnostiach mešťanov.
Vianoce bez sklenených gúľ si nevieme predstaviť od roku 1889, kedy si ozdobu z tenučkého skla nechal patentovať Francúz Pierre Dupont. Kým na začiatku svojej hviezdnej cesty boli vianočné gule jednofarebné, postupne pribúdala široká farebná škála, kresby a ornamenty. V posledných rokoch je módnym trendom ladenie vianočných stromčekov do jednej farby a jej blízkych odtieňov s klasickým guľovým tvarom vyfukovaných ozdôb rôznej veľkosti.
Neustále otázky detí z útulku - o koľko dní už budú Vianoce - primäli hamburského duchovného Johanna Henricha Wicherna v roku 1860 vyrobiť veľký kruh, do ktorého osadil 20 tenkých sviečok a 4 hrubé predstavujúce adventnú nedeľu. V súčasnosti do adventných vencov vkladáme len štyri hrubé sviece predstavujúce štyri nedele do Vianoc.
Vianoce sú neodmysliteľne spojené s poverami, ľudovými zvykmi a rituálmi, z ktorých mnohé pochádzajú ešte z pohanských čias. V súčasnosti sa ich už príliš veľa nezachovalo alebo sa dodržiavajú len sporadicky po dedinách, pri vystúpeniach folklórnych súborov a dedinských divadiel.
Štedrovečerné hodovanie predchádzajú mnohé zvyky. Hviezda z jadierok v rozkrojenom jablku predpovedá zdravie. Práve tak rybie šupiny vraj zabezpečia bohatstvo a chren dodá odvahu. Cesnak sa je pre zdravie a aby zahnal zlé sily. Stôl sa opáše reťazou, aby rodina bola súdržná. Ak plameň sviečky na stole horí rovno, rodina bude zdravá. Veľa sa dá vraj vyčítať aj z nočnej oblohy. Tmavé nebo znamená plnú stodolu a veľa ovocia. Veľký svetlý mesiac neúrodu, veľa hviezd mnoho kureniec a hrozna. Ak hory zahalí hmla, zomrie veľa starých ľudí.
Vianoce boli spojené aj s dávnym rituálom tavenia olova nad plameňom. Vytvorili sa v nej mnohé stuhnuté kúsky olova abstraktných tvarov. Prítomní sa potom snažili rozpoznať, čomu (komu) je odliatok podobný.
Vianoce sú známe ešte jedným zvykom, ktorý sa dodnes udržal v niektorých lokalitách. Vytiahne sa lavór a nachystajú malé sviečky. Rozpolí sa niekoľko vlašských orechov a do prázdnych polovíc ich škrupín sa nakvapkaným voskom upevnia vždy po jednom úlomku vianočné sviečky. Lodičky so zapálenými sviečkami sa nechajú plávať po vode. Majiteľa lodičky, ktorá vydrží najdlhšie svietiť a nepotopí sa, čaká dlhý a šťastný život. Pokiaľ sa lodička drží pri kraji nádoby, jej majiteľ sa bude celý rok držať doma.
Slobodné dievčatá vyjdú pred dom a čakajú na zaštekanie psa. Z tej strany, z ktorej sa ozve štekot, príde ich nastavajúci. Ak je ticho, dievča si prinajmenšom rok nenájde frajera.
Aby včely mali med, stačí vraj dať pár odrobiniek z vianočky pred úľ. Dievčaťu veľa napovie, ak cez Vianoce odkrojí šupku z jablka a hodí ju za hlavu. Ktorému písmenu sa potom bude najviac podobať, to je začiatočné písmeno mena jej nastávajúceho.
Vianočné zvyky vo svete
Vianoce patria k sviatkom, s ktorými je spojených azda najviac zvykov. A aj keď sú mnohé tradície podobné, väčšie či menšie odlišnosti nájdeme v každom z 28 štátov Európskej únie.
- V Bulharsku sú Vianoce spojené s Dedom Koledom.
- Vianočné darčeky v Dánsku, v krajine rozprávkara Hansa Christiana Andersena nosí záhadný Vianočný posol.
- Fíni majú tú česť byť hostiteľskou krajinou fínskeho Santa Klausa, ktorého doma volajú Veľký Ukko. Pochádza z Laponska, kde žije na úpätí hory Korvatunturi so svojou ženou a množstvom škriatkov.
- Vo Francúzsku je dobrým vianočným duchom Pére Noel (Otec Vianoc). Chodí vždy v bielom, darčeky dáva deťom do topánok a čižiem, alebo ich necháva za kachľami či pri kozube. V niektorých regiónoch darčeky priväzuje k stromčekom dlhými papierovými stuhami a deti veria, že im ich na Vianoce daroval Dobrý stromček. Náprotivkom Péra Noela je Pére Fouettard.
- Gréci sú nábožensky založeným národom a z toho sa odvíjajú aj tradície vianočných sviatkov. Začínajú sa už 40 dní pred Vianocami, kedy sa podáva boží chlieb - Christopsomo. Darčeky deťom rozdáva Svätý Vassilios až 1.
- Vianoce v Holandsku sa slávia 25. decembra, na Boží hod. Deti dostávajú pod stromček darčeky, ktoré im tam necháva dobrácky dedo Sinter Klaas. Deti veria, že do Holandska pripláva vždy zo Španielska niekoľko málo dní pred 5. decembrom. Táto udalosť a zároveň slávnosť sa vždy odohráva v prístavných dokoch a vždy ju zachytávajú pre deti i dospelých z celého Holandska televízne kamery.
- V Nemecku majú viacero vianočných darcov. Nerozdáva ich iba Ježiško, ale i vianočný duch menom Weinachtsmann. Má ryšavé fúzy a bradu, nosí plášť s kapucňou a cestuje na osedlanom divokom vetre. Najčastejšie pochádza zo severného Nemecka. V minulosti na Vianoce dokonca odnášal vo vreci neposlušné deti a metlou trestal neverné ženy. So zvyšujúcim sa vekom sa z tohto prísneho ducha stal dobrácky starý muž. V južnom Nemecku však deti navštevuje výhradne Ježiško - Kristkind.
- Vianočné darčeky vo Švédsku roznáša hrbatý trpasličí starček Jultombe (škriatok Jultomten). Sprevádza ho malý trpasličí Julnissar. Darčeky vhadzuje otvoreným oknom. Vianočným darčekom sa vo Švédsku hovorí julklappa.
- Talianske deti nepoznajú rozbaľovanie darčekov po Štedrej večeri. Nepoznajú ani tradičného dedka, či už v podobe Ježiška alebo Santa Klausa, ktorý im donáša darčeky na Vianoce. Tejto úlohy sa totiž v Taliansku zhosťuje jediná žena v takejto roli - trojkráľová čarodejnica La Befana, ktorá je stará a škaredá. Darčeky roznáša až 7.
Štedrý deň a jeho čaro
Dátum 24. december je široko známy pod pomenovaním Štedrý deň a je spomienkou na bohatú hostinu. V niektorých regiónoch sa tomuto dňu hovorí aj Kračúň, prípadne Vilija. V dávnej minulosti ho niektorí nazývali aj ako Dohviezdny večer.
Celý tento deň sa už od nepamäti spája s rôznymi úlohami, prípravou špeciálnych jedál, zvykmi a rôznymi poverami. Gazdiné v niektorých domácnostiach sa do prác zvykli púšťať už krátko po polnoci, aby stihli napiecť do východu slnka. Podľa starých zvykov si ruky zašpinené od prípravy cesta utierali o kmene ovocných stromov vo svojich záhradách, aby si tak zabezpečili dobrú úrodu.
Niet divu, že s prípravou na Vianoce sa neoddeliteľne spája pečenie. Pečivo malo totiž vo vianočných obradoch mimoriadne dôležité miesto. Mnohé domácnosti dodržiavali počas Štedrého dňa pôst - niekto počas dňa nejedol vôbec, iní si dali aspoň niečo malé a ľahké pod zub. Pôst sa skončil až vtedy, keď sa na oblohe ukázala prvá hviezda.
Počas štedrovečernej večere sa následne musel každý najesť do sýtosti, pričom z jedál muselo zostať aj na pohostenie návštev. S 24. decembrom bolo spojených aj niekoľko zvykov, ktoré mali ochrániť celé hospodárstva. Typickým bolo napr. sypanie soli alebo oblátok do studne. Takto si obyvatelia chceli zabezpečiť dostatok čistej vody. Netypickými neboli ani rôzne obrady na odpudenie nechceného alebo pre úrodu škodlivého hmyzu.
Zázračné imelo
Medzi častú výzdobu domácností a vianočných stolov patrí imelo, ktoré je známe ako znak túžby po šťastí pre celú rodinu. Za symbol života či zmierenia sa považuje skutočne od nepamäti. Aspoň jedna vetvička by preto nemala chýbať počas Vianoc ani jednej domácnosti. Magickú moc imela posudzovali starý Slovania aj podľa toho, z akého stromu pochádzalo. Napríklad imelo z hlohu a jablone namočené do vína zaháňalo zlých duchov a keď sa dalo dieťaťu pod vankúš, snívali sa mu krásne sny. Naproti tomu imelo z liesky znamenalo, že je nablízku poklad a prútikár, ktorý mal z neho konárik v tvare vidlice, mal zaručené šťastie pri hľadaní vody.
Odlišná legenda tvrdí, že imelo bolo kedysi stromom, z dreva ktorého bol zhotovený kríž pre Ježiša Krista. Strom od hanby zoschol, premenil sa na rastlinu a zahŕňa dobrom tých, ktorí pod ňou prejdú. Takisto sa ale hovorí, že imelo nosí šťastie iba tomu, kto je ním obdarovaný a nie tomu, kto si ho kúpi sám.
Ak takýmto milým darčekom niekto obdaruje mladý pár, podľa zvykov im praje veľa šťastia, odvahu, lásku a plodnosť. Známou a obľúbenou tradíciou je bozkávanie pod zavesenou vetvičkou imela. Hovorí sa, že tento zvyk sa do sveta rozšíril z Anglicka a patrí všetkým, nielen zaľúbencom. Avšak, ak sa pod vianočným imelom pobozkajú manželské či zaľúbené páry, ide o znak vernej lásky a pevnosti partnerského zväzku.
Odkiaľ prišli darčeky?
Dodnes sa žiadnemu historikovi nepodarilo zistiť, odkiaľ sa do sveta rozšírila tradícia dávania vianočných darčekov. Údajne však môžeme s istotou povedať, že aspoň drobnosti sa pod stromčekom rozdávali aj v najchudobnejších rodinách. Už Traja králi Gašpar, Melichar a Baltazár priniesli Ježiškovi dary, no darčeky sa objavovali aj skôr, konkrétne počas vyššie spomínaných Saturnálií.
Typ darčeka záležal hlavne od majetku danej osoby či rodiny. Do daru sa dávali zvieratá ako napr. papagáje, rôzne parfumy, hračky pre deti, oblečenie a dokonca aj špáradlo z rybacej kosti. V dnešnej slovenskej kultúre deti veria, že im darčeky nosí Ježiško, v iných kútoch sveta to ale môže byť aj Dedo Mráz, Otec Vianoc či Santa Claus. Napríklad v Taliansku darčeky rozdáva striga La Befana, pričom v severských krajinách ako Nórsko a Švédsko sa považuje za nositeľa darčekov vianočná koza menom Julbukk.
Jasličky a betlehemské hry
K jedným z najkrajších ľudových zvykov patrili celosvetovo známe betlehemské hry. Najčastejšie v nich vystupovalo 5 postáv - bača, traja valasi a anjel. Autorom prvého betlehemu bol údajne František z Assisi. Na jeho rozkaz vznikli živé jasličky v jaskyni na pahorku neďaleko talianskeho Greccia. Práve na tomto mieste bola slúžená aj prvá polnočná omša, ktorá dnes už neodmysliteľne patrí k Vianociam.
Jasličky spravidla pozostávali z podrobnej inštalácie postáv Márie, Jozefa a novorodeného Ježiška. Naokolo nich boli v prostredí maštale rozostavané postavy troch kráľov a domácich zvieratiek. Takto vyskladaná scéna približovala bežnému, často negramotnému obyvateľstvu to, čomu boli vianočné sviatky zasvätené.
Sviatočné ľudové divadlá
Príjemnú sviatočnú atmosféru medzi 24. decembrom až 6. januárom pomáhali v minulosti dotvárať vianočné hry v podaní ľudových divadiel. Najčastejšie vychádzali z biblických motívov, pričom historickým impulzom k ich vzniku boli tzv. ludi Nativitatis - hry o narodení Krista pôvodne ešte z 11. Vianočné hry mali bohato rozvinutý dej, najčastejšie veršovaný text a dotvárať ich pomáhala aj improvizácia, ktorá bola silne poznačená humorom.
Prvý a druhý sviatok vianočný
V minulosti sa prvý sviatok vianočný považoval za Nový rok. Populárnym zvykom bolo, aby niektorý člen domácnosti priniesol skoro ráno čerstvú vodu z potoka s pozdravom: „Daj, Bože, dobrý deň, prvšia voda než oheň, narodil sa Ježiško v tento deň.“ V tejto vode sa následne všetci poumývali a hodili do nej aj pár mincí. Aj vinšovanie a chodenie na návštevy malo v tento deň svoju tradíciu, avšak prísť mohli len blízki príbuzní. Pustiť do domu niekoho cudzieho bolo zakázané.
Svoje zvyky si roky niesol aj druhý sviatok vianočný. Keďže od začiatku decembra do prvého vianočného sviatku boli zakázané zábavy, ľudia zasvätili 26. december veľkým zábavám, ktoré dodnes poznáme ako tzv. Štefanské zábavy. Mládenci na Štefana obchádzali domácnosti s dievčatami, vinšovali, pozývali na zábavu a zároveň zbierali peniaze na zaplatenie muzikantov a naturálie na občerstvenie.