Vianoce sú časom spolupatričnosti. Skutočný duch Vianoc je o spojení s ostatnými. Takže, keď budete tento rok oslavovať, pamätajte na univerzálnu radosť z Vianoc. Vianoce mali v slovenskej spoločnosti tradične kresťanský základ a boli sviatkami rodiny.
Tento prehľad vás zavedie na slávnostnú cestu rôznymi kultúrami, od rušných sprievodov „troch kráľov“ v Španielsku až po magickú dedinu Santa Clausa vo Fínsku. Zdôrazňuje jedinečné oslavy na miestach ako New York, Starý Quebec, Austrália, Nový Zéland, Japonsko a Filipíny, pričom prezentuje miestne zvyky, slávnostné jedlá a dekorácie.
Prehľad tiež poskytuje pohľad na integráciu týchto globálnych tradícií do multikultúrnych rodinných osláv, pričom zdôrazňuje dôležitosť inkluzívnosti a komunikácie pomocou nástrojov, ako je hlasový prekladač Vasco.
Ako sa slávia Vianoce vo svete?
Toto je moment, keď sa pravdepodobne pýtate, ako ľudia na celom svete oslavujú Vianoce. Poďme sa pozrieť na bohatý zoznam toho, ako sa oslavujú Vianoce po celom svete.
Slávnostné jedlá a tradície
Každá kultúra prináša na vianočný stôl svoju vlastnú chuť. Toto kulinárske objavovanie nielen povzbudí chuťové poháriky, ale ponúka aj okno do srdca vianočných osláv každej kultúry. Každá kultúra prináša do sviatočného obdobia svoju vlastnú chuť.
Ale s toľkými neuveriteľnými destináciami, z ktorých si môžete vybrať, ako sa rozhodnúť, kde strávite Vianoce? Mali by to byť Vianoce v Španielsku, Austrálii alebo na Kanárskych ostrovoch? Ktoré krajiny oslavujú Vianoce?
- Vianoce v Španielsku: Vychutnajte si farebné sprievody „troch kráľov“, obdivujte zložité betlehemy a ochutnajte tradičné sladkosti ako „Turrón“ a „Polvorones“.
- Vianoce vo Fínsku: Ak chcete vidieť najlepšie vianočné oslavy po celom svete, musíte navštíviť Fínsko. Navštívte dedinu Santa Claus Village v Rovaniemi, kde v zasneženej krajine Laponska ožíva kúzlo Vianoc.
- Vianoce v Austrálii: Ak vás zaujíma, ako sa oslavujú Vianoce v iných krajinách, musíte skúsiť Austráliu. Zažite rôzne vianočné oslavy po celom svete s jedinečnou zmesou maorských a európskych tradícií.
Integrácia globálnych tradícií
Povzbudzujte členov rodiny, aby zdieľali príbehy a zvyky zo svojich kultúr. Vyzdobte si svoj domov zmesou kultúrnych symbolov a štýlov. A aké sú vianočné tradície vo svete, pokiaľ ide o výzdobu? Pripravte si hostinu, ktorá zahŕňa tradičné jedlá z každej kultúry vo vašej rodine.
V rodinách, kde členovia pochádzajú z rôznych jazykových prostredí, prekladač reči Vasco zaisťuje, že sa každý cíti byť súčasťou sviatkov. V rodinách, kde sa hovorí viacerými jazykmi, môže byť Vasco Translator cenným nástrojom na preklenutie komunikačných problémov. Pri objavovaní vianočných tradícií po celom svete vám AI prekladač Vasco pomôže ponoriť sa do miestnych zvykov bez jazykovej bariéry.
Vianoce na Slovensku kedysi a dnes
Katarína Nádaská patrí medzi naše najvýznamnejšie etnologičky, je autorkou výpravných kníh Slovenský rok (2012) a Čím žila slovenská rodina (2014). Slovenská rodina sa za posledné dve desaťročia veľmi zmenila. Určite to malo vplyv, inak to ani nebolo možné. Najskôr sa treba vrátiť do minulosti.
To malo vplyv na viaceré zvyky, ktoré symbolizovali súdržnosť rodiny. Boli špecifickí, i keď podobné zvyky mal celý slovanský svet. Áno, ale pri ich slávení dominoval najmä kresťanský aspekt. Mnohí slovenskí remeselníci, či už drotári, alebo murári, odchádzali za prácou, ale na sviatky sa vracali domov.
Dnes si pod symbolom Vianoc predstavíme vianočný stromček, kedysi však bol týmto symbolom betlehem. Vianočné stromčeky k nám začali prichádzať až v 30. rokoch 20. storočia, ale betlehem sa objavil už v časoch svätého Františka v 13. storočí. K Vianociam patrilo aj koledovanie, ktoré malo kedysi sociálny aspekt, keďže deti z chudobnejších rodín dostávali za koledovanie výslužku. Bola to teda istá forma charity.
Treba si uvedomiť širší kontext vtedajšej rodiny. Na Slovensku nebolo celé stáročia mysliteľné, aby sa rodina nepostarala o starého alebo chorého človeka. Starobince a sirotince sú novodobou záležitosťou. Rodiny fungovali viacgeneračne, staršie deti ťahali tie mladšie, starí rodičia sa starali o vnúčatá. Fungovala vzájomná úcta, ktorá sa zdá dnešnému človeku až komická. Až v 50. alebo 60. rokoch 20. storočia, niekde sa s vykaním rodičom môžeme stretnúť ešte aj dnes, ale je to už veľmi zriedkavé.
Predtým to bol štandard, bol to jeden z prejavov úcty v rodine a jej súdržnosti. V takejto sociálnej atmosfére bolo napríklad nemysliteľné, aby starý človek nedožil v rodine a nebolo o neho postarané. Táto funkcia krstného rodiča nebola vtedy taká formálna ako dnes, bola oveľa viac reálna. Zvyky a rituály sa, samozrejme, vyvíjali. Povedzme v 13. storočí mali tieto sviatky oveľa jednoduchší ráz ako v 19. storočí. Medzníkom je až polovica 20. storočia. Dovtedy mali Vianoce vždy najmä duchovný charakter. Aj keď sa ľudia obdarovávali, nikdy to nebolo v takej miere ako dnes. Vysnívaným darčekom pre dievča bola vtedy napríklad šatka.
Advent a príprava na Vianoce
Už advent sa prežíval inak ako dnes. Už len na to, že malé deti môžu ísť ráno v snehu so sviečkami do kostola. Adventu sa hovorilo aj malý pôst. Neboli žiadne veľké zábavy, ľudia sa stíšili a žili pôstnejšie, takže Vianoce si potom naozaj vychutnali. Dnes už to tak nie je, čo je vcelku prirodzené, spoločnosť sa mení a my nemôžeme žiť v skanzene. U mnohých mladých rodín vnímam, že sa chcú vedome vyhnúť konzumnému charakteru Vianoc a prežívať ich viac duchovne. Je úžasné, že sa opäť oživujú tradície koledovania.
Na Slovensku máme takzvané pastorálne koledy, ktoré tu prišli s valašskou kolonizáciou. Išlo o pastierov, ktorí na naše územie prišli v 17. storočí a priniesli so sebou svoju kultúru. Ich koledy nadväzovali na biblický príbeh, podľa ktorého sa ako prví prišli Ježišovi v Betleheme pokloniť pastieri. Mnohé z tých kolied potom upravil aj hudobný skladateľ Mikuláš Schnieder-Trnavský a dnes sa spievajú v chrámoch. Potom sú to ľudové koledy, ktoré tiež vychádzajú z biblického príbehu, ale môžu mať aj humorný podtón. Poznáme tiež takzvané umelé koledy, čo sú vlastne vianočné piesne, pri ktorých už poznáme aj autorov.
Vianočný stromček aj adventný veniec sem prišli z Nemecka. Ale stromček sa v ľudovom prostredí objavuje až v 30. rokoch 20. storočia. Dá sa povedať, že Slováci majú vlastnú silnú tradíciu vianočných zvykov. Jej korene sa niekedy dajú vystopovať až do predkresťanských čias. Ide o zvyky, ktoré majú až blízko k vešteniu, ako bolo napríklad rozkrájanie jablka a následne predpovedanie budúcnosti. Veci ako vianočný stromček, adventný veniec či pieseň Tichá noc, ktoré sem prišli na prelome 19. a 20. storočia.
Štedrý deň a vianočné jedlá
Ryby boli od raného stredoveku univerzálne pôstne jedlo a svoje rybníky malo v podstate každé mesto. Chov kaprov bol tiež veľmi rozšírený aj u nás. Ryby sa však jedli inak ako dnes, najmä solené, údené alebo pečené, ale nie vyprážané. Vyprážaná strava je záležitosťou až 50. rokov 20. storočia, keď prišiel komunizmus, všetci si mali byť rovní a dopriať si aj akože panské jedlo.
Slovensko bolo v čase reformácie z veľkej časti protestanskou krajinou. V oblastiach s protestanskou tradíciou nie je napríklad doteraz na Štedrý deň pôst. Pripravuje sa tu bohatá mäsová kapustnica, huspenina aj produkty zo zabíjačiek, zatiaľ čo v katolíckych alebo pravoslávnych oblastiach sa držal od mäsa pôst. Protestantizmus tiež veľmi striktne odsudzoval modlárstvo, preto sú v týchto regiónoch vianočné zvyky veľmi chudobné.
Existujú kroniky, ktoré už od stredoveku mala väčšina kráľovských miest. Pomerne presné písomné pramene máme zhruba od tej predštúrovskej generácie. Pokiaľ ide o skoršie obdobia, existujú napríklad zápisy z takzvaných kánonických vizitácií. To zamenaná, že keď prišiel cirkevný hodnostár na inšpekciu farnosti, tak mu kňazi predkladali nielen matrikové záležitosti, ale napríklad opisovali aj to, aká je zbožnosť ľudu, ako slávia sviatky. Od 18. storočia sa už objavujú aj dedinskí kronikári a existujú celkom solídne dedinské kroniky.
Tradičná rodina a Vianoce
Keď sa dnes povie pojem tradičná rodina, mnohí sa tomu vysmejú. Dnes, keď sa veľa diskutuje o témach ako registrované partnerstvá, sa za tradičnú rodinu považuje model muž, žena a deti. Slovenská rodina bola vždy viacgeneračná, čiže áno, vidíme ju širšie. O význame tradičnej rodiny však vypovedá rímske právo, ktoré je stále považované za najdokonalejší právny systém. To presne charakterizuje, kto tvorí rodinu. Aj v minulosti boli prípady, keď napríklad zahynul muž a rodinu tvorili len ženy. Ale to boli skôr výnimočné situácie.
Skúmali sa napríklad aj také veci, ako to bolo napríklad s homosexualitou, keď muži boli preč a ženy zostávali samy. Nebolo to bežnou praxou, ale stávalo sa, že dve ženy žili spolu. Tolerovalo sa to, ale iba do chvíle, keď sa muži vrátili. Iná bola situácia, keď napríklad dvom ženám zomreli muži a ony sa k sebe nasťahovali z praktických dôvodov, bez toho, že by medzi nimi bol sexuálny pomer.
Hovoríte, že pod tradičnou rodinou etnológovia chápu viacgeneračné rodiny. Keď sa odrazíme od rímskeho práva, rodinu vytvárajú muž, žena a deti. Chápanie rodiny predpokladá muža a ženu, ktorí privádzajú na svet deti, to je napokon dôvod, pre ktorý bol inštitút rodiny uzákonený. Svoju úlohu hralo v rímskom práve aj manželstvo ako legálny zväzok, ktorého úlohou bolo okrem iného zabezpečiť, aby dieťa mohlo dediť majetok. Na Slovensku sa dnes končí rozvodom v priemere 40 percent manželstiev.
Kedysi sa ľudia nerozvádzali, keďže to nebolo právne možné. Ale bol tu jeden podstatný rozdiel v tom, že ľudia boli naučení problémy nejako riešiť. Keď mali sobáš, boli si vedomí, že je to manželská prísaha, ktorou sa zaviazali žiť spolu až do smrti. Samozrejme, tie problémy pri spolunažívaní mohli byť aj dramatické. Tí naši predkovia sa totiž nezaľúbili na prvý pohľad, vzali sa bez toho, aby medzi nimi bola ľúbostná iskra, tí ľudia si boli často navzájom cudzí. Ale láska mohla prísť aj postupne, pretože obaja vedeli, že budú takpovediac navždy spolu a bolo preto prirodzené, že si snažili ten vzťah vytvoriť. Dnes je to naopak.
Vtedajšie manželstvo si však môžeme predstaviť aj takto: muž bol absolútny pán, žena voči nemu podriadená, keď bolo treba, aj ju zbil. V istej miere áno, často išlo o problémy s alkoholom, aj sa vyskytovali bitky. Ale nedá sa povedať, že to bolo pravidlo. Stredná Európa, nielen Slovensko, bola však naozaj silne patriarchálna. Tiež je pravda, že aj tie najšikovnejšie ženy absolvovali len základnú školu, teda sa naučili čítať, písať, počítať. No už nemali šancu ísť študovať ďalej. Ani nie, musíme si uvedomiť, že objektívne nemali ani nevnímali inú životnú alternatívu.
Žena mohla ísť buď do kláštora, alebo cestou rodiny. Ak išla cestou rodiny, bolo jasné, že pôjde o veľkú rodinu. A k tomuto bola vychovávaná od malička, aj na Vianoce slúžili niektoré rituály počas Štedrého dňa na prípravu do tejto budúcej roly. Takže tieto ženy mali aj celkom prirodzenú túžbu vydať sa, to bol pre ne začiatok kariéry. Bavíme sa o 15-16-ročných dievčatách, dievčatá sa mohli vydávať už od prvého dňa menštruácie, teda odkedy boli biologicky schopné mať deti. 20-ročná dievčina bola v minulosti starou dievkou, to platilo až do začiatku 20. storočia. Naozaj sa nedá sa povedať, že na Slovensku boli ženy hromadne utláčané.
Ako som už uviedla, príprava na materstvo, ale aj otcovstvo, prebiehala už od malička. Do šiestich rokov nosili deti, chlapci aj dievčatá, také vigamiky, šatôčky. Od šiestich rokov mal chlapec nohavice, dievča sukňu, dievčatko sa už tmolilo pri mame, pozeralo, čo varí. Keď muž povedzme zomrel, nastúpil rituál oplakávania, žena lamentovala tri dni, v stredoveku si vdovy dokonca drásali tvár, nechtami si ju rozškriabali. Žena vyplakávala, vymenovávala tie najlepšie vlastnosti muža, nehovorila, ty jeden korheľ, čo si ma bil. Aj na tom vidieť, že nepoznali tie mierky hodnotenia ako dnes.
Súčasné ženy majú celkom iné možnosti, dve-tri vysoké školy, v manželstve často nenájdu šťastie, ako si ho predstavovali, keď premýšľali nad svojou budúcnosťou. V minulosti však bolo všetko upäté na rodinu, na čo najviac detí. Bola totiž vysoká detská úmrtnosť, povedzme z 12 detí prežila polovica. Predovšetkým sa to nedá porovnávať podľa našich dnešných kritérií. Tí ľudia kedysi boli tvrdší. Nejde ani tak o to, že by boli vulgárni alebo že by si manželia medzi sebou nadávali, to vôbec nie, skôr naopak. Dnešní manželia by si dokonca mohli z nich brať v niečom príklad, tí ľudia si často v ľudovom prostredí vykali, čo vytváralo v rodine istú atmosféru úctivosti.
Do istej miery áno, dokonca to platilo aj tam, kde bol alkohol a muž tú ženu sem-tam zbil. Pokiaľ to bitie nebolo extrémne, tak sa dokonca bralo za žiaduce. Nechcem to celkom porovnávať s rómskym prostredím dnešných segregovaných osád, ale aj tam platí: ak muž ženu nebije, nemá ju rád, nestojí o ňu. Malo to teda tieto črty, ale nedá sa to paušalizovať na celé Slovensko, v niektorých regiónoch boli k sebe ľudia miernejší. Vo všeobecnosti sa však nedá povedať, že by ženy boli nešťastné.
Treba si uvedomiť, že 90 percent Slovenska až do spriemysľovania v 50. rokoch tvorili roľníci. Títo ľudia žili z hospodárskych zvierat, krava bola akási živiteľka rodiny, preto sa vtedy ľudia tak báli bosoriek, verili, že im môžu urieknuť kravu a zobrať rodine mlieko. Počet detí v rodine sa počas stáročí až do 20. Ideálom bolo mať čo najviac detí. Malo to majetkové dôvody.
Potom keď sa rozhodli pre dieťa, spávali spolu, kým žena nepočala dieťa, potom mali celoživotnú sexuálnu abstinenciu. Tento jednodetný model znamenal, že všetku pôdu zdedilo jedno dieťa, či už to bolo dievča alebo chlapec. Jednou z reforiem Márie Terézie bol Tereziánsky urbár, kde sa zavádzalo aj dedenie, podľa ktorého mali dediť pôdu všetky deti vrátane dievčat. To však platilo len de iure, v realite však prevládalo zvykové právo, podľa ktorého dievčatá dostávali takzvanú výbavu, teda povedzme truhlu s perinami či kravu.
Keď chlapec už zarastal a vedel povedzme aj kosiť, mládenci ho prijali medzi seba a mohol chodiť na zálety. Najskôr jej dvoril len tak pod oblôčikom, a keď mu podala pohár teplého mlieka, bol to znak, že áno, aj ona má oňho záujem. Ak sa stalo, že mládenec devu „prespal“ - takto sa tomu vravelo ľudovo - tak sa to už všade v dedine vedelo a už sa bralo ako záväzné, že chlapec si ju musí zobrať. Takže mládenci si dobre rozmysleli, či si len tak pošpásujú. No a nehovoriac o tom, že ak by taká dievčina otehotnela a mládenec sa k nej nehlásil, to by ho ľudia hnali z dediny.
Súviselo to s ich postavením, pretože mali služobníctvo. Často sa stávalo, že dievčatá, ktoré chodili z horniakov na juh na sezónne práce, zviedol sedliak. Aj on to mohol robiť preto, že po skončení sezóny dievča odišlo, takže problém sa tým akoby vyriešil. V rámci dediny si však dávali pozor. Takisto sa stávalo, že za peknými vdovami chodili ženatí muži. Samozrejme, odsudzovalo sa to, takže vdova, ktorá sa ešte chcela niekedy vydať, si musela dávať riadny pozor, či si začne niečo so ženatým. Manželstvo bolo v mysliach ľudí aj v morálnych normách vnímané ako posvätné.
Silvester a Nový rok
Každoročnou tradíciou u nás je slávnostná rozlúčka so starým rokom a vítanie toho nového. Konajú sa v posledný deň roka Gregoriánskeho kalendára 31. decembra. Gréci začínali písať nový kalendár v deň zimného slnovratu. Július Cézar v roku 46 pred naším letopočtom zaviedol nový, tzv. Juliánsky kalendár, v ktorom rímsky panovník ustanovil 1. Posledný decembrový deň je v rímskej liturgii zasvätený pamiatke pápeža Silvestra I. a má aj symbolický význam.
Pápež Silvester I. vládol v čase, kedy skončil vek divokého prenasledovania kresťanov a začal sa nový vek. V stredoveku považovali oslavy prichádzajúceho roku za pohanský zvyk, preto oslavy 1. januára v roku 567 náboženskí hodnostári zrušili. Poslednému dňu v roku sa kedysi hovorilo aj „starý rok“ alebo „babí deň“. Na Silvestra chodili po dedine tzv. kurine baby - dvaja muži prestrojení za ženy. Jeden so slameným vencom a zvoncom, druhý v kožuchu, na ktorom mal sukňu zo slamy prepásanú povrieslom.
Na oplátku za slamu dostávali „kurine baby“ výslužku v podobe slaniny, klobás, chleba, koláčov či pálenky. Aj starý zvyk chodenia tzv. ometačiek sa väčšinou dodržiaval na dedinách, ale postupne zanikol. V minulosti sa v podvečer na Silvestra schádzali veriaci v kostole, aby sa na svätej omši poďakovali Bohu za uplynulý rok. Večer sa zvyčajne konala veselica. Táto tradícia sa začala až po 2. Na Silvestra sa pripravovala takmer rovnaká večera ako na Štedrý deň, len s tým rozdielom, že sa mohlo jesť aj mäso.
Aj na stole bol rovnaký obrus, ale aj chlieb. Atmosféru večera posledného dňa v roku už v minulosti dotvárali mládenci streľbou a práskaním bičom. Noc, ktorá predchádzala Novému roku mala zvláštnu moc zásluhou rôznych veštieb. Verilo sa napríklad, že sa čo sa v tú noc prisnije, to sa aj splní. Mágia mala vplyv aj na predpovede počasia. K zvykom patrilo aj zametanie smetí do kúta miestnosti, nie von, aby sa niekto „nevymietol“ z domu, teda aby nezomrel. V silvestrovskom období sa konali zakáľačky, ktoré boli sviatkom celej rodiny. Zvykli sa plánovať svadby a žilo sa už očakávaním príchodu fašiangov.
Pre našich predkov mali novoročné obrady a rituály odhaľovať budúcnosť, chrániť od pohrôm, prispieť k blahobytu a priniesť šťastie. Na Slovensku sa doteraz udržiava stará povera, že šťastie prináša prasiatko, a preto sa na novoročnom stole nesmie objaviť ani hus či bažant, teda hydina, ktorá lieta, pretože v novom roku by sa rozletel aj všetok majetok. Podávala sa aj šošovica a jedlá s makom, pretože symbolizovali peniaze. Na Nový rok 1. Nič dobrého neveštil ani príchod starého chlapa oblečeného v kožuchu.
V každom dome však boli vítaní malí chlapci - vinšovníci. Na Nový rok v celej domácnosti vládla čistota a poriadok, aby tak bolo po celý rok. Niekde zasa v tento deň varili halušky, aby malo obilie veľké klasy. Je na každom z nás, či niečo z týchto zvykov dodržiavame aj dnes.
