Kláštory na Skale: Útočisko v Dejinách

Kláštory postavené na skalách od nepamäti fascinujú ľudí svojou majestátnosťou, tajomstvami a bohatou históriou. Tieto miesta, často vzdialené od bežného sveta, slúžili nielen ako duchovné centrá, ale aj ako útočiská v časoch nepokojov a vojen. V tomto článku sa pozrieme na niektoré z najpozoruhodnejších kláštorov postavených na skalách a preskúmame ich históriu, význam a architektonické zvláštnosti.

Kláštorisko v Slovenskom raji.

Eremo di San Bartolomeo in Legio: Duchovný Skvost v Abruzzo

Na svahoch majestátneho pohoria Majella v regióne Abruzzo sa nachádza jedno z najpozoruhodnejších talianskych duchovných miest - Eremo di San Bartolomeo in Legio. Tento skalný kláštor, čiastočne vytesaný priamo do skaly, pôsobí ako brána do iného sveta. Pustovňa má korene v stredoveku, ale jej najväčší význam sa spája so svätým Petrom Celestínom (Celestín V.), ktorý tu žil a rozvíjal svoje učenie v 13. storočí.

S Potevnou sa spája niekoľko legiend. Podľa jednej z nich tu svätý Peter Celestín objavil prameň liečivej vody, ktorý mal moc uzdravovať pútnikov prichádzajúcich zďaleka. Ľudia verili, že voda nielen osvieži telo, ale aj očistí dušu od hriechov. Keď prídete k eremu, máte pocit, že sa tu zastavil čas. úzke schodisko vytesané do skaly vás zavedie do priestoru, ktorý pôsobí ako prírodná katedrála. Z kamenných terás sa vám naskytne výhľad na údolie rieky Aventino a zelené kopce Abruzza.

Eremo di San Bartolomeo je dodnes pútnickým miestom. Každoročne sa tu 25. augusta slávi sviatok svätého Bartolomeja, keď do pustovne putujú procesie s relikviami. Pre cestovateľov je pustovňa jedným z najkrajších cieľov v Národnom parku Majella. Východiskovým bodom je obec Roccamorice. Trasa trvá približne 40 minút pešo a vedie cez krásnu krajinu Majella s bohatou faunou a flórou. Eremo di San Bartolomeo in Legio je jedným z najpôsobivejších skrytých miest Talianska. Jeho návšteva je nielen cestou do histórie a duchovna, ale aj príležitosťou objaviť krásu a pokoj pohoria Abruzzo.

Eremo di San Bartolomeo in Legio.

Bzovík: Pevnosť a Kláštor v Jednom

Bzovík je pevnosť. Teda opevnený kláštor. Nádherný, majestátny ako lev na vysokej skale. Ibaže stojí takmer na rovine (skôr na vyvýšenine) v Krupinskej planine. Zaujímavé je, že do svojich Povestí o slovenských hradoch ho zaradil Ján Domasta. Povýšil ho teda na hrad. Jaroslav Nešpor ho má vo svojej trilógii Za tajomstvami zrúcanín (Za tajomstvami zrúcanín II., Gu100, Bratislava, 2006, str.21) popri hradných ruinách. V obidvoch prípadoch považujem rozhodnutie zaradiť túto stavbu do ich kníh za veľmi šťastné. Už len dejiny tejto stavby sú tak exponované, že dobrodružné povesti pri nich blednú závisťou. Pre začiatok je dôležité si zapamätať, že kláštor založil komes Lampert s manželkou Žofiou niekedy medzi rokmi 1124 až 1131. V čase, kedy Uhorsku vládol kráľ Štefan II. Jeho otcom bol Koloman zvaný Učený.

V priebehu 15. storočia prešiel Bzovík stavebnými úpravami s cieľom posilniť jeho obranyschopnosť. Pôvodný románsky dvojvežový kostol goticky upravili a prepošt Ondrej nariadil aj posilnenie obrany. Zbytočne. V roku 1530 na kláštor zaútočil spomínaný Žigmund Balaša. Dobil ho, mníchov zväčša pobil, tých čo prežili vyhnal a kláštorné majetky si prisvojil. Balaša, ktorý pochopil význam nastupujúcich palných zbraní nechal kláštor obohnať štvoruholníkovou hradbou, nárožia spevnil kruhovými baštami s delovými strieľňami, vyhĺbil priekopu a vstup preklenul padacím mostom. Pôvodný kostol úplne odstránili a v objatí hradieb vybudovali nové hospodárske budovy. Prestavbu ukončili v roku 1548.

Kláštor ostane kláštorom aj keď ho na pevnosť prebudujete. Kláštor patrí do rúk cirkvi. A pevnosť, hoci aj na nepriateľskom území, sa zasa páčila tureckému vojsku. V 17. storočí sa stretli dva záujmové prúdy, ktoré plánovali urobiť čokoľvek preto, aby Bzovík získali. Úspešnejšou bola cirkev. V roku 1655 cirkevný súd označil manželstvo vlastníkov pevnosti, protestantov Pavla Fánčiho a Sidónie Balašiovej za krvismilné, pretože mali byť príbuznými a tí sa nesmú ženiť (zvláštne veď v panovníckych rodinách šlo o tak blízke príbuzenské vzťahy, že genetické defekty z nich plynúce boli na dennom poriadku). Rozsudok znel: smrť a strata majetku. Všetko sa dalo do poriadku vo chvíli, keď sa za odsúdených prihovoril sám kráľ a pán Pavol sľúbil Bzovík vrátiť cirkvi.

Obrannú funkciu pevnosti otestovalo ako posledné vojsko Imricha Tӧkӧliho v roku 1678. Obsadili ho a krupinského kastelána a zopár mešťanov, ktorí tu hľadali útočisko povraždili. Bzovík vyrabovali, poškodili a vypálili. O jeho znovu sprevádzkovanie sa postaral ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni. V roku 1908 ostrihomská kapitula predala nehnuteľnosť do súkromných rúk. Obidve nasledujúce svetové vojny sa na Bzovíku negatívne podpísali. Prvá tým, že po vzniku Československa došlo k rozdrobeniu hospodárskeho zázemia Bzovíka, čím sa vytratila jeho dôležitosť a súčasne aj prostriedky na jeho prevádzku a druhá svetová vojna fyzickým poškodením po prechode frontu.

Dnes je Bzovík stále veľkolepá stavba. Je nezameniteľne mohutná, pevná, na oko nezničiteľná, krásna svojou kamennou hrubosťou, veľkolepá svojimi baštami, je pevne stredoveká, drsná až neokrôchaná, napriek tomu rytiersky pôvabná. Dovolím si porovnanie s írskym Glendalough. Mám k tomu viacero dôvodov. V Írsku, rovnako ako na slovenskom Bzovíku pršalo počas mojej návštevy ako o dušu. Glendalough je dedina s kláštorom, s rovnako drsnou kamennou tvárou. Z obidvoch som bol unesený.

Bzovík - pohľad na opevnený kláštor.

Kostomarovo: Jaskynné Chrámy v Rusku

Na juhozápade Ruska, vo Voronežskej oblasti, sa rozprestiera niekoľkokilometrový pás bielych skál. Neobvyklú farbu vytvárajú kriedové usadeniny, staré desiatky miliónov rokov. Medzi skalami sa nachádza obec Kostomarovo a hneď vedľa pravoslávny kláštor. Považujú ho za jeden z najzvláštnejších kláštorov krajiny: chrámy a kláštorné miestnosti sa nachádzajú v hĺbke jaskýň, ktoré sa skrývajú za bielymi skalami.

Nie je známe, kto a kedy, postavil tieto podzemné chrámy. Koncom 19. storočia ruskí výskumníci tvrdili, že sa mohli objaviť začiatkom nášho letopočtu, dávno predtým, ako bolo v Rusku prijaté kresťanstvo. Súčasní vedci sa neponáhľajú so závermi, ale aj oni si všímajú udivujúcu podobu kostomarovských chrámov so starými kostolmi v jaskyniach, ktoré sa našli na východe Turecka. Pred 2 tisíc rokmi prví kresťania, ktorí utekali pred prenasledovaním, nachádzali útočisko v horách a ich jaskyniach.

Prvé dokumenty o kláštore sú však iba z konca 18. stor. Prichádzali sem tí, ktorí sa snažili ukryť pred svetom. Modlili sa v hĺbke jaskýň, dodržiavali pôst a stavali si príbytky. Neskôr začali do kláštora prichádzať pútnici z celého Ruska. Fasádu chrámu tvoria biele skaly dotvorené malými zlatými kupolami. Vo vnútri panuje prítmie, vzduch je nasiaknutý vôňou kadidla. Oporu chrámu tvorí 12 ohnutých kriedových kolón (presne ako 12 apoštolov - Kristových žiakov). Pred ikonami stoja zapálené sviečky. Spovede sa konajú v jaskyni Pokánia. Vedie k nej dlhá úzka chodba.

Pri putovaní podzemnými chrámami a galériami, sa ocitnete na míle ďaleko od tradičného sveta s jeho bežnými problémami a potrebami. Pravdepodobne to isté pociťovali aj tí, ktorí sa chceli vzdať každodennej svetskej reality. Sociálne kataklizmy, ktoré zasiahli Rusko v minulom storočí, sa nevyhli ani tomuto kláštoru. Po revolúcii v r. 1917 kláštor zavreli. Počas II. svetovej vojny sa tu viedli ťažké boje, v jaskyniach sa skrývali pred bombardovaním miestni obyvatelia. K obnoveniu došlo až po rozpade ZSSR. Opustené jaskyne vyčistili od špiny a odpadkov, postavili niekoľko pozemných chrámov a mníšske izby. V súčasnosti je územie v správe ženskej pravoslávnej obce. Tak ako pred stovkami rokov, aj dnes sem chodí veľký počet pútnikov.

Kostomarovo - jaskynný kláštor.

Kláštorisko: Skala Útočiska v Slovenskom Raji

Kláštorisko (iné názvy: Skala útočisťa - lat. Lapis Refugii, Strážny vrch - lat. Mons Speculationis) je ruina kartuziánskeho kláštora nachádzajúca sa na Spiši, v Slovenskom raji, v katastri obci Letanovce, v nadmorskej výške 760 m n. m.. Kláštor pochádza z 13. storočia, jeho zakladacia listina sa datuje k 12. decembru 1299. V súčasnosti je kláštor v rekonštrukcii. Je tu vybudované turistické centrum s reštauráciou. Každoročne sa na Kláštorisku koncom augusta konajú odpustové slávnosti.

Kláštorisko je popri Čingove a Podlesku jedným z najvýznamnejších stredísk na severe Slovenského raja. Spišsko-gemerský masív je hornatá oblasť, ktorá sa vyznačuje prírodným bohatstvom. Približne v centrálnej časti Slovenského raja sa nachádza náhorná plošina Kláštorisko, ktorá vďaka svojmu strategickému umiestneniu ponúka výhľad na Spišskú kotlinu a okolitú krajinu. Túto významnú polohu si všimli aj pôvodní obyvatelia Spiša, ktorí miesto z dvoch prístupných strán opevnili. Najnovšie výskumy potvrdzujú osídlenie už z neskorej doby bronzovej 11. storočie pred Kr. a následne aj zo starej doby železnej okolo roku 600 pred Kr., ktoré už malo akýsi pevnostný charakter a s najväčšou pravdepodobnosťou slúžilo ako útočisko.

V priebehu 12. a 13. storočia bolo na mieste starého hradiska postavené nové, obohnané dvomi hradbami. Opevnenie sa nachádzalo v prístupnejšej západnej časti. Na opačnej severovýchodnej strane boli objavené stopy po drevenej strážnej veži, ktorá stála samostatne od opevnenia. Na tomto mieste boli taktiež objavené dva hlinené hrnce z 12. a 13. storočia. V polovici 13. storočia sa oblasť stala jedným z cieľových bodov nemeckej kolonizácie. Spišskí Sasi miesto v dĺžke až jedného kilometra obohnali hradbou, šírka muriva bola 150 až 170 cm. Pevnosť sa rozkladala na ploche asi 90 ha a slúžila ako refúgium (tzv. útočisko) v čase mongolských (tatarských) vpádov do Uhorska, za panovania kráľa Bela IV., ktorí prišli na územie Spiša v roku 1241.

Podľa písomných prameňov sa preto lokalita nazývala „Strážny vrch“ (Mons Speculationis) alebo „Skala útočiska“ (Lapis Refugii). Historik Matúš Pajdušák sa domnieval, že ľudia, ktorí na skale prečkali mongolský (tatársky) vpád, si tu postavili provizórny drevený kostol. Za hradbami bol ako pamiatka a vďaka za záchranu života okolitých obyvateľov neskôr postavený aj kláštor, ktorý slúžil ako prvé centrum rehole kartuziánov v Uhorsku. Mongoli (Tatári) odišli približne v roku 1242, keď sa dozvedeli že ich veľký chán zomrel. Zo zakladacej listiny z roku 1299 vyplýva, že kartuziánom toto miesto darovali Spišskí Sasi. S výstavbou kláštora sa začalo už začiatkom 14. storočia.

Prví kartuziánski mnísi, ctihodný otec Andrej a jeho spoločníci, prišli zo Žiče (Seitz), dnešné Slovinsko. V rokoch 1305 - 1307 dohliadali na stavebné práce pri budovaní kláštora. Dôležitou časťou kláštora je tzv. veľká krížová chodba, galilaea maior, ktorá bola obohnaná po obvode celého nádvoria. Samotné príbytky, tzv. cely mníchov, boli umiestnené po jej obvode, oddeľujú múriky. V juhovýchodnej časti sa na veľký ambit napája tzv. galilaea minor, malá kláštorná chodba, okolo ktorej sa nachádzali spoločenské priestory: kuchyňa, refektár, kapitulná sieň a kostol priliehajúci k južnému traktu malého ambitu. Rozdelenie klauzúry na malú a veľkú kláštornú chodbu je špecifikom kartuziánskeho rádu. Spája sa v ňom požiadavka života v samote, mlčaní a prísnej askéze.

Zlaté obdobie kláštora nastalo na prelome 14. a 15. storočia, keď bol kláštor samostatným fungujúcim organizmom. Inštitúcia sa stala centrom náboženských a filozofických elít na Spiši. Mnísi prepisovali a zhotovovali knihy, ktoré zdobili ilumináciami a bohato ozdobným viazaním. 15. storočie kláštoru prinieslo oheň a ničenie, po prvýkrát ho napadli husiti, neskôr bratríci, ktorí sa usadili neďaleko kláštora na Marcelovom hrade.

Po súhlase Generálnej kapituly sa mníšska komunita presťahovala do Levoče, kde si za hradbami mesta postavila nový kláštor. Tam avšak ostali len na krátky čas, pretože ako spomína anonymný kronikár: „... Po návrate mníchov na Kláštorisko v roku 1478 sa započali nové rekonštrukčné práce. Renovačné práce viedli skúsení majstri, ktorí sa predtým podieľali na výstavbe neskorogotických pohrebných kaplniek pre rod Zápoľských v Spišskom Štvrtku a Spišskej Kapitule. Počas opráv a sanačných prác došlo k viacerým modifikáciám a vznikali slohovo náročnejšie architektonické prvky. Bola napríklad vymenená podlaha a pôvodné kozuby nahradili kachľové pece s efektívnejším vyhrievaním.

Politické podmienky v Uhorsku po bitke pri Moháči sa však dotkli i samotného kláštora, ktorý začal upadať. V roku 1543 kláštor vyplienil lúpežný rytier Matej Bašo z Muránskeho hradu. Po vyplienení prispôsobil kláštorný objekt svojím vojenským potrebám. Mnísi s generálnou prestavbou kláštor opustili a presunuli sa do kartuziánskeho kláštora v Lechnici (Červený kláštor) pri Dunajci. Kláštorný komplex bol po nariadení Generálnej kapituly z 20. júla 1543 opustený a zo strategických dôvodov sa preto uskutočnila demolácia kláštora.

V 80. rokoch 20. storočia sa začalo s archeologickými, výskumnými a záchrannými prácami kláštora pod vedením archeológa Doc. PhDr. Michala Slivku CSc. Hlavne počas letného obdobia výskum a záchranné práce pokračujú dodnes. Zaniknutý kláštorný areál sa zachoval v ruinách, no i napriek tomu nesie všetky znaky klasickej kartuziánskej stavebnej schémy. Jeho usporiadanie vychádzalo z prísneho oddelenia „laickej“ časti situovanej južne od kostola a klauzúry rozprestierajúcej sa na severnej strane.

Kartuziánsky most je jediný kamenný most nad riekou Hornád v Slovenskom raji. Nachádza sa v údolí Letanovského mlynu medzi vrchmi Čertová sihoť a Majerská a Kláštornou roklinou. Most bol vybudovaný v 15. storočí údajne kartuziánskym rádom. Počas druhej svetovej vojny bol most vyhodený do vzduchu, keď sa nemecké jednotky snažili dobyť Kláštorisko, kde sídlila partizánska jednotka. Po druhej svetovej vojne bol postavený nový moderný most.

Kláštorisko v Slovenskom raji.

Prehľad Kláštorov na Skale

Nasledujúca tabuľka poskytuje prehľad spomínaných kláštorov na skale, ich lokalitu a obdobie vzniku:

Kláštory postavené na skalách sú svedectvom ľudskej viery, odolnosti a túžby po útočisku. Ich história je často spojená s búrlivými udalosťami, ktoré formovali nielen ich osudy, ale aj osudy celých regiónov. Či už ide o Eremo di San Bartolomeo in Legio, Bzovík, Kostomarovo alebo Kláštorisko, tieto miesta nám pripomínajú, že aj v najťažších časoch môže byť viera a spoločenstvo zdrojom sily a nádeje.

tags: #klastor #na #skale #utociste