Vianoce v typickej slovenskej rodine: Tradície a zvyky

Vianoce sú jedným z najkrajších sviatkov v roku, kedy sa rodiny stretávajú pri štedrovečernom stole a spoločne prežívajú pokojné chvíle. Na Slovensku sú Vianoce spojené s množstvom tradícií a zvykov, ktoré sa líšia v závislosti od regiónu a rodiny. Počas Vianoc si každá rodina a každý región udržiavajú zvyky, ktoré im rokmi prirástli k srdcu a nevedia si bez nich predstaviť tieto dni.

Štedrovečerný stôl s tradičnými jedlami

História a dátum Vianoc

Vianoce patria spolu s Veľkou nocou a Turícami medzi hlavné kresťanské sviatky. Vianočné obdobie je jedným z období liturgického roka. V rímskokatolíckej cirkvi je druhým najhlavnejším sviatkom Sviatok Narodenia Pána alebo Prvý sviatok vianočný, ktorý sa podľa gregoriánskeho kalendára slávi 25. decembra. Od reformácie sa Vianoce začínajú sláviť už deň vopred, na Štedrý večer (24. decembra). Oslava narodenia Ježiša Krista sa takto rozkladá do o niečo dlhšieho času.

Mnohé pravoslávne cirkvi slávia Vianoce podľa juliánskeho kalendára 7. januára. Hoci v Biblii o tom nie je zmienka, dátum 24. december, keď oslavujeme narodenie Ježiša Krista, sa odvíja od 25. decembra. Oba tieto dátumy sú tradičné a ani jeden z nich nepredstavuje skutočný historický dátum narodenia Ježiša Krista. 25. december je ako cirkevný sviatok po prvýkrát doložený vo Filokalovom kalendári z roku 354, ktorý čerpal z rímskych prameňov („Depositio Martyrum“) z roku 336.

Vianočný stromček

História vianočného stromčeka, obľúbeného na celom svete, sa začala písať v nemeckom protestantskom prostredí. Prvá písomná zmienka o stavaní ozdobeného stromčeka pochádza z roku 1507 od kazateľa Geislera z Alsaska. Johann Wolfgang Goethe opisuje stromček u strýka v roku 1765. Na naše územie sa tradícia zdobiť vianočný stromček dostala až koncom 18. storočia z Nemecka. Najprv sa udomácnil v mestskom prostredí a až koncom 19. storočia začal prenikať na vidiek.

Na východné Slovensko sa dostal dokonca až medzi vojnami. Dovtedy sa v izbách vešali rôzne slamené predmety, snopy obilia a zelené vetvičky. Aj stromček býval spočiatku zavesený v kúte alebo v strede izby vrcholcom k zemi. Jednoznačnú príčinu, prečo sa práve ihličnatý stromček stal symbolom Vianoc, nepoznáme. Isté však je, že je s nimi spätý veľmi pevne. V ľudových obradoch symbolizovala zeleň zrod nového života.

V ľudovom prostredí sa zdobil najrôznejšími plodmi: jabĺčkami, orechmi, venčekmi zo strukovín, obilnými snopmi alebo koláčikmi. Vo východných lokalitách vyjadroval blížiacu sa jar, a preto naň pripevňovali vtáčiky zo slamy alebo cesta a výdušky vajíčok.

Tradičný vianočný stromček

Štedrý večer a zvyky

Na Slovensku máme počas štedrej večere odjakživa mnoho tradícií, ktoré dotvárajú atmosféru vianočných sviatkov a robia ich výnimočnými. Ľudových tradícií máme veľa a ani vianočné sviatky nie sú výnimkou. Ľudia sa snažili správať k sebe pekne a robiť dobré skutky, pretože verili, že to ovplyvní ich dianie po celý ďalší rok.

Väčšina rodín začína večeru jedením oblátok, spôsob je však dosť odlišný. Niektorí si ich vychutnajú s medom, niektorí s cesnakom a iní bez neho. Hlavným chodom je zväčša ryba - kapor, pstruh alebo filé - s majonézovým šalátom, inde to môžu byť vyprážané rezne so šalátom a po novom sa často pripravuje aj losos.

Šupiny z kapra alebo niekde priamo peniaze sa tradične vkladajú pod obrus počas štedrej večere, aby bol v domácnosti vždy dostatok peňazí a počas roka aby aj nejaké pribudli. Niektorí si zvyknú šupinu odložiť do peňaženky pre šťastie, aby sa peniaze rozmnožili. Krájanie jablka je veľmi častým rituálom pri večeraní. Vezme sa náhodné jablko a prekrojí sa priečne na polovicu. Pokiaľ sa uprostred nachádzala hviezda, pre rodinu to predstavovalo šťastie a zdravie.

Medzi tradície patrí zviazanie stola reťazou, aby bola rodina stále pohromade. Pred hlavnou večerou prichádza prípitok s pohárikom alkoholu. Peknou tradíciou bol zákaz vyhadzovania zvyškov jedál, ktorú by sme vlastne mohli dodržiavať celý rok.

Regionálne rozdiely v jedlách a zvykoch

Každý kút Slovenska si však predsa len zachováva isté rovnaké zvyky, ktoré neodmysliteľne patria k 24. decembru. Na Kysuciach sa neje nič mäsové, zvykom je hrachová polievka a potom ryba a šalát. V oblasti Levíc sa po oblátkach podáva halászlé. Hlavné jedlo tvorí pstruh s majonézovým šalátom. Na Orave je obľúbená kapustnica a hríbová mliečna polievka.

Ďalším zaujímavým zvykom na strednom Slovensku je sfúknutie sviečky - ak dym stúpa nahor, bude daný človek zdravý. Stále sa zachováva aj tradícia nechať jeden tanier na stole navyše pre náhodného hosťa.

Na východe dodržiavajú pôstny advent, počas ktorého sa vzdávajú akejkoľvek zábavy, nepodávajú sa ťažké jedlá a venuje sa čas modlitbe. Samotná večera sa začína malým príhovorom, modlitbou a poďakovaním. Ako prvé sa je oblátka s medom, potom chlieb a soľ. Pred hlavným chodom sa podáva kapustnica s klobásou a hríbmi. Potom pirohy s bryndzou, hrachová polievka, ryba a šalát a následne lokše s makom. Cesnakom namočeným do medu hlavná gazdiná spravila krížik na čelo každému pri stole.

Pravoslávne Vianoce na Východe Slovenska

V pravoslávnych rodinách, ktoré žijú prevažne na východe Slovenska, sa oslavujú Vianoce až 6. januára. Aj tu je zvykom jesť cesnak s oblátkou a medom, pirohy s kapustou aj kapustnicu s hubami. Rusíni si zachovali zvyk oslavovať Vianoce podľa starého Juliánskeho kalendára, teda o 13 dní neskôr. Pravoslávni sa na Vianoce pripravujú dlhodobo. V predvianočnom období dodržiavajú pôst, ktorý trvá 40 dní.

Pre Rusínov je typické, že nevaria kapustnicu, ale kapustu. Tá sa jedáva bez mäsa a smotany. Nasleduje mačanka, čo je zhustená hríbová polievka so šťavou z kapusty. Ďalším chodom je polievka uvarená z hrachu a fazuľová polievka, ktorá sa podáva so sušenými slivkami. Tradičným rusínskym vianočným jedlom sú pirohy známe aj ako ,,tatarčane“ z polohrubej a pohánkovej múky. Tie sú plnené buď tvarohom, zemiakmi, alebo bryndzou. Posledným chodom sú opekance (bobaľky) s makom.

Babička z typickej rusínskej dedinky Vydraň nám povedala, že predtým, ako si všetci sadnú za stôl, musia dodržať tradičné zvyky. ,,Keď som bola ešte mladé dievča, skôr, ako sme išli večerať, tak sme museli nakŕmiť domáce zvieratá a poďakovať im. Do kuchyne sme nanosili slamu na znak toho, že sa narodilo jezuliatko. Dnes už síce nedodržiavame všetky tradície, ale stôl stále obtiahneme reťazou na znak súdržnosti. V kuchyni máme nástroj na mútenie masla. Skôr, ako si všetci sadneme, ja poviem: Koli choču, ta skoloču. Po slovensky to znamená, že kedy chcem, tak maslo namútim.

Vianoce v normalizácii

Aj takto sa nástup komunistov k moci prejavil v každodennom živote obyvateľov Československa po roku 1948.Otázkam, prečo a ako sa totalitný režim snažil zmeniť podobu Vianoc a vytvárať vlastné symboly, a či sa mu to darilo, sa venuje historička Zuzana Hasarová z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Výpovedným a aj na tú dobu kontroverzným bol vianočný príhovor vtedajšieho predsedu vlády a neskoršieho prezidenta Antonína Zápotockého z roku 1952. Na rozhlasových vlnách sa vtedy prihováral obyvateľom Československa, špeciálne deťom, ktoré sa režim pokúšal indoktrinovať od raného veku.

„Doby sa zmenili. Deti pracujúcich sa už nerodia v chlievoch. Nastali mnohé prevraty. Aj Ježiško vyrástol a zostarol, narástli mu fúzy a stáva sa z neho Dedo Mráz. Nechodí už nahý a otrhaný, je pekne oblečený v baranici a v kožuchu. Nahí a otrhaní nechodia už dnes ani naši pracujúci a ich deti,“ zaznelo z jeho úst v rozhlase.

Dedo Mráz prichádzal podľa Zápotockého z východu a na cestu mu svietilo veľa hviezd, nielen jediná betlehemská. Boli to podľa neho červené hviezdy na banských šachtách, hutách, továrňach a stavbách.

Príhovor vrcholového komunistického funkcionára podľa historičky dobre ilustruje, ako sa Komunistická strana Československa snažila získať mocenský monopol a zasahovať takmer do všetkých súčastí života spoločnosti.

„Aj do kultúry. Režim začal ovplyvňovať, aké knihy ľudia mohli čítať, na aké filmy chodiť do kina, na aké predstavenia do divadla. Zasahoval však aj do podoby rôznych sviatkov. Štát sa snažil zbaviť osláv a pamätnými dní súvisiacich s prvou Československou republikou - ako 28. Zdroj: TASR - František Schingler

Veľké nahrádzanie symbolov

„Snaha KSČ o likvidáciu duchovného rozmeru Vianoc bola badateľná, ani strana si však nedovolila masívne siahnuť na ustálené cirkevné sviatky, obávala sa totiž reakcie spoločnosti. Hneď v prvých rokoch pri moci sa ich teda snažila nahrádzať novým konceptom. Vianoce po novom nemali byť spájané s narodením spasiteľa Ježiša Krista, mali byť sviatkami zimy vrcholiace príjazdom Deda Mráza."

Postava prichádzala zo sovietskej Čukotky 31. decembra a mala byť nielen "náhradou" svätého Mikuláša zo 6. decembra, ale do istej miery i Ježiška. V tomto duchu sa tiež menili vzory predvianočného čítania pre deti. „Do popredia sa dostávali knihy ako Štědrý večer od Ondřeja Sekoru, známeho ako tvorcu Ferda Mravca. Autor dáva do protikladu "pokrokové" deti, ktoré vedia, že Ježiško neexistuje a na darčeky zarábajú ich rodičia a starí rodičia, a dievčatko, ktoré verí na Ježiška a je v knižke vykreslené ako hlúpe a naivné."

Z pultov kníhkupectiev a spomedzi odporúčanej literatúry v 50. rokoch zmizla aj inak nezávadná a pomerne populárna kniha Školák Kája Mařík. Postava chlapca z chudobných pomerov začala režimu prekážať, keď sa ukázalo, že chodí do kostola na polnočnú a spieva koledy, vrátane známej: Narodil sa Kristus Pán.

Štátostrana si predstavovala, že z verejného priestoru vytlačí Jezuliatko v jasličkách, svätú rodinu aj anjelov a nahradí ich novými symbolmi. Tými mali byť podľa historičky plnenie úloh prvej Gottwaldovej päťročnice, ale napríklad aj preferované profesie. „Objavujú sa pokusy o koledy, kde pionieri za hojnosť ďakujú robotníkom, za teplo baníkom, za ochranu hraníc pohraničníkom, za plné stoly poľnohospodárom a podobne."

Išlo o dobovú propagandu, keďže po vojne a na začiatku 50. rokov platil v Československu stále prídelový systém a štát bojoval s nedostatkom mnohých tovarov. Práve v tomto období bol podľa Hasarovej badateľný obrovský nepomer medzi tým, čo štátna moc a strana propagujú navonok, a realitou.

„Kúpyschopnosť bola veľmi nízka. Tovary, ktoré boli vyhľadávané, boli drahé a na trhu ich bol nedostatok. Preto mohli byť v tomto období vítanými vianočnými darčekmi niektoré druhy potravín - napríklad konzervy s údeninou, sardinky či drahšie víno."

Neprijatie a nepochopenie

„Hoci verejná kritika sa v tlači zväčša neobjavovala, archívne materiály ukazujú, že väčšinovú spoločnosť novinky neoslovovali. V 60. rokoch sa objavujú spomienky zachytené v denníkoch, že deti v škôlkach stále vyzerajú Mikuláša, anjela a čerta a nejde im do hlavy, prečo prichádzajú Dedo Mráz so Snehulienkou."

Už v počiatkoch nového konceptu sa strana musela zaoberať aj sťažnosťami, že Dedo Mráz prichádzajúci zo Sovietskeho zväzu nerozumie, keď mu pionieri dávajú otázky po rusky. Neskôr preto museli aspoň tí, ktorí predstavovali túto postavu v Prahe, Bratislave a na centrálnych oslavách vo väčších mestách ovládať ruštinu, na tých v mestečkách, dedinách či školských besiedkach už nároky neboli také vysoké. „Hoci sa Dedo Mráz v rôznych obmenách zachoval až do pádu režimu, už v 60. rokoch sa začína uvažovať, ako v nejakej podobe opäť vrátiť Mikuláša,“ reprodukuje vtedajšie úvahy historička.

Komunisti sa chceli zbaviť aj tradície takzvaných Stromov republiky z čias prvorepublikového Československa, ich tradícia sa rozšírila v 20. rokoch 20. storočia. S myšlienkou prišiel novinár Rudolf Těsnohlídek ovplyvnený vlastným zážitkom, keď s priateľmi našiel v lese pohodené malé dievčatko. Stromy republiky sa stavali na námestiach a pod nimi bývala umiestnená pokladnička, do ktorej ľudia vhadzovali príspevky na chudobné či osirelé deti. Zvyk sa tešil obľube aj po druhej svetovej vojne.

Stromy v centrách miest síce zostali zachované aj po nástupe KSČ, zväčša ich rozsvecoval už niekoľkokrát spomenutý Dedo Mráz, no charitatívny rozmer tradície sa postupne vytratil. „Komunistická propaganda totiž razila tézu, že v novej podobe štátu je o všetkých postarané a charita nie je potrebná."

Polnočné a betlehemy

Komunistom sa síce podarilo vytlačiť jasličky s Jezuliatkom z verejných priestranstiev a do istej miery narušili aj tradíciu polnočných omší, keď tlačili na to, aby sa počas Štedrého dňa presúvali na skoršie hodiny, veriaci ľudia sa však svojich zvykov vzdať nechceli.

„Aj v neskoršom období im mohli najmä v pracovnom živote hroziť ťažkosti, mnohí to napriek tomu riskovali a na polnočnú chodievali. Iná ako štátom diktovaná bola často i podoba sviatkov v súkromí domovov. Betlehemy pod stromčekom zostávali bežnou súčasťou Vianoc mnohých rodín, a to aj v 70. rokoch, teda v období tvrdej normalizácie."

Za zaujímavosť v súvislosti s nástupom normalizácie po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 považuje historička práve Vianoce v tento rok. „Aj keď nemáme presné štatistiky, viaceré správy z tohto obdobia uvádzajú, že od roku 1948 to boli sviatky, keď kostoly zažívali najvyššiu návštevnosť."

Ľudí zrejme spojilo aj sklamanie z okupácie a istý čas dokázali vzdorovať pritvrdeniu pomerov. „Dokonca v Rudom práve sa niekedy tesne po Vianociach 1968 objavuje zmienka, že svätý Jakub a ostatní patróni už veľmi dlho nevideli toľko ľudí v laviciach kostolov. Ľudia tiež mali na dlhú dobu poslednýkrát možnosť kúpiť si niektoré knihy alebo pozrieť filmy, ktoré už o rok nato boli trezorové."

Práve toto obdobie, keď rodiny často rozdelila emigrácia niektorého z príbuzných na Západ, veľmi dobre zachytáva kultový film režiséra Jana Hřebejka Pelíšky. Na archívnej snímke z 17. Zdroj: Aktuality.sk/Iva Zigová

Televízne Vianoce

Koncom 60. rokov, keď boli televízne prijímače a tiež pokrytie signálom v Československu už pomerne rozšírené, začínajú byť fenoménom Vianoce strávené pred televízorom. „Typickým programom bývali rozprávky, nielen československej výroby, ale aj zo spriatelených krajín východného bloku. Obľube sa tešili rôzne sviatočné estrády a športové prenosy - hokej, skoky na lyžiach, lyžovanie, krasokorčuľovanie a podobne."

Zimné dovolenky a cestovanie za snehom sa ľuďom najmä v počiatkoch socializmu spájali skôr s pobytmi v réžii ROH (Revolučné odborové hnutie - pozn. red.) a podnikovými chatami či lyžiarskymi zájazdmi pre školákov. Od konca 60. rokov a najmä v 70. rokoch sa rozmáha chatárčenie, teda trávenia voľného času mimo miest na vidieku alebo predmestiach. Pobyt v súkromí na chate bol často aj únikom od oficiálne vyžadovaného správania, chaty boli ostrovmi, kde mohli byť rodiny a priatelia otvorenejší.

Po Novembri 89 bola pre mnohých vítanou zmenou najmä náboženská sloboda, keď sa nemuseli báť, že za otvorené prihlásenie sa k viere a návštevu kostola ich čakajú ťažkosti alebo nejaká forma perzekúcie. „Na polnočnú omšu v roku 1989 prišlo nebývalé množstvo ľudí - často aj tí, ktorí neboli veriaci, aby si týmto spôsobom uctili novú slobodu.

tags: #vianoce #typickej #slovenskej #rodiny #naked #bananas