Svätý Jur, malebné mestečko ležiace na úpätí Malých Karpát neďaleko Bratislavy, sa pýši bohatou históriou a množstvom zaujímavostí. Vinohradnícke mestečko má vyše 700-ročnú tradíciu vinárstva a úctu k histórii v ňom cítiť na každom kroku.
Starobylý dom na Hornom predmestí 12 vo Svätom Jure leží na hlavnej osi mesta a je to jeden z najzaujímavejších objektov mestskej pamiatkovej rezervácie. Mesto dýcha vinohradníckou tradíciou a ukrýva jedinečné miesta.
Zachované hradby mesta Svätý Jur.
História Svätého Jura
Začiatky osídlenia mesta nemožno presne datovať, pretože osídlenie v terajšom svätojurskom chotári existovalo už v dobe predhistorickej. Najstaršie stopy osídlenia siahajú do 4. tisícročia p.n.l. Územie, ktoré ohraničuje kataster Svätého Jura bolo atraktívne už v časoch pred narodením Ježiša Krista. Z obdobia Veľkomoravskej ríše sa zachovali pozostatky hradiska Neštich veľkého asi tri hektáre.
Až od 9. storočia n.l. sa datuje existencia významného vojenského objektu na území Veľkej Moravy - Svätojurského hradiska. Toto obdobie je v dejinách Svätého Jura časovo najrozsiahlejšie, no zároveň najmenej zmapované.
Druhé obdobie sa začína prvou písomnou správou, v ktorej sa Svätý Jur predstavuje už ako pomerne významná a dávnejšie vzniknutá lokalita s kostolom, trhom a centrálnym postavením v rámci väčšieho územného celku - panstva. Z písomnej listiny z roku 1209 vyplýva, že Svätý Jur existoval ako slobodné trhové mesto a zároveň sídelné mesto veľmožov zo Svätého Jura. Prvá písomná zmienka je z roku 1209. Darovaním sa Svätý Jur v roku 1209 dostal do vlastníctva predkov rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka.
V rušnom 16. a 17. storočí žilo mesto svoj "zlatý vek" vďaka svätojurskému vínu, ktoré sa pokladalo za najlepšie z celého tunajšieho okolia. Situáciu v Uhorsku využívali Turci, ktorí v roku 1663 obsadili, spustošili a na viacerých miestach aj podpálili mesto. Práve smrtonostné plienenie tureckých vojsk spôsobilo, že mesto potrebovalo vyriešiť bezpečnostnú otázku. V rokoch 1603 až 1647 preto vystavali mestské hradby, čiastočne zachované podnes.
Hrad Biely Kameň
K rozvoju mesta neodmysliteľne patrí aj história Svätojurského hradu, známeho aj ako Biely Kameň. Svätojurský hrad bol postavený pred rokom 1271 na vŕšku oproti miestnemu hradisku a slúžil ako sídlo svätojurskej línie grófov zo Svätého Jura a Pezinka.
Zrúcanina hradu Biely Kameň.
Počas celej histórie existencie Svätojurského hradu vieme iba o troch obliehaniach, ktoré skončili víťazne pre útočníkov. Komplex hradnej zrúcaniny je významný najmä tým, že na hrade zrejme neprebehli významnejšie novoveké zásahy a zachoval sa v stave gotického hradu v ruinách. Od roku 1963 je Biely Kameň kultúrnou pamiatkou, v roku 2002 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Vinohradníctvo
Ďalšie vzácne architektonické pamiatky súvisia so silnou vinohradníckou tradíciou. Bolo to totiž práve kvalitné víno a remeselné zručnosti vďaka ktorým získal Svätý Jur v roku 1647 výsady spojené s titulom slobodného kráľovského mesta. Vinohradnícke domy spoznáte podľa vysokých priechodných brán a klenutých pivníc.
Prvá zmienka o svätojurských vinohradoch je z roku 1270. Po získaní privilégií slobodného kráľovského mesta bol Svätý Jur právne na úrovni takých miest ako Bratislava, Trnava, či Košice.
Dom, ktorý dýcha históriou
V starom dome je skutočne čo obdivovať. Zachovala sa pôvodná podoba stavby z konca 17. storočia. Neskôr ho „postihli‘ už iba menšie architektonické zmeny, ktoré boli oproti iným budovám v okolí nevýrazné. Po príchode do domu sa cez klenutý podjazd dostanete na nádvorie, odkiaľ je to už len pár krokov do priestrannej klenutej pivnice z konca 17. storočia.
V hlavnom krídle domu nájdete typické renesančné prvky - arkádové schodisko a kamenné okenné ostenie. Obytné podlažie slúžilo viacerým rodinám a jednotlivé otvory boli v rôznych obdobiach zamurovávané. Pri troche predstavivosti a pohľade na dodnes zachované renesančné arkády schodiska, klenby pivnice, šambrány okien, či okennú rímsu s vročením 1690 sa vám možno podarí preniesť do tohto obdobia.
Dom kúpili v r. 2014 dvaja dlhoroční priatelia, spolužiaci, ktorí už mali za sebou jeden podobný spoločný projekt menšieho rozsahu. Rozhodli sa zastaviť jeho degradáciu a zachovať ho pre ďalšie generácie. Objekt ich zaujal v inzercii a pri návšteve očaril svojou výnimočnou atmosférou.
Hneď v začiatkoch sa noví majitelia zhodli, že upraviť dom na moderné bývanie by vyžadovalo príliš veľa deštrukčných a nezvratných zásahov. Tento variant preto zavrhli a prvé stabilizačné práce prebiehali bez toho, aby bolo jasné konečné využitie jednotlivých priestorov. To sa zmenilo až príchodom prvého nájomcu, ktorý sa pustil do výroby vína. Tak sa dom s dlhoročnou vinárskou tradíciou opäť „vrátil k vínu“.
S vínom spojené akcie v malokarpatskom regióne priviedli do domu prvých návštevníkov, ktorí boli nadšení autentickosťou priestoru. Vzápätí prišli prvé prosby o možnosť usporiadať si tu rodinnú oslavu alebo svadbu. V ďalších rokoch sa preto dom postupne prispôsoboval na spoločenské akcie - upravilo sa nádvorie, podlaha v pivnici, v bývalej maštali sa vybudovali toalety a doplnil sa mobiliár. Pre potreby svadieb pribudol aj apartmán, ktorý vznikol minimálnou úpravou izby nachádzajúcej sa za renesančným rizalitom na uličnej fasáde.
Život do objektu priniesla obľúbená svätojurská kaviareň, ktorá sa tu usídlila a tiež občianske združenie, ktoré v dome vedie umelecké tvorivé dielne. Dom sa otvoril verejnosti a je takým dodnes.
Podľa archívneho výskumu patril dom od najstarších čias cirkvi, pravdepodobne bol súčasťou nadácie ostrihomského arcibiskupstva. V r. 1766 bol predaný grófovi Forgácsovi. Jeho rodina vlastnila dom až do r. 1922. V povojnovom období patril trom rodinám, čo ovplyvnilo aj výsledný výzor uličnej fasády pred reštaurovaním - členená na tri časti, každá upravená v inom štýle a inej farby.
Architektúra a obnova
Najstaršiou časťou domu bola vežovitá stavba s prízemím a poschodím. Trám nad pôvodným vstupom sa podarilo dendrochronologicky datovať do polovice 16. storočia. Pôvodne drevený strop bol neskôr nahradený kamennou klenbou a prízemná izba bola tak premenená na pivnicu. V ďalšom období boli postupne pristavané ďalšie krídla domu, až bolo nádvorie celkom uzavreté.
Najväčšia prestavba z obdobia renesancie prebehla v r. 1690. Vieme to podľa roku vytesaného v okne. Táto prestavba dala domu dnešnú dispozíciu a mnohé prvky sú zachované dodnes. Drevený trámový strop a kamenné okná s košovými prevliekanými mrežami sú stále ozdobou domu. Fasáda bola barokovo upravená a nakoniec bola po častiach celá prekrytá novodobými cementovými omietkami.
Výskum uličnej fasády priniesol zistenie, že v 70. rokoch 20. storočia bola väčšina plochy otlčená až na murivo, avšak na stredovom rizalite sa podarilo objaviť fragmenty renesančnej omietky a na rohoch maľované kvádrovanie. Cenným podkladom pre úpravu fasády sa stala tiež fotografia priečelia z r. 1900 - po stranách rizalitu sa podľa nej obnovili pôvodné okenné otvory a osadili kópie okenných výplní z daného obdobia. Obnovila sa aj falošná nika, ktorá bola viditeľná na fotografii.
Drevené okná na renesančnom rizalite, i keď relatívne „mladé“, datované do r. 1920, sa majitelia rozhodli ponechať. Boli umelecko-remeselne obnovené v rámci Školy tradičných stavebných remesiel pod záštitou vzdelávacej organizácie Academia Istropolitana Nova. Dodržala sa aj ich pôvodná farebnosť - vnútorná strana biela a vonkajšia zelená.
Pri všetkých prácach sa použili tradičné materiály - vápenné omietky a nátery, ľanový olej a ľanové farby. Renesančný rizalit sa ponechal vo farbe omietky bez ďalšej povrchovej úpravy. Farebnosť ostatných častí uličnej fasády sa zvolila svetlozelená podľa zachovaných omietok v dvorovej časti domu pochádzajúcich z 19. storočia, čiže z obdobia, ktoré je prezentované na fasáde domu.
V budúcnosti budú v nikách na fasáde umiestnené kópie barokových drevených sôch sv. Jána Nepomuckého a Immaculaty, ktoré sa zachovali a čakajú na zreštaurovanie. Drevená vstupná brána v prejazde bola datovaná ako novodobá, osadená po r. 1950 a bude časom vymenená za kópiu pôvodnej brány známej zo starých fotografií.
Práce na dome prebiehajú krok za krokom kontinuálne od jeho kúpy. Niektoré práce robia vlastníci svojpomocne, na iné postupne šetria. Po počiatočnej urýchlenej oprave zatekajúcich striech a padajúcich múrov sa tempo trochu zvoľnilo. Vlastníkom to umožnilo lepšie skĺbiť túto aktivitu s rodinným životom a mať viac priestoru na prezentovanie domu verejnosti. Jedným z cieľom je, aby bol dom stále prístupný a návštevníci mohli zblízka sledovať priebeh zaujímavých umelecko-remeselných či reštaurátorských prác. V našich končinách je to neobvyklý koncept.
Kaviareň sa stala obľúbenou zastávkou cyklistov a turistov, ktorí prechádzajú cez Svätý Jur. Vinárstvo predáva svoje vína až do Japonska.
Informácie o objekte a tíme
Vlastníci objektu: Ing. Marek Grňo a Mgr. Iveta Grňová, Ing. Marek Lörinc a Mgr. Bernadeta Lörincová
- Objekt je NKP (národná kultúrna pamiatka)
- Architektonicko-historický výskum: Mgr. Peter Horanský, Ing. Miroslav Matejka
- Archívny výskum: PhDr. Juraj Turcsány
- Dendrochronologický výskum: Mgr. Peter Barta, PhD.
- Architektka: Mgr. arch. Lucia Marušicová
- Reštaurátorské a umelecko-remeselné práce: Mgr. art. Andrej Krchňák, Mgr. art. Michal Pleidel, Mgr. art. Tomáš Kružlík - o. z. Restau.Art
- Umelecko-remeselná obnova dvojice okien v rizalite: Bc. Ľubomír Grega
- Kópie okien: Ing. Marek Herko
- Tesárske práce: Jozef Štibravý - Tesane, s. r. o.; Martin Matejka
- Prevádzkovateľ vinárstva: Michal Bažalík
- Prevádzkovateľ výtvarných dielní: o. z. Potvor, Mgr. arch.
tags: #vinohradnicky #dom #svaty #jur