Vznik divadelného súboru v obci Svätý Kríž nie je presne upresnený. Prevládajú dve verzie, a to rok 1922 a 1923. Jedno je však isté: prvé predstavenie bolo odohrané v júni 1923.
Vznik divadelného súboru inicioval miestny obchodník, syn garbiara, Koloman Ondrej Urban. Tento obchodník získal pre svoje prvé predstavenie od I. G. Orlova „Až lipa zakvitne“ občanov z Ľubele, Dúbravy a Gôtovian. Predstavenie sám režíroval a bolo odohrané v starom kaštieli statkára Floriána Teichnera.
V hre účinkovali: Vendelín Guoth, Mikuláš Guoth, Milan Urban, Darina Hazuchová, Bartolomej Pethö a ďalší. Po K. O. Urbanovi sa réžie chytil mladý učiteľ v Ľubeli, rodák zo Sv. Kríža - Arnold Medzihradský. V roku 1924 odohrali v jeho réžii Urbánkovu hru „Kríž pod lipami“ a jednodejstvovú hru „Pán nadporučík v civile“.
Na Veľkú noc r. 1928 sa hrala hra od M. Longauerovej „Ďuro ide na vojnu“ a jednoaktovka „Zlodej“, tiež pod vedením A. Medzihradského. Hralo sa už v drevenej jednotriednej škole. Bola to jeho posledná réžia - A. Medzihradský zomrel ako 26-ročný.
Na predstaveniach sa veľkou mierou podieľal tesársky majster z Ľubele, Rudolf Hazucha, ktorý pomocou ochotníkov budoval javiská. Významnou osobnosťou v divadle bol aj režisér Ambróz Lukáč - ľubeľský učiteľ. Od roku 1931 do roku 1942 zrežíroval 24 divadelných predstavení.
V roku 1933 hrali už v murovanej škole na novom javisku. Kostýmy sa požičiavali z divadelnej šatnice v Turčianskom sv. Martine a neskôr od ľudí z Lipt. Sliačov a baču Turka z Nemeckej Ľupče. Postupne pribúdali herci ako: František Kandera, Ondrej Mičuda, Oľga Uhlová, Anna Rojčeková atď.
Nastali vojnové roky a po nich sa divadlu zaviazal hlavne František Kandera - ďalší z éry režisérov. Jeho réžie chvíľami striedali réžie Márie a Štefana Kollárovcov, T. Havrilu, A. Duchoňa, Ľ. Vlnieškovej a Ireny Hrnčiarovej. V úlohe režiséra najdlhšie pracoval pán František Kandera, ktorý má nemalú zásluhu na udržiavaní divadelných tradícií obce. V jeho réžii bolo odohraných množstvo predstavení a jeho poslednou hrou, hranou pri príležitosti 40. výročia SNP bola hra od J. Dohňanského „Srdcia hraníc nepoznajú“.
Divadlo malo viac repríz v blízkom okolí, čo len dokazuje dobrú prácu režiséra Kanderu. V tomto období sa ukázalo viacero hercov. V povojnovom období pracovali okolo divadla spolu s Kanderom, Ondrej Mičuda, Vincent Kubík, Viliam Guráň, Oľga Guothová, Želmíra Hrnčiarová, Matúš Kubík, Dušan Lúčan, Ján Urban, Kveta Urbanová, Bibiana Guráňová a ďalší.
Veľmi zaujímavá a smiešna udalosť sa stala pri hraní jedného divadelného predstavenia, v ktorom vystupovali herci i v uniformách členov Hlinkovej gardy. Práve počas predstavenia došlo k požiaru na miestnom JRD. Keďže divadelníci boli aj hasiči, odišli dvaja z nich pomáhať hasiť bez toho, aby si uvedomili, v čom sú oblečení.
Keď však príslušníci VB vyšetrujúci založenie požiaru uvideli dvoch gardistov, nastalo vyšetrovanie pre niečo celkom iné. Ťažko sa to dvom hercom vysvetľovalo, ale táto smiešna udalosť sa v Ľubeli spomína dodnes.
Po odohraní hry „Srdcia hraníc nepoznajú“ v roku 1985 nastalo hluché obdobie, počas ktorého vystupovali len Vincent Urban a Pavol Tomčík v krátkych komediálnych dialógoch na tému dvoch gazdov hovoriacich na aktuálne témy. Pokračovateľom Františka Kanderu v úlohe režiséra bol Vincent Urban. Bol to on, čo sa najviac pričinil o to, že v roku 1989 sa odohrala, určite za posledné obdobie, najkvalitnejšia hra od O. Bosíka „U nás taká obyčaj, alebo aby sme v hanbe nezostali“.
Výkony hercov: Vincenta Urbana, Oľgy Guothovej, Bibiany Šimovej, Pavla Tomčíka, Mariany Obrcianovej a Otílie Kubíkovej boli na vysokej úrovni, čo ocenila aj porota. Získali druhé miesto v Okresnej súťaži za hru, cenu za najlepší herecký výkon (B. Šimová) a za scénografiu. A toto bolo naše posledné prihlásenie do okresnej súťaže. Ďalšiu našu činnosť sme postavili na tom, že sme tu pre diváka, ktorý ocení herecké výkony svojím potleskom a smiechom.
Potom prišla v Ľubeli prestavba kultúrneho domu a tak sa nenacvičovali ani divadelné predstavenia. Sála kultúrneho domu sa zmenila na výrobňu kvadier, ktoré boli pri prestavbe použité. Na miestach, kde dovtedy sedávalo publikum boli porozkladané čerstvo vyrobené kvadry a tam, kde je dnes kuchynka, bola nazhadzovaná kopa škváry. Hneď za dverami vítala prichádzajúcich neumytá miešačka.
Po „prevrate“ sa herci v našej obci nechali uniesť politikou a v divadle nastalo ďalšie hluché obdobie. V roku 1995 zrežíroval hru od Štefana Králika „Mozoľovci“. V roku 1997 prišiel Vincent Urban s novým nápadom obnoviť tradíciu pochovávania basy. V tom istom roku aj zrežíroval prvé vystúpenie tohto druhu - 1. pochovávanie basy. U divákov to malo veľkú odozvu a tak sa pokračovalo v tomto štýle ďalšími dvoma predstaveniami - 2. pochovávanie basy a 3. pochovávanie basy.
Tieto predstavenia boli robené klasickým štýlom cirkevného pohrebu. Hlavnou postavou bol vždy farár, kantor, miništranti a smútočné zhromaždenie. Pretože na publikum predstavenia začínali pôsobiť fádne, v roku 2001 a 2002 (4. pochovávanie basy a 5. pochovávanie basy ), boli vystúpenia obohatené o drobné scénky, ktoré s pohrebom bezprostredne súviseli. V roku 2001 Vincent Urban zrežíroval tragikomédiu od Emila Svetoňa „Testament“.
V roku 2003 v „premiérovej“ réžii Pavla Tomčíka bolo odohraté 6. pochovávanie basy. V tomto roku to bola nielen premiéra Pavla Tomčíka, ale aj úplná zmena v doterajších vystúpeniach. Pochovávanie sa nieslo v socialistickom duchu, keď hlavnou postavou obradu nebol farár, ale predseda MNV ( starosta Obecného úradu ). Vystúpenie nás vrátilo do doby vlády predošlého režimu a staršej generácii pripomenulo časy, keď sa u lekára neplatilo 20,- Sk za vyšetrenie.
9. júna 2003 nastal medzník v ponímaní divadla aj tým, že herec Erik Gemzický vytvoril webovú stránku nášho súboru. 25.12.2003 v réžii Vincenta Urbana bola pred domácim publikom v premiére odohraná ďalšia komédia od Jána Soloviča „Žobrácke dobrodružstvo“. Toto predstavenie sme po prvý krát reprízovali aj v Liptovskom Mikuláši.
V tomto roku začal sponzorsky s nami spolupracovať miestny podnikateľ Juraj Bubniak, ktorý nám vo vlastnej réžii vozieval na divadelné vystúpenia všetky kulisy a technikov, ktorí v dostatočnom predstihu postavili scénu a herci sa mohli venovať už iba odohraniu divadla. Pomáhalo nám trio Oškovcov - Daniel, Jozef a Milan. V roku 2004 bolo v spoluréžii Pavla Tomčíka a Jany Mlynarčíkovej nacvičené a odohrané 7. pochovávanie basy. Po prvý krát sme s „basou“ boli v susedných Liptovských Kľačanoch. Reakcia od občanov bola taká perfektná, že sme sa dohodli, že v Lipt. Kľačanoch budeme s basou vystupovať pravidelne, vždy v predpremiére.
V tomto istom roku sme v premiére (25.12.2004) pred domácim publikom odohrali veselohru od Emila Göllnera „Aká bolesť - taká medecína“. Hru začal režírovať Vincent Urban, podieľal sa aj na scénografii, no v decembri prenechal réžiu Pavlovi Tomčíkovi. V réžii Pavla Tomčíka bolo pripravené a odohrané aj 8. pochovávanie basy, ktoré sa nieslo v duchu ľubelskej televízie - TV Lániky.
Kultúrny dom v Ľubeli, kde sa odohrávali divadelné predstavenia.
Sezóna 2005/2006 bude zapísaná v dejinách ľubeľského divadla veľkými písmenami. Počas prípravy nového divadelného predstavenia sme nezabudli na našu dlhoročnú členku Oľgu Guothovú, ktorá oslávila okrúhle jubileum 60. rokov. V prestrojení za Mikuláša, čerta a anjela jej v mene celého súboru boli poblahoželať vybraní členovia. 25.12.2005 sme v premiére pred domácim publikom odohrali komédiu v dvoch dejstvách od Rudolfa Maříka Ofenzíva pána Koníčka. Hru režíroval Pavol Tomčík a prvý krát k práci režiséra privoňala aj Marika Nováková.
Po sedemnástich rokoch sme sa odhodlali vystúpiť s divadlom pred porotou a to rovno pred mikulášskym publikom. Získali sme ocenenie za najlepší mužský herecký výkon (P. Tomčík). Šestnásť vystúpení dalo hercom poriadne zabrať, ale vyvrcholenie za účasti ministra kultúry pána Františka Tótha v repríze pred domácim publikom dňa 17.3.2006 malo aj iný náboj. Známa osobnosť zo zábavných relácií Jozef Pročko uskutočnil dlho pripravovanú akciu relácie TV JOJ Nikdy nehovor nikdy.
V mesiaci február zavolala nášmu predsedovi „zástupkyňa ministerstva kultúry“, že ľubeľské ochotnícke divadlo získalo dotáciu 2500 € z podporného fondu V4. Po osobnom stretnutí nášho predsedu s hovorkyňou ministerstva kultúry, slečnou Pavlíkovou na Obecnom úrade v Ľubeli, boli dohodnuté podrobnosti odovzdania dotácie. To, že za všetkým stál Jožo Pročko sme sa dozvedeli až po pätnástich minútach hrania prvého dejstva, keď namiesto Tekly vbehol na javisko Jožo Pročko so slovami Nikdy nehovor nikdy. Cesta z Bratislavy do 300 km vzdialenej Ľubele, absolvovaná ministrom kultúry a štábom TV JOJ, sa dá považovať za istú formu zviditeľnenia súboru. Toto všetko mohli diváci vidieť na TV JOJ.
Nesmieme zabudnúť, že 19. februára 2006 sa konal na futbalovom štadióne v našej obci, exhibičný hokejbalový zápas tenistov - reprezentantov Slovenska a obecným výberom Ľubele. Tento zápas, ktorý skončil nerozhodne spolukomentoval s Jožom Pročkom aj náš predseda Pavol Tomčík 28.2.2006 sme uskutočnili prevrat aj v spôsobe pochovávania basy. 9. pochovávanie basy v réžii Pavla Tomčíka a Mariky Novákovej sa nieslo v znamení estrády Sedliak basa šov. Prvý krát nám vypomáhala živá hudba v podaní kapely C.I.T. (Mince z vodotrysku) pod vedením dirigenta Johna Durnoviča.
Zaznel tu aj duet Glganie, vystúpila skupina TATU z Ruska, Ňadranka z Juhoslávie a duo Gotwald - Vložek z Česka. Pri záverečnej skladbe od liptovskej skupiny Ploštín Punk - Nás čaká Hollywood náhle skonal basár a Drahuška skonštatovala exitus basy. V svätom kultúrnom dóme v Ľubeli celebroval obrad Mons. Tomčikaj zo sihôtskej diecézy. V mesiaci marec boli naši herci Pavol Tomčík a Erik Gemzický prizvaní Jožom Pročkom do Bratislavy, kde poslúžili ako hlavné postavy v prestrojení za transvestitov pri nachytaní „najpreberanejšej osobnosti“ z prvých Vyvolených - Desperada. Aký spôsob si na to zvolili, vzhliadli diváci na TV JOJ.
V tomto mesiaci na TV Liptov odvysielali spot, v ktorom divákom Liptova bolo predstavené aj ľubeľské divadlo ako súčasť prehliadky amatérskych súborov. To, že nám nie je jedno ako bývajú naši herci, sme dokázali 23.4.2006 návštevou nášho herca Števa Vrbenského, ktorý svojpomocne skultúrnil dom po starej mame Lúčanovie. Ako spomienku na tento deň sme mu kúpili hodiny, avšak také isté sme po vstúpení do obývačky uvideli v sekretári.
Počas 9. pochovávania basy skupina C.I.T. spoznala kvality našich hercov a ponúkla účinkovanie vo večernom programe v „obnovenom“ podniku Hudobroň. Na „vysviacke“ tohto podniku sa podieľali Lenka Ošková, Pavol Tomčík a Erik Gemzický. 14.7.2006 sme nezabudli ani na nášho podpredsedu Erika Gemzického, ktorý promoval na „ižimiera“. Jeho promócii sa zúčastnil aj predseda Pavol Tomčík, ktorý v prestrojení za kňaza na slávnostnom obede kázňou požehnal Erikovi.
22.7.2006 sme po prvý krát v novodobej histórii vystúpili v amfiteátri na Lúčkach so svojou 16. reprízou tohtoročného divadla, kde nám vypomohlo aj spevácke duo Janka Ošková (Tiborova) & Štefan Vrbenský (Bukso). Toľko opakovačiek dalo celému kolektívu poriadne zabrať a tak sme 29.7.2006 zorganizovali II. ročník brigádogulášu. Poriadili sme naše priestory v suteréne a všetko pripravili na nacvičovanie ďalšieho divadla. Že nám do toho vojde ešte ďalšia akcia s Jožom Pročkom sme vtedy ani netušili.
26.8.2006 sme sa vybrali do Bratislavy nachytať Barbaru Haščákovú - speváčku, ktorá sa vrátila nachvíľu domov z ospevovanej Ameriky. Mária Ošková, Lenka Ošková, Ján Durný, Erik Gemzický a Pavol Tomčík bavili v divadle GUnaGU v Bratislave obrovské kúpené publikum a prostredníctvom TV JOJ aj celé Slovensko.
Sezónu 2006/2007 sme, ako vždy, začali výberom divadelnej hry. Po dlhších úvahách a triedení sme vybrali komédiu v troch dejstvách Ošklbaný páv od Inge Ristockovej. Réžijne sa na nacvičovaní podieľali Matej Húlek a Pavol Tomčík. Herecké obsadenie bolo po dlhých rokoch poznamenané tým, že sme povolali do svojich radov hercov z Gôtovian (Vierka Durná - ukrajinka) a Dúbravy (Alena Nemcová - banďúrka - rodáčka z Ľubele). Táto komédia bola 95-ta odohraná hra divadelníkov z Ľubele a bola význačná aj preto, že v prvom divadelnom predstavení v roku 1923 hrali, okrem Ľubeľcov, aj herci z Gôtovian a Dúbravy.
Tvrdú prípravu sme obohatili návštevou vitálneho sveta na hoteli Permon na Podbanskom. 2. decembra 2006 sme uskutočnili 1. ročník Divadelníckej kapustnice. V tejto tradícii chceme pokračovať, pretože aj takéto akcie napomáhajú k utužovaniu kolektívu. Premiéru sme odohrali, už tradične, pred domácim publikom 25. 12. 2006. Druhý januárový týždeň si diváci Liptova mohli vzhliadnuť reportáž o ľubeľskom divadle, ktorá v najsledovanejšom čase bola vysielaná celý týždeň.
V tomto období sa už užšia partia v zložení Pavol Tomčík, Erik Gemzický, Marika Nováková a Lenka Ošková zaoberala prípravou jubilejného 10-teho pochovávania basy, ktorá tentoraz pripadla na 20.2.2007. Niesla sa v štýle „dedinky strediskovej“, ktorú navštívil hosť z ďalekej Arábie. Postupne mu bola ukázaná celá dedina, so všetkými pre aj proti. Estráda vyvrcholila pred Obecným úradom, kde Arab začal flirtovať s basou Esterou, čo sa jej stalo osudným. Ešteže nablízku býva don Matelko, ktorý skráteným obradom poslal basu, na štyridsať dní, pod povalu javiska. Tak ako v predošlom ročníku, tak aj tohto roku pomáhala oživiť atmosféru skupina C.I.T. z Liptovského Mikuláša. Za jej doprovodu sa diváci pobavili na aktuálnych duetoch o obci. Reklamný spot o tomto vystúpení bol znovu vysielaný na TV Liptov.
Divadelný súbor prekvapila ponuka STV, s návrhom na spoluprácu pri príprave medajlónu o ľubeľskom divadle. Odvysielaný bol 12.2.2007 na STV2 v relácii Regionálny denník. Na obrazovke STV sme boli po prvý krát v histórii, čo môžeme považovať za ďalší významný posun pri zviditeľňovaní ľubeľského divadla. Prekvapenie bolo ešte väčšie, keď nám zo štúdia oznámili, že reportáž o našom divadle bude odvysielaná aj v hlavných správach - Noviny STV dňa 10.3.2007.
Že naše smerovanie je správne sme sa presvedčili pri reprízovaní hry Ošklbaný páv v DK v Lipt. Mikuláši, kde sme po prvý krát vypredali hlavnú sálu. Porota sa chtiac nechtiac musela pridať k tlieskajúcemu obecenstvu a stala sa súčasťou standing ovation. Pavol Tomčík a Erik Gemzický navrhli a spracovali logo divadelného súboru a divadlo dostalo nový názov po zakladateľovi K. O. Urbanovi. Striga na metle znázorňuje prezývku Ľubeľcov v okolitých dedinách, rok 1923 znamená vznik divadla a skratka ĽOD vyjadruje názov Ľubeľské Ochotnícke Divadlo. Toto logo sme použili na tričká pre hercov, v ktorých sme aj takýmto spôsobom reprezentovali organizáciu.
V máji naše divadlo dostalo ponuku od Termal Park Bešeňová na natočenie reklamy pre Poľskú TV. Rok 2007 bol ďalším medzníkom v našom divadle tým, že sme po prvý krát v histórii cestovali s divadlom za hranice Liptova. Pri príležitosti dňa Matiek sme vystúpili v Kysuckom Novom Meste. V tom istom mesiaci sme sa zúčastnili...