Adam František Kollár, významná postava osvietenskej Európy, sa do histórie zapísal nielen ako učenec a knihovník, ale aj ako autor, ktorého dielo vyvolalo búrlivé reakcie a zasiahlo do politického diania Uhorska. Presne pred 250 rokmi vyšiel jeho politický spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci v cirkevných záležitostiach apoštolských kráľov uhorských. Autor pôsobiaci vtedy vo Viedni musel vedieť, že jeho kniha písaná v latinčine zapôsobí ako bomba a vyvolá veľmi nepriaznivý ohlas najmä v šľachtických kruhoch Uhorska.
Kollár v tom čase pôsobil ako knihovník dvornej knižnice vo Viedni a poradca niekoľkých ministrov i samotnej panovníčky. Preto rozruch, ktorý jeho útla kniha hneď po vyjdení vyvolala, sa nedal s ničím porovnať. Veď kauzou sa už o niekoľko mesiacov musel zaoberať Uhorský snem.
Uhorské stavy však musel pobúriť už úvod knihy, kde Kollár spochybňoval pravosť buly pápeža Silvestra II. Pritom išlo o listinu, na základe ktorej bol Štefan I. Kollár v spise dokazoval, že bulu sfalšoval istý františkánsky kňaz tak, aby podoprela lénne práva pápežského dvora na územie Uhorska.
Na pochopenie politickej výbušnosti Kollárovho spisu si treba pripomenúť niektoré historické fakty a súvislosti. Iba 23 rokov predtým, v septembri 1741 si uhorská šľachta vydobyla výrazné výsady a autonómiu pre Uhorsko v rámci habsburskej monarchie. Na oplátku podporila Máriu Teréziu v tzv. Teraz mala cirkevná i svetská šľachta o tieto privilégiá zrazu prísť. Škandál bol o to väčší, že Kollárov spis vyšiel s odporúčaním samotnej cisárovnej Márie Terézie.
Kollár síce dal knihu vytlačiť v zahraničí, ale keď prípad začala vyšetrovať cirkevná i svetská vrchnosť, vyšlo najavo, že riaditeľ parížskej tlačiarne po oboznámení sa s rukopisom chcel ho dať posúdiť uhorskej cenzúre. Kollár to však nedovolil. V skutočnosti však predpokladal, že uhorská cenzúra by spis do tlače neschválila, domnieva sa historička knižnej kultúry Ivona Kollárová.
Podľa viacerých historikov však Mária Terézia bola inšpirátorkou diela. Historička Kollárová si myslí, že vydanie knihy mohlo byť dokonca načasované tak, aby ovplyvnila priebeh najbližšieho zasadania Uhorského snemu.
Nelenili však ani protivníci zdaňovania šľachty a stúpenci zachovania práv cirkví. Začali vychádzať pamflety, v ktorých napadali Kollárov neurodzený pôvod. Nazývali ho "bezbožným Kollárom“ a "zločinným Kollárom“. Táto tlačová kampaň, povedané dnešným slovníkom, vyvrcholila intervenciou Barkóczyho v Ríme.
Mária Terézia nenechávala svojho chránenca "v štichu“, zároveň si však nechcela ešte viac rozhnevať uhorskú šľachtu a dostať sa do konfliktu s Vatikánom. A tak zvolila šalamúnske riešenie. Pripustila, že v knihe sa mohli vyskytnúť nejaké chyby, a preto ju dáva vedecky posúdiť. V júli 1764 išla ešte ďalej a prijala na radu svojho kancelára Václava Kaunitza ešte niekoľko opatrení, aby utíšila vášne okolo Kollárovej knihy.
Členov Uhorského snemu to však neupokojilo. Na jeho zasadaní medzitým padli návrhy knihu verejne spáliť a jej autora poslať do vyhnanstva. Na tom sa v polovici júla zhodli obe tabule snemu. Vznikla spoločná komisia vedená nitrianskym biskupom Jánom Gustínim-Zubrohlavským.
Ani ústupky cisárovnej, ani Kollárova obhajoba nezastavili Uhorský snem pred tvrdým trestom. Nepodarilo sa zistiť, kedy presne sa "poprava“ Kollárovej knihy v Bratislave konala, možno však predpokladať, že okolo 25. augusta. V ten deň totiž pápežský nuncius hlásil do Ríma, že keby vtedy Kollár prišiel do Uhorska, nebol by si istý svojím životom.
Ani sa presne nevie, na ktorom bratislavskom námestí Kollárovu knihu spálili - na Hlavnom, kde stál vtedy pranier, alebo na Františkánskom, kde takmer o storočie skôr zhorela iná "kacírska“ a "buričská“ kniha Svetlo v temnotách?
Vtedy, 16. júla 1671 však popravili nielen knihu, ale aj jej autora, 83-ročného kazateľa a vizionára Mikuláša Drábika. A to ešte akým spôsobom!
Za takmer sto rokov odvtedy sa predsa len niečo zmenilo. Kollár zostal nažive a Mária Terézia čoskoro spočítala uhorskej šľachte jej neoblomnosť. Snem v roku 1764 predčasne ukončila, aby ho už nikdy nezvolala. Uhorským šľachticom sa táto rázna panovníčka onedlho pomstila aj za spálenie knihy svojho poradcu a chránenca. Mária Terézia akoby sa riadila zásadou "oko za oko, zub za zub“.
Kým však "poprava“ Kollárovej knihy prebehla hladko (aspoň nikde sa nespomínajú nejaké problémy), verejné pálenie pamfletu vyvolalo búrlivé reakcie. Podľa dobového opisu udalostí od anonymného autora sa tomuto "divadlu“ prizerali iba "domoví sluhovia a záškodníci“.
Kollár zostal obľúbencom cisárovnej a po roku 1764 vlastne urobil kariéru, lebo sa stal riaditeľom dvornej knižnice. Cisárovnú prežil Kollár iba o tri roky. Aj v dejinách slovenskej spisby bol A. F. Kollár dlho v tieni svojho menovca z mladšej generácie, autora Slávy dcéry Jána Kollára. Dodnes je Adam František Kollár pre väčšinu ľudí u nás neznámou historickou postavou.
Na druhej strane Mária Terézia, napriek prijatým reformám, bola svojej dobe značne poplatná. Veď ešte aj v máji 1767 vydala panovníčka nariadenie, ktorým prikazovala "do ôsmich dní spáliť“ knihy, "ktoré dláždia cestu zavrhnutému libertinizmu“, čiže voľnomyšlienkarstvu, spochybňujúcemu náboženské dogmy. O tom, čo je libertinistické či voľnomyšlienkarské, rozhodovala náboženská komisia pri hlavnom cenzorskom orgáne. Cenzori posudzovali najmä dovážanú literatúru.
Podľa Ivony Kollárovej vymizlo z arzenálu oficiálnych politických prostriedkov demonštratívne pálenie kníh až za vlády syna Márie Terézie Jozefa II. Knihy sa zakazovali aj za Jozefa II., ale na indexe ich už bolo podstatne menej ako za panovania jeho matky.
A. F. Kollár návrhmi na obmedzenie výsad feudálnej aristokracie a moci cirkevnej hierarchie predbehol svoju dobu prinajmenšom o sto rokov.
"Konáte správne, keď v túto polnočnú hodinu odovzdávate plameňom démona minulosti,“ povzbudzoval Joseph Goebbels nacistickú omladinu. Popolom vtedy ľahli diela Heinrich Manna, Ericha Kästnera, Ericha Mariu Remarqua a mnohých ďalších autorov.
Tento výrok patrí nemeckému básnikovi Heinrichovi Heinemu a nacisti opakovane potvrdili jeho pravdivosť. Tam, kde pália knihy, aj ľudí upaľujú nakoniec.
Adam František Kollár
Titulný list Kollárovho spisu O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci z roku 1764.
Dobový drevorez zobrazuje rituálnu "popravu" kníh v stredoveku.