Vladimír Maslák: Kňaz, ktorý pomáha bezdomovcom a inšpiruje

Žijeme v rýchlo sa meniacom svete, v ktorom sa úspech niekedy meria postavením, slávou a peniazmi.

Sú medzi nami ľudia, ktorí sa narodili do prostredia generačnej chudoby, nedokázali sa prispôsobiť zmenám vo svojom okolí alebo jednoducho nezvládli svoj život a skončili na ulici, vo väzení alebo podľahli alkoholu, drogám alebo hazardu.

Mnohí z nich sú pre spoločnosť nepotrební a neviditeľní.

Knihou sa prelína príbeh občianskeho združenia Dobrý pastier, ktoré v roku 2008 založil kňaz Vladimír Maslák a dnes v ňom žije a pracuje vyše 700 klientov a 135 pracovníkov.

Práve príklad Vladimíra Masláka je inšpiráciou pre efektívne a šťastne žité kňazstvo v celibáte.

Zachraňuje existenciu asi 600 bezdomovcom a zamestnáva vyše 100 ľudí, denne varia vyše 700 obedov.

Kňazstvo a celibát

Michal Lajcha je suspendovaný rímskokatolícky kňaz, ktorý sa dostal do problémov s cirkvou po tom, čo sa vyslovil za zdobrovoľnenie celibátu.

Spočiatku celibátu veril a obhajoval ho, ale s odstupom času opisuje kňazský seminár ako zlatú klietku, kde mladých mužov, čo sa týka otázok vzťahu k ženám, „manipulujú v mene Božom“.

Jeho „vytriezvenie“ prišlo neskôr, keď sa jeho bratovi narodili deti.

Dnes otvorene hovorí o pomeroch v cirkvi.

Ako by postupovala cirkev, keby sa katolícky kňaz verejne priznal k homosexuálnej orientácii?

Katolícka cirkev rozlišuje homosexuálne správanie a homosexuálnu orientáciu.

Orientácia problém nie je, problém je homosexuálna aktivita.

Keby urobil nejaký „coming out“ a predstavil by svojho priateľa, určite by nemohol ďalej pôsobiť.

Definitívne legalizovanie povinného celibátu bolo na II. lateránskom koncile v r. 1139.

Išlo čisto o politické a mocenské dôvody.

Jednoducho to politicky vyhovovalo na upevnenie moci - ako pápeža, tak aj panovníka.

Nemohli predsa celé storočia upevňovať totalitný systém nejakými stredovekými reliktami.

Bola potreba nájsť vznešenejšie argumenty ako negativizácia tela, sexuality a ľudskej lásky pochádzajúca z nekresťanských filozofii.

Tak sa „vyrojili“ húfy apologétov, ktorí začali hovoriť o napodobňovaní Ježiša, ktorý bol tiež celibátnik.

Kňaz je vraj „alter Christus“ (druhý Kristus).

Začalo sa hovoriť o sebadarovaní, o slúžení Bohu s „nerozdeleným srdcom“, o tom, že celibátnik poukazuje na nebo, že tu na zemi sme dočasne.

To sú všetko pekné, dobré a pravdivé veci, pokiaľ sa bavíme v kontexte dobrovoľného celibátu.

Voči celibátnemu štýlu života mám rešpekt a úctu.

Môže byť veľkým darom, obohatením a posvätnou skutočnosťou.

Pre toho, kto má charizmu celibátu, má význam aj praktický, aj spirituálny.

Problém je, že charizmu v žiadnom prípade nemožno vynútiť zákonom.

Charizma je špeciálny nadprirodzený dar od Boha.

Schopnosť byť vnútorne šťastný aj napriek tomu, že popieram to, čo je prirodzené, čo je človeku dané - muž sa definuje cez ženu a otec cez dieťa.

Boh stvorí muža a povie: „zle je človeku samotnému, urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná“.

Prvýkrát Biblia použije výraz človek až po stvorení ženy.

Akoby muž sám bol neúplný, nekompletný.

Tak sa pýtam, či kňaz nie je človek, keď mi má byť samému dobre?

Zdravý jedinec, ktorý nemá charizmu celibátu, bude v celibáte zákonite trpieť, prípadne bude mať komplexy, kompenzácie, deviácie alebo oboje.

V prípade gréckokatolíckej cirkvi, ktorá má celibát dobrovoľný, štatisticky 1 z 10 adeptov sa rozhodne pre celibátne kňazstvo, deviati príjmu kňazstvo ako ženatí.

Poznám kňazov celibátnikov, ktorí celibát skutočne žijú, venujú sa ľuďom 24/7, s nasadením pracujú pre ľudí, podľa pavlovského „pre všetkých stal som sa všetkým“.

Venujú sa veľkým charitatívnym projektom a vlastná rodina by ich mohla limitovať, veď to je prípad aj niektorých umelcov, filozofov, mystikov.

Rozmýšľam, či by mal doktorát, keby mal manželku a deti.

Určite bol ženatý sv. Peter, akoby prvý pápež, hlava novovznikajúcej Cirkvi.

Procelibátni ideológovia „vymývajú mozgy“ s tým, že keď si Ježiš Petra vyvolil za apoštola, Peter „poslal“ manželku do kláštora, alebo že bol vdovec.

To by bolo však absurdné, Ježiš by tak poprel vlastné učenie o dôstojnosti ženy.

V žiadnom prípade nemohol byť Ježiš príčinou rozpadu manželstva ani nemohol podmieňovať členstvo v apoštolskom zbore zdržanlivosťou, odlúčením či životom „ako brat a sestra“.

Počet ženatých a slobodných apoštolov sa rôzni.

Ide o celé spektrum pozícií, od jednej krajnosti po opačnú.

Podľa niektorých zdrojov bol ženatý iba Peter a všetci ostatní boli celibátnici, podľa iných bol slobodný iba Ján a všetci ostatní boli ženatí.

Je však nesporným faktom, že Ján bol celibátnik a Peter bol ženatý.

Prvých 12. Podotýkam, že hovorím nie o gazdinách, cirkevných slúžkach, ani o tajných konkubínách, ale o právoplatných manželkách, s ktorými boli vtedajší pápeži vo sviatostnom manželstve.

Nemožno nespomenúť pápeža Hadriána II., ktorý prijal našich vierozvestcov Cyrila a Metoda.

Mal legitímnu, právoplatnú manželku Stefániu, ale o tom sa hocikde nedočítate.

Tieto informácie sa cenzurujú, tabuizujú, ideologizujú.

Keď ste sa stali kňazom, museli ste byť o správnosti celibátu presvedčený, alebo sa mýlim?

Slangovo sme zvykli budovu kňazského seminára, resp. inštitút, nazývať zlatá klietka, skleník, inkubátor.

Problematika vzťahu kňaz a žena sa neriešila poctivo.

Téma sa tabuizovala a ideologizovala.

Išlo o vymývanie mozgov a manipuláciu.

Bol som veľmi mladý, nemal som vyvinuté kritické myslenie.

Predstavení boli asi takí psychológovia ako ja spevák - boli totálne nekompetentní.

Jednoducho prostredie a sila systému vás dokázala natoľko presvedčiť, že ste uverili téze, že koho Boh povoláva ku kňazstvu, toho povoláva aj k celibátnemu životu.

Nerieš celibát, Boh ti dá silu to zvládať.

Veľmi dobre to vystihuje predstaviteľ katolíckej moderny Rudolf Dilong v diele Mladosť z očistca: „Na tých mládencoch je spáchaný zákerný podfuk.

Prosím vás, čo vám vie dvadsaťdva-tri-štyriročné chlapčisko!

Tie deti sú plné idealizmov […].

A vôbec, čo vie ten mládenček o živote muža?

Vie už vtedy, aké požiadavky mu postaví ešte život?

Vie on dačo o tom, že mať rodinný krb, žiť mu, že sú to príliš ľudské pohnútky a veľmi krásne?

Prvé zaľúbenia po vysviacke som považoval za pokušenie, proti ktorému treba bojovať.

Alebo inak - vôbec som nemal silu na odchod, to bolo nepredstaviteľné, o tom som neuvažoval.

Na druhom kaplánskom mieste, po dvoch rokoch kňazstva, už som mal mindset úplne iný.

Som najstarší z piatich súrodencov.

Keď sa bratovi narodila dcéra, začal som mať iný pohľad.

Vtedy som zistil, že nie som až tak nad vecou a že ani šesťročnej formácii sa nepodarilo prirodzenosť vytesniť.

Úplne inak rozmýšľa 25-ročný novokňaz po 6-ročnej „formácii“ ako 34-ročný kňaz po 9 rokoch v pastorácii.

Za hlásanie dobrovoľného celibátu vás suspendovali.

Bolo to náročné po každej stránke.

S výnimkou celibátu ma kňazstvo bavilo a napĺňalo, aj mi tá práca naozaj išla.

Po toľkých rokoch začínať od nuly nebolo ľahké.

Na druhej strane so suspendáciou som počítal, nie som naivný - v totalitnom systéme sa nič iné čakať nedalo.

Prístup ku kazateľnici v kostole mám zakázaný, za to však mám iné formy a iné kazateľnice.

Naozaj náročné bolo a stále je, chodiť na omše, kde človek počuje len frázy.

Ja som mal na vysvetľovanie Božieho slova talent, „kázanie“ mi išlo a ma bavilo - od pohrebov cez sobáše až po detské a mládežnícke príhovory.

Teraz keď si mám sadnúť do lavice a počúvať bezobsažné nič nehovoriace frázy, ktoré sa človeka nijako nedotýkajú, skôr ho rozčúlia, nijako ma to nevie vtiahnuť, som roztržitý, že prečo sa ten kolega, keď už nemá talent, aspoň nepripravil, prečo rozpráva ponad hlavy, prečo je odtrhnutý od reality atď.

Pravdaže! Je to škoda, kvôli nezmyselnému a nebiblickému zákonu o povinnom celibáte RKC prichádza o kvalitných kňazov.

Hovorí sa o tzv. „sviatostnej núdzi“.

Tabuizuje, zametá pod koberec.

Cirkvi pokrytectvo nevadí, hlavná vec, že sa nepoškodí imidž, dobré meno inštitúcie.

V mene biblického nepohoršovať sme často „obielenými hrobmi“.

Vysoký cirkevný hodnostár mi osobne povedal, že si mám žiť ako chcem, pokiaľ nebudú na mňa chodiť listy na biskupský úrad, nikto mi nič robiť nebude.

Cirkev rieši len to, čo je verejné.

Biskupi v Južnej Amerike minulý rok podporili vysvätenie ženatých mužov za kňazov v Amazonskej oblasti.

Bol však potrebný súhlas pápeža, dalo sa očakávať, že pápež to neschváli?

Áno, v sylaboch synody biskupov amazonskej oblasti bol jednoznačný návrh svätiť ženatých.

Bol som veľmi sklamaný a prekvapený, že v záverečnom dokumente - exhortácii Querida Amazonia, ktorý podpisuje pápež, nie je o svätení ženatých ani zmienka.

Amazonská synoda znamenala svetielko nádeje.

Na druhej strane zmeniť osem storočí zabehnutú tradíciu si vyžaduje „drive“, aký naozaj nemožno očakávať od 90-ročného starčeka.

Jestvuje ultrakonzervatívne tradicionalistické krídlo, ktoré Františka neuznáva už teraz.

On je pontifex - budovateľ mostov, je zodpovedný za jednotu cirkvi.

Zrejme danú situáciu vníma tak, že ešte nie je ten správny čas, asi nechce riskovať rozštiepenie Cirkvi.

Zákulisné politické ťahy sú aj vo Vatikáne.

Napríklad spomínaný dokument obsahuje pasáže, ktoré sú isto Františkove - cítiť jeho rukopis, ale potom zrazu strih a prejde sa do suchého úradníckeho štýlu, až je do očí bijúce, že niekto tam urobil zásah.

Pápež sa v rozhovore s novinárom Spadarom ešte v roku 2013 vyjadril, že predstavitelia Cirkvi by nemali svoje verejné vyhlásenia obmedzovať na kontroverzné spoločenské otázky ako potraty, homosexualita alebo antikoncepcia.

Postoj Cirkvi k týmto veciam je už dobre známy, zdôvodnil.

Je oveľa dôležitejšie, dodal, ba je prvotným cieľom Cirkvi, kázať základné posolstvo evanjelia.

Okrem frázy o chránení majetkov sa mnohým ľuďom spájajú s celibátom rôzne sexuálne škandály, pedofília.

Z času načas ma kontaktujú obete.

Viem o viacerých prípadoch.

Nejde však o maloletých.

Mám na mysli prípad, keď predátor zahŕňal obeť pozornosťou, zobral ju na chatu, venoval sa jej, opil ju a potom zneužil.

Maloleté dievča pred pár rokmi zneužíval aj Roman S., farský administrátor v Trnavej Hore, predtým kaplán v Detve.

Dnes je už za tieto delikty laicizovaný.

Kniha Jána Košturiaka o podnikaní a morálnych hodnotách

Svět kolem nás se dnes mění rychleji než v minulosti.

To, co jsme se naučili ve škole, už nestačí a my se musíme stále učit něco nového a naopak se odnaučovat svým starým návykům.

A to bývá někdy obtížnější než se naučit novinkám.

Dnešní doba potřebuje podnikatele, kteří v tom, co dělají, hledají hlubší smysl než jen hromadění peněz.

Podnikatele, kteří umějí být svým zákazníkům a klientům opravdu prospěšní, kteří dovedou sehnat práci svým lidem a kteří se také umějí podělit o svůj zisk s potřebnými.

Knížka Jána Košturiaka se zaměřuje na podnikání, jeho pravidla a zákonitosti.

Umí jít do detailů, protože podnikatelský úspěch závisí často na jedné přidané hodnotě, kterou druhý neumí nabídnout.

Autor knihy zároveň píše o tom, co je v životě důležité, a jak zachovávání morálních hodnot souvisí s úspěchem i zúročením lidského potenciálu v podnikání.

Podnikání je krásná věc, protože člověku umožňuje být naplno tvůrčí a zároveň plně odpovědný za to, co dělá.

Žije s manželkou a třemi dětmi ve Varíně na Slovensku.

Vystudoval obor strojírenská technologie a v roce 1997 byl jmenován profesorem průmyslového inženýrství.

Řídí společnost Fraunhofer IPA Slovakia a pracuje jako poradce a kouč v oblasti inovací, strategického managementu, organizace podniku a průmyslového inženýrství.

Publikuje a přednáší na Slovensku, v České republice, USA, Německu, Rakousku, Velké Británii, Holandsku, Polsku a v dalších zemích.

Pracoval na projektech, cvičeních a seminářích pro Volkswagen, Sauer Danfoss, Johns Manville, Mercedes, Fosfa, OMS, Atrea, Bonatrans, Finidr, Elcom, Linet, Rádio Impuls, Kros, Decodom, Ipesoft, ESET atd.

Je honorárním profesorem na Hochschule Ulm, kde přednáší od roku 1992.

Kniha nás pozýva k tomu, aby sme neboli ľahostajní k osamelým a trpiacim ľuďom vo svojom okolí a ukazuje nám cesty, ako každý z nás môže konať skutky milosrdenstva a zlepšovať svet okolo nás.

tags: #vladimir #maslak #farar #skusenosti