Vlkolínec: História a Krása Murovaného Kostola v Pamiatkovej Rezervácii UNESCO

Vlkolínec, malebná osada v srdci Slovenska, je živým svedectvom tradičnej ľudovej architektúry. Táto rázovitá liptovská obec, ktorá je mestskou časťou Ružomberka, je známa pomerne každému. Nie však každý mal tú česť ju navštíviť alebo spoznať jej minulosť a zaujímavú ľudovú architektúru. Azda najznámejšia podhorská osada Vlkolínec patrí k jednej z mestských častí okresného mesta Ružomberok. Na základe pozoruhodného zachovania obce ako sídelného celku bola osada Vlkolínec vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry už v roku 1977. 11. decembra 1993 bol Vlkolínec na kongrese UNESCO v kolumbijskej Cartagene dokonca zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Malá podhorská osada, ktorá však každoročne priťahuje množstvo turistov a návštevníkov. Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry Vlkolínec je unikátnym a neopakovateľným miestom, ktoré treba navštíviť a zažiť. Ideálne s rodinou a deťmi.

Osada sa prvýkrát spomína v roku 1376. Vlkolínec je typickým príkladom dvojradovej ulicovky s dlhými dvormi. Osada sa približne v strede rozdeľuje na dve ulice. K chráneným objektom osady patrí 45 dreveníc s hospodárskymi dvormi. Väčšina objektov v pamiatkovej rezervácii ľudovej architektúry Vlkolínec je obývaná a návštevník sa musí uspokojiť len s pohľadom na ich exteriér.

História Vlkolínca od Praveku po Súčasnosť

Vlkolínec sa rozprestiera na južnom svahu jedného z výbežkov liptovskej časti hlavného hrebeňa Veľkej Fatry v nadmorskej výške 718 metrov. Najstaršia nepriama zmienka o osade pochádza z roku 1376. Pôvodne bola osadou drevorubačov, pastierov a želiarov, súčasťou panstva Likavského hradu. Svoju jedinečnosť si zachovala vďaka tomu, že ju obišiel prudký stavebný rozmach v 19. a 20. storočí. Osídlenie Vlkolínca bolo archeologicky doložené už v období halštatu. Nachádzalo sa tu mohutné hradisko, ktoré chránilo opevnenie nad Vlkolíncom, na vrchu Sidorovo. V neskoršom období sa tu nachádzalo aj slovanské hradisko.

Prvá priama písomná zmienka o Vlkolínci pochádza z roku 1461 (prvá nepriama písomná zmienka dokonca z roku 1376). Vlkolínec sa v nej spomína ako jedna z tzv. „ulíc“ mesta Ružomberok. Avšak toto nebol začiatok osídlenia tejto oblasti. Priamo nad Vlkolíncom sa týči vrch Sidorovo, ktorý miestni obyvatelia nazývajú Žiar. Na ňom stálo už v staršej železnej dobe halštatské hradisko. Chránené bolo valovým opevnením, ktoré obkolesovalo priestor elipsovitého tvaru s rozmermi približne 150 krát 70 metrov. Toto opevnenie bolo v jeho južnej časti pripojené k skalným stenám masívu. Orientované bolo v smere sever - juh. Jeho areál bol terasovito upravený. Situované bolo vo veľmi ťažko dostupnom mieste v dosť vysokej nadmorskej výške. Vrchol Sidorova sa nachádza vo výške 1099 metrov nad morom, samotné hradisko bolo vo výške 1092 metrov nad morom. Toto situovanie bolo jeho veľkou výhodou, nakoľko bolo pre nepriateľov veľmi ťažké ho obsadiť. Hradisko nebolo trvalo obývané, ale bolo využívané len ako útočisko v dobe hroziaceho nebezpečenstva. Z tohto obdobia sa našli dve celé nádoby a časti keramiky. V neskoršom období tu bolo potom aj slovanské hradisko.

V listine z roku 1340, v ktorej bolo vymedzené územie chotára mesta Ružomberok, je uvedené, že súčasťou mesta je už aj územie dnešného Vlkolínca. Samotná osada Vlkolínec začala vznikať v druhej polovici 14. storočia. V roku 1625 tu boli štyri sedliacke usadlosti a päť želiarskych domácností. Želiari boli najchudobnejšou vrstvou poddanského obyvateľstva. Z 18. storočia je známy aj spor „ulíc“ s mestom Ružomberok, do ktorého sa zapojil aj Vlkolínec. V tomto spore sa obyvatelia „ulíc“ snažili o uznanie svojich práv zo strany mesta. „Ulicou“ Ružomberka sa Vlkolínec stal v 15. storočí. Ďalšími „ulicami“ boli Villaludrová, Biely Potok a Černová. Tieto „ulice“ museli Ružomberku odvádzať dane (Vlkolínec musel platiť 52 zlatých) a ich richtári boli podriadení ružomberskému richtárovi. Mesto nepovažovalo ich obyvateľov za mešťanov, ale za svojich poddaných. Spory trvali skoro celé 18. storočie. „Ulice“ sa chceli v roku 1771 od Ružomberka osamostatniť, to sa im však nepodarilo. Všetci obyvatelia „ulíc“ museli pre panstvo ročne odpracovať 21 dní. Obyvatelia „ulíc“ sa na zlé zaobchádzanie sťažovali dokonca až u samotného cisára. V roku 1775 musela Liptovská stolica na potlačenie vzbury vyslať aj vojakov. Vodcovia nepokojov boli väznení a bití na dereši. Spory pokračovali aj v 19. storočí. Prebehlo viacero dlhých súdnych procesov, ktorých výsledkom bolo čiastočné zrovnoprávnenie „ulíc“ s mestom.

V prvom známom sčítaní ľudu z roku 1766 sa uvádza, že tu žilo 117 ľudí. Počet obyvateľov z roka na rok rástol a v roku 1869 sa vyšplhal až na 345. S terajším stavom sa to však nedá ani porovnať. V súčasnosti žije vo Vlkolínci 35 stálych obyvateľov a 18 prechodných.

Na konci 19. storočia do života obyvateľov Vlkolínca zasiahla aj 1. svetová vojna. V roku 1944 bolo vo Vlkolínci už 82 domov. V tomto období do života miestnych obyvateľov tragicky zasiahli aj vojnové udalosti tých rokov. Počas Slovenského národného povstania v októbri 1944 v dôsledku mínometnej paľby vyhorelo viacero domov na hornom konci osady. Bolo to v čase bojov o neďaleký vrch Ostrô. Väčšina obyvateľov Vlkolínca bola našťastie už predtým evakuovaná do obce Liptovská Lúžna. Späť domov sa vrátili až po skončení SNP.

Architektúra a Pamiatky Vlkolínca

Vlkolínec v súčasnosti predstavuje typ sústredenej svahovitej osady s drevenou architektúrou horských a podhorských oblastí, s dodnes nenarušenou zástavbou uprostred krajinárskeho zázemia. Zo severu ju chráni masív vrchu Sidorovo. Zástavbu dnes tvorí štyridsaťpäť usadlostí, a to drevených zrubových obytných domov a hospodárskych budov, ktoré vznikli na strmom svahu. Domy sú zrubového charakteru, z čiastočne alebo úplne kresaných trámov z kmeňov ihličnatých stromov. Škáry medzi trámami vypĺňajú drevené hranoly trojuholníkového prierezu a hlina. Charakteristickým prvkom tunajších domov je šindľová sedlová strecha. Súčasnému návštevníkovi by sa domy zdali jednoducho tesné. Zruby tradične pozostávali z troch miestností, vstupného pitvora s kuchyňou. Odtiaľ sa vstupovalo do izby v jednej časti a do komory v druhej časti domu. Komora slúžila na odkladanie jedla a náradia. Izba slúžila ako obytný priestor na všetku činnosť a aj na spanie celej rodiny. Domy mohli byť aj dvojpriestorové.

Z roku 1860 pochádza drevená rumpáľová studňa s hĺbkou 13 metrov. Táto drobná stavba je takisto vybudovaná tradičnou technikou. V centre zástavby oproti studni sa osobitne vyníma subtílna dominanta - zrubová (v spodnej časti obitá šindľom) zvonička z roku 1770 s drevenou šindľovou krytinou strechy. Pôvodne slúžila ako časomiera, ktorá trikrát denne ohlasovala čas modlitieb. Zvonárka na nej zvonievala aj vtedy, keď niekto z Vlkolínčanov zomrel.

Ako sa dozviete aj z knihy Liptov, ktorá sa detailne zaoberá týmto regiónom, vlkolínske domy stavali na podmurovkách z plochých kameňov spájaných blatom. Niekedy pomerne vysokých, keďže nimi vyrovnávali prudko sa zvažujúci terén. Trámy zrubov spájali rôznymi technikami a pôvodne stavali zruby z neokresaných trámov alebo ich okresali len zvnútra. Nárožia zvýrazňujú prečnievajúce skrížené hlavy trámov pod strešnou konštrukciou, ktoré tu vytvárajú konzoly nesúce prečnievajúcu konštrukciu strechy. Medzery medzi trámami stien obytných domov vypĺňali machom, ktorý zamazali hlinou alebo prekrývali drevenými latkami. Prípadné nerovnosti stien vyrovnávali mazaninou z hliny.

Kostol Navštívenia Panny Márie

V roku 1875 bol postavený Kostol Navštívenia Panny Márie. Ten stojí na východnom okraji Vlkolínca v blízkosti miestneho cintorína. Mladšou súčasťou obce je murovaný jednoloďový klasicistický rímskokatolícky Kostol Navštívenia Panny Márie. Postavili ho na okraji obce pri bočnej komunikácii v roku 1875. Oproti kostolu stojí prízemná murovaná stavba niekdajšej školy - jednotriedky, ktorú postavili v roku 1895 a využívali až do jej zrušenia v roku 1966.

Vo Vlkolínci je v aktuálne pamiatkovo chránených 45 pôvodných roľníckych usadlostí alebo ľudových domov vyhlásených za národné kultúrne pamiatky. Viaceré z dnes stojacich zrubových domov boli postavené okolo polovice 19. storočia.

Po vstupe od parkoviska prejdete okolo malého salaša a onedlho sa dostanete až k tzv. Roľníckemu domu. Ide o vysunutú expozíciu Liptovského múzea v Ružomberku. Pôvodný trojpriestorový zrubový dom č. 15, ktorý vybudovali v roku 1886. Jeho pôvodné vnútorné členenie a zariadenie interiéru poskytuje obraz o spôsobe života obyvateľov domu i celej obce začiatkom 20. storočia. Roľnícky dom a dvor je tradičný trojpriestorový dom s hospodárskymi stavbami charakteristický pre horské oblasti stredného Slovenska. V jeho interiéri sa nachádza expozícia dobového spôsobu života a bývania dolnoliptovskej roľníckej rodiny z prvej polovice 20. storočia.

V návštevníckom centre za zvonicou spojenom s Domom UNESCO si návštevníci môžu zakúpiť suveníry a navštíviť expozíciu, ktorá vznikla ako reprezentačný priestor na propagáciu Vlkolínca a pamiatok UNESCO na Slovensku. Návštevník v nej môže vidieť aj vystavené diela maliarov, fotografov a ľudových umelcov. Spodnú časť priestorov tvorí výstava venovaná histórii Vlkolínca. Expozícia vznikla ako reprezentačný priestor na propagáciu Vlkolínca a UNESCO pamiatok na Slovensku.

Vlkolínec Dnes

Vlkolínec je situovaný v značne izolovanej polohe. Aj to prispelo k tomu, že sa až do dnešných čias zachoval vonkajší vzhľad domov a v mnohých domoch aj ich vnútorné usporiadanie. Preto 26. januára 1977 vláda Slovenskej socialistickej republiky svojim uznesením č. 21 Vlkolínec vyhlásila za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. V súčasnosti žije vo Vlkolínci 35 stálych obyvateľov a 18 prechodných. Pri vstupe do Vlkolínca sa akoby zastavil čas. Pôvodnú ľudovú architektúra sa tunajší obyvatelia snažia chrániť a zachovávať.

Hoci je v súčasnosti osada Vlkolínec stále obývaná, v prevažnej miere ju využívajú ľudia z celého Slovenska ako chalupári alebo na individuálnu rekreáciu. Počet stálych obyvateľov nie je ani 20 a bývajú v šiestich z celkového počtu 55 domov. Stáli obyvatelia si chcú chrániť svoje súkromie pred zvedavými návštevníkmi, často si mýliacimi Vlkolínec s múzeom v prírode, kde je dovolené nazrieť do každého kúta.

Vďaka členom Občianskeho združenia Vlkolínec je osada naozaj živá. Počas roka v nej máte možnosť navštíviť množstvo kultúrnych podujatí súvisiacich s ľudovými zvykmi, ktoré sa tu snažia, aj vďaka folklórnym súborom, neustále zachovávať. V bývalej škole bola v roku 2007 sprístupnená Galéria ľudového umenia, ktorá je však momentálne zatvorená. Pod jej strechou sa podarilo zorganizovať množstvo predvádzacích akcií prezentujúcich ľudových umelcov a remeselníkov.

Ako sa Dostať do Vlkolínca

Vlkolínec je mestskou časťou Ružomberka. Ružomberok je okresné mesto ležiace v Žilinskom kraji. Ružomberok leží 27 km západne od Liptovského Mikuláša, 18 km južne od Dolného Kubína, 52 km severne od Banskej Bystrice a 62 km východne od Žiliny. Mestom vedie železničná trať Žilina - Košice a cesty I/18 a I/59. Obec Vlkolínec je prístupná je po odbočení z hlavnej cesty spájajúcej Ružomberok a Banskú Bystricu. Vlkolínec leží len pár kilometrov od kúpeľov v Lúčkach.

Z hlavného cestného ťahu Banská Bystrica -- Ružomberok síce informačná tabuľa navedie každého pocestného cez most do úzkej uličky pri miestnom potoku, potom sa objaví ešte jedna šípka, na rázcestí však už šípky chýbajú. Máte na výber dve cesty. Jedna, neoznačená, vás privedie do Ružomberka, druhá, tiež neoznačená, do Vlkolínca. Ak máte auto s bratislavským evidenčným číslom, odstavte ho na malom parkovisku pred skanzenom. Stáli obyvatelia Vlkolínca totiž nemajú Bratislavčanov v láske, považujú ich za bohatých chalupárov, ktorí ničia nedotknutú prírodu. V tom lepšom prípade vám iba vynadajú, ak im budete dymiť pod nosom. V prípade, ak použijete auto na prehliadku dedinku z roku 1376, zaplatíte parkovné aj tak.

Veľké parkovisko pre osobné autá sa nachádza pred vstupom do Vlkolínca. Vlkolínec si svojou polohou mimo hlavných trás vynútil vytvorenie množstva prístupových chodníčkov a cestičiek, ktoré slúžili v minulosti, ale slúžia aj dnes. Do Vlkolínca sa dá dostať takmer z každej strany. Dnes slúži na prístup cesta Trlenskou dolinou z Ružomberskej mestskej časti Biely Potok.

Je niekoľko možností - autom, na bicykli, či pešo. Výborne to popísali v turistickom sprievodcovi Liptov, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Dajama. V Ružomberku - mestskej časti Biely Potok odbočíte na severozápad, prejdete ponad rieku Revúca a pokračujete stúpajúcou cestou popod zalesnený svah až k štrkovému parkovisku v Trlenskej doline. Tam môžete zaparkovať a pokračovať peši. Peší turisti môžu využiť žltú značkovanú trasu č. 8613. Vedie zo západnej strany Ružomberka z rázcestia na začiatku Hrabovskej doliny cez Hrabovo (údolná stanica osemmiestnej kabínkovej lanovej dráhy strediska Malinô Brdo - ski & bike family park Ružomberok) na Kalváriu a popod Sidorovo smeruje do Vlkolínca. Ak sa vyberieme do Vlkolínca z tejto strany, cesta do osady je o viac ako polovicu kratšia a netrvá ani jednu hodinu.

Do dediny sa dá prejsť z Ružomberka aj po skutočne zaujímavej cyklotrase. Dĺžka trasy 12km, povrch cesty asfaltový s prechodom na kvalitnú poľnú a lesnú cestu, s nádhernou scenériou výhľadu. Trasa cyklomagistrály po zelenej značke vedie z Ružomberka smerom na Kejdák a Jánovú dolinu, veľmi dobrou upravenou vlkolínskou cestou popod Krkavú skalu do Vlkolínca. Z Vlkolínca sa spustíme do Trlenskej doliny a odtiaľ cez Šepkovú, zvážnicou do Polčíkova a Jazieriec cez Biely Potok do Ružomberka.

Aktivity v Okolí Vlkolínca

Ak by ste mali predsa len chuť nachvíľku opustiť ľudovú architektúru Vlkolínca, jeho poloha Vám ponúka zaujímavý východiskový bod na turistiku, či cykloturistiku. Je zrejme na čase čo to o Vlkolínci povedať, či lepšie - napísať. Máte tu možnosť vidieť približne štyridsať - päťdesiat drevených domov zo 16. až 19. storočia. Všetky domy sú drevené, iba kostol je murovaný. Medzi najvzácnejšie stavebné pamiatky patria zrubová dvojpodlažná zvonica z roku 1770, zrubová rumpálová studňa z roku 1860, murovaný barokovo-klasicistický kostol Navštívenia Panny Márie z roku 1875.

V lete je to kúpanie, či rybačka na neďalekej Liptovskej mare. Samozrejme, v zimnom období je to lyžovačka na Malinom Brde. Ak sa do okolia dostanete v lete, tak z Malinô Brda, ktoré samo o sebe stojí určite za návštevu sa môžete vybrať do Vlkolínca pešo. Dobrým orientačným bodom na štart je chata Skalka. Tú na Malinom Brde nemôžete minúť. Trasa je to jednoduchá, vzdialenosť asi dva kilometre a v horskom teréne sa dá prejsť za cca. dve hodiny. Od chaty sa treba dostať na Vlkolínske lúky. Potom už len klesáme, kým neprídeme do osady Vlkolínec.

Ak podáte podobný športový výkon, celkom určite by vám dobre padol relax v bazénoch s teplou vodou. Niečo takéto môžete zažiť celoročne v kúpeloch Bešeňová, ktoré sú do Ružomberka smerom na Liptovský Mikuláš len pár kilometrov. Mnohý z Vás určite radi relaxujete aktívnym spôsobom. Pohyb na čerstvom vzduchu, turistika, či cyklistika sa dá spojiť aj so spoznávaním Slovenska a jeho histórie.

Tabuľka: Zaujímavosti o Vlkolínci

tags: #vlkolinec #murovany #kostol