Uvedomovanie, že Boh používa všetko na to, aby som sa stávala podobnejšou Kristovi, zo mňa robí menej úzkostlivého človeka. Všetko v mojom živote ma môže nasmerovať na Krista, lebo v konečnom dôsledku on pôsobí, aby všetky veci slúžili na dobro. To všetko sa dá použiť, aby ma to obrátilo ku Kristovi.
Žalm 119:90-91 hovorí: „Zem si upevnil, takže stojí. Do dnešného dňa stoja, ako si usúdil; veď všetko to sú Tvoji sluhovia.“ To všetko sú Boží sluhovia. A pretože Boh riadi všetko, čo sa mi postaví do cesty, žiadna skúsenosť nie je zbytočná.
Všetko, čo sa so mnou deje, má za cieľ urobiť ma podobnejšou Kristovi. Nič nie je vylúčené. Radosť aj bolesť. Pokoj aj zmätok. Naplnenosť aj prázdnota. Trápenie aj pohoda. Ľudia, ktorí ma majú radi a starajú sa o mňa.
Moje ťažké okolnosti môžu pestovať vzťah závislosti na Kristovi. Učiť ma vrúcnejšie sa modliť. Dať mi príležitosť k službe. Moje úspechy ma môžu viesť k tomu, aby som chválila Boha a ďakovala mu. Vzdala mu slávu. Videla svoj hriech pýchy a vyznala ho. Učila sa pokore tak, že sa nebudem povyšovať ani vtedy, keď budem stredobodom pozornosti.
Byť zranený netaktnosťou priateľa je skúsenosť na hony vzdialená od toho, keď vás zradí manželský partner, alebo vás trápi vysiľujúca choroba, ale pozvánka od Boha je rovnaká. Okúsila som už všetky tri skúšky a môžem dosvedčiť, že Boh si použil každú, aj keď často so slzami v mojich očiach, aby ma k sebe bližšie pritiahol.
Kedykoľvek sa cítim rozčúlená, otrávená či nahnevaná, asi ma Boh práve pozýva k tomu, aby som skúmala svoje srdce, namiesto toho aby som svoju pozornosť sústredila navonok. Možno je moje podráždenie pozvánkou od Pána, aby som s ním prehĺbila svoj vzťah. Boh možno robí niečo oveľa dôležitejšie a trvalejšie vo mne než s tým, čo sa deje so mnou.
Božia zvrchovanosť a ľudská zodpovednosť
Pýtať sa na vzťah medzi Božou zvrchovanosťou a ľudskou zodpovednosťou v tomto zmysle znamená pýtať sa na vzťah medzi dvomi atribútmi panstva - medzi Božou vládou a jeho autoritou. Hoci teológovia majú veľký záujem o „problém“ Božej zvrchovanosti a ľudskej zodpovednosti, nie je to hlavným záujmom biblických pisateľov, hoci si ho uvedomujú.
Je im jasné, že Boh všetko ovláda, a rovnako aj to, že má vrcholnú autoritu. Preto sme zodpovední Bohu za naše postoje, myšlienky, slová a činy. Všetko, čo myslíme a robíme - vlastne všetko čím sme - vyvoláva Božie uznanie alebo odsúdenie. Ešte aj činy ako jedenie a pitie, ktoré by sme mohli považovať za eticky neutrálne, sa musia konať na Božiu slávu (1Kor 10:31). Čokoľvek robíme, by sme mali robiť vďačne v Ježišovom mene (Kol 3:17) a z celého srdca (v. 23). Všetko, čo nepochádza z viery, je hriech (Rim 14:23). Dokonca sme zodpovední ešte aj za svoju morálnu podstatu.
Biblickí pisatelia teda nevidia problém v úplnej Božej zvrchovanosti a úplnej ľudskej zodpovednosti. Pavol neváha povedať, že je jeho zodpovednosťou, „aby získal čím viacerých“ (1Kor 9:19; por. vv. 20-22), ba dokonca aby sa pre všetkých stal všetkým, aby zachránil aspoň niektorých (v. 22).
Kresťanský život je Božím dielom v nás, ale je to aj naše úsilie odolávať pokušeniu a poslúchať Pána: „S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď Boh pôsobí vo vás, že chcete i konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2:12-13).
Vieme, že tak jednotlivec ako aj spoločnosť potrebujú Boha, ním stanovené morálne hodnoty a pravidlá a tiež jeho pomoc a požehnanie.
Požehnanie a kliatba
V Biblii sú dôsledky požehnania aj kliatby veľmi dobre opísané v 28. Hlavným prostriedkom požehnania a prekliatia sú slová. Hlavným prostriedkom požehnania a prekliatia sú slová. Ide predovšetkým o Božie slová, pri ktorých pôsobí najsilnejšia autorita, ale tiež slová ľudí. Ako sme už naznačili, najčastejšou a najsilnejšou príčinou kliatby (ale aj požehnania) v živote človeka sú Božie výroky. O všeobecnom požehnaní alebo prekliatí života človeka primárne rozhoduje jeho postoj a poslušnosť voči Božiemu slovu.
Z už spomenutej 28. kapitoly Deuteronómia je zjavné, že požehnanie alebo prekliatie si ľudia môžu vybrať. „Boh hovoril všetky tieto slová: Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otrokov. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou!
Ak má byť odstránená kliatba, pôsobiaca v dôsledku vyššie uvedených vecí, je potrebné týchto praktík zanechať, odstrániť okultné predmety a prosiť Boha o odpustenie. V prípade, že sa takýmto aktivitám venovali naši predkovia, môžeme sa modliť aj za to, s vierou, že v našich životoch tieto temné sily už pôsobiť nebudú.
Ľudia veriaci v Ježiša Krista sú zo svojej podstaty požehnaní. Pán Ježiš svojím životom naplnil všetky požiadavky Zákona na to, aby mohol byť dokonale požehnaný, a potom si s nami vymenil miesto a stal sa prekliatím. Rovnako ako niesol náš hriech a dal nám svoju spravodlivosť, stal sa za nás prekliatím a dal nám svoje požehnanie. Túto skutočnosť si musíme uvedomiť a konať podľa nej.
Ozajstný kresťanský život nie je životom „konzumentov požehnania“. Je životom požehnaných ľudí, ktorí požehnanie šíria, nasledujú šľapaje „praotca požehnaných“ Abraháma a sú požehnaním pre každého, koho stretnú. Takto totiž vyzerá víťazstvo nad kliatbou, ktoré je vďaka Ježišovi Kristovi k dispozícii každému.
Prekliatie spôsobujú tiež všetky podoby útlaku a nespravodlivosti, najmä ak sú namierené proti slabým a bezmocným. Boh bol od počiatku ochrancom slabých.
Tabuľka: Kliatby a požehnania v živote človeka
| Kliatby | Požehnania |
|---|---|
| Uctievanie iných bohov | Poslušnosť Božiemu slovu |
| Zhotovovanie a uctievanie modiel | Viera v Ježiša Krista |
| Okultné praktiky | Šírenie požehnania |
| Útlak a nespravodlivosť | Ochrana slabých a bezmocných |
Utrpenie
Citát "Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom" patrí medzi najznámejšie a najvýznamnejšie výroky Ježiša Krista. Tieto slová zazneli v situácii, keď zákonníci a farizeji priviedli k Ježišovi ženu pristihnutú pri cudzoložstve, aby ho pokúšali a zároveň mohli obžalovať.
Ježiš sa jej opýtal, či ju niekto odsúdil, a keď odpovedala, že nikto, povedal jej: "Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už viac nehreš."
Tento citát má hlboký význam a odkazuje na niekoľko dôležitých aspektov kresťanského učenia:
- Uvedomenie si vlastnej hriešnosti: Ježiš vyzýva prítomných, aby sa zamysleli nad svojím vlastným životom a hriechmi, predtým než začnú súdiť iných.
- Odpustenie a milosrdenstvo: Ježiš neodsudzuje ženu, ale ponúka jej odpustenie a šancu na nový život.
- Súdenie: Ježiš varuje pred unáhleným a nespravodlivým súdením iných ľudí.
Madame Guyon, francúzska katolícka spisovateľka zo 17. storočia, mala ťažký život poznačený chorobou, zanedbávaním a ponižovaním. Keď mala 16, jej otec ju ľsťou prinútil vydať sa za muža, ktorý bol od nej starší o 22 rokov a ktorého sužovala dna. Guyonine modlitby odrážali jej hlbokú vieru a dôveru v Boží charakter. Namiesto toho, aby bola čoraz zatrpknutejšia pre bolesť, ktorú znášala, a tak pochybovala o Božej dobrote, rozhodla sa v tom vidieť Božiu milujúcu ruku. Celý svoj život videla akoby v Božích rukách a vo všetkých svojich okolnostiach videla príležitosti, ako sa k nemu priblížiť.
Ako hľadať Boha
Hľadať Pána znamená hľadať Jeho prítomnosť. Nie sú však Jeho deti stále v Jeho prítomnosti? Áno aj nie. Áno v dvoch významoch: Po prvé, vo význame, že Boh je všadeprítomný a teda je stále nablízku všetkých a všetkého. Udržuje všetko bytie. Jeho moc je vždy prítomná v riadení všetkých vecí. Po druhé, vo význame Jeho zmluvného záväzku stáť pri nás, konať v nás a obracať všetko pre dobro tých, čo Ho milujú.
Je to aktívna práca z našej strany. Musíme uniknúť pred duchovne otupujúcimi aktivitami. Musíme bežať od nich a okolo nich. Vieme, čo nás robí citlivejšími na vnímanie Božieho prejavovania sa v životoch a v slove. Vieme, čo nás utlmuje, zaslepuje a spôsobuje, že Ho hľadať ani nechceme. Od týchto vecí sa musíme vzdialiť a vyhnúť sa im, ak chceme Boha uvidieť. To je to, čo zahŕňa hľadanie Boha.
Hľadanie zahŕňa volanie a prosenie: „Ó, Pane, otvor mi oči. Ó, Pane, odtiahni oponu mojej slepoty. Pane, maj so mnou zľutovanie a odhaľ sa mi. Najväčšou prekážkou hľadania Pána je pýcha.
Liturgia
Text nám pomáha chápať význam liturgie. Každá bohoslužba je predsieňou neba, cez gestá a slová sa spájame s Božím svetom. Liturgia je anticipáciou, preddavkom, nebeskej liturgie. Kristu otvoril dvere neba a tieto dvere zostávajú otvorené navždy, modlitby, ktoré prednášame pri bohoslužbe, sú pozdvihnuté a spájajú sa s nebeskou liturgiou.
Zaraďujeme sa ňou do celého spoločenstva celej Cirkvi, čo naznačuje 24 starcov a tiež aj do spoločenstva svätých. My sa v nej pripájame k chóru vzývajúcich. Vieme, že nie sme sami, ale že sa pridávame k spevu iných a že hranica medzi nebom a zemou sa naozaj stiera.
Liturgia je pre nás dar, ktorý nemožno svojvoľne manipulovať, spájame sa ňou s nebeskou liturgiou a prebúdza v nás úprimný zmysel pre posvätnosť.