Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový smysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života.
Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru! A jednako sa v nej nesmieme stratiť, zrak výlučne nazpät obracať a tam ho zabudnúť. Stretávanie sa večnosti s časovou situáciou, s úlohami, problémami. Vždy vyrovnávanie sa so situáciou novou a jedinečnou, a to vyžaduje dokonalú otvorenosť, zrelosť, pružnosť ducha.
Počiatky a šírenie kresťanstva
V liturgickom kalendári cirkví byzantskej tradície - gréckokatolíkov i pravoslávnych - je prvá nedeľa po Nedeli Svätej Päťdesiatnice - Zostúpenia Svätého Ducha venovaná úcte všetkých svätých. Sú neopodstatnené obvinenia, že Cirkev sa klania ľuďom rovnako ako Bohu a takto porušuje prikázanie „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť!“ (Mt 4,10). Keď sa klaniame svätým, uctievame tým Krista, ktorý žije vo svätých.
“Kristus je počiatok, stred i koniec. Rovnako ako ten, kto stojí na počiatku, pretože je vo všetkom. V tom, čo je uprostred, v tom, čo je na konci, i v tom, čo je na začiatku,” píše svätý Simeon Nový Teológ (†1022). Oficiálne započítanie medzi svätých alebo kanonizácia (svätorečenie) je pomerne nedávny jav. Staroveká cirkev nepoznala osobitné ceremónie svätorečenia či oslávenia. V cirkvách byzantskej tradície dodnes platí zásada, že liturgia sa slúži na antimenzione, do ktorého musí byť povinne zašitá časť ostatkov svätca alebo mučeníka.
Ľudia mimo cirkvi zvyčajne ťažko chápu, prečo sa treba modliť k svätým, keď existuje Kristus. Svätí sú úzko spojení medzi sebou navzájom i s Kristom.
“A za týmito prvými svätými nasledujú ďalšie a ďalšie pokolenia svätých, posvätených prácou na Božích prikázaniach, svätých pevne stmelených s tými prvými, svätých, ktorým sa - podobne ako tým pred nimi - dostáva Božie osvietenie a milosť, každému podľa účasti. Aj dnes existuje nemálo zjavných i skrytých svätých, pričom Cirkev niektorých z nich oslávi.
Ikona Všetkých svätých
Východný rozkol a jeho dôsledky
V roku 1054 došlo k veľkej schizme (= rozluke cirkvi) na západnú (rímska, latinská, katolícka) - s pápežom a latinčinou ako liturgickým jazykom - a východnú (ortodoxná, pravoslávna) - s patriarchom a gréčtinou. Cirkev udržuje vedomie jednotnej ríše a učenie o „trojím lidu“.
Spor o investitúru
Boj o investitúru bol spor o prvenstvo medzi svetskou a cirkevnou mocou. V roku 1073 sa pápežom stal Gregor VII., čo vyvolalo vzburu a podporu pápeža. Pokorujúca púť Jindřicha k pápežovi znamenala prosbu o odpustenie, ale spory pokračovali až do roku 1122, kedy bol uzavretý konkordát wormský (smluva cirkve a státu). Volba biskupů církví (berla a prsten) se konala za královy přítomnosti (žezlo). Išlo síce o kompromis, ale v podstate posilnil cirkevnú moc, pretože kráľ stratil vplyv na vysoký cirkevný klérus.
Wormský konkordát
Krížové výpravy
Príčiny krížových výprav boli populačný prírastok, ktorý vyžadoval nové územia pre poddaných (sloboda, pôda, ľahší život), šľachta chcela získať nové léno (mladší synovia kvôli majorátu), a obchodný význam pre talianske mestá (Janov, Pisa, Benátky). K vyvolaniu bolo potrebné ideologické motívy. Vzostup náboženského cítenia v 11. storočí a príchod seldžuckých Turkov do Malej Ázie a na Blízky východ viedli k dobytí Jeruzalema v roku 1076. Posvätné miesta pre kresťanov sa dostali pod vládu Turkov, čo zhoršilo podmienky pre pútnikov do Svätej zeme. Ohrozená Byzancia žiadala o pomoc. V roku 1095 bol svolaný koncil (Clermont), kde pápež Urban I. vyhlásil krížovú výpravu.
Dôsledky krížových výprav boli vzrast moci a bohatstva cirkvi, rozvoj miest ako Benátky a Janov vďaka obchodu. Kresťanské panstvo na Blízkom východe sa nepodarilo udržať, ale došlo ku kultúrnemu obohateniu Európy vďaka styku s arabskou a byzantskou kultúrou. Do Európy prenikol východný prepych, nové plodiny (rýže, mák, broskve, citrony) a rytířská kultura - trubadúři. Vznikli rytířské řády, ktoré kombinovali vojenskú a charitatívnu činnosť so životom mnišských rádov (pôvodne ochrana pútnikov na dobytých území) - johanité (maltézští rytíři), templáři a řád německých rytířů.
Krížové výpravy boli organizované aj do iných oblastí proti neveriacim, ako napríklad španielska reconquista proti muslimským Arabům na Pyrenejskom polostrove, a neskôr proti kresťanským národom, ktoré sa stavali proti cirkvi (husitství).
Krížové výpravy
Cirkev po skončení krížových výprav
Po skončení krížových výprav vzrástlo bohatstvo cirkvi (kořist, odpustky), čo viedlo k životu v prepychu a verejnému pohoršeniu. Objavili sa snahy obnoviť apoštolskú chudobu. Vznikali sekty - sdružení nespokojených - ktoré ohrozovali autoritu cirkvi, napríklad hnutie katharů, albigenští, valdenští. Proti nim boli organizované křižácké výpravy. V polovici 13. storočia vznikla inkvizícia.
Mariánska zbožnosť vo východnej cirkvi
V šiestej kapitole knihy o ranom sovietskom svätcovi Starec Zachariáš sa dočítame, že modlitebné pravidlo založené na repetícii anjelského χαίρε, teda raduj sa, bolo v 8. storočí zjavené z neba mníchom v egyptskej Thebaide a rýchlo si získalo obľubu v celej východnej cirkvi. Byzantsko-slovanská kultúra termín rosarium nepoužíva, ale nemá nič spoločné ani s protestantskými raťafákmi, ktoré pri mene Bohorodičky odušu kýchajú, akoby práve dostali sennú nádchu…
Rusko-východný mariánsky „rebrík do neba“ má meno Pravidlo (alebo regula) Presvätej Bohorodičky (Богородичное правило, Ordo vel officium Deiparae). Pravoslávna encyklopédia (Православная энциклопедия, Moskva, 2003) uvádza: „V súlade so zjavením Matky Božej je plnenie tohto pravidla (rozumie sa modlitba jednotlivých desiatkov) dôležitejšie, než akatisty. Tí, ktorí dodržiavajú túto regulu, žijú pod osobitnou ochranou Kráľovnej nebies.“
Regula Presvätej Bohorodičky a ruženec sú sesterské modlitby, možno i „jednovaječné duchovné dvojčatá“, predsa však nie sú jednou a tou istou modlitbou. Ruské pravidlo na rozdiel od západného ruženca neobsahuje tajomstvá. To je prvý signifikantný rozdiel oproti západnej praxi. Každý desiatok však obohacuje tropár (krátky oslavný hymnus) prevzatý z liturgie mariánskych sviatkov.
Počajevská ikona Bohorodičky v štýle západného umenia 19. storočia
Východní kresťania majú v obľube ozdobiť jednotlivé desiatky reguly Bohorodičky modlitbou Misericordiae portam aperi nobis (Otvor nám bránu milosrdenstva), ktorá patrí k najkrajším mariánskym spevom Orientu. V niektorých ruských monastieroch sa po každom Zdravase vykoná takzvaná veľká metánia (pokľaknutie a úklon celého tela až k zemi), čo korešponduje s úkonmi kajúcnosti typickými pre veľkopôstny kánon svätého Andreja Krétskeho.
Masové rozšírenie Pravidla Presvätej Bohorodičky v Rusku je totiž úzko spojené s archetypom duchovnej cesty po stopách Matky Božej, ktorá in Occidente nemá obdobu.
V roku 1760 sa pravoslávnej mníške Alexandre zjavila Panna Mária a povedala jej, že v ruskom Divejeve vyrastie veľký monastier, ktorý bude pod jej osobitnou ochranou. Tak sa začala „pravoslávna predohra“ Fatimy.