Vyskúšať si život v kláštore: Skúsenosti a pohľady

Premýšľali ste niekedy nad tým, aké by to bolo vyskúšať si život v kláštore? Možno vás láka ticho, meditácia, alebo jednoducho hľadáte odstup od uponáhľaného sveta. Na Slovensku aj v zahraničí existujú možnosti, ako si tento životný štýl aspoň na krátky čas vyskúšať. V tomto článku sa pozrieme na rôzne skúsenosti a pohľady ľudí, ktorí sa na túto cestu vydali.

Meditácia a duchovný rozvoj

Mnohí ľudia vyhľadávajú kláštory, aby prehĺbili svoje skúsenosti s meditáciou a rozvíjali všímavosť mysle. Meditačné prázdniny pod vedením skúsených mníchov môžu byť skvelým spôsobom, ako sa naučiť nové techniky a nájsť vnútorný pokoj. Napríklad, thajský mních LP John Paramai navštívil Slovensko a viedol kurzy zamerané na rozvoj pokoja, šťastia a vnútornej múdrosti. Uplatňovaná meditačná technika sa nazýva „centrum tela“, čo je miesto, kde naše telo a myseľ dokážu byť v rovnováhe.

Vedecký výskum preukázal, že budhistickí mnísi svoj život síce zjednodušujú, no zároveň tým umocňujú svoje šťastie. Teraz aj vy máte možnosť vyskúšať si lifestyle budhistického mnícha na tri dni v záujme naučiť sa umenie meditácie a všímavosti (mindfulness) prostredníctvom učení a workshopov.

Púť na horu Athos: Skúsenosť pre mužov

Tajomná hora Athos (Ágion Óros) sa nachádza v severnom Grécku, na polostrove Chalkidiki. Je to miesto takmer neznáme medzi cestovateľmi, no veľmi blízko a púť sem je veľmi lacná. Ženy majú totižto na Athos vstup prísne zakázaný. Pobyt na Athose je formatívnym zážitkom nielen pre veriacich, ale aj pre zanietených cestovateľov, ktorí chcú čosi viac. Vyskúšať si, ako to vyzerá na púti či ako sa taká hľadajúca duša cíti.

Cesta na Athos aj návrat, to je vždy jeden celý deň. Nie je to bežná dovolenková destinácia - lode smerujúce na toto miesto nechodia kedykoľvek to vyhovuje vám a svoje lakonické slovo tu má aj počasie. Ak nie ste pravoslávny, sú víza tou najťažšou a najdôležitejšou časťou. Mnísi so mnou komunikovali ako s pútnikom, takže všetko bolo v gréckej abecede.

Príprava na cestu

Letenku si kúpte až potom, keď budete mať potvrdenie o vízach a potvrdenie z kláštora, že vás vedia ubytovať. V žiadnom prípade nie skôr. Ak sa tam teda vôbec dostanem, pretože som si zvolil zrejme najhoršiu požičovňu áut - OK Mobility. Na letisku som síce na ich zástupcov čakal hodinu, no aspoň som vyfasoval menšie auto, než som si objednal.

Autom prechádzam neznámymi oblasťami východných Chalkidík po stopách filozofa Aristotela, ktorý vychoval Alexandra Veľkého - ten je v mojich očiach vôbec najúspešnejším Európanom. Prechádzal som však cez jednu z najkrajších dediniek severu - Arnaia. Grécko je vcelku vyprahnuté, no sem som išiel cez ihličnaté lesy.

Aristoteles a hľadanie šťastia

Aristotelove diela preložili z gréčtiny učenci v abbásovskom Bagdade do arabčiny a tak ich zachránili pre ďalšie generácie, pretože grécke originály sa zachovali nanajvýš v zlomkoch. Neskôr sa zas arabské texty dostali späť do Byzantskej ríše. Ich latinské preklady odštartovali pohyb v západnom kresťanskom myslení, ktoré vďaka Aristotelovi dokázalo spojiť racionalitu s teológiou a tým vytvorilo základ pre budúcu vedeckú revolúciu.

Tvrdil, že dobrý život či životné šťastie, ktoré chápal ako stav mysle naplnenej fyzickými aj duchovnými potrebami (eudaimonion), možno dosiahnuť úsilím, hoci to nie je úplne v našej moci - ako radi naznačujú niektoré moderné plytké „filozofie svojpomoci” parazitujúce na simplexnejších jedincoch. Eudaimonion považoval za najvyšší cieľ života, obhajoval odvahu bez bezohľadnosti a vysoko si cenil poznanie.

Dorazil som do mestečka Ierissos, ktoré je centrum samosprávy Aristotelis, už len kúsok od Athosu. Vybral som si hotel GKEEA, zrejme najlepší v meste. Mal som delux izbu s veľkou posteľou, ku ktorej pribudlo aj čerstvé ovocie a fľaštička červeného vínka ako pozornosť.

Všimol som si, že som bol jediný. Napadlo mi, že je studená, no oproti Dunaju, ktorý mal deň predtým 19.2 stupňov, je teplučká. Žartovne zvyknem hovoriť, že si chodievam oddýchnuť a najesť sa do Kandaháru v Afganistane či Jemenu na Sokotru. No pravdou je, že doma často pracujem do tretej do rána a vstávam pred siedmou. Spravidla nemám kedy spať. A naozaj spím lepšie na cestách.

V každom odbore si časom vytvoríte šiesty zmysel, akýsi nos na komplikácie. Včera som mal kraťasy, dnes ráno som už zvolil čierne nohavice, čiernu košelu s dlhými rukávmi a čierne topánky. „V kraťasoch ťa už na loď nepustia,“ informovala ma pani domáca. Išiel som na púť a slušné oblečenie je základom.

Slováci poznajú Meteoru, chodia tam. Sám som tam bol v roku 1992 a neskôr som sa tam vrátil. No Meteora je verejne prístupná. Poznám zopár Slovákov, ktorí vedia o Athose, ale iba sa plavili okolo. Tá je fascinujúca. Kláštory nalepené na skalách ako lastovičie hniezda sú úchvatné.

Na najväčšiu európsku púť do Fátimy príde ročne okolo šesť až sedem miliónov pútnikov. Ašura bola tiež krásna púť. Zdalo sa mi, že som kresťanské púte zanedbával. Bol som síce vo Fátime aj v Lurdách, a putoval do Santiago de Compostela, prešiel som všetky štyri veľké baziliky Ríma, no aj tak mi poriadna kresťanská púť chýbala. Nie je púť ako púť - je to cestovateľský svet sám o sebe.

Bol to Srb, ktorý však už maturoval v Kanade. Na Athos išiel po tretí raz. Z úradovne som bežal dole k moru a kúpil lístok na loď. Odtiaľto z Ouranoupolisu ide na Athos viac lodí denne a jedna mala ísť ešte o 9:45.

Už som spomínal, že poznám zopár cestovateľov, ktorí sa okolo Athosu plavili. Odporúčam to. Táto loď však bola iná - plná mužov. A nielenže sa okolo plavila, ale aj pri jednotlivých kláštoroch pristávala. Skočil som za kapitánom, pretože som nevedel, kam idem. Dozvedel som sa, že mám vystúpiť až na poslednej, šiestej zastávke.

Kláštory ako miesto pre oddych a sebareflexiu

Ak túžite po oddychu a sebareflexii, kláštor môže byť ideálnym miestom. Na Slovensku existujú kláštory, ktoré ponúkajú duchovné pobyty pre záujemcov zvonku. Tieto pobyty umožňujú nahliadnuť do života za kláštornými múrmi, spoznať ľudí, ktorí sa rozhodli pre život v modlitbách a rozjímaní, a nájsť si čas pre seba.

Takýmto pobytom sa v komunite hovorí škola života. Je otvorená pre každého, bez ohľadu na vek, bez ohľadu na rodinný stav. Stačí si dohodnúť akýsi vstupný pohovor a ktokoľvek tu môže zostať. Po nej nastáva hromadé upratovanie kuchyne. Trom mužom vôbec nepripadá zvláštne, že umývajú taniere a utierajú príbory.

V kláštore je už prítmie, na chodbách blikajú len tlmené svetlá a som v kaplnke sama. Až postupne si uvedomujem, že takto sama so sebou som si už poriadne dlho "nepokecala". Akosi na to nikdy nie je čas.

Tunajšie bohoslužby nie sú len verklíkovaním naučených modlitieb, každý má možnosť poďakovať sa Najvyššiemu. Za čokoľvek. Nuž, ani v starom kláštore sa nebránia výdobytkom modernej doby. Ja pomáham pri varení obeda.

Prichádzajú sem návštevy, organizujú tu semináre, kláštor nie je odrezaný od sveta."Aj ja som sa kedysi chcela vydať, túžila som po veľkej rodine, ale Božie volanie bolo silnejšie. Tu som už sedem rokov a tento spôsob života mi dáva zmysel," rozhovorí sa sympatická tridsiatnička. "To je moja deformácia. Už veľakrát sa mi stalo, že ma na ulici zdravia neznámi ľudia. Myslia si, že keď som sa na nich usmievam, znamená to, že ich poznám.“

Tunajší obyvatelia toho veľa nepotrebujú, lebo tu sa žije skromne. Tradičný čas na omšu v kaplnke. Po nej nasleduje obed, dokonca sa pri ňom rozprávajú vtipy. Po obede má každý chvíľu pre seba. Dievčatá sedia v záhrade nad knihami, Matka Predstavená v šiltovke a nohaviciach relaxuje pri trhaní buriny.

Treba povysávať, pozmývať dlhočizné chodby, vydrhnúť spoločné kúpeľne a v záhrade je tiež práce dosť. Na víkend sem prišel Igor z Oravy, ktorého vždy stretávam s Bibliou v ruke, aj mladá rodina s dvoma deťmi, ktorá sem prišla nabrať duševné sily.

Večer je kaplnka preplnená, lebo v sobotu sem chodia aj ľudia z okolia. Možnosť "súkromnej" modlitby. Môže o ňu požiadať každý, kto chce a potrebuje. Postavím sa medzi Elenku a Zuzku,ktoré na mňa položia svoje ruky a začnú hovoriť.

Dni sa tu jeden druhému celkom podobajú. Na prvý pohľad dosť monotónny život, ale všetci tu majú k dsipozícií jeden skutočný luxus. Čas. Televízia sa v kláštore celkom pochopiteľne nepozerá, večery tu radšej trávia čítaním Písma, pri biblických tancoch a zoči -voči vlastným myšlienkam. Aj ja sa pristihujem, že počas týchto dní veľa premýšľam. O sebe, o zmysle živote, o týchto ľuďoch, ktorí ma k ničomu nenútia, len nenápadne ukazujú, že sa to dá aj ináč.

Takáto "dovolenka" v kláštore však pomôže stíšiť svoje tempo, človek je tu v tichu, len sám so sebou. Podobná terapia síce nemusí byť pre každého, no so mnou sa čosi stalo.

Na západnom svahu vrchu Zobor, obklopený lesmi a tajomstvom dávnych čias, sa nachádza Zoborský kláštor - najstarší známy kláštor na území Slovenska. Jeho počiatky siahajú až do 9. storočia.

Alternatívne možnosti

Okrem klasických kláštorov existujú aj ďalšie možnosti, ako si vyskúšať odlišný životný štýl. Napríklad, môžete sa vydať na cestu po Mjanmarsku a žiť v kláštore s mníchmi, alebo sa zúčastniť dobrovoľníckych programov v odľahlých komunitách. Tieto skúsenosti vám môžu pomôcť prehodnotiť svoje hodnoty a nájsť nový pohľad na život.

Šimon Šulek, cestovateľ, ktorý žil v kláštore v Mjanmarsku, hovorí: „Mám rád dobrodružstvo, vyskúšať si niečo nové a žiť v inej krajine, cestovať a objavovať nové kultúry. Nebaví ma niekde vysedávať. Mám rád, keď môžem zažiť krajinu iným spôsobom.“

V kláštore v Mjanmarsku si spal len na doske, prikrytý sieťkou proti komárom. Cestou som sa v taxíku dozvedel, že pôjde o kláštor. Funguje ako domov pre siroty, o ktoré sa starajú mnísi. Okolo teba v ďalších miestnostiach spia deti na zemi. V celom prostredí bolo 40 stupňov a vlhko, na druhej strane, mali tu chutné jedlo - veľa rýb a ryžu. Pozrieš sa však z okna a vidíš obrovskú chudobu.

Každé ráno o štvrtej mnísi zbierajú jedlo do džbánov, ktoré potom prinesú do kláštora. My sme ho mali ako raňajky. Jedli sme ryžu, desať druhov mäsa či rýb, ovocie - banány, raz za čas sme mali mango. Takisto som si uvedomil, že k životu potrebuješ jedlo, oblečenie a strechu nad hlavou. Ja som celkovo minimalista, každý hovorí, že nemám žiadne veci. Veľa toho nepotrebujem, odmalička som vychovávaný tak, aby som jedlo neodmietol.

Cestovanie a objavovanie

Ak túžite po dobrodružstve, môžete sa vydať na cestu nákladným vlakom po Mauritánii, alebo si požičať motorku a prejsť Himalájske pohorie. Tieto skúsenosti vám prinesú nielen adrenalín, ale aj hlboké poznanie seba samého a sveta okolo vás.

Šimon Šulek sa vybral z Naí Dillí na sever do Lehu a musel som prejsť cez Himalájske pohorie. Vtedy som mal 24 rokov, a šiel som na veľkej motorke v kraťasoch a tričku. Chcel som prejsť vrch Stok Kangri, ale nemal som veľké skúsenosti s lezením, takže pre neprofesionálov bez tréningu je to niečo ako Mount Everest.

Rozhodol si sa tiež cestovať nákladným vlakom po Mauritánii. V otvorenom vagóne bola železná ruda, ktorá pripomínala štrk s prachom. Keď sa teda postavíš, alebo sa nebodaj potkneš, tak spadneš do púšte. To je na tom nebezpečné, pretože nevieš, kde si. Som si istá, že táto skúsenosť jej neublíži skôr sa jej zíde. Na Tvojom mieste by som jej priala, aby to tam doklepala.

Tabuľka: Porovnanie rôznych typov pobytov

tags: #vyskusat #si #zivot #v #klastore