Vytrvalá láska Boha

Po slávnosti Turíc nás Cirkev privádza k podstate a vrcholu našej viery, ktorým je tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Pre mnohých kazateľov sa táto hlavná pravda našej viery stáva každoročnou skúškou z dogmatiky a pre poslucháčov zasa chvíľou náročného počúvania.

Príkladom je vysvetlenie Svätého Otca Františka, ktorý dokázal „trojičné tajomstvo“ priblížiť niekoľkými zrozumiteľnými slovami: „Najsvätejšia Trojica to je sviatok radosti, ale aj úžasu nad tajomstvom Boha, ktorý nám chce povedať, že náš Boh nie je hmla, ani sprej, ktorý chvíľu vonia a potom sa vyparí. Náš Boh má meno a jeho meno je Láska. Ale nie hocijaká, ale láska, ktorá dokáže druhého až tak milovať, že je ochotná položiť život za iného a vstať z mŕtvych. Boh sa teda prejavuje nielen ako trojica osôb, ale aj ako spoločenstvo lásky. Ak sa mu máme podobať, musíme sa prejaviť každý originálne, ako sa originálne prejavuje Otec, Syn i Duch Svätý, ale zároveň byť jednotní a vzájomne blízki, ako je jednotná trojica osôb v jednom Bohu.

Anglikánsky emeritný biskup Sandi Millar si spomínal na jedného otca, ktorému uväznili 22-ročnú dcéru. Keďže nemal odvahu navštíviť ju vo väznici, rozhodol sa jej napísať list. Ale keď ho napísal, nedokázal ho poslať. Prišiel za biskupom a prečítal mu tento list, v ktorom napísal aj vetu: „Nevyšlo všetko tak, ako sme si to mysleli, ale prijmi celú moju lásku.“ Potom sa spýtal biskupa: „Povedz mi, môžem jej to poslať?“ Biskup mu odpovedal: „Pod tieto slová by sa Boh podpísal.“

V tomto ľudskom príbehu je ukryté to najdôležitejšie z tajomstva trojjediného Boha: vzájomná láska, bez ktorej sa nedá žiť ani v nebi, ale ani na zemi. A ešte celkom maličký dodatok: čo myslíte, podpísal by sa Boh pod naše úmysly, slová a skutky?

Čistá láska neblúdi, má neobyčajne veľa svetla a neurobí nič, čo by sa Bohu nepáčilo. Je vynaliezavá v konaní toho, čo je Bohu milšie a nikto sa jej nevyrovná. Čím viac dáva zo seba, tým je šťastnejšia.

Príď Duchu Svätý a naplň naše srdcia láskou a pomôž nám, aby dnes v našom živote vynikla láska. V srdci máme rozhodnutie urobiť aj tie najmenšie, nepatrné skutky s láskou a začať a dokončiť nový deň v láske k blížnym, ktorých vidíme na vlastné oči. Kto miluje brata, sestru, manžela, manželku, dieťa, všetkých farníkov a iných ľudí, ktorých aj dnes vidí, miluje aj Boha, ktorého nevidí. Lebo láska je z Boha.

Boh nás miluje a nevyčíta nám ustavične naše chyby. Milujme blížnych a nevyčítajme im ustavične ich chyby. To je tá zvláštna láska, svätá láska, ktorú svet nechce praktizovať. Milovať aj tých, ktorí nám zle robia alebo sa im jednoducho nepáčime. Ak pozdravíme takých ľudí, ktorí si nás nevšímajú alebo majú proti nám niečo, to je naozaj niečo zvláštne ale Bohumilé. Páči sa mu to. A čo neurobíme pre našu Lásku, pre nášho Boha.

Modlitba a vytrvalosť

Pre mnohých ľudí je modlitba v prvom rade zbierka prosieb. Často sa k tomu pridáva predstava, že Boha treba upozorniť na naše problémy a želania, aby mu neušlo to, čo od neho chceme. Na konci takéhoto postoja je neraz zistenie, že modlitba takto nefunguje.

Ježiš nám dnes rozpráva podobenstvo o vytrvalej modlitbe. Hlavné postavy ale nemajú nič spoločné s modlitbou. Najprv je tu sudca, ktorý má byť spravodlivý a stáť na strane ľudí i pod Božím zákonom. V centre jeho pozornosti je on sám - nie človek a ani Boh. Potom je tu vdova, ktorá nemá nikoho, iba protivníka, ktorý ohrozuje jej existenciu, a volá o pomoc. Sudca na konci svojich úvah príde na to, že bude pre neho lepšie, keď pomôže.

Potom začne Ježiš hovoriť o Bohu. Boh obráni svojich. Kdesi v pozadí akoby zaznel hlas Dobrého pastiera, ktorý pozná svoje ovce a aj život položí za ne (porov. Jn 10). Boh nie je nespravodlivý sudca. Človek nepotrebuje naliehanie, dobiedzanie, aby sa domohol svojho práva. Práve naopak!

Prečo potom nevypočuje všetky naše prosby? Vari nie sú volaním z hĺbky našej duše? Jednu dôležitú vec si potrebujeme pri modlitbe uvedomiť. Boh, ku ktorému voláme, je stále ten istý. Jeho láska k nám je nemenná. Naše volanie, opakované, vytrvalé, nezmení v Bohu nič. Modlitba nemení Boha, ale mení človeka. Vytrvalosť v modlitbe zmení mňa. Boh je vždy ten, kto sa ku mne obracia v láske. Musím tomu len uveriť.

Máme sa stať ľuďmi, ktorí svoje životy celkom dávajú Bohu. Veria, že on je ich Otec a že ich nikdy neopustí.

Počas niektorých dní idete na biblickú hodinu a váš život sa pomaly, ale nebadateľne mení. V jeden jarný deň roka 1998 som ako 18-ročný prvák na vysokej škole pochopil manželstvo tak ako nikdy predtým. Bol som vtedy zapísaný do kurzu biblického štúdia s názvom „Príprava na manželstvo“, ktorý vyučoval môj univerzitný pastor. V ten deň dal pastor Doug Busby mne a všetkým mladým mužom v miestnosti úlohu, na ktorej pracujem posledných 22 rokov.

Môj pastor nám vtedy prečítal: „Mužovia, milujte si ženy, ako aj Kristus miloval cirkev“ (Ef 5:25). Ako som tak rok po roku prečesával Písmo a hľadal rôzne spôsoby, akými Ježiš miluje cirkev, rôzne spôsoby, ktorými ma vyzýva, aby bola moja láska k mojej manželke odrazom Jeho lásky ku mne, našiel som desať veľkých lások.

Desať prejavov lásky Ježiša ku Cirkvi

1. Ježiš nikdy neopustí svoju nevestu. Hovorí jej: „Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta“ (Mt 28:20). Jeho láska k tvojej manželke nie je založená na jej výkone, ale na Jeho zmluvnej láske k nej. Keď plníme svoju manželskú zmluvu napriek všetkým výzvam a zmenám počas celých rokov manželského života, odrážame tým Jeho nezlomnú, radosťou naplnenú lásku.
2. Keď sa Ježiš díva na tvoju nevestu, vidí ju už ako posvätenú. Táto nádej je zakotvená v moci a prísľube evanjelia. Pavol píše veriacim: „Dali ste sa obmyť, boli ste posvätení, ospravedlnení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1. K 6:11). V skutočnosti ju vidí nielen ako posvätenú, ale už aj ako oslávenú (R 8:30). Ako často vravieva tvoja manželka, že tvoja láska k nej „sa všetkého nádejá“ (1. K 13:7)?
3. Ježiš si nedáva pauzu, aby si oddýchol od úsilia získavať srdce tvojej ženy. Nie romantickým spôsobom, ale vytrvalo. V skutočnosti Ho zaujíma nielen jej oddanosť, ale aj jej srdce (Ž 37:4). Je neúnavným Pastierom, ktorý zanechá tých deväťdesiatdeväť, aby hľadal tú jednu (L 15:4-7). Podobným spôsobom je Boh oslávený, keď sa muž nepretržite usiluje o hlbší vzťah so svojou ženou.
4. Ježiš dáva tvojej žene milosť, keď si ju nezaslúži. Je možné, že ponúkať svojej žene odpustenie na dennej báze je čin, ktorý bude najviac odrážať Krista, pričom si budeš pripomínať, že aj ty potrebuješ odpustenie. Obrazom odpúšťajúcej lásky, ktorý by sa mal každý manžel snažiť napodobňovať, je Ježiš, ktorý pripravuje raňajky pre Petra, ktorý proti Nemu predtým zhrešil tak, že Ho pri ukrižovaní trikrát zaprel (J 21:12-15).
5. Nie je to tak, žeby Ježiš len prosto toleroval tvoju manželku alebo ju síce vytrvalo, ale neochotne miloval - Ježiš má radosť z toho, že ju miluje. Má potešenie z toho, že môže byť so svojou nevestou. Prijíma radosť z toho, že nám radosť dáva (Žid 12:2). Žena, ktorá je takto vrúcne milovaná, ktorá vie, že jej muž má radosť z toho, že ju miluje, je často ešte väčším požehnaním pre druhých.
6. Ježiš jej slúžil životom a smrťou. Neexistuje nič - nič - k čomu ťa Boh môže vyzvať, aby si urobil pre svoju ženu, čo by bolo príliš veľké! Ježiš „seba samého vydal za ňu“ (Ef 5:25). Mnoho mužov sa považuje za kráľov, ktorým treba slúžiť, ale teba a mňa Boh povolal, aby sme sa vo svojej domácnosti stali hlavnými služobníkmi.
7. Ježiš miluje tvoju manželku a pomáha jej rásť vo svätosti a je jej obhajcom pred Otcom (1. J 2:1). Povzbudzuješ svoju ženu, aby išla na biblickú hodinu, aj keď to znamená, že sa budeš musieť ten večer sám postarať o deti? Predkladáš pravidelne svoju ženu v modlitbe pred Otcom?
8. Ježiš nás vedie k tomu, čo je pre nás dobré. Ježiš nielenže miluje tvoju ženu láskou, ktorá vedie, a nie je pasívna, ale ju aj privádza k tomu, čo je dobré (Ž 23:2). Je nemožné, aby sme duchovne viedli svoju ženu, ak nás samých nevedie Boh prostredníctvom slova a modlitby.
9. Ježiš poskytuje tvojej žene všetko, čo potrebuje. Všímaš si potreby svojej manželky aj za hranice fyzického zaopatrenia, a robíš pre to niečo? Kristus ju vyživuje a poskytuje jej prostredie k tomu, aby rástla a prosperovala. Apoštol Pavol nám vysvetľuje, že „takto sú povinní aj mužovia milovať si ženy ako vlastné telá“ (Ef 5:28).
10. Ježiš pozná tvoju ženu lepšie, ako ona pozná samú seba. Prechováva k nej lásku, ktorá je informovaná. Pozná jej silné stránky, jej slabosti a koná v jej mene (Ef 5:29-30). Aj keď nikdy nebudeme poznať svoju ženu tak, ako ju pozná Boh, chce od nás, aby sme ju poznali najlepšie, ako sa dá. Naše modlitby za ňu budú daromné, ak ju nebudeme poznať (1. Pt 3:7).

Jedného večera som naboso kráčal po chodbe vedúcej z našej spálne, keď som zbadal niečo, čo na svojej chodbe nechcete vidieť: hadí chvost, ktorý vytŕčal tam, kde sa podlaha spája so stenou. Bratia, máme nepriateľa, toho starého hada, ktorý túži prekĺznuť do nášho domova a pôsobiť zmätok. Ale chvála Bohu, poznáme toho, čo hada rozdrvil, Ježiša Krista, ktorý ho už porazil a miloval nás nadprirodzenou láskou.

Hymnus na lásku

Pavlov hymnus na lásku (1 Kor 12, 31 - 13, 13) patrí medzi najznámejšie texty Svätého písma. Jeho pôvab strhuje a hĺbka nadchýna. Avšak neraz ho vnímame úplne zúžene, len ako liturgické čítanie pre sobášne obrady. Pavol ho nenapísal snúbencom, ale kresťanskému spoločenstvu v Korinte ako konkrétny návod životného štýlu pre Ježišových nasledovníkov.

Nechali sme sa viesť týmto prekrásnym úryvkom z 13. kapitoly 1. listu Korinťanom, ktorý ľudia každej viery vo všeobecnosti obdivujú ako radu pochádzajúcu z veľkej múdrosti.

1 Keby som hovoril ľudskými jazykmi, ba aj anjelskými, a lásku by som nemal, bol by som iba ako cvendžiaci kov a zuniaci bubon. 2 A keby som mal aj dar prorokovať a poznal by som všetky tajomstvá a mal by som všetko poznanie a keby som mal takú silnú vieru, že by som hory prenášal, no lásku by som nemal, nebol by som ničím. 3 A keby som rozdal všetok svoj majetok a vydal svoje telo na upálenie, no lásku by som nemal, nič by mi to neosožilo. 4 Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; 5 nespráva sa neslušne, nehľadá svoj prospech, nerozčuľuje sa, nepočíta krivdy; 6 neraduje sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy; 7 všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa a všetko vydrží. 8 Láska nikdy nezanikne; proroctvá sa pominú, jazyky umĺknu, poznanie bude prekonané. 9 Lebo iba sčasti poznávame a sčasti prorokujeme. 10 Ale keď príde plnosť, to, čo je čiastočné, sa pominie. 11 Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. 12 Teraz vidíme len akoby v zrkadle, v záhade, ale potom z tváre do tváre. Teraz poznávam sčasti, ale potom budem poznávať tak, ako som bol spoznaný.

Často ho možno počuť na svadbách, dokonca aj na nekresťanských. Ľudia si ho vešajú na plagáty s obrázkami slnečníc. Zaiste, je veľmi krásny. Čo znamená "láska je trpezlivá"?

Láska je najvyšším darom Božej milosti, ktorá sa získava namáhavým putovaním. Vyžaduje vynaloženie úsilia a potu. Možno niekedy prídeme na rázcestie a nevieme, kadiaľ pokračovať, alebo dokonca zídeme z chodníka. Je to cesta kresťanskej lásky, obety, vzájomnej služby a pomoci. Boh nás miluje a preto aj my mame milovať svojich bratov a sestry. Je to cesta lásky, ktorá je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nevypína sa...Byť trpezlivý znamená znášať ťažkosti a možno aj chyby ľudí okolo nás. To neznamená, že nemáme druhého upozorniť na chyby ale byť s láskou trpezlivý voči nemu. Nebudem od druhého očakávať dokonalosť ani sa nad nim stále znepokojovať. Božia láska je trpezlivá buďme aj my trpezliví jeden voči druhému.

Sv. Ján apoštol hovorí: „Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie mame od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata“ (1Jn 4,20-21). Bez lásky niet pokoja ani vo svete ani v ľudských srdciach. Potrebujeme lásku ak chceme žiť v pokoji.

Roháčkov preklad nám po jazykovej stránke napovie trochu viac: „Láska zhovieva.“ Pohľad na grécke slovo, ktoré použil Pavol, nám pomôže ešte viac. Niekedy sa prekladatelia rozhodnú preložiť grécke slovo hypomonē ako „trpezlivosť“ (napr. L 8:15; R 2:7; 2K 12:12; Zjav 2:3). Ale slovo hypomonē sa líši od slova makrothymia. Hypomonē sa takmer vždy vzťahuje na húževnatosť alebo vytrvalosť uprostred ťažkých či bolestivých okolností (spomeňte si na Jk 1:3). Ale makrothymia sa takmer vždy vzťahuje na zhovievavú, vytrvalú, trpezlivú lásku voči človeku. Má podobu sebaobetavej lásky, ktorú prejavujeme niekomu inému.

Ako Žid chápal slovo makrothymia - „láska, ktorá dlho zhovieva“ - ako jednu z najzákladnejších vlastností Božej povahy. Tento opis Boha sa v Starej zmluve opakuje znova a znova (napr. 4M 14:18; Ž 86:15; Joel 2:13; Jon 4:2). Toto slovo je silné, lebo opisuje Božiu neuveriteľne trpezlivú lásku voči hriešnikom. Boh láskyplne zdržiaval hnev pre neustále sa opakujúci hriech starodávnych národov po celé stáročia. Láskyplne zdržiaval hnev pre hrozné a ohavné hriechy kanaánskych národov po celé stáročia (1M 15:16). Láskyplne zdržiaval hnev pre modlársku vzburu Izraela v období sudcov, a potom v období kráľov po celé stáročia.

To je dôvod, prečo Pavol v úžasnej biblickej Kapitole o láske ako prvé povedal, že láska je trpezlivá (1K 13:4). Nehovorí tu o trpezlivosti v nepríjemných situáciách (tie snáď lepšie zapadajú do kategórie „láska sa nerozčuľuje“, 1K 13:5). Nehovorí tu ani o zhovievavej trpezlivosti uprostred súženia (Zjav 14:12). A toto je trpezlivosť, ktorá dlho zhovieva.

Boh volá teba a mňa, aby sme milovali ľudí, ktorých nám poslal do života, aj keď niektorí z nich urobili, alebo robia veľmi zlé veci. Láska vyjadrená slovom makrothymia nesúhlasí so všetkým; nebude tolerovať hriech, zlé zaobchádzanie či nespravodlivosť v tom zmysle, že by ich schvaľovala. Máme ich konfrontovať. Ale robíme tak v duchu 2M 34:6 a v moci Ducha 13. kapitoly 1.

Ak si myslíte, že sa môžete tešiť z neprávosti, závidieť iným, vypínať sa, vystatovať sa nad nimi, byť voči nim nehanebný a sebecký, celý život sa rozčuľovať a myslieť na zlé, opakovane ignorovať pravdu, a napriek tomu prekvitať ako zdravá slnečnica, potom by som dal na uváženie, že ste úryvok z 1.

Kresťanským posolstvom je, že láska, ktorá stvorila nás i celý svet, je taká veľká, že vstúpila do našej padnutosti a vzala si ľudské telo, aby nám ukázala, že Božia láska dokáže prekonať i náš nedostatok lásky. Ľudský život bez nesebeckej lásky, akú opisuje 13. kapitola 1. listu Korinťanom, je ako slnečnica bez slnka.

Ďalšie aspekty lásky v 1. liste Korinťanom

Láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.

Závisť patri medzi 7 hlavných hriechov. Poznáme príbeh o Jozefovi Egyptskom keď ho bratia zo závisti predali (Gn 37,2-36). Závidieť druhému niečo napr. Znamená vyvyšovať seba nad iných, je to pyšný postoj keď človek chce ukázať druhému svoje kvality, úspechy a moc. Takému človeku chyba pokora. Láska sa nevypína, je ponížená a pokorná.

To znamená že láska nie je hrubá, nepriateľská ani arogantná. Znamená to, že keď človek urobí niečo zle je prirodzene, že sa zahanbi, oľutuje svoj hriech a chce zlo napraviť. To znamená, že láska nehľadá vlastné záujmy. Pekne to vyjadril apoštol Pavol: „Nech nik nehľadí iba na svoje vlastne záujmy, ale aj na záujmy iných“ (Flp2,4). Láska nie je sebecká, ona ma záujem o druhého človeka. Chce vedieť čo druhy potrebuje a čo mu chyba.

Ak mam druhého rád a záleží mi na ňom nemusím sa rozčuľovať ani zvyšovať hlas. Láska sa nerozčuľuje. Kto sa rozčuľuje je väčšinou nahnevaný. Apoštol Pavol v Liste Efezanom píše: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4,26). Znamená to, že láska nepripomína druhému chyby a previnenia z minulosti ani nezmýšľa zle o druhom človeku.

Láska sa neteší z toho keď sa s druhými zaobchádza nespravodlivo. Kráľ Dávid napísal Žalm 51 v ktorom vyznáva vinu keď zhrešil s Betsabe. „Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju nepravosť “(Ž 51,3). Dávid sa dopustil nepravosti (2Sam11,14-27) z ktorej sa mohol chvíľu tešiť ale prinieslo mu to výčitky svedomia a nepokoj. Preto úprimne zo srdca vyznáva Bohu svoju vinu. Láska sa neteší z nepravosti a zo zločinu.

Láska sa teší z pravdy keď je človek úprimný. Láska sa raduje z pravdy, láska sa teší keď človek robí dobro druhému, keď človek ma radosť z toho ako sa dobre darí druhému. Láska sa neraduje zo zla a nepravosti ale raduje sa keď je človek úprimný voči Bohu a ľutuje svoj hriech. Lásku nemôže nič ohroziť je pevná, silná a všetko znáša. Láska dokáže trpieť a znášať rôzne ťažkosti.

Pekne o tom píše apoštol Peter: „Lebo aká je to sláva, keď znášate údery po tvári za to, že hrešíte? Verím a dôverujem Bohu a v tejto dôvere milujem Boha. Dôverujem Bohu, jeho slovám v Božom slove, dôverujem jeho milosrdnej láske. Dôvera ma byť aj vo vzťahu k človeku. To znamená, že dám druhému dôveru, spoľahnem sa na neho v niektorých veciach, chcem mu veriť. Láska dáva dôveru druhému vo význame že ma druhy nesklame.

Láska dúfa a dáva nadej, že sa človek vydá na cestu pokánia aby viac nekonal zlo. Láska všetko výdrži, rôzne ťažkosti a skúšky, neskrýva svoju tvar pred bolesťou a utrpením druhého. Láska je vytrvala a je ochotná znášať všetko, čo jej príde do cesty. Kráčať po tejto ceste lásky nie je jednoduché lebo je to cesta namáhavá, vyžaduje od nás ochotu obetovať sa za druhých a znášať rôzne ťažkosti, tato cesta lásky vyžaduje od nás veľa trpezlivosti.

Keď sa zvečerieva a deň sa blíži ku koncu je dobre pred spaním oľutovať náš nedostatok lásky k druhým. Sv. Ján apoštol hovorí: „Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie mame od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata“ (1Jn 4,20-21). Bez lásky niet pokoja ani vo svete ani v ľudských srdciach. Potrebujeme lásku ak chceme žiť v pokoji.

Ak veríme v Boha a sme veriaci môžeme žiť bez lásky? Ak áno tak sme nepochopili kresťanstvo ani evanjelium. Tak ako je potrebná soľ do jedla tak je potrebná láska v ľudskom srdci. Srdce bez lásky začne tvrdnúť a apoštol Pavol hovorí: „... a lásky by som nemal, ničím by som nebol“ (1Kor 13,2).

Apoštol Pavol až dvakrat hovorí: „... Nech je naše povolanie a poslanie akékoľvek napr. ak som rehoľníkom, diakonom, kňazom, katechétom, misionárom alebo zasväteným laikom bez lásky nie som ničím. - Dôležité je naučiť sa milovať seba samého, aby som potom mohol milovať druhých. o sebe, a pod.

Zhrnutie vlastností lásky podľa 1. listu Korinťanom 13:4-7:

Na základe týchto vyjadrení je pochopiteľné, že nezamestnanosť a neistota práce spôsobujú utrpenie, ako to možno zaznamenať v Knihe Rút a ako to pripomína aj Ježiš v podobenstve o nádenníkoch, ktorí posedávajú v nútenej nečinnosti na námestí obce (porov. Mt 20, 1 - 16), alebo ako to on sám zažíva, keď ho obkolesujú chudobní a hladní.

Nie z toho dôvodu, že nám Boh spôsobuje krivdu, ktorú mu musíme odpustiť. Skôr ide o to, že si máme spomenúť na spásonosné zámery s Abrahámom, Jóbom, prorokmi a ďalšími, aby sme tak ako oni trpezlivo čakali (makrothymia) na Boha, a dosiahli jeho zasľúbenia, vyslobodenie a ospravedlnenie.

tags: #vytrvala #laska #boh