List Židom vysvetľuje, že s príchodom Krista prišla plnosť a dokonanie diela spásy, a preto nie je možné vrátiť sa k starozákonným bohoslužobným obradom či zotrvávať v bohoslužobných obradoch, ktoré boli len dočasné, ktoré boli len tieňom nebeských skutočných duchovných skutočností a predobrazom plnosti prichádzajúcej s Kristom a v Kristovi.
Hlavným posolstvom Listu Židom je, že zachovávať popri viere v Krista aj tieto dočasné opakujúce sa bohoslužobné úkony znamená zaprieť Krista a minúť sa večného spasenia.
Mohli by sme sa domnievať, že odkaz Listu Židom je historický alebo sa týka len Židov ako špecifického národa, pretože sa týka chrámu a služby zákona, ktoré dostali len Židia. Opak je však pravdou. List Židom je dnes aktuálnejší, ako bol v čase, keď ešte existoval chrám v Jeruzaleme. A týka sa oveľa väčšej skupiny ľudí, než bola tá, ktorej je list adresovaný v čase, keď bol napísaný.
Dnes sa List Židom týka najmä miliónov ľudí po celom svete, ktorí sa považujú za súčasť takzvanej „všeobecnej cirkvi“ a osvojili si v súčasnosti najrozšírenejšie chápanie kresťanstva, náboženstvo, v ktorom sú k spáse nevyhnutné popri viere aj skutky, v ktorom sa spása neprijíma skrze vieru samu, ale je vysluhovaná kňazmi branými z ľudí skrze sviatosti; v ktorom nie je jeden Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, ale sú nevyhnutní aj ďalší medzi-prostredníci sprostredkujúci spásu; v ktorom nestačí jedna donesená obeť Ježiša Krista, ale ku spáse je nevyhnutná aj opakujúca sa nekrvavá obeť.
Toto náboženstvo sa vrátilo k všetkému tomu, i keď v novom šate, proti čomu vystupuje Božie slovo v Liste Židom. Vrátilo sa k vysluhovaniu spásy ľuďom kňazmi branými z ľudí skrze obrady (sviatosti). Vrátilo sa k opakovaniu obete. Vrátilo sa k chrámu, oltáru, kadeniu… Tým zaprelo Kristovu moc a vyprázdnilo kríž.
Kristus je Veľkňaz, ktorý sa ukázal v nebesiach a sedí po pravici Božieho trónu: „Ale hlavné pri tom, o čom je slovo, je to, že máme takého veľkňaza, ktorý sa posadil po pravici trónu Veličenstva v nebesiach, svätoslužobník svätyne a pravého stánu, ktorý postavil Pán a nie človek“ (Židom 8:1).
To nemohlo platiť o žiadnom veľkňazovi ustanovovanom z ľudí, ktorý sám bol hriešnik a musel donášať obeť aj sám za seba (Židom 9:7). Kristus je taký Veľkňaz, ktorý nepotrebuje mať na zemi svojho zástupcu. Ak nejaké náboženstvo tvrdí, že pre spásu je nevyhnutný aj veľkňaz tu na zemi, ktorý je zástupcom (námestníkom) Krista, potom takéto náboženstvo zapiera Krista ako pravého Veľkňaza a míňa sa spásy.
Kňazi braní z ľudí slúžili v ére Starej zmluvy, slúžili „obrazu a tôni nebeských vecí“ (Židom 8:5). Kristus ako Veľkňaz má od nich odlišnú službu, pretože je prostredníkom odlišnej zmluvy - Novej zmluvy (pozri súbežný článok v tomto čísle s názvom „Nová zmluva, str.“): „Ale teraz došiel Ježiš natoľko znamenitejšej svätoslužby, nakoľko je aj lepšej zmluvy prostredníkom…“ (Židom 8:6).
Kňazi éry zákona boli prostredníkmi mojžišovskej zmluvy, čiže zmluvy zákona, postavenej na dokonalom skutkovom naplnení zákona. Kristus je prostredníkom Novej zmluvy postavenej na milosti a na odpustení hriechov z viery bez skutkov zákona.
Ak nejaké náboženstvo k spáse nevyhnutne vyžaduje „prostrednícku službu“, sprostredkovanú kňazmi branými z ľudí, potom takéto náboženstvo vracia cestu spásy k spáse zo skutkov zákona, vracia človeka pod mojžišovskú zmluvu zákona. A vieme z Božieho slova, aký je výsledok toho, keď je človek pod zákonom. Zákon nemôže človeka spasiť, dokáže ho len usvedčiť a obviniť: „A vieme, že všetko, čo hovorí zákon, vraví tým, ktorí sú pod zákonom, aby boli zapchaté každé ústa, a celý svet aby bol vinný Bohu“ (Rímskym 3:19).
Kristus obetoval sám seba práve preto, aby sme neboli pod zmluvou zákona skutkov: „Kristus nás vykúpil spod zlorečenstva zákona tým, že sám sa stal za nás zlorečenstvom, lebo je napísané: Zlorečený každý, kto visí na dreve“ (Galatským 3:13). Ak niekto prijíma to, že spásu mu môžu vyslúžiť kňazi braní z ľudí, tak sa dobrovoľne stavia pod zmluvu zákona a zapiera Krista a spásu z viery samotnej.
S Kristovým príchodom prišla plnosť času: „Ale keď prišla plnosť času, poslal Boh svojho Syna, pošlého zo ženy, podrobeného pod zákon, aby tých, ktorí boli daní pod zákon, vykúpil, aby sme vzali nám určené synovstvo“ (Galatským 4:4-5). Kristus nás vykúpil, aby sme neboli viac pod zákonom skutkov, pretože zákon je litera, ktorá zabíja (2. Korintským 3:6).
Ak sa niekto dobrovoľne stavia pod zákon tým, že sa stavia pod spásu-vysluhujúcu službu kňazov braných z ľudí, potom sa míňa vykúpenia v Kristovi, nie je vykúpený: „Odlúčení ste od Krista, ktorí sa ospravedlňujete zákonom, vypadli ste z milosti“ (Galatským 5:4).
Svätostánok a neskôr chrám mal svätyňu a svätyňu svätých: „… ten sa nazýva svätyňa. A za druhou oponou bol stánok, zvaný svätyňa svätých“ (Židom 9:2-3); „… do prvého stánku vchádzajú každého času kňazi, konajúci svätoslužby, ale do tohto druhého raz za rok sám jediný najvyšší kňaz“ (Židom 9:6-7).
Do svätyne svätých vchádzal raz za rok a rok čo rok najvyšší kňaz a nikto iný. Týmto bohoslužobným úkonom donášal krvavú obeť za nevedomostné hriechy ľudu (Židom 9:7). Musel však zároveň a najprv doniesť obeť aj sám za seba, pretože bol braný z ľudí, a tým ukazoval, že sám bol hriešny: „... ale do tohto druhého raz za rok sám jediný najvyšší kňaz, nie bez krvi, ktorú ta nesie v obeť za seba a za nevedomostné hriechy ľudu“ (Židom 9:7).
Túto obeť bolo potrebné kvôli spáse ľudu donášať opakovane, rok čo rok. Akú spásu prinášala ľudu táto obeť? Dočasnú, prechodnú, voľne povedané „preklenovaciu“, až kým nepríde Kristus a s ním plnosť spásy a dokončenie diela spasenia.
Táto obeť, ako aj táto veľkňazská služba boli dočasné, len do času príchodu Krista: „... ale do tohto druhého raz za rok sám jediný najvyšší kňaz, nie bez krvi, ktorú ta nesie v obeť za seba a za nevedomostné hriechy ľudu, čím dáva Svätý Duch najavo, že ešte nie je zjavená cesta do svätyne, kým ešte prvý stán má svoje státie, a ktorý je podobenstvom na terajší čas, v ktorom sa donášajú v obeť dary a obeti, ktoré nemôžu v svedomí zdokonaliť toho, kto svätoslúži, jedine na základe pokrmov, nápojov a rozličných umývaní, čo všetko sú telesné ustanovenia, uložené do času napravenia“ (Židom 9:7-10).
S príchodom Krista zanikla ich funkcia, zanikol ich účinok: „Ale keď prišiel Kristus, veľkňaz budúceho dobrého, väčším a dokonalejším stánom, nie učineným rukou, to jest nie stánom tohoto stvorenia, ani nie krvou kozlov a teliat, ale svojou vlastnou krvou vošiel raz navždy do svätyne vynajdúc večné vykúpenie. Lebo ak krv kozlov a býkov a popol jalovice, kropiaci zobecnených, poškvrnených, posväcuje na čistotu tela, o koľko viacej krv Kristova, ktorý skrze večného Ducha obetoval sám seba bezvadného Bohu, očistí vaše svedomie od mŕtvych skutkov, aby ste svätoslúžili živému Bohu“ (Židom 9:11-14).
Kristus vošiel do svätyne svätých so svojou vlastnou krvou a vošiel tam raz a navždy. Ak sa niekto stavia dnes pod službu, ktorú ako údajne spasiteľnú vysluhuje kňaz braný z ľudí spôsobom, že prináša opakovanú obeť, a dokonca nekrvavým spôsobom, potom takýto človek vypadol z milosti, minul sa spasenia, je odlúčený od Krista.
Obeť za hriech, dokonca ani tú Kristovu, dnes už nemožno opakovať, a vôbec nie nekrvavým spôsobom: „Ani nie, aby sa často obetoval, ako čo najvyšší kňaz každý rok vchádza do svätyne s cudzou krvou, keďže by bol musel mnoho ráz trpieť od založenia sveta. Ale teraz pri skonaní vekov zjavil sa raz navždy na odstránenie hriechu svojou obeťou“ (Židom 9:25-26).
Kristova obeť je dostatočná ako donesená raz - a navždy, pretože Kristus je Veľkňaz, ktorý nebol vzatý z ľudí, a pretože vošiel do svätyne svätých, ktorú nepostavila ľudská ruka, a vošiel so svojou vlastnou krvou: „Lebo Kristus nevošiel do svätyne, učinenej rukou, protiobrazu to pravej, ale do samého neba ukázať sa teraz tvári Božej za nás“ (Židom 9:24).
Zákon skutkov nemohol dať život tomu, kto bol mŕtvy vo svojich hriechoch a prestúpeniach - nemohol oživiť a dať večný život. Zákon bol len predobrazom prichádzajúcej spásy. Bitné krvavé obete zvierat donášané podľa zákona poukazovali na prichádzajúcu dokonalú obeť bezvadného Baránka, Ježiša Krista.
Zákon (mojžišovský zákon skutkov) bol len tieňom budúceho dobrého, plnosti spásy, plnosti v Kristovi: „Lebo zákon majúc iba tôňu budúceho dobrého, nie sám obraz vecí, nemôže nikdy obeťami, tými istými každého roku, ktoré ustavične donášajú, zdokonaliť tých, ktorí prichádzajú“ (Židom 10:1).
Opakované obete nedokázali definitívne vyriešiť problém ľudského hriechu, nedokázali sprostredkovať definitívne odpustenie hriechov: „Lebo či by ich už neboli prestali donášať preto, že by už tí, ktorí svätoslúžia, raz očistení, nemali nejakého svedomia hriechov? Ale v nich leží upomienka na hriechy rok po roku. Lebo nie je možné, aby krv býkov a kozlov odňala hriechy“ (Židom 10:2-4).
Definitívne vyriešenie ľudského hriechu si vyžaduje dokonalú Kristovu obeť, ktorú sám Kristus doniesol raz a navždy: „Preto vchádzajúc do sveta hovorí: Obeti a posvätného daru si nechcel, ale si mi ustrojil telo. V zápalných obetiach ani v obetiach za hriech si nemal záľuby. Vtedy som povedal: Hľa, idem - v záhlaví knihy je napísané o mne -, aby som činil, ó, Bože, tvoju vôľu. Keď tu vyššie hovorí: Obetí a posvätného daru a zápalných obetí ani obetí za hriech si nechcel ani si v nich nemal záľuby, v obetiach, ktoré sa donášajú podľa zákona, potom riekol: Hľa, idem činiť, ó, Bože, tvoju vôľu.
Pre tých, ktorí opakovane prichádzajú do chrámu postaveného ľudskou rukou a nechávajú si opakovane vysluhovať spásu od kňazov braných z ľudí skrze opakovanie obete Ježiša Krista nekrvavým spôsobom a údajné znášanie Krista z nebies na oltár, má Božie slovo v Liste Židom jasný odkaz: v tomto všetkom leží upomienka na to, že ešte neboli očistení od svojich hriechov.
Keď prišiel Kristus, spolu s ním prišlo naplnenie Božieho plánu spásy a prišla plnosť spasenia a života. Všetko, čo bolo v ére Starej zmluvy (zmluvy zákona skutkov) dočasné a muselo sa opakovať, bolo nahradené jedným dostatočným dokončeným dielom spásy v Kristovi. Zmluva zákona (mojžišovská zmluva skutkov) bola nahradená Novou zmluvou.
Opakujúce sa bitné obete zvierat boli nahradené jednou neopakujúcou sa dostatočnou obeťou tela Ježiša Krista. Kňazi braní z ľudí boli nahradení Veľkňazom Kristom. Veľkňaz vchádzajúci rok čo rok s cudzou krvou do svätyne svätých učinenej rukou bol nahradený Veľkňazom, ktorý vošiel do pravej svätyne s vlastnou krvou a ukázal sa v nebi pred Božou tvárou (Židom 9:23-24).
Nosnou témou Listu Židom je vysvetliť, že s príchodom Krista prišla plnosť a dokonanie diela spásy, a preto nie je možné vrátiť sa k starozákonným bohoslužobným obradom či zotrvávať v bohoslužobných obradoch, ktoré boli len dočasné, ktoré boli len tieňom nebeských skutočných duchovných skutočností a predobrazom plnosti prichádzajúcej s Kristom a v Kristovi.
Hlavným posolstvom Listu Židom je, že zachovávať popri viere v Krista aj tieto dočasné opakujúce sa bohoslužobné úkony znamená zaprieť Krista a minúť sa večného spasenia.
V Starom zákone dal Hospodin svojmu ľudu konkrétne a presné predpisy, ako Ho majú uctievať. Oproti tomu Nový zákon má nápadný nezáujem o konkrétne formy uctievania - kedy, kde a ako sa má vykonávať.
Keď sa Pán Ježiš zhovára v Samárii so ženou pri studni a dotýka sa otázkami jej manželského života, čo jej vôbec nie je príjemné, ona sa pokúša zmeniť tému teologickým problémom: „Naši otcovia vzývali Boha na tomto vrchu (Gerizim), ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde treba vzývať Boha.“ Ktoré je to správne miesto pre uctievanie Boha?
Ale Ježiš sa nedá zlákať na takúto debatu. „Nezáleží na tom, ktorý vrch to bude. Praví ctitelia budú vzývať Otca v Duchu a v pravde; veď aj Otec hľadá takýchto ctiteľov.“ Nie je podstatné, kde a ako. Je veľa možných spôsobov, ako to robiť.
Keď sa staval svätostánok, boli tam umelci a zruční remeselníci, ktorí dostali značnú slobodu k prejaveniu svojej tvorivosti, aby vytvárali veci, ktoré vyvýšia Boha. Všade v Starej zmluve môžeme vidieť toto bohatstvo prejavov. Ľudská tvorivosť je nakoniec vyzdvihnutá aj do nebeského mesta. Ján píše, že králi zeme vnesú doň svoju slávu a česť.
Novozmluvná kresťanská bohoslužba nie je nejaké vonkajšie predstavenie, ale vnútorná odozva na veľkosť Boha, ktorý sa nám zjavil. Nejde v prvom rade o to, kde a ako chválim Pána, podstatné je, aby som Ním bol na konci nadchnutý viac než na začiatku.
Bohoslužba musí byť biblická, musí vychádzať z pochopenia Božej pravdy. Niekedy si uvedomíte súvislosti, ktoré vám predtým pri čítaní unikali. Niekedy si pripomeniete veci, na ktoré ľahko zabúdate. Na tejto mentálnej úrovni sa bohoslužba spája so stimuláciou mysle.
Bohoslužba, ktorá nevyústi do správneho konania, nie je skutočným uctievaním Boha. Jakob píše, že pravé náboženstvo (tu je použitý štvrtý výraz thréskeia) je „navštevovať siroty a vdovy v ich súžení a seba zachovať nepoškvrneného od sveta“. Inými slovami, bohoslužba či chválenie Pána nie je len to, čo robíme, keď spolu sedíme v zhromaždení a spievame oslavné piesne. Poddanie sa s celou bytosťou Božím zámerom - to je pravé uctievanie.
Pán Ježiš povedal, že praví modlitebníci budú uctievať Otca v duchu a v pravde. Čo to znamená? Na jednej strane to stavia na správne miesto mňa, na druhej strane to dáva správne miesto aj Bohu. „V duchu.“ Hovorí to o mojom ľudskom duchu, alebo o Svätom Duchu? Komentátori sa nevedia zhodnúť. Ja osobne si myslím, že tu sa hovorí o ľudskom duchu, ale až tak veľmi na tom nezáleží. Veď ľudský duch nemôže správne uctievať Boha, ak nie je naplnený Jeho Svätým Duchom.
Predpokladajme, že sa tu hovorí o ľudskom duchu - aký to má význam? Znamená to, že celá moja bytosť, všetko, čo som, musí byť zamerané na vzdávanie chvály Bohu. Musím byť celý úplne poddaný Božej vôli. V tom najpravejšom zmysle slova uctievanie nie je čosi, čo my robíme pre Boha, ale čo Boh robí v nás, keď Mu k tomu dáme príležitosť.
Pán Ježiš hovorí aj „... v pravde.“ Je dôležité, aby sme mali správny pohľad na Boha, ktorého chválime. Kvôli nášmu osobnému založeniu uprednostňujeme nejakú stránku Božieho charakteru pred inými. Niektorí z nás si nesmierne cenia Božiu lásku a súcit. Iní viac oceňujú Jeho pravdu a spravodlivosť. Máme sklony niečo si všímať viac a niečo prehliadať. A tak neustále potrebujeme pomoc Písma, aby sme si pri našej bohoslužbe zachovali správny pohľad na Pána. Potrebujeme vnímať plné zjavenie pravdy, rešpektovať Boha takého, aký naozaj je.
Kristova služba v nebeskej svätyni Prichádza hodina večernej obete. Kňaz stojí na nádvorí jeruzalemského chrámu pripravený zabiť obetného baránka. Keď dvíha nôž, aby ho zabil, zachvieva sa zem. Zdesený kňaz púšťa nôž a baránok si zachraňuje život útekom. V hukote zemetrasenia počuje, akoby neviditeľná ruka trhala chrámovú oponu od vrchu až nadol.
Čierne mraky za mestom zahalili kríž. Keď Ježiš, Boží veľkonočný Baránok volá: „Je dokonané!“, zomiera za hriechy sveta. Predobraz sa stretol so skutočnosťou. Stalo sa práve to, čo chrámová služba po celé stáročia názorne sprítomňovala. Spasiteľ zavŕšil svoju zmierujúcu obeť, a keďže sa symbol stretol so skutočnosťou, obrady, ktoré túto obeť symbolizovali, sa skončili.
Preto sa roztrhla opona, vypadol nôž a baránok ušiel. Tým sa však dejiny spásy nekončia. Siahajú za kríž. Ježišovo vzkriesenie a nanebovstúpenie usmerňujú našu pozornosť na nebeský svätostánok, kde Kristus slúži už nie ako Baránok, ale ako kňaz. Raz a navždy priniesol obeť (Žid 9,28) a teraz všetkým sprístupňuje požehnanie tejto zmierujúcej obete.
Boh prikázal Mojžišovi, aby mu za pozemský príbytok (2 Moj 25,8) postavil svätyňu, ktorá slúžila počas prvej (starej) zmluvy. (Žid 9,1) V tomto svätostánku sa ľud učil poznávať cestu spasenia. O štyristo rokov neskôr kráľ Šalamún postavil trvalý chrám v Jeruzaleme, ktorým nahradil Mojžišov prenosný svätostánok.
Keď neskôr Nabuchodonozor tento chrám zničil, exulanti, ktorí sa vrátili z babylonského zajatia, postavili druhý chrám. Herodes Veľký ho neskôr prestaval a skrášlil, no roku 70 po Kr. ho Rimania zničili. Z Písma sa dozvedáme, že svätostánok existuje aj v novozmluvnej dobe. Ten nie je však na zemi, ale v nebi. Kristus v ňom slúži ako Veľkňaz „po pravici trónu velebnosti“. Táto svätyňa je „pravý stánok, ktorý postavil Pán (313) a nie človek“. (Žid 8,1.2)
Na vrchu Sínaj Mojžiš smel vidieť „vzor“, „kópiu“ alebo miniatúrny model svätostánku v nebi. (Pozri 2 Moj 25,9.40) Písmo nazýva svätostánok, ktorý postavil Mojžiš, „podobou nebeských vecí“ a jeho „svätyňu... predobrazom pravej“. (Žid 9,23.24) Pozemský svätostánok a služba v ňom nám teda zvláštnym spôsobom umožňujú pochopiť význam nebeského svätostánku.
V celom Písme sa existencia nebeského svätostánku alebo chrámu predpokladá. (Pozri Ž 11,4; 102,20; Mich 1,2.3.) Ján v Zjavení píše, že videl nebeský svätostánok a pozoroval, ako sa „v nebi otvoril chrám stánku svedectva“. (Zj 15,5) Na inom mieste spomína, že „v nebi sa otvoril Boží chrám“, (Zj 11,19) v ktorom videl to, čo bolo vzorom pre náradie svätyne pozemského svätostánku, napr. sedemramenný svietnik (Zj 1,12) a kadidlový oltár. (Zj 8,3) Videl tam aj truhlu zmluvy, aká bola vo veľsvätyni, teda vo svätyni svätých. (Zj 11,19) V nebeskom chráme videl pred Božím trónom kadidlový oltár. (Zj 8,3; 9,13; 4,2; 7,15; 16,17)
Nebeská trónna sieň je teda v nebeskom chráme, (Dan 7,9.10) t.j. v nebeskom svätostánku. Preto konečné rozsudky vychádzajú z Božieho chrámu. (Zj 15,5-8) Z uvedeného je zrejmé, že Písmo predstavuje nebeský svätostánok ako skutočné miesto, (Žid 8,2) nie ako nejakú metaforu či abstrakciu. Nebeský svätostánok je predovšetkým Božím príbytkom.
Posolstvo o svätostánku bolo posolstvom o spasení. Boh pomocou služby v svätostánku zvestoval evanjelium. (Žid 4,2) Služba v pozemskom svätostánku bola až do Kristovho prvého príchodu „podobenstvom pre terajší čas“. (Žid 9,9.10) „Boh chcel symbolikou a obradmi tohto evanjelijného podobenstva upriamiť vieru Izraela na obeť a kňazskú službu Vykupiteľa sveta, Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta.“ (Gal 3,23; Ján 1,29)
Vo svätostánku sa zobrazovali tri fázy Kristovej služby: (1) zástupná obeť, (2) prostrednícka služba kňaza (3) a konečný súd. Každá obeť v svätostánku symbolizovala Ježišovu smrť na odpustenie hriechu a potvrdzovala pravdu, že „bez vyliatia krvi nieto odpustenia“. (Žid 9,22) Obete boli výrazom nasledujúcich právd:
- Boží súd nad hriechom. Keďže hriech je hlboko zakorenený odboj proti všetkému dobrému, čistému a pravdivému, nemožno ho prehliadať. „Odplata za hriech je smrť.“ (Rim 6,23)
- Kristova zástupná smrť. „My všetci sme zblúdili ako ovce... Hospodin spôsobil, aby ho zasiahla neprávosť všetkých nás.“ (Iz 53,6) „Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem.“ (1 Kor 15,3) (314)
- Boh dáva zmierujúcu obeť. Touto obeťou je „Kristus Ježiš, jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze... vieru.“ (Rim 3,24.25) „Toho, ktorý nepozná hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.“ (2 Kor 5,21)
„S Kristom sa zaobchádzalo tak, ako si zasluhujeme my, aby sa s nami mohlo naložiť, ako si zasluhuje on. Bol odsúdený pre naše hriechy, na ktorých nemal nijaký podiel, aby sme my mohli byť ospravedlnení jeho spravodlivosťou, na ktorej nemáme nijaké zásluhy. Vytrpel smrť, ktorá mala stihnúť nás, aby sme mohli prijať život, ktorý patril jemu. \'Jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia\'. (Iz 53,5)“
Obete sa v pozemskom svätostánku stále opakovali. Rok čo rok sa toto obradné podobenstvo vykúpenia znova a znova pripomínalo ako zaujímavý príbeh. Naproti tomu skutočnosť (antityp) - teda zmierujúca smrť nášho Pána - sa udiala na Golgote raz navždy. (Žid 9,26-28; 10,10-14) Na kríži bola cena za ľudský hriech úplne zaplatená. Božej spravodlivosti sa urobilo zadosť. Z právneho hľadiska sa svetu dostalo ospravedlnenie. (Rim 5,18) Zmierenie bolo zavŕšené na kríži, ako to predobrazne vystihovali obete, a kajúcny veriaci môže tomuto dokončenému dielu nášho Pána úplne dôverovať.
Ak zmierením za hriech bola obeť, prečo bol potrebný kňaz? Kňaz bol prostredníkom medzi hriešnikmi a svätým Bohom. Kňazská služba naznačuje vážnosť hriechu a následné odcudzenie medzi bezhriešnym Bohom a hriešnym stvorením. „Ako každá obeť bola predobrazom Kristovej smrti, tak každý kňaz predstavoval Kristovu prostrednícku službu ako Veľkňaza v nebeskej svätyni. \'Lebo jeden je Boh a jeden Prostredník medzi Bohom a ľuďmi.` (1 Tim 2,5) “ 8
Práca súvisiaca so zmierujúcou krvou v priebehu prostredníckej služby kňaza sa tiež pokladal za určitú formu zmierenia. (3 Moj 4,35) Slovo zmierenie znamená nápravu vzťahu medzi dvoma odcudzenými stranami. Tak ako Kristova zmierna smrť zmierila svet s Bohom, tak jeho prostrednícka služba - sprostredkovanie zásluh jeho bezhriešneho života a zástupnej smrti - robí zmierenie s Bohom osobnou skúsenosťou veriaceho. Levítske kňazstvo zobrazuje spásnu službu, ktorú Kristus koná od svojej smrti.