V tomto článku sa zameriame na priebeh a význam vznesenej pravoslávnej liturgie, ktorá je srdcom duchovného života veriacich. Liturgia je viac než len obrad; je to hlboké stretnutie s Bohom, ktoré formuje život a vedomie človeka.
Pravoslávna liturgia v Grécku.
Význam Liturgie
Liturgia nie je len sled obradov, ale živé spoločenstvo s Bohom a ostatnými veriacimi. Je to miesto, kde sa stretáva minulosť, prítomnosť a budúcnosť, kde sa pripomínajú udalosti spásy a kde sa človek pripravuje na večný život.
... - S NAMI BOH! ČUJTE VŠETKY NÁRODY A KLAŇAJTE SA MU! V tomto čase si pripomíname a slávime jednu z najdôležitejších udalostí ľudskej histórie - príchod Syna Božieho a nášho Spasiteľa na tento svet. Keď však o tom hovoríme, treba sa nám neustále, nanovo pýtať - Prečo vlastne prišiel? Z čoho nás prišiel spasiť?
V prvých riadkoch Matúšovho evanjelia, ktoré v týchto dňoch čítame, nám Hospodin hovorí, prečo prišiel - Prichádza, aby vyslobodil ľudí z ich hriechov (por. Mt 1, 21). Lebo hriech je prameňom každého zla vo svete. Myslím, že nie je potrebné uvádzať príklady, ktoré dennodenne svedčia o tejto krutej skutočnosti. A tu prichádza k nám Hospodin, aby nás znova pozval na cestu dobra, z ktorej sme zišli v Raji. Pozýva nenásilne, nie cez strach z trestu, ale skrze lásku.
Preto aj do tohto sveta prichádza ako bezbranné Dieťa, Ktorému nebol kto otvoriť dvere svojho domu a nakoniec, ani len v hostinci nebolo pre Neho miesta. Do dnešného dňa sa takto Boh obracia k človeku - pokorne, ticho a skromne. Dokonca v poslednej knihe Biblie, v Zjavení sv. Jána, čítame Hospodinove slová plné lásky k nám: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so Mnou“ (Zjav 3, 20). Ako pútnik stojí pred dverami a prosí.
Keď však otvoríme tieto dvere, ktoré sa dajú otvoriť len z vnútornej strany nášho srdca - v tej chvíli vpúšťame Boha do svojho života. No, ... môžeme Ho aj nevpustiť, zabarikádovať sa pred Ním a žiť si „tak, ako všetci ostatní“ - so svojimi záujmami, radosťami i trápeniami a vôbec sa netrápiť nad tým, ako a kvôli čomu bol stvorený tento svet. Zamysleli sme sa nad tým niekedy? Táto Radostná Zvesť sa začína Božím príchodom k nám. Áno, Boh prišiel skutočne k nám - S nami Boh! Nech to počujú všetky končiny zeme..., lebo s nami Boh!
Prichádza ako jeden z pomedzi nás, dokonca, ako posledný spomedzi biednych, pre ktorého sa nenašlo miesta v ľudskom obydlí, len v kútiku chladnej maštale pre dobytok. Prečo si vybral tento spôsob? Veď ako Boh mohol prísť ako panovník, veľmož, teológ - ako hocikto iný mocný a slávny. On však prišiel ako posledný bedár, aby nikto z ľudí nemohol povedať - „Christos prišiel pre tých, či tamtých, bohatých a mocných, ... Lenže ani Jeho príchod nebol ako z rozprávky, - „odrazu sa zjavil a bol tu“., ale predchádzala ho dlhá história konkrétnych ľudí s konkrétnymi ľudskými osudmi, o čom nám svedčí Evanjelium nedele pred Christovým Narodením: Abrahám splodil Izáka, Izák splodil Jákoba, Jákob splodil Júdu, atď. (por. Mt 1, 1*).
Dnes pre mnohých, a hlavne ľudí, ktorí nie sú tak veľmi znalí histórie mystéria spásy, sa táto časť Evanjelia môže zdať nepochopiteľná. Ale evanjelista Matúš, ktorý je autorom týchto riadkov, ich písal pre spoločenstvo židov, ktorí uverili v Isusa, ako Mesiáša a Spasiteľa, Ktorý prišiel nastoliť nový poriadok sveta, poriadok založený na pravde, láske a dobre. A práve pre týchto ľudí, prvých kresťanov obrátených zo židovstva, bol veľmi vážny rodokmeň, ktorý im dával odpoveď na otázku: Kto je ten, v ktorého uverili? Odkiaľ je? Kto sú jeho predkovia?
Preto aj Matúš začína celú túto históriu od Abraháma, otca vyvoleného národa, človeka, ktorému Boh prikázal: „Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva, z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím ťa veľkým národom a požehnám ťa“ (Gn 12, 1-2). Od tohto človeka viery vychádza jeho predlho očakávaný syn. Boh v Abrahámovej hlbokej starobe plní Svoje zasľúbenie, aby ukázal Svoju moc, ale aj vernosť Svojmu slovu - i rodí sa Izák. Týmto nám Písmo ukazuje na veľmi dôležitú vec, že celá táto cesta k spaseniu, a tým aj k príchodu Spasiteľa, nedeje sa bez účasti, spolupráce človeka.
Účasť človeka bola nevyhnutná k tomu, aby pravda Božia mohla vstúpiť do sveta. Akú veľkú dôveru skladá Boh v človeka, keď ho robí spolupracovníkom v tajomstve vykúpenia! Boh nás potrebuje ako spolupracovníkov, aby cez naše rozhodnutie sa pre dobro, zapálil sa vo svete impulz premeny celého nášho sveta. Matúš v krátkosti pripomína to, čo dopodrobna vyrozprával Lukáš - príbeh o narodení Dieťaťa Panny Márie, Ktoré nazvali Isusom. V krátkosti svedčí, že sa ukázalo, že Mária, ktorá bola ešte len zasnúbená Jozefovi, čaká dieťa z Ducha Svätého.
Jozef, muž spravodlivý, predpokladá, že mu bola nevernou, ale vo svojej dobrote ju nechce vydať na smrť, ale chce ju tajne prepustiť. No ešte len premýšľal nad tým, zjavil sa mu vo sne anjel Hospodinov, ktorý mu zvestoval Boží úmysel: „Neboj sa prijať Máriu za ženu, lebo čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš Mu meno Isus (hebr. Jehošua., grec. Iésus); lebo On vyslobodí svoj ľud z ich hriechov“ (por. Mt 1, 19 - 21). Matúš nám ďalej vysvetľuje, že všetko to sa stalo, aby sa naplnili slová proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú Mu meno Emanuel; čo v preklade znamená - S nami Boh!“ (por. Iz 7, 14).
Meno, o ktorom hovorí prorok Izaiáš, - Emanuel - skutočne znamená „S nami Boh“, a meno, ktorým Ho nazvali - Isus, - znamená „Boh spasí“. Kým meno Emanuel ukazuje na skutočnosť, ktorá sa narodením Isusa udiala, čiže Boh zostúpil k nám - „S nami Boh“., Meno Isus, ktoré anjel prikázal Jozefovi, aby dali dieťaťu, zase ukazuje na veľkú úlohu, ktorú prišiel vykonať „spasiť svoj ľud od jeho hriechov“. „Vtedy Jozef vstal a urobil tak, ako mu prikázal anjel Hospodinov“ (Mt 1, 24).
Ďalšia vec, ktorú si len ťažko vieme predstaviť - ako risk podstúpila Mária, keď dala súhlas, aby sa stala Matkou Božieho Syna. Dobre vedela, čo jej hrozí. No veriac v Boha a vediac, že Boh sám nájde spôsob ako zachrániť Ju samu i Dieťa, uveriac slovám anjela hovorí: „Hľa, služobnica Hospodinova, nech sa mi stane podľa Tvojho slova“ (Lk 1, 38). A nakoniec, ako končí tento príbeh? Písmo nám dáva odpoveď - „(Jozef) prijal Máriu za ženu, neobcoval s ňou, kým neporodila syna, a dal Mu meno Isus“ (Mt 1, 25).
Tým, že Jozef dal Dieťaťu meno, prijal Ho za syna a tým sa Isus zapísal do celého dlhého rodokmeňa tých, o ktorých Boh dal prísľub Abrahámovi: „Urobím ťa veľkým národom, a požehnám ťa“ (Gn 12, 1-2). Vtedy zobral na seba všetky ľudské osudy - spravodlivých i hriešnikov, ľudí mužných, nebojácnych, no i ustráchaných, - to všetko ľudské, čo niesol život týchto ľudí, z „koreňa“ ktorých Sám vzišiel, i všetko to naplnil Svojim Božstvom, Svojou milosťou. Kiež by sme si dokázali stále viac a viac pochopiť význam tohto všetkého - tej veľkolepej udalosti, príchodu Spasiteľa na svet.
Udalosti, ktorá pre svet, človeka, odkryla úplne nové dimenzie, novú cestu - nie cestu strachu a násilia, ale cestu dobra, lásky, odpustenia, ... všetkého toho, čím žil Sám Hospodin Isus Christos tu medzi nami.
Arthur Schopenhauer: Náboženstvo je ľudová metafyzika, podobne ako existuje ľudová poézia alebo ľudová múdrosť pozostávajúca z prísloví. Je pre ľudí, ktorí viac veria ako myslia a viac sú ochotní veriť autorite ako argumentom. Argumenty náboženstva sú hlavne vyhrážky večným alebo aj dočasným zatratením, a sú namierené hlavne na neveriacich, ale aj pochybujúcich. Ako krajný teologický argument možno nájsť u niektorých národov upálenie na hranici alebo niečo podobné.
Pierre Teilhard de Chardin: Kresťanstvo je par excelence náboženstvom nepominuteľného a osobného. Jeho Boh myslí, miluje, hovorí, trestá ako Niekto. Jeho vesmír kulminuje v nesmrteľných dušiach, navždy zodpovedných každá za svoj osud. Nebo, ktoré pred humanistickými panteistami zostávalo ľahostajné a uzatvorené, nad veriacimi kresťanmi ožíva a otvára sa dokorán. Toto rozžiarenie vrcholkov má nesmiernu príťažlivosť. Dlho sa mi však zdalo, že cesta k nim je odrezaná od Zeme - akoby som sa mal šplhať po mrakoch.
Všetkým návštevníkom našej webovej stránky, našim čitateľom, Vám a Vašim rodinám, požehnané prežitie sviatkov Christovho Narodenia a všetko dobré do Nového Roku 2013, v hojnosti Božieho požehnania praje jerej Dušan N.
tags: #vznesena #pravoslavna #liturgia