Rozhovory o Bohu sú bežnou súčasťou nášho života. Niektorí z nás boli vychovávaní v náboženskom prostredí, kde nám rodičia, starí rodičia a učitelia prezradili, čo sa Bohu páči a čo nie. Iní vyrastali v nereligióznom prostredí, kde sa o Bohu hovorilo menej, no otázky o jeho existencii boli stále prítomné.
Kto z nás by nepoznal príbeh o stvorení sveta? Boh stvoril Adama z prachu, Evu z jeho rebra. Krásny príbeh.
Na Štedrý deň si pripomíname našich prarodičov, Adama a Evu. Dobre známy príbeh z Prvej knihy Mojžišovej (Genezis) opisuje stvorenie prvého človeka Adama dvakrát. Prvý opis je v 1. kapitole, 26.-29. verši, a druhý opis začína v 2. kapitole, 4. až 25. verši. Boh utvoril telo prvého človeka zo zeme, ako to naznačuje aj meno Adam. To isté slovo sa totiž v hebrejčine používa na označenie zeme, hliny. Podľa slov Biblie potom „vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ (Gn 2,7).
Je evidentné, že jeho život a vnímanie bolo od počiatku úplne iné ako život zvierat, práve pre Božie vdýchnutie „dychu života“. Evu stvoril až po nejakom čase, keď videl, že prvý človek je osamotený. Stvorenie Evy opisuje biblický autor tiež dobre známou epizódou - na Adama dopustil Boh tvrdý spánok, počas ktorého mu Boh vyňal rebro. Z tohto rebra potom utvoril ženu, Evu, ktorá mu mala byť rovnocennou spoločnicou. Adam sa z toho veľmi tešil: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža…muž prilipne k svojej manželke…“ (Gn 2,23).
Po tomto radostnom úvode prichádza opis prvého hriechu (Gn 3,1-7). Boh dal totiž človeku slobodnú vôľu, aby sa mohol rozhodnúť, či bude slúžiť Bohu alebo nie. Z toho dôvodu mu musel dať aspoň jeden zákaz. Či ho človek dodrží a poslúchne Boha, záviselo na ňom samom. Had v biblickom opise predstavuje diabla, s ktorým sa Eva dáva do reči. Dá sa mu oklamať a na hriech navedie aj Adama. Spoločne ochutnajú z plodov stromu, z ktorého im Boh jesť zakázal. Vtedy sa začnú báť Boha a navzájom i seba (spoznajú, že sú nahí). Skrývajú sa pred Bohom.
Boh ich kvôli tomuto priestupku vykázal z raja. No hneď tam, v raji, sľubuje, že pošle Vykupiteľa, ktorý ľudstvo znovu privedie k Bohu. O živote Adama a Evy po vyhnaní z raja nám Sväté Písmo nespomína nič, len to, že mali synov Kaina, Ábela, Seta a ďalších. Ďalej uvádza ich vek pri smrti: 930 rokov. V západnej Cirkvi sa prví rodičia nikdy neuctievali ako svätí. Nedostali sa ani do Rímskeho martyrológia (zoznamu svätých). Inak tomu bolo na Východe. Tam sa postupne vytvoril kult prvých rodičov. Spomienku na Adama slávili na prvú adventnú nedeľu. Spolu s ním pripomínali aj všetkých spravodlivých, ktorí žili pred Kristom.
Prvá správa o stvorení
Prvé nedeľné čítanie je v liturgickom období „cez rok“ vybrané vždy vzhľadom na obsah následného úryvku z evanjelií. A keďže v evanjeliu 27. cezročnej nedele v nedeľnom cykle B sa hovorí o manželstve, konkrétne o jeho podstatných vlastnostiach jednote a nerozlučiteľnosti, dnešný úryvok z prvej knihy Pentateuchu nám prináša nesmierne cennú správu o ustanovení manželstva.
Biblia prirodzené, teda Bohom dané postavenie muža v manželstve (z istého hľadiska vyššie, alebo skôr prednostné postavenie ako je postavenie ženy, a to pri rešpektovaní základnej vzájomnej rovnocennosti) ako toho, ktorý je „hlavou ženy“, zatiaľ čo žena je „srdcom muža“, vyjadruje biblickým obrazom, akoby muž bol stvorený ako prvý, skôr ako žena. Avšak zo znenia samotného biblického textu je takáto interpretácia sporná, nie je jednoznačná, nehovoriac o tom, že takýto názor je aj biologicky nepodložený, o čom snáď nikto nepochybuje a každý chápe, že ide naozaj len o obraz, symbol, ktorý chce vyjadriť skutočnosť istého prednostného, ale nie nadradeného postavenia muža voči žene (napokon tak, ako by muž mal mať prednosť v istých veciach ako hlava rodiny, napr. čo sa týka rozhodujúceho slova v istých závažných rozhodnutiach, ale použitie tohto práva v podstate aj tak závisí od toho, či ho žena pre svoje dobro dobrovoľne rešpektuje, žena má zase prednosť v mnohých iných oblastiach).
Tento rozšírený názor, že podľa Biblie bol muž stvorený skôr ako žena, vychádza z neporozumenia, resp. nesprávneho prekladu hebrejského slova „ádam“. Adam totiž nie je v hebrejskom origináli vlastné meno, je to pomenovanie kolektívne, hromadné. Keď Biblia hovorí o „ádamovi“, nemá na mysli muža, ale „človeka“, teda vlastne všetkých ľudí, čiže nielen muža ale aj ženu. Hebrejský pojem „ádam“ totiž znamená „prach zeme“, resp. bytosť stvorenú z prachu, z hliny, a my to môžeme voľne preložiť ako „človek“, ale nie „muž“, pre ktorého má hebrejčina iné pomenovanie („íš“).
Ani preklady Biblie do iných jazykov nehovoria o mužovi, ale o „Adamovi“, z čoho však mnohí usudzujú, že ide len o muža. V dnešnom texte to môžeme napr. vidieť hneď na prvej vete, kde sa nehovorí: „nie je dobre, že je muž sám“, ale: „nie je dobre, že je človek sám“. A na viacerých miestach správy o stvorení v tejto knihe keď sa hovorí o „ádamovi“, hovorí sa v množnom čísle, napr. v prvej správe o stvorení nachádzame tento text: „A stvoril Boh človeka (t.j. ádam) na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža (hebrejsky „íš“, doslovne samec) a ženu (hebrejsky „išša“, doslovne samica - teda preklad „mužena“, ktorý sa objavuje v niektorých prekladoch, ktoré chcú vysvetliť podobnosť slov íš a išša, je zavádzajúci) ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora ...“ (Gn 1,27-28). Človek teda od počiatku svojho stvorenia jestvuje duálne, v dvoch pohlavne odlišných verziách, napokon podobne ako všetky živé tvory, a ani z textu Svätého Písma, až na jedno miesto, týkajúce sa stvorenia ženy z mužovho rebra, kde je mužova prednosť pred ženou symbolicky vyjadrená jeho skorším stvorením, priamo nevyplýva, že by muž bol stvorený skôr ako žena.
Názor, že muž bol podľa Biblie stvorený skôr ako žena teda pozoruhodne vznikol z toho, že pomenovanie „ádam“ bolo v prekladoch do iných jazykov ponechané v jeho pôvodnom hebrejskom znení, teda ako „Adam“ a s veľkým „A“, čiže ako osobné mužské meno.
Boh vie, že nie je dobré, aby človek žil sám. Súčasne vie, že spoločnosť človeku môže naplno robiť len taká bytosť, ktorá je mu rovnocenná, hoci je akosi od neho odlišná, v ktorej by človek na jednej strane poznával seba samého, ale na druhej strane by v nej nachádzal svoje doplnenie. My dnes už vieme, že táto odlišnosť muža a ženy má vlastne akosi naznačiť spoločenstvo osôb v samotnom Bohu, najmä vzťah Otca a Syna. Na pochopenie tejto rovnocennosti a súčasne odlišnosti muža a ženy Biblia poukazuje na vzťah človeka k iným živým tvorom, osobitne k zvieratám.
Pri tejto príležitosti Biblia ukazuje človeka ako toho, ktorý akoby v Božom zastúpení dáva meno iným stvoreným veciam. Boh dáva tvorstvu život a človek dáva tvorom meno. Staroveké národy pripisovali menu veľkú, až magickú moc. Dať niekomu meno, znamenalo urobiť ho svojím majetkom. Poznať niečie meno znamenalo mať nad ním moc. S touto tajomnou stránkou mena, najmä Božieho mena, sa stretávame na mnohých miestach. Dať meno však znamená aj poznať niečo. Úloha pomenovať všetko tvorstvo, ktorú dostal človek od Boha, teda znamená nielen to, že človek je akýmsi pánom, alebo skôr správcom tvorstva, ale ukazuje aj na jeho schopnosť poznať tajomstvá prírody, a tým sa približovať k Božej múdrosti a poznaniu, resp. mať účasť na Božom stvoriteľskom diele, lebo človek dostal úlohu stvorenie aj rozvíjať, ale k tomu je potrebné, aby ho najprv dobre poznal.
Adam a Eva v raji
Potom ako človek spozná svoju osamotenosť, a to zoči-voči obrovskej pestrosti prírody, prichádza mu na pomoc sám Boh. To, čo nasleduje, je zahalené do tajomstva. Biblia vznik manželstva zahaľuje do spánku a mrákot. Boh sa v Biblii človeku často zjavuje v spánku alebo v stave, ktorý je mu podobný (napr. Jakubov sen alebo stretnutie Abraháma s tromi pocestnými, keď Abrahám „za najväčšej horúčavy dňa sedel pri vchode do stanu“, čiže driemal). Adamov tajomný spánok, či skôr extáza, do ktorej ho uviedol Boh, je obrazom lásky, ktorá je akousi extázou, do ktorej sa človek dostáva ani nevie ako, lebo láska je Božím darom. Príťažlivosť medzi mužom a ženou je niečím, čo je tu skrátka dané, a hoci by sa človek takejto láske bránil, táto citová sila v ňom neustále kdesi v hlbinách jeho ľudskej prirodzenosti neustále pulzuje.
Žena je skrátka lepšou polovičkou muža, a muž túto pravdu o žene ako najkrajšom Božom dare pre neho vyspieval v prvej piesni manželskej lásky, ktorú nachádzame na konci dnešného úryvku, ktorá je v podstate aj koncom druhej kapitoly knihy Genezis (táto kapitola sa končí 25. Pozrime sa bližšie na jeden výraz, ktorý sa nachádza v Adamovej piesni lásky. Je to výraz „jedno telo“. Na čo sa tento výraz vzťahuje? Na intímny manželský život, alebo na plod tohto manželského spojenia, ktorým je dieťa? Iste, toto všetko táto symbolika v sebe obsahuje, ale aj niečo viac, bez čoho by tento výraz zostal dosť nejasným. Musíme si uvedomiť, že výraz telo v hebrejčine znamená celého človeka, teda aj s jeho dušou, nielen jeho mäso a kosti. Slová „dvaja budú jedným telom“ treba teda v prvom rade chápať v zmysle duchovnej jednoty manželov, ktorá sa nedá dosiahnuť akosi jednorazovo, ale je výsledkom neustálej celoživotnej snahy manželov o vzájomnú jednotu, o spojenie duší, ktoré sa dosahuje skôr obetami a sebazapieraním než len telesným spojením alebo splodením potomkov.
Znamená to, že muž a žena v manželstve už prestávajú žiť každý sám pre seba a začínajú žiť jeden pre druhého, takže začnú vytvárať akoby novú bytosť, v ktorej šťastie jednej polovice tejto bytosti je súčasne šťastím druhej polovice a naopak, čo je však úloha, ktorú bez Božej pomoci nezvládnu. To potvrdzuje aj výraz „kosť z mojich kostí“, ktorý vyjadruje najužšie pokrvné spojenie, ešte užšie než aké je medzi rodičmi a deťmi. Manželské puto je také silné, že prekonáva aj puto medzi rodičmi a deťmi.
Duch druhej kapitoly knihy Genezis je napriek svojmu neoceniteľnému vkladu do duchovného rozvoja ľudstva predsa na nižšej kultúrnej úrovni ako Kristovo posolstvo, bez ktorého by aj tajomstvo manželstva zostalo v plnosti nepochopené. Vo všetkých týchto nádherných vyjadreniach o manželstve je totiž neustále prítomný „mužský pohľad“ na svet, ktorý rozbíja až Ježiš zdôrazňovaním plnej rovnocennosti ženy voči mužovi, hoci aj on sám musí rešpektovať mužskú dominanciu v spoločnosti svojej doby. Napriek zásadnej rovnosti medzi mužom a ženou, ktorú táto starozákonná správa o vzniku manželstva prináša, predsa tu v pozadí vidno kultúrnu situáciu predkresťanského sveta, v ktorom muž nie je len hlavou, ale pánom ženy. Žena nie je nazvaná spoločníčkou, partnerkou muža, ale jeho „pomocníčkou“.
Účelom tohto ľudového rozprávania o stvorení ženy, resp. vzniku manželstva, ktoré je priam nabité obrazmi a symbolmi, často mnohoznačnými, nie je snaha o vysvetlenie „ako bola žena stvorená“, ale o pochopenie „načo“, resp. „prečo bola stvorená“. A odpoveď znie: ako mužova pomocníčka, ktorá je určená k tomu, aby muž v nej a skrze ňu našiel naplnenie svojho pozemského šťastia. Treba však dodať, že tento názor je tiež skôr následkom ľudového, resp. teologicky nie celkom odborného a správneho výkladu biblických slov, lebo v hebrejčine meno „ezek“, teda pomocník, nemá negatívny charakter ako niekto menejcenný, ale skôr ako „záchranca“, ktorý pomáha niekomu, kto si nevie pomôcť sám, čiže stojí istým spôsobom vyššie ako ten, komu pomáha.
Starozákonný človek však ešte nebol schopný pochopiť naplno vnútorné duchovné posolstvo Božieho Slova. Starý zákon bol naozaj iba prípravou na novozákonné zjavenie. Toto starozákonné posolstvo môžeme naplno pochopiť až s príchodom Krista, ktorý vzťah medzi mužom a ženou v manželstve dáva do vzájomnej rovnováhy, hoci nie výslovne, ale v súvise s celou jeho náukou.
Doktrína stvorenia hovorí, že Boh, ktorý je jediný nestvorený a večný, sformoval a dal existenciu všetkému mimo seba. Historické kresťanstvo vždy verilo - ako ukazuje aj Apoštolské vyznanie viery, aj Nicejské vyznanie viery - že Boh je stvoriteľ vesmíru. Tento článok sa sústreďuje na skúmanie historickej doktríny stvorenia a veľa relevantných teologických implikácií, ktoré z nej vyplývajú. Pozornosť budeme venovať hlavným aspektom tejto doktríny, ktoré všeobecne prijímajú kresťania počas storočí, a nie oblastiam, v ktorých sa kresťania navzájom nezhodujú.
Je ťažké predstaviť si, že by v rámci kresťanstva existovala iná téma, ktorá by mala na svedomí viac sporov a nezhôd než doktrína stvorenia. Otázka, či Boh stvoril všetko vo vesmíre, alebo nie, je, takpovediac, hrubá deliaca čiara, ktorá okamžite rozdeľuje všetkých ľudí na svete do dvoch táborov: tých, ktorí veria vo stvorenie, a tých, ktorých nie.
Táto otázka však nielen rozdeľuje svet na dva opozičné tábory, taktiež prináša viacero sekundárnych otázok, odpovede na ktoré často spôsobujú ďalšie rozdelenia a nezhody, najmä medzi veriacimi. Otázky týkajúce sa dĺžky dňa stvorenia, vek Zeme a vzťah medzi stvorením a evolúciou - len ako príklady - spôsobujú medzi kresťanmi veľké spory. Tieto otázky sa často stávajú ústrednými pri diskusiách o doktríne stvorenia a často zatienia jej fundamentálnejšie aspekty.
Prvé tri slová Biblie bezprostredne zdôrazňujú Boha. Od samého začiatku nám hovoria, že ešte predtým, než niečo vo vesmíre existovalo, Boh už bol. Nič ho nestvorilo. Nič mu nedalo existenciu. Bol tu dávno predtým, než existovalo čokoľvek iné. Božie meno a spôsob, akým ho zjavil Mojžišovi v Exodus 3, jednak potvrdzujú a jednak zdôrazňujú túto nezávislosť jeho bytia. Meno YHWH v 15. verši, ktoré sa bežne prekladá slovenským slovom Hospodin, je spojené so slovesom „byť“ v 14. verši. Inými slovami, keď Boh povedal svoje meno Mojžišovi, vyjadril svoje meno bytím: „Izraelitom povieš: ‚Ja som‘ ma poslal k vám“ (Ex 3:14). To nám hovorí, že Boh je ten, ktorý je charakterizovaný bytím. Toto meno dáva Mojžišovi zvnútra kríka, ktorý horel, ale nezhorel (Ex 3:2-3). Inými slovami, oheň v kríku nebol žiadnym spôsobom závislý od jeho energie, aby horel.
To znamená, že Boh nemusel niečo stvoriť, aby nebol osamelý. Nemusel stvoriť, aby mohol milovať. Bol sebestačný, nepotreboval nič mimo seba. Celú večnosť mal dokonalé spoločenstvo a dokonalú lásku ako Boh traja v jednom, Otec, Syn a Svätý Duch. Keď Biblia hovorí, že Boh „stvoril nebo a zem“ (Gn 1:1), nechce tým povedať, že stvoril len tie dve veci a nič iné. Biblia tu používa rečnícku figúru zvanú merizmus, ktorá používa dva kontrastné výrazy na vyjadrenie úplnosti. Podobnú vec pravidelne hovorievame pri manželskom sľube, keď sa zaväzujeme jeden druhému „v dobrom i v zlom“ alebo „v bohatstve i v chudobe“. Náš sľub sa netýka iba tých dvoch životných extrémov, ale tých extrémov a všetkého medzi nimi. Používame dva kontrastné výrazy na vyjadrenie úplnosti. Sľubujeme, že sa budeme navzájom milovať v každom čase, bez ohľadu na okolnosti. Podobne, keď Biblia hovorí, že Boh „stvoril nebo a zem“, hovorí, že Boh stvoril nebesia a zem (extrémy) a všetko medzi nimi. Je to vyjadrenie úplnosti.
Hoci Boh stvoril všetky veci, nestvoril ich všetky rovnako významné alebo hodnotné. Biblia jasne hovorí, že ľudstvo je vrcholom Božieho stvoriteľského diela. Ľudské bytosti boli posledným Božím stvoriteľským činom v posledný „deň“ stvorenia, stvorení na Boží obraz a poverení vládou nad všetkým ostatným (Gn 1:24-28). Hoci nevieme presne, čo všetko Boží obraz zahŕňa, z Písma je dosť jasné, že to zahŕňa minimálne aspekt tvorivosti. Inými slovami, zdá sa, že Boh stvoril ľudí, aby odzrkadľovali jeho obraz ako stvoriteľa.
Iste, ľudské bytosti nedokážu tvoriť presne rovnakým spôsobom, ako to robí Boh - to je myšlienka, ku ktorej sa onedlho vrátime. Skutočnosť, že Boh je jediná nestvorená a večná bytosť vo vesmíre, ktorá je zároveň stvoriteľom všetkého, znamená, že on je zdrojom a udržiavateľom všetkého, čo existuje. Nie len, že „v ňom žijeme”, ale taktiež v ňom „hýbeme sa a sme” (Sk 17:28; cf. Heb 1:3; 2Pt 3:7). To znamená, že každá osoba vo vesmíre je podriadená Bohu a závislá od neho ako od stvoriteľa a udržiavateľa. Nikto nie je autonómny či nezávislý. Všetci sme odvodené a závislé bytosti.
Práve tento aspekt doktríny o stvorení dláždi cestu evanjeliu. Niet pochýb, že toto je dôvod, prečo Herman Bavinck, Francis Schaeffer a mnohí ďalší zdôrazňujú dôležitosť doktríny stvorenia ako toho, čo Bavinck nazval „východiskom pravého náboženstva“.
Bez zodpovednosti sa stráca potreba milosti a odpustenia. Bez pochýb je to taktiež dôvod, prečo sa mnohí nekresťania snažia podryť alebo vyvrátiť doktrínu stvorenia. Tieto pôvodné aspekty doktríny stvorenia taktiež znamenajú, že dobro a zlo nie sú súperiace sily vo vesmíre, ako by tvrdili dualistické svetonázory. Boh je dobrý a stvorenie, ktoré vovádza do existencie, odráža túto dobrotu. Zlo - ktoré považujem za proti-božský postoj, čo Biblia nazýva bezbožnosťou - nebolo súčasťou pôvodného stvorenia žiadnym spôsobom. Skutočnosť, že Boh stvoril ľudstvo na svoj obraz a udelil nám právo vládnuť, znamená, že sme správcovia jeho stvorenia a zodpovedáme sa mu za to, ako dobre sa staráme o to, čo stvoril. Sme zodpovední nie len za to, ako sa osobne staráme o Božie stvorenie ako jednotlivci, ale aj za to, ako to robia všetci ostatní.
Okrem toho, že ľudské bytosti sú stvorené, aby tvorili, taktiež sú rovnako významní a hodnotní. Medzi ľudstvom v Božom stvorení neexistuje hierarchia. Žiaden kmeň, jazyk ani rasa ľudí nie je stvorená, aby vládla nad všetkými ostatnými. Každá ľudská bytosť je stvorená na Boží obraz, bez ohľadu na to, ako vyzerá, kde býva alebo čo robí. V tomto zmysle je správne hovoriť o Božom všeobecnom otcovstve a všeobecnom bratstve ľudí (Mal 2:10). Každá ľudská bytosť dostáva život od toho istého „rodiča”. Ľudská rasa je úžasne rozmanitá. Rozdiely vo fyzickom výzore, pohlaví, mentálnych schopnostiach, osobnosti, obdarovaní a vzťahoch existujú v ľudskej rase od momentu stvorenia. Skutočnosť, že Boh stvoril celú ľudskú rasu na svoj obraz, naznačuje, že jeho obraz očividne zahŕňa úžasnú rozmanitosť, ktorú vidíme všade okolo seba. To minimálne naznačuje rozmanitosť, alebo, ešte lepšie, komplexnosť, ktorá existuje v rámci Boha samotného. Iste, správa o stvorení to nehovorí explicitne. Toto nie je plne sformovaná doktrína Trojice. Ale aspoň ju naznačuje. A tento náznak je dostatočný na to, aby nás plne sformovaná doktrína nezaskočila.
Ako sme už spomenuli, Božia tvorivá činnosť je iná ako naša. Keď my niečo tvoríme, používame na to už existujúce materiály. Nevytvárame nič, čo ešte neexistuje. Ale keď Boh stvoril vesmír, nepoužil nič, čo už existovalo, pretože „na počiatku“ existoval len Boh sám. To znamená, že Boh stvoril vesmír ex nihilo, teda z ničoho. Nepoužil už existujúci materiál. Toto je myšlienka Hebrejom 11:3, kde apoštol hovorí, že „že z neviditeľného povstalo viditeľné.” Je to myšlienka Rimanom 4:17, kde sa dozvedáme, že Boh „povoláva k jestvovaniu to, čoho niet.” A zdá sa, že je to význam hebrejského slova bārā’ v Genezis 1:1 (preložené ako „stvoril“). Ak stvorenie nie je ex nihilo, má to za následok náročný teologický problém: kde sa vzal už existujúci materiál? Ak povieme, že bol stvorený, vyvstáva mnoho otázok: Kto ho stvoril? Kedy? Prečo? Nebol Boh schopný to stvoriť? Aký je vzťah medzi týmto „stvoriteľom“ a Bohom Biblie? Ak povieme, že už existujúci materiál je večný, potom hovoríme, že existuje nejaký konkurenčný boh, ktorý, ako Boh Biblie, je večný a nestvorený, ale ktorý, na rozdiel od Boha Biblie, je úplne neosobný a nekomunikujúci. Učenie Biblie o Božej prirodzenosti si vyžaduje stvorenie ex nihilo.
Božie stvoriteľské činy sa od našich líšia taktiež spôsobom, akým bol vykonané. Boh stvoril svoje stvorenie slovom (Gn 1:3,6,9,11,14-15,20,24,26; Ž 33:6, Ž 148:5). Neposkladal ho rukami ani pomocou špeciálnych nástrojov. Povedal a stalo sa. To nám hovorí, že náš Boh je komunikujúci Boh. Je to Boh, ktorý hovorí a dáva sa poznať (Rim 1:18-20). Božia kreatívna práca síce nie je identická s tou ľudskou, ale jednoznačne je pre ňu vzorom. Nie len ľudská kreativita je produktom Božej práce pri stvore...