Prvá slovanská liturgia: História a význam

Prvá slovanská liturgia má hlboké korene a význam v histórii kresťanstva a kultúry Slovanov. Jej vývoj a vplyv sa prejavili v rôznych obdobiach dejín Rímskokatolíckej cirkvi. Táto liturgia, spojená s misiou svätých Cyrila a Metoda, priniesla nielen šírenie kresťanskej viery, ale aj rozvoj slovanského jazyka a písomníctva.

Katedrála svätého Cyrila a Metoda v Ľubľane.

Počiatky kresťanstva na Veľkej Morave

História kresťanstva na území Veľkej Moravy sa začala písať už pred príchodom svätých Cyrila a Metoda. Predchodcami boli misionári z Bavorska a Talianska, ako aj írsko-škótski misionári. Od čias franského kráľa Karola Veľkého patrila Veľká Morava pod správu franských biskupov z Passau a Salzburgu, ktorí sa zodpovedali rímskemu pápežovi. Z toho dôvodu sa na území našich predkov slávila latinská liturgia.

Knieža Rastislav mal záujem o vlastných biskupov a učiteľov, ako aj o cirkevnú organizáciu pod ochranou pápeža. Chcel, aby cirkevný predstavený sídlil na území jeho kniežatstva a nie v cudzine. Okrem toho mal záujem, aby jeho ľud lepšie porozumel pravdám viery, a preto sa obrátil na pápeža Mikuláša I. s prosbou o učiteľov, ktorí by vysvetlili vieru. Keďže vtedajší pápež riešil množstvo problémov, odpoveď na Veľkú Moravu neprišla.

Príchod Cyrila a Metoda

Byzantský panovník vypočul prosbu veľkomoravského kniežaťa a poslal mu Cyrila a Metoda. Konštantín, ktorý neskôr prijal meno Cyril, bol filozof, etymológ a jazykovedec, zatiaľ čo Metod bol právnik a kánonista. Cyril sa na misiu dobre pripravil, pričom poznal slovanskú reč.

Otázkou ostáva, z akých prameňov vychádzali pri preklade liturgie do staroslovienčiny. Väčšina slavistov a historikov sa domnieva, že v okolí Solúna vtedy žila slovanská enkláva, kde sa slávila liturgia svätého Petra. Uvedomovali si, že idú na územie, ktoré spadá pod jurisdikciu pápeža a susedí s latinskou tradíciou. Ešte pred odchodom si na carihradskej synode vypýtali povolenie, aby mohli slovanskú reč povýšiť na liturgický jazyk na Veľkej Morave.

Po príchode slávili prvých 40 mesiacov liturgiu v staroslovienčine, ktorú ľudia veľmi prijali. Na Západe však prebiehal dialóg o tom, či hlboké liturgické texty, konsekračné slová a modlitba premenenia môžu byť preložené do barbarských jazykov. Preto v liturgii ponechali jazyk inteligentov, už v tom čas mŕtvu latinčinu, ktorá dobre vystihovala podstatu starokresťanskej teológie.

Keď solúnski bratia prišli do Ríma, dosiahli u pápeža Hadriána II. schválenie staroslovienskej liturgie, zrejme vďaka Cyrilovej erudovanosti. V jeho životopise sa spomína takzvaný trojjazyčný blud, podľa ktorého sa liturgia má sláviť len v tých jazykoch, v ktorých bol nápis na Kristovom kríži - latinsky, hebrejsky a grécky.

V Ríme ich privítali s veľkými poctami. Pápež prijal slovienske knihy, posvätil ich a položil na oltár v Chráme sv. Márie, ktorý sa volá Fatné (Pri jasličkách), čo je dnešná Bazilika Santa Maria Maggiore, a spoločne so solúnskymi bratmi spieval svätú liturgiu. Potom pápež prikázal dvom biskupom, Formozovi a Kalderichovi, aby vysvätili slovienskych učeníkov, ktorí hneď spievali liturgiu v slovienskom jazyku v Chráme sv. Petra, ďalší deň v Kostole sv. Petronely a tretí deň v Chráme sv. Andreja, potom v Bazilike sv. Pavla. Existuje dostatok dokumentov, že pápež Hadrián II. túto liturgiu povolil.

Rozšírenie a zánik staroslovienskej liturgie

Práve vďaka žiakom sa misijné dielo solúnskych bratov rozšírilo medzi Slovanmi, či už to bolo neskôr v Kyjevskej Rusi, alebo ešte predtým medzi Bulharmi, Srbmi a ďalšími slovanskými národmi, kde bola liturgia preložená do staroslovienčiny. Tá je doteraz zachovaná v cirkevnoslovanskom jazyku, v ktorom bohoslužby slávia pravoslávni i zjednotení gréckokatolíci na Ukrajine, Podkarpatskej Rusi, Bulhari a, samozrejme, aj pravoslávni Rusi. Samozrejme, prešla istým vývojom.

Staroslovienska liturgia sa však na území našich predkov dlho nevyužívala. Hneď po smrti Metoda v roku 885 boli jeho žiaci vyhnaní z Veľkej Moravy. Sám Svätopluk nebol zástancom slovanskej liturgie. Svedčí o tom jeho posolstvo pápežovi Jánovi VIII. aj skutočnosť, že mu pápež v bule Industrie tuae z roku 880 dovolil, aby mal latinskú liturgiu. Zachovala sa však na niektorých hradiskách či u niektorých veľmožov.

Hovorí sa o Sázavskom kláštore, dokonca aj v Krakovskom kráľovstve medzi Vislanmi, terajšími Juhopoliakmi. Dokonca Karol IV. mal v 14. storočí snahu obnoviť starosloviensku bohoslužbu v kláštore Emauzy. Neskôr sa však na území Veľkej Moravy sformovalo Uhorské, České a Poľské kráľovstvo - a tie prijali rímsku latinskú liturgiu.

Napriek zániku mala liturgia pre naše národy veľký význam. Z histórie slovanskej bohoslužby čerpáme jasné poznanie, že tu bola jasná snaha postaviť proti výbojnej nemecko-latinskej kultúre slovansko jazykovo bližšiu kultúru, ktorá však bola prispôsobená záujmom Cirkvi, ktorej autorita je nespornou skutočnosťou v diele sv. Cyrila a Metoda. Misiu solúnskych bratov ocenil aj pápež Ján Pavol II.

Zaujímavosťou je i to, že kým východná liturgia sa slávila aj v národných jazykoch, na Západe sa pri gregoriánskej reforme v 11. storočí presadila latinská bohoslužba. Slávenie liturgie sa už v žiadnom inom jazyku nepovolilo, čo sa zmenilo až po Druhom vatikánskom koncile.

Význam staroslovienskej liturgie

Naši predkovia svojím spôsobom anticipovali to, čo neskôr rozhodol Druhý vatikánsky koncil, keď bola liturgia preložená do národných jazykov. Aj keď slovanská bohoslužba bola z našich krajín odstránená, kultúrne hodnoty, ktoré vytvorila - predovšetkým kultúrny jazyk, základ nášho národného povedomia -, ale aj to, že naši predkovia porozumeli hlbokým liturgickým a teologickým pravdám, sa stali trvalou zložkou nášho národného i kresťanského bytia.

Títo bratia pochádzali z Tesaloniky (Solúna), teda z Byzantskej ríše. Konštantín bol najmladší zo všetkých súrodencov (narodil sa v roku 827, Metod v roku 815). O ich otcovi vieme, že bol vysoký byzantský štátny úradník. Je veľmi pravdepodobné, že aspoň jeden z rodičov bol Slovan. Isté však je, že bratia už pred svojou misiou na našom území poznali sloviensku reč. Zdá sa, že v Solúne to nebolo nič výnimočné.

Praslovančina sa používala do konca 8. storočia. Z tohto obdobia nemáme zachované písomné pamiatky. Počiatky staroslovienskej literatúry sú spojené s existenciou prvého ranofeudálneho štátu na našom území, ktorým bola Veľká Morava. Veľkomoravské kniežatá si uvedomujú, že prijatie kresťanstva je momentom, ktorý upevňuje feudálnu moc v štáte. Franskí kňazi prinášajú vieru, ale zároveň predstavujú isté nebezpečenstvo, lebo sledujú záujmy franskej ríše.

Významným kultúrnym činom Konštantína a Metoda bolo teda zostavenie prvého slovanského písma - hlaholického písma (hlaholika skladajúca sa z malých písmen gr. abecedy), založenie prvého slovanského literárneho jazyka - staroslovienskeho jazyka (staroslovienčina, ktorá mala vysokú gramatickú, syntaktickú a štylistickú úroveň, vyrovnala sa latinčine i gréčtine) a vytvorenie prvej slovanskej prekladovej a pôvodnej literatúry. Starosloviensky jazyk sa považuje za slovanské nárečie z okolia Solúna.

Pri používaní tohto jazyka v stredoeurópskom priestore síce doň prenikli miestne slová, ale charakter jazyka to nezmenilo. V dobových prameňoch sa tento jazyk nazýva „slovänský“ (kde ä nahradzuje hlásku, resp. dvojhlásku jať). Historický sa však celé stáročia jazyk nazýval staroslovenský (angl. Old Slavonic, nem. Altslawischen). Viac - menej tento názov ani nikto nespochybňoval, lebo v Európe sa Veľká Morava v kultúrnych sférach chápala ako štát tých Slovanov, ktorí sa nazývali Slováci (na Morave a v Hornom Uhorsku).

Jazykové aspekty a terminológia

Neskôr však prišlo v slovanskom svete národné obrodenie, keď si jednotlivé slovanské národy vyťahovali z dejín svoj „podiel“. Slováci (uhorskí i moravskí) sa sami taktiež považovali za výlučných dedičov Veľkej Moravy, a preto prirodzene zaužívané označenie staroslovenský jazyk vztiahli na seba. Ale ani Bulhari nezaháľali. Práve oni sa cítili etnickí nasledovníci Slovanov z okolia Solúna a jazyk používaný v pamiatkach 9. a 10. storočia nazvali starobulharským.

Svojím spôsobom J. Polívka mal, ale aj nemal pravdu. Jazyk, ktorý zaviedol sv. Konštantín, bol niečím podobným k starej slovenčine ako napr. Štúrova slovenčina k zemplínskemu nárečiu. Preto vyššie spomínané cudzojazyčné pomenovania (Old Slavonic, Altslawischen) majú k jeho podstate najbližšie. Bol jednoducho slovanským spisovným jazykom v čase, keď ešte existovala slovanská jazyková jednota.

Polívka, ale najmä jeho nasledovníci však termín stroslověnský preniesli aj na obyvateľov Veľkej Moravy a tým vniesli zmätok najmä do slovenských dejín, lebo Slovákov týmto spôsobom obrali o prvú fázu ich národných dejín. Jednoducho prirodzený proces nášho národného konštituovania, našej etnogenézy pretrhli a jej prvú fázu posunuli nejakým nekonkrétnym Slověnom, Slovanom, Slovienom a ich nasledovníci, žiaľ, aj mnohí na slovenskej strane tento omyl úpenlivo obhajujú.

Pritom najsmiešnejšie a najnepochopiteľnejšie na tom je to, že bez začervenania (napr. prof. Štefanovičová) označia nomádske spoločenstvo mnohých jazykov a mravov, ktoré v čase príchodu na stredný Dunaj nemalo ani svoje jednotné pomenovanie, označia za Maďarov (totožných s dnešnými Maďarmi) a konštituovaný národ s existujúcou štátnou štruktúrou, s vlastným vedomím, s kultúrnou nadstavbou nie sú ochotní priradiť k tým, ktorí sú bez akýchkoľvek pochýb ich genetickí, kultúrni i rečoví pokračovatelia.

Cirkevná štruktúra a mocenská politika

Z hľadiska mocenskej politiky vo vtedajšej strednej Európe bolo ďaleko najvýznamnejším počinom byzantskej misie, v tomto prípade už len sv. Metoda, vytvorenie cirkevnej štruktúry na Veľkej Morave. Už na začiatku druhej fázy jej pôsobenia, keď sa sv. Metod vracal z Ríma začiatkom sedemdesiatych rokov 9. storočia ako misijný arcibiskup pre „slovanské“ krajiny, bolo v duchovnom centre západnej Európy rozhodnuté, že franské biskupstvá stratia nad územím Veľkej Moravy cirkevnú jurisdikciu a vytvorí sa osobitná cirkevná provincia.

Akt svojvoľného zajatia a uväznenie Metoda franským episkopátom v tomto čase bol v svojej podstate zúfalým pokusom tomuto zabrániť. Nepodarilo sa. Na zásah Svätej stolice museli Frankovia sv. Metoda prepustiť a on sa mohol ujať svojej práce. Za necelé desaťročie jeho misijné a organizačné pôsobenie (spojené s mocenským rozmachom Svätoplukovej ríše) došlo do štádia, že pápež Ján VIII. roku 880 vydal bulu Industriae Tuae (Tvojej horlivosti), ktorou ustanovil samostatnú Moravskú cirkevnú provinciu na čele s Metodom aj s Nitrianskou diecézou na čele s Vichingom.

Zároveň s tým vzal Veľkú Moravu do lénnej závislosti od Svätej stolice, čím Svätopluk a jeho ríša získali plnú štátnu suverenitu rovnakú ako mali jednotlivé časti niekdajšej Franskej ríše. Naši predkovia tak po prvýkrát v histórii získali postavenie suverénneho európskeho národa s uznávaným panovníkom (kráľom), s vlastnou cirkevnou správou, závislou len od pápežského stolca.

V neskorších turbulentných dobách síce došlo k deštrukcii tohto štátneho a cirkevného usporiadania, ale nie k jeho úplnému zániku. Práve naopak, cirkevná štruktúra sa po upokojení situácie obnovila nielen v podobe Nitrianskej diecézy, ale je veľmi pravdepodobné, že Ostrihomská arcidiecéza je transformovaným pokračovaním Metodom ustanovenej provincie. Aj Uhorsko bolo pápežským lénom, ale akt podobný bule Industriae Tuae vo vzťahu k nemu neexistuje. A je veľmi pravdepodobné, že ani nikdy neexistoval.

Kultúrny a literárny odkaz

Veľké dejinné počiny mávajú obyčajne aj svoje vedľajšie produkty, ktoré možno ich aktéri v danej dobe ani nevnímali ako prioritné, ale svojimi dôsledkami sa nimi stali. Keď sv. Konštantín vytvoril spisovný jazyk pre Slovanov, predovšetkým v ňom videl nástroj evanjelizácie a cirkevného pôsobenia. Avšak ako náhle sa tento jazyk stal skutkom a osvojili si ho prví používatelia stal sa predovšetkým kultúrnym fenoménom, nástroj šírenia poznatkov i umenia.

Príchodom byzantskej misie na vtedajšie Slovensko začali v pravom slova zmysle slovenské národné kultúrne dejiny, dejiny slovenského písomníctva a slovenskej literatúry. No nielen to. Metodovi žiaci túto literatúru a vzdelanosť rozšírili cez Macedónsko a Bulharsko do celého slovanského sveta, a tak vznik slovenského písomníctva bol zároveň aj vznikom slovanského písomníctva, literatúry a kultúry.

Vznik cyrilského písma zač. 10. Prekladová literatúra vznikala na území Veľkej Moravy (tvoria ju bohoslužobné a modlitebné knihy) a pôvodná literatúra na Veľkej Morave a na bulharskom území. K najstarším pamiatkam patrí Konštantínov Proglas z 9.storočia. Ďalšou pamiatkou sú Moravsko-panónskej legendy. Skladajú sa zo Života sv. Konštantína a Metoda. Autormi sú pravdepodobne ich žiaci Kliment a Gorazd.

Život sv. Konštantína opisuje detstvo, štúdium, nadanie a múdrosť, jeho súcit s trpiacimi, pôsobenie pred príchodom na Veľkú Moravu (najmä kultúrna činnosť) a vyslanie Konštantína na Veľkú Moravu s cieľom šírenia vzdelanosti a obhajovania kresťanského učenia a staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka. Legenda má veľa citátov z evanjelií. Kľúčovým je citát z evanjelia Matúša: „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako?

Život sv. Metoda je kratší a epickejší. Autor nevenuje veľa pozornosti Metodovej mladosti, podrobne sa zaoberá jeho činnosťou na Veľkej Morave, pretože Metod sa pričinil o vznik samostatnej cirkevnej provincie na našom území. Konštantín je pochovaný v kostole sv. Klimenta v Ríme. Zo staroslovienskej vzdelanosti a literatúry vyrastali slovanské národné literatúry (Čechy a Bulharsko).

Veľkomoravská a cyrilometodejská tradícia prebúdzala na Slovensku záujem o dávnu históriu a o domáci jazyk. Bernolák, Hollý, Kollár, Štúr, Hurban, Magin - zaujímali sao cyrilometodskú tradíciu a uplatňovali ju vo svojich dielach. Do staroslovienčiny prenikajú prvky západoslovenského jazyka.

Hlaholika a jej význam

Slovanom sa podarilo integrovať rímsky princíp meatus animi priamo do svojho písma. Tvrdili, že hlaholika „hlaholí“, ergo zvučí, spieva a rozpráva, a tento koncept živého a dýchajúceho grafického systému bol pre život (z) liturgie modo idoneus - obzvlášť vhodný. Máloktorý meloman však tuší, že Janáčkovo zhudobnenie slovanských textov rímskeho omšového ordinária nebolo experimentom odrezaným od života a hlaholská kultúra vyryla na duchovnom poli Západu hlbokú brázdu.

Tabuľka hlaholiky.

Z rovnakého cyrilometodského prameňa vytryskla aj hlaholská kultúra rímskeho (západného) obradu, ktorá kvitla na území dnešného Chorvátska, Dalmácie či Bosny a Hercegoviny. „Popi glagoljaši“, ako sa ešte v 20. storočí hovorilo záhrebským františkánom, boli presvedčení, že hlaholské písmo vzniklo dávno pred byzantskými misiami u Slovanov a jeho „otcom“ nie je nik iný, než philologus angelicus a rodák z dalmátskeho Stridonu svätý Hieronym.

V roku 1688 vyšlo na príkaz Svätého Otca Inocenta XI. kľúčové vydanie rímsko-ilýrskeho breviára. Pápež v predhovore k tomuto breviáru kladie vznik abecedy „glagolášov“ do čias svätého Hieronyma (S. Hieronymi temporibus) a latinskému otcovi pripisuje zásluhy za vynájdenie hlaholských znakov, pričom túto tradíciu neváha označiť za veľmi starobylú (pervetusta).

Za svätohieronymovskou záštitou kňazov rímskeho rítu na území dávnej provincie Illyricum sa skrývala najmä túžba vymedziť sa zo sféry vplyvu „konkurenčného“ byzantsko-slovanského obradu a dokázať, že hlaholská omša (slovami Inocenta XI., ritu quidem romano, idiomate slavonico) je staršia, a teda pôvodnejšia, než východné kresťanstvo susedných pravoslávnych Srbov. Historicko-filologický výskum nenašiel žiadnu väzbu medzi prekladateľom Vulgaty a slovanskými komunitami, ktoré v 4. storočí ešte nevykazovali literárnu aktivitu a neboli ponorené do oceánu klasickej vzdelanosti. Bodkou za výskumom o Hieronymovom údajnom hlaholskom dobrodružstve je latinské non sequitur.

Archeologické nálezy hovoria v prospech možného spojenia hlaholskej jazykovej školy s nasledovníkmi solúnskych bratov. Bašská tabuľa datovaná približne do roku 1100 patrí k najstarším pamiatkam chorvátskeho variantu cirkevnoslovanského jazyka. Je súčasťou priečky (pluteum), ktorá oddeľovala presbytérium od chrámovej lode a v dobách pred II. vatikánskym koncilom mala funkciu mriežky (cancellus, plurál cancelli) na pokľaknutie pri prijímaní Sviatosti oltárnej. A na tomto starobylom „pluteu“, pri ktorom veriaci prijímali Telo Pána, sa vyníma hlaholský nápis.

Grafická podoba hlaholiky má silný teologický podtón. Kombinácia kruhu (symbol večnosti a nekonečna) a trojuholníka (Svätá Trojica) inšpirovala fantáziu kaligrafov.

Liturgické jazyky v Rímskokatolíckej cirkvi

V rôznych obdobiach histórie Rímskokatolíckej cirkvi sa používali rôzne liturgické jazyky. Nasledujúca tabuľka uvádza niektoré z nich:

Táto tabuľka nie je úplná, pretože kompletný materiál by bol priveľmi rozsiahly. Ide len o stručný prehľad jazykov, ktoré ovplyvnili vývoj liturgických jazykov v cirkvi.

Dôležité udalosti a rozhodnutia:

• 868: Pápež Hadrián II. schvaľuje starosloviensky jazyk ako bohoslužobný jazyk Rímskokatolíckej cirkvi.
• 880: Pápež Ján VIII. potvrdzuje starosloviensky jazyk ako bohoslužobný.
• 885: Pápež Štefan V. zakazuje starosloviensku liturgiu na Veľkej Morave.
• 1248: Pápež Inocent IV. schvaľuje hlaholskú liturgiu v staroslovienskom jazyku.
• 1570: Pápež Pius V. nariaďuje, že omša musí byť celebrovaná len v latinčine.
• 1969: Zverejnenie misála Pavla VI., ktorý umožňuje slávenie omše v národných jazykoch.

Použitá literatúra:

1. Berger R. Liturgický slovník. 1. vydání. Praha: Vyšehrad, 2008. 592 s.
2. Caban, P. Úvod do studia křesťanské liturgie v staroveku. Prvé vydanie. ISBN 978-80-7450-074-9.
3. Caban P. Od Večeře Páně ke slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu. Prvé vydanie. Spolok svätého Vojtecha, 2010. ISBN 978-80-7162-802-6.
4. Denzinger, H. Enchiridion symbolorum, definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum. undecima. Friburgi Brisgoviae: Herder, 1911.
5. Konštitúcie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1993. 342 s.
6. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1993.
7. Krivda A. Omšový poriadok a národný jazyk v liturgii. Príspevok z medzinárodnej vedeckej konferencie Košice, 25. októbra 2012. vydanie.
8. Cyril a Metod. Siedme vydanie. 1992. 222 s. + 32 s.
9. Malý teologický lexikon. Bratislava: v Trnave (v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava), 1977.
10. Peclers, K. F. The Liturgy Documents: A Parish Resource. Collegeville: The Liturgical Press, 2003. 0-8146-6191-2.
11. Hnutie na Slovensku. Košice: Liturgický inštitút Jána Jaloveckého, 2001. 80-7165-302-0.
12. RITUUM. Decretum De usu linguae Slavonicae in Sacra liturgia. december 1906. In Acta Sanctae Sedis, 40 (1907), s.
13. Sedlák P. Diela sv. Cyrila a Metoda v chorvatskom „glagoljašstve“. Kultúrneho dedičstva sv. z medzinárodnej vedeckej konferencii. Nitra, 3. júl 2007. [online]. 14.10. 2014].

tags: #prva #slovanska #liturgia