Vianoce, sviatky Božieho vtelenia, vykúpenia, pokoja a lásky, oslavujú narodenie Ježiša Krista. Na celom svete ich oslavujú dve miliardy veriacich. Presný dátum narodenia Pána známy nie je, no kresťania ich slávia 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári (Štedrý deň 6. januára a samotná slávnosť Narodenia Pána 7. januára).
Slávnosť Narodenia Pána patrí popri Veľkej noci a Turícach k najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku nemalo narodenie Pána svoj osobitný sviatok. Od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“ a slávil sa 6. januára. Na Západe sa v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia - prvý záznam je z Ríma z roku 336, kde sa podľa tohto záznamu deň Narodenia Pána slávil už 25. decembra.
Ikona Narodenia Ježiša Krista
Historické a teologické pozadie
V pozadí príbehov o Ježišovi v evanjeliách stála podľa historikov reálna osoba, známa ako historický Ježiš. Výskumníci sa snažili odhaliť zaujímavé fakty spod nánosu legiend a teologických interpretácií.
Podľa tradičného vianočného príbehu boli Ježišovými pozemskými rodičmi tesár Jozef a Mária. Mária však Ježiša nepočala s Jozefom. Podľa Biblie otehotnela ešte ako Jozefova snúbenica, dokonca ako panna. V prvej kapitole Evanjelia podľa Matúša sa píše: „Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Skôr však, ako sa zišli, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jej muž Jozef bol však spravodlivý a nechcel ju verejne vystaviť hanbe. Rozhodol sa teda tajne ju prepustiť. Keď o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: Jozef, syn Dávida, neboj sa prijať Máriu, svoju ženu...“
Ak nás zaujíma história a chceme ju poodhaliť pomocou starovekých textov, musíme k týmto dávnym písomnostiam pristupovať opatrne a informovane. V prípade Ježiša máme ako zdroj informácií predovšetkým štyri biblické evanjeliá, skomponované medzi rokmi 65 až 95 n. l., a asi 30 ďalších, cirkvou neuznaných.
Podľa výskumníkov skúmajúcich historického Ježiša majú z dochovaných evanjelií pre historikov najväčšiu hodnotu štyri biblické evanjeliá, predovšetkým trojica prisudzovaná tradíciou Markovi, Lukášovi a Matúšovi. Biblické evanjeliá však nie sú najstaršími zachovanými dokumentmi, v ktorých sa o Ježišovi hovorí. Tými sú spisy apoštola Pavla z obdobia asi 20 až 30 rokov po Ježišovej smrti. Tieto najstaršie písomnosti Novej zmluvy na dvoch miestach (Rim 1,3; Gal 4,4) adresujú Ježišovo narodenie, ale nezmieňujú sa, že sa narodil panne. Takýto pôvod nepredkladá ani najstaršie známe evanjelium, Evanjelium podľa Marka, napísané okolo roku 65 až 70. Prekvapivo, dnes taký dôležitý aspekt príbehu Ježišovho narodenia nielenže chýba vo väčšine kníh Novej zmluvy, nenachádzame ho ani v jej najpôvodnejších písomnostiach.
V prvej kapitole autor Matúšovho evanjelia explicitne zdôrazňuje: „Toto všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal prostredníctvom proroka.“ Evanjelista Matúš tu odkazuje na dávne proroctvo proroka Izaiáša. Ehrman však upozorňuje, že Izaiášovo proroctvo sa netýkalo mesiáša v ďalekej budúcnosti (z perspektívy proroka Izaiáša), dokonca sa netýkalo ani panny. Výraz v súčasnosti tradične prekladaný ako panna vychádza z textu písaného po hebrejsky, v ktorom nachádzame hebrejský výraz alma. A ten podľa amerického historika neznamená „panna“, ale „mladá žena“. Príčinou nepresnosti je antický preklad Starého zákona písaného po hebrejsky do gréčtiny.
Evanjelium podľa Matúša explicitne tvrdí, že Ježišova matka bola panna, ale pôvodné pasáže sú podľa Ehrmana zdržanlivé ohľadom akýchkoľvek teologických špekulácií, ktoré by z tejto skutočnosti vychádzali. U evanjelistu Lukáša to bolo podľa biblistu odlišné. Jeho autor kladie dôraz na fakt, že Mária porodí dieťa splodené Duchom Svätým.
Matúš aj Lukáš tvrdia, že Ježiš sa narodil panne. Lenže to vedie k očividnému problému. „Ak Ježiš nie je pokrvne príbuzný s Jozefom, prečo potom Matúš a Lukáš odvodzujú Ježišov rodokmeň cez neho? Toto je otázka, ktorú ani jeden z týchto dvoch evanjelistov nezodpovedá,“ upozorňuje Bart Ehrman.
Škótska bádateľka upozorňuje, že veľká väčšina novozákonných pasáží vrátane Evanjelií podľa Lukáša a Matúša Ježiša označuje za „syna Jozefa“. „Hoci patrí medzi centrálne elementy dnešnej kresťanskej viery, mnohých prekvapí, že väčšina Nového zákona o Ježišovom narodení z panny očividne nič nevie,“ vyzdvihuje.
„Ježiš sa s najväčšou pravdepodobnosťou narodil úplne prirodzene jeho otcovi Jozefovi. Príbeh o narodení z panny, ktorý podávajú Evanjeliá podľa Matúša a Lukáša, zrejme predstavujú pokus zdôrazniť Ježišovu mimoriadnosť a božské otcovstvo prostredníctvom príbehu o zázračnom narodení,“ píše Bondová. „Musíme konštatovať nepríjemný fakt: podľa súčasného odborného konsenzu spočíva doktrína Ježišovho narodenia panne na veľmi chabých historických základoch.“
Vianočné sviatky a liturgický rok
Betlehem s jasličkami
Dvadsiateho piateho decembra, po uplynutí nespočetných vekov od stvorenia sveta, keď na počiatku stvoril Boh nebo i zem a človeka utvoril na svoj obraz; po premnohých stáročiach, keď po potope sveta Najvyšší položil oblúk v oblakoch ako znamenie zmluvy a pokoja; dvadsaťjeden storočí po tom, ako Abrahám, náš otec vo viere, odišiel z chaldejského Uru; po uplynutí trinástich storočí, ako Izrael pod vedením Mojžiša vyšiel z Egypta; po asi tisícich rokoch od pomazania Dávida za kráľa; v šesťdesiatom piatom týždni podľa proroctva Daniela; v stodeväťdesiatom štvrtom roku olympijských hier; v sedemstopäťdesiatom druhom roku od založenia mesta Ríma; v štyridsiatom druhom roku vlády cisára Oktaviána Augusta; keď bol pokoj po celom zemskom okruhu, Ježiš Kristus, večný Boh a Syn večného Otca, chcel svojím láskyplným príchodom posvätiť svet, počatý z Ducha Svätého, po deviatich mesiacoch od počatia: narodil sa z Márie Panny v judskom Betleheme a stal sa človekom.
Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou. Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána nedeľou Krstu Pána, v tomto liturgickom roku, ktorý sa začal Prvou adventnou nedeľou 27. novembra 2022, to bude Druhá nedeľa po Narodení Pána 8. januára 2023 (do r. 1969 sa Vianočné obdobie končilo 2. februára na sviatok Obetovania Pána).
Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala sv. Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes. Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami.
Slávnosť Narodenia Pána má svoju osobitnú oktávu. V nedeľu počas oktávy, alebo, ak nedele niet čo je v tomto roku 2022, 30. decembra je sviatok Svätej rodiny - Ježiša, Márie a Jozefa. V tomto liturgickom roku Slávnosť Bohorodičky Panny Márie pripadá v oktáve Narodenia Pána na nedeľu a tak je to zároveň aj Prvá nedeľa po Narodení Pána.Vyplýva to z dokumentu Pavla VI. Všeobecné smernice o liturgickom roku a o kalendári: „Na nedeľu nemožno natrvalo určiť nijakú inú slávnosť. Avšak: v nedeľu v oktáve Narodenia Pána je sviatok Svätej rodiny; v nedeľu po 6. januári je sviatok Krstu Krista Pána; v nedeľu po slávnosti Zoslania Ducha Svätého je slávnosť Najsvätejšej Trojice; v poslednú nedeľu cezročného obdobia je slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru.“ Prednosť v liturgickom slávení má teda nedeľa ako deň Pána.
K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v talianskom mestečku Greccio v r.
Svetoznáma pieseň Tichá noc, svätá noc zaznela po prvý raz v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v Kostole sv. Mikuláša obci Oberndorf bei Salzburg (spolková krajina Salzbursko). Za túto pieseň vďačíme kňazovi Josephovi Mohrovi, rodákovi zo Salzburgu (narodil sa 11. decembra 1792 v Salzburgu). Učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, ktorý v Oberndorfe zastupoval organistu, požiadal, aby k jeho básni skomponoval vhodnú melódiu s dvoma sólovými hlasmi a - pretože organ mal poruchu - so sprievodom gitary.
Evanjelista Lukáš vo svojom evanjeliu píše o udalostiach narodenia: „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“ (Lk 2, 6 - 7)
Anjel o Ježišovom narodení pastierom zvestuje: „Nebojte sa. Od polnočnej svätej omše hľadíme na Ježiška, položeného v jasličkách. Možno spomíname na to, čo sa udialo pred dvetisíc rokmi. Možno sa nám to zdá príliš vzdialené a zaprášené prachom minulosti. Ale čo keby sa Ježiš narodil aj v nás? A nielen na Vianoce, ale každučký deň. Nie, nejde o žiadnu herézu. Skutočne sme povolaní k tomu, aby sme prijali (počali) Ježiša vo svojom srdci a niesli ho (porodili) svetu. (Nielen) na Vianoce Boh hovorí rečou lásky. Darca sa stáva darom. A pozýva nás, v tomto čase tak špeciálne, aby sme aj my po ňom túžili a prijali ho. Aby sme prijali Darcu, ktorý sa stáva darom, a sami sa stali darom Darcu.“
Svätý Bernard z Clairvaux sa pýtal: „Ježiš, čo ťa urobilo takým malým? Láska.“ Túžiť po Bohu, túžiť po viere, nádeji a láske. Túžiť mu byť blízko a žiť svoj život s ním. Život, ktorý naozaj stojí za to.
„Ježiš na vás stále čaká v tichu,“ povedala svätá Matka Terézia. Ticho ako priestor, aby sa v nás Ježiš mohol narodiť. Potrebujeme sa stíšiť, utiahnuť, ponoriť do ticha - ponoriť do Boha. Objavovať ho v tichu - nájdeme ho v hĺbke svojho srdca, keď sa uchýlime do ticha. Práve tam môžeme v intimite a dôvere poznávať Božiu nepochopiteľnú a neohraničenú lásku ku každému z nás. Práve to je priestor, kde sa v nás rodí Ježiš. On rád prichádza v tichu.
Ustavične niekam utekáme. Sme tam a potom zas inde, beháme z miesta na miesto, v jednej sekunde sme ponorení v minulosti a utápame sa ňou a v druhej sa obávame budúcnosti. Ak chceme, aby sa v nás Ježiš narodil, potrebujeme byť prítomní dnes - nie zajtra ani včera. A to všetkým, čo robíme, čím sme.
Ak zo svojho srdca (a života) povyhadzujeme všetko, čo nás odďaľuje od Boha, nemôžeme ho nechať prázdne. Potrebujeme ho naplniť. Naplno. A nie len tak niečím, ale niekým - samým Ježišom. Sýtiť sa jeho slovom (Svätým písmom), modlitbou, sviatosťami, spoločenstvom Cirkvi, rozjímaním či náboženskou literatúrou. A dovoliť Ježišovi, ktorý sa v nás rodí, aby nás formoval tak, ako chce on. Aby nás pretváral na svoj obraz a podobu, na seba samého. Aby bol on v nás a my sme jeho srdcom mohli milovať svet.
Napokon, Ježiš sa nerodí v našom srdci pre to, aby sme si ho nechali pre seba, zamkli ho vo svojom srdci. Ježiš chce von! „Prijmi z rúk Panny Márie maličkého Ježiška a nes ho stále so sebou do celého sveta s posolstvom jeho pokornej dôveryplnej odovzdanosti, jednoduchosti a chudoby, miernosti a pokoja, radosti a lásky,“ znela myšlienka, ktorú som raz dostala na malom obrázku. Toto je vianočná pozvánka - prijať Ježiša a dávať ho ďalej. Lebo - slovami svätého Augustína - „preber sa, človeče: Boh sa kvôli tebe stal človekom“. A Človek, ktorý sa kvôli nám stal človekom, sa chce (na)rodiť aj v nás.
Význam Narodenia Pána v liturgickom roku
V rytmoch a striedaní času si pripomíname a prežívame tajomstvá spásy. Centrom celého liturgického roka je posvätné Trojdnie ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Pána, ktoré vrcholí v nedeľu na Veľkú noc - v tomto roku9. apríla. V každú nedeľu, ktorá je Veľkou nocou týždňa, svätá Cirkev sprítomňuje túto veľkú udalosť spásy, v ktorej Kristus premohol hriech a smrť. Z Veľkej noci pramenia všetky sväté dni: začiatok Pôstneho obdobia - Popolcová streda 22. februára, Nanebovstúpenie Pána 18. mája, Zoslanie Ducha Svätého 28. mája, Prvá adventná nedeľa 3. decembra. Aj na sviatky svätej Božej Matky, apoštolov a svätých i pri Spomienke na všetkých verných zosnulých Cirkev putujúca na zemi ohlasuje Veľkú noc svojho Pána.
Kristovi, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde, Pánovi času a dejín, neprestajná chvála na veky vekov. Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa.
Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i svätý Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od r. 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána.
Ďalšie sviatky v vianočnom období
- Pondelok sv. Štefana: Štefan bol prvým Ježišovým učeníkom, ktorý podstúpil mučenícku smrť. Bol diakonom prvej Cirkvi - ustanovený, aby sa staral o vdovy a o chudobných.
- Utorok sv. Jána: Svätý Ján, apoštol, Pánov miláčik, tvorca štvrtého evanjelia a troch listov (ako aj Apokalypsy) zomrel vo vysokom veku v Efeze.
- Streda sv. Neviniatok: Sviatok Svätých neviniatok je v úzkom spojení s Vianocami.
- Štvrtok sv. Tomáša Becketa: Odvážne bránil práva proti kráľovi Henrichovi II., lebo vernosť viere mu bola viac ako úrad a hodnosť. Stal sa mučeníkom za slobodu a nezávislosť Cirkvi.
- Piatok - Svätej rodiny Ježiša, Márie a Jozefa: Kult Svätej rodiny má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia.
- Sobota sv. Silvestra I.: Svätý Silvester, rodený Riman, bol pápežom v rokoch 314 až 335. Spravoval Cirkev po Milánskom edikte (roku 313), ktorým kresťanstvo dostalo slobodu a plnoprávnosť.
- Oktáva Narodenia Pána Panny Márie Bohorodičky (1. januára): Pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431).
- Zjavenie Pána (ľudovo nazývaný Traja králi) (6. januára): Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej.
Dvadsiateho piateho decembra, po uplynutí nespočetných vekov od stvorenia sveta, keď na počiatku stvoril Boh nebo i zem a človeka utvoril na svoj obraz; po premnohých stáročiach, keď po potope sveta Najvyšší položil oblúk v oblakoch ako znamenie zmluvy a pokoja; dvadsaťjeden storočí po tom, ako Abrahám, náš otec vo viere, odišiel z chaldejského Uru; po uplynutí trinástich storočí, ako Izrael pod vedením Mojžiša vyšiel z Egypta; po asi tisícich rokoch od pomazania Dávida za kráľa; v šesťdesiatom piatom týždni podľa proroctva Daniela; v stodeväťdesiatom štvrtom roku olympijských hier; v sedemstopäťdesiatom druhom roku od založenia mesta Ríma; v štyridsiatom druhom roku vlády cisára Oktaviána Augusta; keď bol pokoj po celom zemskom okruhu, Ježiš Kristus, večný Boh a Syn večného Otca, chcel svojím láskyplným príchodom posvätiť svet, počatý z Ducha Svätého, po deviatich mesiacoch od počatia: narodil sa z Márie Panny v judskom Betleheme a stal sa človekom.
Slávnosť Zjavenia Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie.
Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k Židom a príjmu od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“.
Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i svätý Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od r. 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána.