#295 Deus caritas est – 1
Programová encyklika pápeža Františka predstavuje vieru predovšetkým ako „svetlo na cestu“: „Kto verí, vidí; vidí svetlom, ktoré osvecuje celú jeho životnú cestu.“ Táto podstatná myšlienka, ktorá sa vinie celým dokumentom, ukazuje, že viera nie je len nejaká forma odpovede na Božie Zjavenie a následné nadviazanie vzťahu človeka s Bohom.
Viera a jej sociálna existencia
Pápež zároveň zdôrazňuje, že viera pomáha človekovi nielen v niektorých oblastiach jeho života, napr. v morálnych rozhodnutiach, ale svetlo viery „je schopné osvietiť celú existenciu človeka“. Ak nás v tejto reflexii bližšie zaujíma sociálna dimenzia života človeka, teda jeho sociálne vzťahy a interakcie, v tomto konštatovaní vidíme jednoznačne vzťah medzi vierou a sociálnou existenciou človeka ako kauzálny: viera človeka nevyhnutne ovplyvňuje jeho sociálnu existenciu - jednak v zmysle vplyvu na jeho vzťahy, a jednak v zmysle vplyvu na vnímanie a postoj k svojej sociálnej situácii, resp. Práve ona Božia láska pretvára človeka, ktorý sa jej vierou otvorí a umožňuje mu vidieť celú realitu „v novom svetle“ - pápež František hovorí doslova o „novom zraku“, ktorý Božia láska, prijatá s vierou, dáva človekovi ako usmernenie pri jeho životnom putovaní. V tejto súvislosti stojí za zmienku následné pápežovo jednoznačné prepojenie viery s láskou, keďže vo viere (aspoň v kresťanskom zmysle ponímanej) sa človek otvára Bohu, ktorý predovšetkým prejavuje a odhaľuje človekovi svoju lásku.Zároveň však nepredstavuje pápež František vieru ako dar daný jednorázovo, raz navždy, v plnosti, bez nejakého následného dynamizmu. Naopak, „tento Boží dar treba živiť a posilňovať“, aby dokázala človeka, resp. Cirkev, naďalej spoľahlivo viesť na ceste života. Na rozdiel od toho, duchovný zrak (ktorým je práve viera), je človekovi daný akoby v zárodku a je jeho úlohou svojou intenzívnou starostlivosťou, vytvorením optimálnych podmienok a - isteže - účinnou spoluprácou s Božou milosťou, svoju schopnosť vidieť rozvinúť, a neustále rozvíjať, teda nielen chrániť pred úpadkom či degeneráciou. Práve v tom je aj veľkosť viery, zmysel a prínos pre človeka, lebo len ako taká - čistá, jasná a plná energie - „obohacuje ľudskú skúsenosť vo všetkých jej dimenziách“. Viera teda nie je nejakou pasívnou, či dokonca fatalistickou odovzdanosťou človeka „osudu“ (resp. Bohu).
„Veriaci človek prijíma svoju silu z toho, že sa zveruje do rúk verného Boha.“ Akt viery je aktom odovzdanosti v tom zmysle, že v dôvere v Božiu vernosť vlieva veriacemu človeku odvahu napĺňať každodenne svoj život láskou, vrátane prekonávania akýchkoľvek prekážok na tejto ceste. Veriaci človek sa nezbavuje zodpovednosti za svoj život, viera nie je „náplasťou“ na neochotu pustiť sa do riešenia problémov. Naopak, viera v Božie riadenie života a ľudských „osudov“ vedie človeka k cieľavedomému a vytrvalému úsiliu hľadať a nachádzať konkrétne črty svojej úlohy pri budovaní vlastného života, vrátane jeho sociálnych dimenzií. Zároveň mu pri tomto diele dodáva silu a pomáha i k určitému odstupu od vlastných problémov, potrebnému na ich zdarné prekonanie, resp.
| Encyklika | Téma | Sociálny rozmer |
|---|---|---|
| Deus caritas est | Kresťanská láska | Významné sociálne posolstvo |
| Spe salvi | Kresťanská nádej | Významné sociálne črty |
| Lumen fidei | Kresťanská viera | Zásadná sociálna črta |
Viera ako svetlo na ceste
Samozrejme, z uvedeného vyplýva, že nie je viera ako viera. Nie je vôbec indiferentné, v čo človek verí - v koho či v čo vlieva svoju životnú dôveru. Pre dnešnú kultúru už nie je taký charakteristický ateizmus, ako to bolo v minulosti. Dnes človek zväčša neodmieta spiritualitu ako takú, skôr možno sledovať tendenciu pokladať všetky náboženstvá, ba akékoľvek prejavy viery ako rovnocenné - akoby v zmysle slov: „Je jedno, v čo človek verí, hlavné je, aby mal nejakú vieru.“ Ibaže, ako sme už naznačili vyššie, nie každá viera obstojí v teste životnej skúšky, nie o každú „palicu“ sa dá oprieť, zvlášť keď je človek pod ťarchou životných problémov. Navyše, viera človeka nie je len pomocou (palicou) na prekonávanie životných ťažkostí, či na akési postavenie sa zo zeme, kam človek spadol pod ťarchou svojich problémov. Viera je svetlo na cestu... a zablúdiť sa dá i pri dobrej „viditeľnosti“.Akékoľvek „modly“, obrazne či doslova ponímané, sú totiž v konečnom dôsledku „len zámienkou, aby sme do stredu všetkého postavili seba samých a uctievali dielo svojich rúk“ - tam už nemožno hovoriť o „viere“ v pravom zmysle slova. Ak totiž existuje osobný Boh a ako taký je len jeden, potom neexistuje žiadna reálna alternatíva viery v neho, žiadne paralelné cesty, viac-menej rovnocenné. Buď človek vo viere postaví do stredu svojho bytia Boha, alebo sa sústredí na seba samého, a ostáva sám... „Človek, ktorý stratil základnú orientáciu, ktorá by dodávala jednotu jeho existencii, stráca sa v rozdrobenosti svojich mnohých túžob... (...) a rozpadá sa na tisíc drobných okamihov svojich dejín“.
Práve tento praktický zmysel kresťanskej viery objasňuje pápež v druhej kapitole encykliky, ktorá nesie názov „Ak neuveríte, nepochopíte“. Ide o slová proroka Izaiáša (Iz 7,9), ktoré vysvetľujú Božie konanie, a to aj, ba práve tam, kde z hľadiska ľudského je ťažké nejaké vysvetlenie nájsť. „Prorok vyzýva pochopiť Pánove cesty a nájsť v Božej vernosti múdry plán, ktorý vládne dejinám.“ Toto pochopenie však nastane nie ako predpoklad viery, ale ako jej dôsledok. Toto „pochopenie Boha“ sa konkrétne prejavuje ako „poznanie pravdy“ a viera prostredníctvom tohto poznania „pretvára celú osobu práve natoľko, nakoľko sa táto otvára láske“. Onen „pohľad viery“ je práve v tom iný, nový, pretvárajúci človeka i jeho okolie, že je to pohľad lásky... - a práve to ho odlišuje a zásadne chráni pred fanatizmom, fundamentalizmom či totalitarizmom (ktoré si nárokujú poznanie pravdy, avšak bez tohto jej podstatného súvisu s láskou).
„Ide o pohľad na svet na základe vzťahu, ktorý sa stáva odovzdávaným poznaním, videním vo videní druhého a spoločným videním všetkých vecí.“ Podobne ako vo vzťahu dvoch milujúcich sa ľudí, kedy práve na základe vzájomnej lásky sa obaja usilujú o tento spoločný pohľad, aj láska k Bohu pomáha človekovi hľadieť na svet spoločným pohľadom s Bohom - teda predovšetkým a podstatne s tvorivou láskou k svetu, a najmä k ľuďom, čo ho obývajú. Vierou teda človek „prichádza k svetlu vďaka láske a je povolaný milovať, aby zotrval vo svetle“. Viera pomáha s láskou pochopiť svet a život okolo nás - a láska zas pomáha zotrvať v tomto svetle pochopenia... Ide tu o špirálu poznania, ktorú roztáča viera v Božiu lásku (a vernosť prisľúbeniam, ktoré dal) a ktorá sa ďalej rozvíja po jednotlivých „závitoch“ vďaka vzájomnému dynamizmu medzi pochopením vo viere, väčšou láskou, pochopením v láske a väčšou vierou.Sociálne dôsledky viery
Toto pochopenie, ako už bolo povedané, pretvára život človeka. Ale netýka sa to len jeho samého. Svetlo viery „žiari v tvári kresťanov ako v zrkadle a tak sa šíri (...) takpovediac kontaktom, z jedného človeka na druhého, ako sa plameň zapaľuje od iného plameňa“. Pápež tu stručne naznačuje pravý zmysel misijnej činnosti, teda ohlasovania evanjelia, šírenia viery, ktoré je predovšetkým šírením lásky a pochopenia sveta i života vo svetle Božej lásky. Práve tejto reflexii je venovaná posledná, štvrtá kapitola encykliky Lumen fidei. Pápež František vychádza z biblických skúseností budovania miesta, na ktorom by človek mohol bývať spolu s inými, na pevnom základe, ktorým je Boh.Je zrejmé, že kvalita tejto stavby záleží oveľa viac na „ľudskom faktore“ než na použitých materiáloch a technológiách (a to nielen v materiálnom zmysle stavby domu či mesta, ale predovšetkým v sociálnom zmysle budovania spoločenstva a jeho štruktúr). „Viera ukazuje, aké pevné môžu byť vzťahy medzi ľuďmi, keď je medzi nimi prítomný Boh.“ Viera ako základ a hybný motivačný činiteľ osvetľuje (pravdou) a pohýna (láskou) konkrétne služby v prospech spravodlivosti, práva a pokoja. spolupatričnosti a vzájomnej zodpovednosti. Aby však spoznali, „že je dobre žiť pospolu“ a našli radosť z toho, na to je potrebná viera, keďže práve ona „pomáha pochopiť architektúru ľudských vzťahov, lebo vidí ich najhlbší základ a konečné určenie v Bohu, v jeho láske“.
Intenzívny vzťah s Bohom, a to nielen na rovine individuálnej, ale i vo vnútri spoločenstva, prekvasuje aj jeho budovanie „mesta“, teda širšiu občiansku a politickú angažovanosť. Ako to uvádza List Hebrejom na príklade vzťahu mužov viery, Samuela a Dávida, viera je „múdrosťou, ktorá prináša ľudu pokoj“, a tak sa stáva nielen akoby katalyzátorom spravodlivej vlády, ale i akousi jej garanciou. Obrazne povedané, „ruky viery sa dvíhajú k nebu, pritom však v láske budujú mesto vystavané na vzťahoch, ktorých základom je Božia láska“. Činnosť ľudských rúk tu nie je vykreslená v akomsi zápase či alternácii medzi modlitbou a prácou.Na základe vyššie uskutočnenej reflexie prínosu, ktorým je viera pre spoločné dobro, poukazuje následne pápež František na rodinu ako prvé a prirodzené prostredie, v ktorom viera formuje človeka, jeho vzťahy a v konečnom dôsledku „osvecuje ľudské mesto“. V zmätku názorov, ktoré sa dnes šíria na adresu definície či „pre-definície“ rodiny, stručne ale dôkladne identifikuje základ rodiny v manželstve ako stálom zväzku muža a ženy. To podstatné, čo formuje život rodiny, počnúc od samého jej vzniku, je láska, „ktorá je znamením a prítomnosťou Božej lásky“. Toto konštatovanie možno rozumieť objektívne, ako fakt z pohľadu viery Cirkvi - že totiž, všade, kde pôsobí pravá láska, to Boh je prítomný medzi ľuďmi, keďže človek je stvorený „na Boží obraz“ (Gn 1,26).
Ale možno ho rozumieť aj subjektívne, z pohľadu milujúcich sa manželov, ktorí vo svojej viere objavili, uznali a prijali „dobro pohlavnej rôznosti“, ktorá je cestou k zjednoteniu sa a k zrodeniu nového života a s odhodlaním sa odovzdali navzájom v celoživotnom zväzku. Takto viera pomáha vytvárať rodinu ako „hniezdo“, v ktorom človek (rodičia a postupne aj deti) čerpá silu, motiváciu, ba i lásku pre budovanie občianskej spoločnosti, vytváranie materiálnych či duchovných hodnôt, zodpovedný postoj k okolitému prírodnému prostrediu a, samozrejme, tu s dôverou a láskou privádza na svet svoje potomstvo, vychováva ho a posiela uskutočniť svoje vlastné povolanie...Pápež vyzýva rodiny, ale aj cirkevné spoločenstvá, aby prejavili súdržnosť, spolupatričnosť vo forme blízkosti a záujmu najmä o dospievajúcu mládež, keďže toto je osobitne náročné životné obdobie a od neho veľa v živote človeka závisí. Skúsenosť Svetových dní mládeže, ktorú Cirkev nadobudla v priebehu ich už takmer tridsaťročnej tradície, ukazuje, že mládež neoslovia ľahké riešenia, životné „skratky“ či morálne ústupky. Podobné ponuky si získajú ich priazeň len chvíľkovo, dočasne a v konečnom dôsledku ich zanechávajú deprimovaných z vlastnej neschopnosti naplniť ...