Svet okolo nás je plný javov, ktoré nás nútia zamýšľať sa nad podstatou človeka a jeho správaním. Často sa stretávame so skutočnosťami, ktoré sú v rozpore s našimi ideálmi a očakávaniami. Preto uznať, že hriešnosť existuje, je základom a mať svoje pevné miesto v Kristovi. V Kristovom svetle, ktorého pôvodcom je Duch Svätý. A robiť s touto skutočnosťou.
Adam a Eva v raji.
Hriech a jeho prejavy
Hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho prikázania, strata priateľstva s Bohom a jeho milosti, ktorá posväcuje a dáva večný život. Lebo mzdou hriechu je smrť, hovorí Boh (Gn 2, 17 ; Rim 6,23). Je tu reč o samotnom hriechu, ktorý je odmietnutím Boha, i jeho plánu s človekom.
Hriechom proti viere je pochybovať, alebo odmietať, považovať za pravdivé to, čo Boh zjavil a Cirkev predkladá veriť. Nevera je nedbanlivosť o zjavenú pravdu alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou. Ak pochybovanie pestujeme vedome a dobrovoľne, môžeme svojho ducha priviesť k zaslepenosti.
Hriechom proti nádeji je zúfalstvo a opovážlivosť. V zúfalstve človek prestáva dúfať, že dostane od Boha osobnú spásu, pomoc alebo odpustenie hriechov. V opovážlivosti človek buď preceňuje svoje schopnosti - dúfa, že sa môže spasiť bez pomoci zhora, alebo sa opovážlivo spolieha na milosrdenstvo - dúfa, že dostane Božie odpustenie bez obrátenia a večnú slávu bez zásluhy.
Proti Božej láske sa možno prehrešiť: ľahostajnosťou, nevďačnosťou, vlažnosťou, duchovnou lenivosťou a nenávisťou voči Bohu. Všetky hriechy proti láske Božej pochádzajú z pýchy.
BOJÍŠ s OPAKOVANÝM HRIECHOM‼️😰
Duchovný prístup k prekonávaniu hriešnosti
Lenže duchovný prístup sa pohybuje v iných rovinách. Človek je povolaný vidieť a zistiť prostredníctvom vlastných dejín (tých pravých, a nie tých, po ktorých človek túži), ako Boh v ňom pôsobí, ako ho povoláva k priateľstvu a ako ho zjednocuje s Kristom. Ide teda o kontemplatívny prístup, v ktorom sa človek usiluje objaviť Svätého Ducha, ktorý v ňom pôsobí.
V tomto zmysle nemožno začať od formálnych ideálov rôznych životných stavov, povolaní, poslania, diel, zamestnania, ale začať od konkrétneho človeka, v dialógu s týmito uvedenými skutočnosťami, usilujúc sa nájsť cestu, na ktorej je možné uskutočniť priateľstvo s Kristom, ktorý nás volá, vie nás osloviť a chce, aby sme mali podiel na živote, čo sa nikdy nepominie.
Samozrejme, takýto prístup počíta aj s ekleziologickým, spoločenským rozmerom, so solidárnym prístupom k celému ľudskému rodu, s reálnym a objektívnym pohľadom, ktorý sa vyhýba každej ilúzii o veľkej zmene ľudí, ľudstva vo všeobecnosti, ale chápe, že hriech a jeho následky (teda smrteľnosť, zraniteľnosť, obavy a strach, úzkosti) sa rozplynú iba vo veľkonočnom trojdní Ježiša Krista a každého jeho učeníka.
Ak má byť formácia skutočne duchovnou cestou, má sa konať spoločne, v spolupráci s inými, aby človek cítil, že je súčasťou iných. Takto sa všetko chápe kľúčom lásky, čiže účasťou na láske, ktorá čoraz viac nadobúda podobu Božej lásky.
Formácia je teda dynamický proces, v ktorom ciele a etapy nemožno určiť formálne, ale skôr si treba všímať tie prvky, na základe ktorých možno rozpoznať a vidieť, či daná osoba vyzrieva vo viere. Z toho dôvodu majú svoje opodstatnenie a svoj zmysel „prerušenia“, prestávky, zastavenia, ktorých časové rozpätie môže byť niekedy aj dlhšie.
Čas a trpezlivosť vo formácii
Keď vidíme, že o niekoľko dní neskôr plakal pri Lazárovom hrobe, toto čakanie nebolo nejakým žartom, niečím, čo sa ho vôbec nedotklo. Do očí bije skutočnosť, že Ježiš (napriek tomu, že miloval Lazára a jeho sestry) čaká, zvažuje. Láska sa nemôže nedotknúť toho, kto miluje, nemôže zostať pasívna, naopak.
Sugeruje to aj grécky pojem v 5. verši - Ježiš ich „mal rád“ (egápa). To znamená, že ich miloval nie iba citovo, ale že bol v „láske aktívny“. Milovať znamená angažovať sa, vedieť sa pozerať s perspektívou, poznať duchovný zmysel času.
Naša súčasná kultúra je v každom detaile poznačená zhonom, netrpezlivosťou a všetko treba urobiť čo najlepšie a čím skôr, teda hneď. „Hriech je náhlenie sa,“ hovorí istý púštny otec mladému mníchovi, ktorý sa ho pýta, čo je to hriech. Ale ak sa vo formácii neberie do úvahy čas na osobné vyzrievanie, nie je rešpektované tempo dlhodobej integrácie, prichádza k prepáleniu jednotlivých etáp, k sebaklamu a sklamaniu.
Duch Svätý má svoj rytmus cesty a jeho súčasťou je aj bolesť, samota a zlyhanie, ktoré majú svoj priebeh. Keď v nich človek vyzreje, vedú k múdrosti a na základe reflexie a modlitby vedú k pokore. Kristovo čakanie jasne hovorí, že jeho správanie netreba chápať ako gesto „pohotovosti“, pretože on nie je mechanik, opravár.
V Lazárovom prípade totiž ide o znovuzrodenie nového človeka. Kristus ide k Lazárovi, aby ho prebudil k novému životu, Židia zas idú k nemu, aby mu preukázali svoju solidárnosť v smrti.
Boh a modloslužba
Prvé Božie prikázanie môžeme rozdeliť na dve časti.
- Prvá časť hovorí o našej odpovedi na zjavenú pravdu o Bohu. Ježiš túto odpoveď zhrnul do slov: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ (Mt 22,37) Tieto Ježišove slová obsahujú prikázanie viery, nádeje a lásky.
- Druhá časť prikázania sa konkrétne zameriava na osobu Svätého Boha a márnivosti ostatných božstiev. Tu Boh výslovne zakazuje, pod výstrahou svojho hnevu, uctievať si niekoho iného, ako je on sám.
Klaňať sa Bohu znamená uznávať ho za Boha, Stvoriteľa a Spasiteľa, za Pána a Vládcu nad všetkým, čo jestvuje. Klaňať sa Bohu znamená s absolútnou podriadenosťou uznávať „ničotu stvorenia“ ktoré jestvuje jedine vďaka Bohu (KKC 2096 -2097).
Človek má len dve možnosti v svojom živote. Otvoriť sa Bohu alebo otvoriť sa Zlu. Preto má diabol jediný cieľ - zaujať miesto Božie v živote človeka. On je ten, ktorý sa hrá na boha a túži iba po jednom, aby ho človek uznával a klaňal sa mu.
Nemôže nás prinútiť, nemôže vedieť čo si myslíme, môže len vplývať na našu slobodnú vôľu, môže pozorovať naše slabostí a potom vystupovať ako radca.
Nebezpečenstvá modloslužobných skutkov:
- Čierna mágia: ak prostredníctvom čarodejníka alebo zariekavača sa uvaľuje na iného človeka kliatba (zlo).
- Biela mágia: ak prostredníctvom čarodejníka alebo zariekavača sa „pomáha" inému človeku (je nebezpečnejšia ako čierna, lebo môžeme byť veľmi ľahko oklamaní: diabol chce, aby sme si mysleli, že zlá vec je dobrá).
- POVERA - Ide o iracionálne formy konania (strach z čísla 13, z piatku, nosenie amuletov, zariekavanie, určitý počet modlitieb a pod.), pri ktorých sa od neprirodzených prostriedkov očakávajú určité účinky.
- UHRANUTIE (stane sa z očí) Viera v uhranutie je veľmi stará a možno sa s ňou stretnúť na celom svete. Ide o akýsi druh zlého vplyvu počas stretnutia osôb cez pohľad.
- OKULTIZMUS je akoby arénou diabla, lebo v okultizme diabol ponúka človeku moc (moc je pre neho najdôležitejšia).
- ŠPIRITIZMUS a NEKROMANCIA Špiritizmus je snaha nadviazať kontakt s duchmi alebo s mŕtvymi prostredníctvom rituálneho vyvolávania alebo média, s cieľom dozvedieť sa isté tajné informácie (kladú sa im otázky a oni odpovedajú).
Úcta k Božiemu menu
Druhé z Božích prikázaní je na prvé počutie ľahko vnímateľné. Pre mnohých meno Božie nadarmo, môže znamenať nerozprávať o Bohu zbytočne, ale hlavne neurážať Boha tým, že jeho meno zneužijeme ako vulgarizmus. Tu sa zakazuje vyslovovať meno Božie neúctivo, zneužívať ho na falošnú prísahu, kliať a rúhať sa.
Úcta voči Božiemu menu vyjadruje úctu, ktorá patrí tajomstvu samotného Boha a celej posvätnej skutočnosti, ktorú toto meno pripomína. Zmysel pre posvätno patrí k čnosti nábožnosti. A veriaci má svedčiť o Pánovom mene tým, že bez strachu vyznáva svoju vieru pred týmto svetom (por. KKC 2144 - 2145).
Zachovávanie sviatočného dňa
Tretie prikázanie Desatora pripomína posvätnosť soboty. „Siedmy deň je... Pánova svätá sobota, deň odpočinku“. V tejto súvislosti Písmo pripomína stvorenie: „Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto Pán požehnal sobotný deň a zasvätil ho“ (Ex 20, 11).
Boh zveril Izraelu sobotu, aby ju zachovával na znak neporušiteľnej zmluvy. Sobota je pre Pána; je úplne vyhradená na chválu Boha, jeho stvoriteľského diela a jeho spasiteľných činov v prospech Izraela. Božie konanie je vzorom pre ľudské konanie. Ak Boh „odpočíval“ v siedmy deň, aj človek má „prestať pracovať“ a nechať aj iných, najmä chudobných, aby „si oddýchli“.
Sobota prerušuje každodenné práce a umožňuje oddych. Je to deň protestu proti otroctvu práce a kultu peňazí. (Porov. KKC 2168 - 2172)
| Prikázanie | Význam |
|---|---|
| Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa | Viera, nádej a láska k Bohu nadovšetko |
| Nevezmeš meno Božie nadarmo | Úcta k Božiemu menu a vyhýbanie sa jeho zneužívaniu |
| Pamätaj, aby si deň sviatočný svätil | Zachovávanie sviatočného dňa na chválu Boha a odpočinok |
Čnosti a ich význam
Sedem cností.
Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro. Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie. Čnostný človek so všetkými svojimi zmyslovými a duchovnými silami smeruje k dobru, ide za ním a volí si ho v konkrétnom konaní.
Ľudské čnosti sú pevné postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro.
Štyri čnosti majú základnú úlohu. Preto sa volajú „základné čnosti“ (virtutes cardinales); všetky ostatné sa zoskupujú okolo nich. Sú to: rozvážnosť (prudentia), spravodlivosť (iustitia), mravná sila (fortitudo) a miernosť (temperantia).
Teologálne čnosti sú základom, dušou a charakteristickou vlastnosťou morálneho konania kresťana. Stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti. Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti a zaslúžili si večný život. Teologálne čnosti sú zárukou prítomnosti a pôsobenia Ducha Svätého v schopnostiach človeka.