Žalm 149 je hymnický text, ktorý nás pozýva k oslave Boha novou piesňou. Tento žalm má hlboké korene v historickom kontexte Izraela a nesie v sebe teologické posolstvá, ktoré presahujú hranice času.
Takmer celý tento žalm sa nachádza v 1Krn 16,23-33 pri príležitosti oslavy presunu Archy. Zvolanie „Spievajte Pánovi novú pieseň“ je typickou výzvou poexilových lyrických textov. Zopakuje sa aj v Ž 98,1, Ž 149,1. Motív novej piesne zaznieva aj v strede perikop Ž 33,3, Ž 40,4. Ž 144,9. Výzva spievať novú pieseň zaznieva trikrát za sebou. Opakovanie hymnického zvolania akcentuje tému a atmosféru žalmu.
Augustín hovorí: „Ak celá zem spieva novú pieseň, kým spieva, stavia sa dom. Preto žalmista vraví, Keď sa staval chrám po (návrate zo zajatia). Ten istý spev označuje totiž budovanie stavby. Nesmie sa však spievať stará pieseň. Starú pieseň spieva sebectvo, novú pieseň spieva božská láska. Keď kresťan miluje, aj keď si ticho, láska je už hlas, ktorý stúpa k Bohu. Láska je nová pieseň. Možno však nie každý vie, akým spôsobom je novou piesňou. Hovorí to Pán: Dávam vám nové prikázanie, aby ste sa navzájom milovali (Jn 13,34). A teda celá zem spieva novú pieseň a takýmto spôsobom stavia dom, pretože zem je domom Božím.“
Nová pieseň súvisí s ukončením babylonského zajatia a s Božím zásahom, ktorý nájdeme v: Iz 42,9, Iz 43,19, Iz 65,17, Jer 31,22.31, Ez 11,19, Ez 18,31, Ez 36,26. Nová pieseň sa týka začiatku nového obdobia. Takáto pieseň je signálom výnimočného Božieho konania, ktoré je akýmsi novým počiatkom porovnateľným so samotným stvorením. Bežne je tak nová pieseň odpoveďou jednotlivca alebo národa v liturg. Zhromaždení na skúsenosť záchrany alebo na nový prejav Božej pozornosti, ktorým sa obnovuje život jednotlivca i spoločnosti (Ž 40,4, Ž 149,1).
Nová pieseň v našom prípade nadobúda eschatologický rozmer, keďže poukáže tiež na očakávané skutky Boha, ktoré vykoná pri svojom príchode ako kráľ (Ž 149,1). Raši hovorí: „Tento žalm je o budúcnosti. Opisuje mesiášsku pieseň definitívneho víťazstva, po ktorej už nenastane nijaké nešťastie.“ Feuer dodáva: „V budúcnosti už bude ovzdušie úplne očistené od každého škodlivého vplyvu.“
Žalmista pozýva všetkých ľudí, aby Bohu spievali novú pieseň, aby takto mohli poznať všetky jeho prisľúbenia. V žalmoch 96,97,98 a 99 sa prechádza od pohľadu na Božie kráľovstvo, ktoré je obmedzené na jeden ľud ku kráľovstvu, ktoré je pre všetkých ľudí tejto zeme a pre celý vesmír. V Kristovi sa toto pradávne zjavenie otvára pre nové horizonty, ktoré nemajú viac hranice. Svojou smrťou na kríži získal Kristus svoje kráľovstvo a moc a vládu nad ľudstvom a vesmírom, ktoré vykúpil. Svojim zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením obnovil každú vec a dal ľuďom možnosť spievať novú pieseň (Zjv 5, 9-10).
„Nový spev je aj ten jednoty a lásky“(Augustin). V tomto novom speve počujeme hlas stvorenia (Zjv 21,1). V Kristovi nachádzame možnosť chváliť Pána. Kiežby tento žalm aj pre nás bol vždy novou piesňou, ktorú môžeme spievať v Božej milosti.
Božia vláda a jej prejavy
Verš 6 tematizuje kráľovskú povahu Pánovej vlády viazanú na jeho kráľovský príbytok. Boží zjav sa lokalizuje do chrámu výrazom „v jeho svätyni“ a opisuje sa sériou štyroch božských sprievodných znakov v stúpajúcom poradí: vznešenosť a krása a moc a veleba. Uvedené dvojice alebo jednotlivé atribúty sú blízke kráľovským a doxologickým textom (Ž 21,6, Ž 45,4, Ž 78,61, Ž 145,5.12) a sú sprievodnými znakmi teofánie (Ž 50,2, Ž 85,12, Ź 89,15, Ž 111,3). Veleba (nádhera) je najvyššou kvalitou podobne ako sláva a šíri sa aj mimo chrámu, čím sa odkazuje na veľkosť Božieho stvorenia.
Pomerne časté označenie miesta v žalmoch „pred jeho tvárou“ (identické označenie je v Ž 18,7, Ž 22,30, Ž 50,3, Ž 62,9, Ž 68,7, Ž 72,9, Ž 85,14, Ž 97,3, Ž 100,2, Ž 106,23, Ž 142,3) sa tu nachádza v synonymnom postavení s ojedinelým lokálnym výrazom „v jeho svätyni“ (Ž 68,36, Ž 73,17, Ž 74,7, Ž 78,89). Majestát božej prítomnosti sa teda viaže na chrám a ešte konkrétnejšie na svätyňu svätých Jeruzalemského chrámu. Okolo Boha teda nie sú bôžikovia, ale štyri personifikované kvality na spôsob telesnej stráže.
Malbim hovorí: „Moc sa dá zadefinovať ako vnútorná sila, ktorá upevňuje toho, kto ju vlastní, kým veleba (nádhera) je vonkajšia krása, ktorá pôsobí na každého, kto sa na ňu díva“ Sforno dodáva: „Svätyňou je v tomto prípade Boží nadpozemský chrám na nebeskej klenbe, kde sa planéty a súhvezdia ustavične pohybujú po svojich dráhach.“ Radak uzatvára: „Táto svätyňa hlása Božiu moc a slávu.“
Augustín sa tu hrá v texte so slovami confessio et pulchritudo - vyznanie (vznešenosť) a krása. „Kto miluje krásu a chce byť krásny, musí vyznať, že bol škaredý. Každý je schopný zašpiniť sa. Hriešnik urobí vyznanie a bude spravodlivý. Pán nás miloval, keď sme boli škaredí, veď hovorí: Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov (Mt 9,13). Ľudia prestanú byť hriešnikmi, keď vyznajú hriechy. To je vyznanie (vznešenosť) a krása.
Žalm 149 (Pokorných zdobí spásou) [Lyric Video]
Univerzálna výzva k chvále
„Vzdávajte Pánovi“. Táto výzva sa opakuje trikrát. Je adresovaná mýtickým synom bohov v Ž 29,1-2a, ktorých Pán porazil v boji s chaosom a jeho silami (Ž 18,8-16, Ž 74,12-14, Ž 89,10-12, Ž 93,3). Žalm otvára jedinečnú tému: do bohoslužby v Jeruzaleme sa majú zapojiť národy, ktoré z nej boli dovtedy vylúčené. Trojitou naliehavou výzvou žalm zapája do chvály národy zeme, ktoré majú v Jeruzaleme vzdať chválu jedinému kráľovi. Spojenie „rodiny národov“ označuje nových adresátov, ktorí konajú púť v Jeruzaleme a sú neskôr pozvaní vstúpiť do nádvorí chrámu. A potom budú po návrate ohlasovať, že Pán je Pánom všetkých národov. Vo v. 8 nastáva konkretizácia postoja národov: majú priniesť dar.
„Obetný dar je pre Augustína pokora. Vstúpiť do Božieho domu s pokorným srdcom znamená prísť s obetným darom. V poslednej časti žalmu sa zapája do oslavy kráľa aj ostatné stvorenie. Radosť sa univerzalizuje tým, že zasahuje celý vesmír. V zostupnom poradí sa do plesania zapája vesmír troma typickými časťami, vytýčenými v hebr. Texte určitými členmi: nebesia - zem - more. Tak ako sa majú tešiť nebesia a zem a má sa radovať pole a zajasať les (v. 12), mala by sa radosť z kontextu týkať aj mora. Takýto výklad burácania mora potvrdzuje Ž 98 vo v. 5-8, kde je hukot mora radostným prejavom, keďže burácať má aj zem a jej obyvatelia.
Ibn Ezra hovorí: „Svoju radosť prejaví aj príroda plnením úloh, ktoré jej Boh pridelil. Nebesia zošlú výdatný dážď a rosu, zem vydá bohatú úrodu.“ Gaón z Vilniusu dodáva: „Medzi radosťou nebies a zeme je rozdiel. Tá prvá vyjadruje šťastie z niečoho nového, preto sa viac hodí k duchovnej sfére nebies, ktorá je neustále obnovovaná a oživovaná. Na rozdiel od toho nadšené zaplesanie je radosťou z pevne stanovených a známych vecí, a tak sa lepšie hodí k materiálnemu svetu na zemi, ktorý sa od svojho stvorenia nezmenil.“ Augustín uzatvára: „Radujú sa nebesia, ktoré ohlasujú Božiu slávu. Raduje sa zem, na ktorú nebesia zosielajú dážď.“
„Ježišovo narodenie bolo pozvaním pre nebesia a zem radovať sa a plesať. Keď ho Mária porodila, tešili sa nebesia, bola nadšená zem. Verš 12 je asi najoriginálnejším textom Ž 96. Pole predstavuje skôr vidiecke prostredie, a nie prostredie divokej prírody. Protikladom k obrábanému poľu je prostredie divokého lesa. Ak sa vo v. 11 vertikálne schádzalo od nebies k zemi a k moru, tak tu sa zasa v horizontálnej línii zapája do oslavy vegetácia poľa i lesa. Radosť poľnej zelene pred tvárou Pána posilnia do neba nasmerované všetky stromy lesa. Slovné spojenie môže byť narážkou na libanonské stromy, či cédre (napr. Ž 29,5, Ž 148,9), ktoré vďaka svojej výške sa týčia vysoko do nebies a svojím jasotom by práve ony mohli ako prvé privítať Pána, keď prichádza.
„Po Adamovom hriechu Boh preklial zem a odvtedy ju musel človek obrábať, aby sa uživil. Radosť celého vesmíru má svojho adresáta: Je ním Pán, ktorý prichádza. Opis príchodu Pána je blízky textom teofánie a môže byť prísľubom nového exodu. Príchod sa dá interpretovať ako prítomná alebo budúca udalosť. Túžba po príchode Pána prenikla silne do kresťanskej teológie, liturgie a modlitby, kde sa paradigma príchodu Pána viaže na Ježiša Krista.
Augustín hovorí: „Prvý raz prišiel a príde zas. Najprv prichádza vo svojich hlásateľoch a napĺňa celý zemekruh. Nevzpierajme sa prvému príchodu, aby sme sa nemuseli báť druhého. Čo má teda robiť kresťan? Používať svet, neslúžiť svetu. (1 Kor 7,29-32) Kto je bez starosti, spokojne čaká, kedy príde jeho Pán. Príde, či chceme alebo nechceme. To, že ešte neprichádza, neznamená, že nepríde. Prišiel prvý raz a zasa príde súdiť zem. Tých, ktorí uverili jeho prvému príchodu, nájde jasať nad tým, že prichádza.“
Spravodlivý súd a dôvera v Boha
Záverečné tvrdenie rozvíja zámer príchodu Pána. Vypovedá o povahe a kvalite Božieho súdu. Sú tu dve vyjadrenia „spravodlivo“ a „podľa práva“. Tieto atribúty sú typické pre Pánov zákon a zmluvu. Oba tieto výrazy súvisia s vernosťou Boha ľudu a ľudu Bohu, ako aj s opravdivosťou tejto dôvery. V žalme tak triumfuje pravda o tom, že Boží súcit sa týka nielen vyvoleného ľudu, ale celého ľudstva skladajúceho dôveru v Boha.
„Pán bude súdiť všetkých ľudí a celú zem, lebo za všetkých zaplatil cenu vykúpenia. Súd sa udeje podľa slov evanjelia (Mt 25,31-46). Kto sa teda snažil konať milosrdne, bude súdený milosrdne a bude prijatý do kráľovstva. Kto neprejavoval milosrdenstvo, bude zatratený.
V žalmoch nachádzame otvorený dialóg medzi Bohom a človekom. Môžeme ho ich prostredníctvom viesť kedykoľvek. Správne píšete, že žalmy vznikli v určitom historickom období a v konkrétnom geografickom i kultúrnom prostredí. Kniha žalmov je súčasťou kánonu Svätého písma a každý jeden žalm, každý verš treba čítať ako súčasť celého kánonu, bez toho, aby sme niektoré časti alebo verše vytrhli z kontextu. Pre text žalmu, ale aj akéhokoľvek biblického textu je potrebné nájsť jeho literárny význam, ktorý mu dal inšpirovaný autor. V poetických textoch, ktorými žalmy sú, treba zvlášť pozorne určiť tento literárny zmysel. Pre žalm hľadáme, ak je to možné, historickú situáciu, ktorú opisuje, v ktorej vznikol. Okrem toho majú biblické texty aj duchovný význam, ak sú čítané z pohľadu Kristovho veľkonočného tajomstva a veríme, že Duch Svätý cez ne osvetľuje aj náš život dnes. Sám Kristus sa modlil žalmy a Cirkev je pri ich modlitbe pozvaná odpovedať svojmu Ženíchovi.
Žalm 149 v kontexte liturgie a teológie
V Žalme 92 vystupujú spravodliví i bezbožní. Tých, ktorí nechcú uznať Božiu zvrchovanosť, stihne trest, kým spravodliví budú prosperovať. Žalmista chcel takto už starovekého človeka poučiť, aké je ovocie života spravodlivého (palma) a bezbožného (tráva) a že sa oplatí ísť cestou spravodlivosti. Text Lk 6, 27 hovorí o láske voči nepriateľom. Je to vrchol lásky, ktorú preukázal Ježiš na kríži, a my sme pozvaní nasledovať jeho príklad. Postoje veriaceho boli v starozákonnom období motivované Tórou, ktorá bola prostriedkom výchovy Božieho ľudu, pripravovala na obdobie príchodu Božieho Syna. Texty liturgie hodín sú vybrané tak, aby žalmy, ktoré nesú ťažké témy a používajú drsné jazykové prostriedky a obrazy, neboli do liturgie hodín zaradené. Ide napríklad o žalmy: 58; 83; 109; ale aj 21, 9 - 13 a 59, 6 - 9. To neznamená, že by nemali byť čítané a poznané.
Katechéza Jána Pavla II.
Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 23. 1. hovorí: „Nech svätí jasajú v sláve, nech sa veselia na svojich lôžkach.“ To je výzva žalmu 149, ktorý bol práve ohlásený. Odkazuje nás na svitanie, ktoré sa začína, a vidí verných pripravených spievať svoju rannú chválu. Táto chvála je označená významným výrazom „pieseň nová“ (v. 1), to znamená slávnostný a dokonalý hymnus primeraný posledným dňom, v ktorý Pán zhromaždí spravodlivých v obnovenom svete. Celým žalmom prechádza slávnostná atmosféra, ktorá sa začína už na začiatku Alelujou (V Knihe Žalmov je na začiatku Aleluja), a potom rytmicky v speve, chvále, v radosti, tanci a v zvuku tympanov a citár.
Protagonisti žalmu sú v pôvodnom hebrejskom hymne nazvaní dvoma výrazmi charakteristickými pre špiritualitu Starého zákona. Trikrát sú označení predovšetkým ako chasidim (v. 1.5.9), čo znamená „zbožní, verní“, teda tí, čo odpovedajú vernosťou a láskou (chesed) na otcovskú lásku Pána. Druhá časť žalmu vzbudzuje údiv, pretože je plná bojových výrazov. Zdá sa nám to cudzie, že v jednom verši žalm kladie spolu vedľa seba „oslavu Boha na perách“ a „v rukách meč dvojsečný“ (v.6). Keď sa nad tým zamyslíme, môžeme pochopiť prečo: žalm bol zložený pre „verných (svätých), ktorí sú zapojení do boja o oslobodenie; bojovali, aby oslobodili utláčaný ľud a navrátili mu možnosť slúžiť Bohu. V období Machabejcov v druhom storočí pred Kristom bojovníci za slobodu a vieru, ktorí boli podrobení tvrdému útlaku zo strany helenistickej moci, nazývali sa práve chasidim - „verní“ Božiemu slovu a tradíciám otcov.
Z hľadiska našej dnešnej modlitby sa táto bojová symbolika stáva obrazom úsilia nás veriacich, ktorí po tom, ako zaspievame Bohu ranné chvály, vydáme sa na cesty sveta, do prostredia zla a nespravodlivosti. Žiaľ, sily, ktoré sa stavajú proti Božiemu kráľovstvu, sú veľmi mocné: žalmista hovorí o „pohanoch, národoch, kráľoch a veľmožoch“. No je plný dôvery, pretože vie, že ospevoval Pána, ktorý je pravý Kráľ dejín (v.2). Jeho víťazstvo nad zlom je teda isté a bude triumfom lásky.
Svätý Augustín, vychádzajúc zo správy žalmu o „chóre“, „bubnoch a citarách“, komentuje: „Čo predstavuje chór? (...) Je to celok spevákov, ktorí spievajú spoločne. Keď spievame v chóre, musíme spievať v súlade. Keď sa spieva v chóre, aj jediný falošný hlas uráža poslucháča a vnáša zmätok v chóre samom“ (Enarr. in Ps. A keď sa potom zmieňuje o nástrojoch, ktoré žalmista používa, pýta sa: „Prečo berie žalmista do ruky tympany a citaru?“ Odpovedá: „Pretože chváli Pána nielen hlasom, ale aj skutkami. Keď berú do rúk tympany a strunový nástroj, ruky sa pripájajú k hlasu. To pre teba. Keď spievaš Aleluja, musíš podať chlieb hladnému, zaodiať nahého, prijať pútnika.
Je tu druhé slovo, ktorým sa definujú prosiaci v tomto žalme: sú to „anawim“, čiže „chudobní, tichí“ (v.4). V tomto svetle sa rozumie, že kategória „chudobných“ nie je len kategóriou sociálnou, ale je tu výber duchovný.
Teda „deň Pánovho hnevu“ je opísaný práve v druhej časti žalmu, keď sa „chudobní“ zoradia po boku Boha, aby bojovali proti zlu. Oni sami nemajú dostatok síl, ani prostriedkov, ani potrebnú stratégiu, aby sa vzopreli a potlačili zlo. Jednako výrok žalmistu nepripúšťa váhanie: „Pán miluje svoj ľud a tichých ('anawim) venčí víťazstvom“ (v. 4). S touto dôverou sa „synovia Siona“ (v. 2) chasidim a 'anawim, čo značí verných a chudobných, sa dávajú na cestu, aby svojím životom vydávali svedectvo vo svete a v dejinách. Máriin spev Magnifikat v Lukášovom evanjeliu je ozvenou tých najlepších pocitov „synov Siona“: radostná chvála Bohu Spasiteľovi, vzdávanie vďaky za veľké veci, ktoré v nej urobil ten, ktorý je Mocný, boj proti zlým silám, solidarita s chudobnými, vernosť Bohu zmluvy (porov. Z L’Osservatore Romano, č. (týždenné vydanie v taliančine) z 25. 1