Prežívame Veľký týždeň a dnes večer na Zelený štvrtok Ježiš hovorí: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13,15).
Leonardo da Vinci - Posledná večera
Historický kontext Zeleného štvrtku
Veľká noc je pre Židov najväčším sviatkom. Kto ho chce pochopiť, musí poznať dvanástu kapitolu knihy Exodus, kde Mojžiš opisuje ustanovenie tohto sviatku. Boh sa rozhodol vyslobodiť židovský národ z Egyptského zajatia. V noci zosiela na Egypt desiatu ranu, pri ktorej zomrie všetko prvorodené od človeka po zvieratá. Židia sú uchránení, pretože na Boží príkaz natreli veraje svojich dverí. Krv baránka zachránila život prvorodeným v ich domoch. V ten večer jedli mäso barančeka s horkými zelinami, pritom mali bedrá opásané, obuv na nohách a v rukách palice. Jedli rýchlo, prichystaní na odchod. Táto noc až do konca čias bude spomienkou na «prechod» Pánov. Boh dal presný príkaz, ako upiecť baránka, ktorému nesmú polámať kosti. Presne bolo určené, koľko pohárov treba vypiť počas večera a víno k vode malo byť v pomere jedna ku dvom. Taktiež omáčka a horké zeliny mali svoj recept. Veľký sviatok bol v sobotu 15. nisana. Ježiš s učeníkmi zachovával príkaz a večeral vo štvrtok 13. „Kde chceš, aby sme ti pripravili jesť veľkonočného baránka?“ (Mt 26,17-19; Mk 14,12; Lk 22,7-8) a zomrel 14. nisana. Počítanie u Židov začína v predvečer po západe slnka. Bolo zvykom, že Galilejčania jedli baránka už 13. večer. Posledná večera sa konala vo štvrtok 6. apríla, Ježišova smrť 7. apríla v legálny deň židovskej Veľkej noci.
Večera sa konala v dome priateľa Ježiša (porov. Mt 26,18-19; Mk 14,13-15; Lk 22,7-12). „Veľká sieň“ mala zaiste dodať slávnosti, tejto poslednej hostine, niečo mimoriadne. Hostina nemala len náboženský ráz tradície, ale mala aj nadprirodzený význam. Dnes iste vieme, že tento dom sa nezachoval. To, čo turisti môžu vidieť v Jeruzaleme ako večeradlo, je historicky mladšia stavba.
Večeradlo na hore Sion
Priebeh Poslednej večere
Večera začínala po západe slnka. Stolujúci po zaujatí miest začali chváliť Boha za víno a za tento deň. Samotná večera začala namáčaním nekvaseného chleba v červenej omáčke a pili sa prvé dve čaše, oddelené od seba niekoľkými kvapkami osolenej vody na pamiatku sĺz v Egypte a spieval sa 114. žalm, ktorý opisuje odchod z Egypta a ustúpenie Červeného mora na rozkaz Najvyššieho. Potom sa jedol baránok s horkými zelinami. Nasledovala tretia čaša, volala sa „čašou požehnania“, pretože ju sprevádzala poďakovacia modlitba a Halel, pieseň utvorená zo štyroch žalmov (115-118). Potom nasledovala štvrtá čaša. Židia potom tancovali za spevu žalmov na Božiu slávu. Do tej chvíle sa dajú vložiť slová: „Už nebudem jesť (veľkonočného baránka), kým sa nenaplní v Božom kráľovstve“ (Lk 22,14-16). Ježiš jediný vedel, čo sa stane. Chcel však, aby bola večera poučná. Preto poumýval nohy učeníkom. Veľkolepé poučenie o pokore. Pýcha bola zlomená. Vonku bola už tma. Zapálili lampy na svietnikoch. Ježiš urobil dva razy narážku, ktorú mohol pochopiť iba zradca. Bolo to pri umývaní nôh, keď povedal, že sú čistí, ale nie všetci, a zdôraznil slová: ten čo jedol z môjho chleba, pozdvihol proti mne pätu (porov. Jn 13,18). A nato pri večeri Ježiš povedal: „Jeden z vás ma zradí“ (Mk 14,18). Smútok naplnil aj učeníkov. Aj Judáš sa pýtal, snáď vystatovačne či nevedomky, či je to on.
Zaiste Ježiš odpovedal Judášovi tak, aby to pochopil bez toho, žeby ostatní učeníci niečo počuli. Učeníci nesedeli, ale podľa zvyku voľne ležali okolo stola, ktorý mal iný tvar a výšku, na aké sme zvyknutí. Učeníkov zarmútila nespokojnosť. Ježiš podal Judášovi namočený chlieb. Judáš chlieb neprijal ako gesto priateľa, pretože vo svojom vnútri bol rozhodnutý urobiť, čo sa rozhodol urobiť. Odišiel do tmy. Ježiš prišiel dobrovoľne vykúpiť človeka, a na to môže použiť i slobodné, hoci zlé rozhodnutie človeka, Judáša. Ježiš Judášovi povedal: „Čo chceš urobiť, urob čo najskôr“ (Jn 13,27).
Ustanovenie Eucharistie
Po odchode Judáša, keď sa večera blížila ku koncu, Ježiš sa rozhodol večeri dať nový zmysel a starobylej veľkonočnej obete nový obrad. Ježiš ustanovil Eucharistiu. Vzal do rúk chlieb, vzdával vďaky, potom ho požehnal, lámal a dával svojim učeníkom a povedal: „Vezmite a jedzte. Toto je moje telo...“ a podobne urobil s vínom. A dodal: Toto robte na moju pamiatku. Je pravdou, že túto vec si vykladáme rôzne. Kresťania katolíci veria, že pod spôsobom chleba a vína je prítomný Ježiš až do rozpadu podstaty chleba a vína. Evanjelici vyznávajú, že Ježiš je pod spôsobom chleba a vína prítomný len vtedy, keď ho prijímame a potom nie. Veriaci reformovaní veria, že slávenie Večere Pánovej je len spomienkou na udalosť Poslednej večere a pod spôsobom chleba a vína neveria v prítomnosť celého Krista. Pri premenení počas svätej omše pri slovách kňaza nejde o niečo magické. Všetci traja synoptici opisujú Poslednú večeru a Ján na inom mieste v šiestej hlave píše Ježišovu reč o „chlebe života“. Katolícka cirkev z týchto Ježišových slov pri večeri chápe zrodenie sviatosti Eucharistie. Už v roku 57 v Prvom liste Korinťanom sv. Pavol, ktorý nebol prítomný na večeri, píše o hodnote Eucharistie.
Eucharistia
Eucharistický zázrak v Lanciane je vedecky potvrdený
Výzva pre dnešok
Dnešný večer je čas prehodnotiť svoj vzťah k Sviatosti oltárnej a svätej omši. Nestačí poznať len ich hodnotu, ale treba vedieť čerpať milosti, čo ponúkajú. Nepodceňovať, nevyhovárať sa a neodkladať. Je čas navzájom sa poučiť, povzbudiť, dať si radu, veci vysvetliť a taktiež ich aj prijať. To je výzva dnešného večera.
Domáca cirkev
Zdá sa, že toto zvláštne obdobie nám prináša aj nové prvky v prežívaní života Cirkvi. Ak hovoríme, že je domáca, logicky to predpokladá nejaký dom, domácnosť, v ktorej žije rodina - a je jedno, či ju tvoria ešte/už len manželia, alebo má viac členov (aj generačne). Bez dobre postavenej prvej bunky domácej cirkvi nefunguje dobre ani tá farská bunka - lebo tá len odráža to, ako a čím žije domáca cirkev, čo prináša a dáva do spoločenstva, ako rozumie Božiemu slovu a ako ho premieňa na lásku. Bez reálnej skúsenosti v prvej bunke v dome každého z nás by Cirkev nežila vôbec. Niet potom divu, že mnohé dokumenty Cirkvi, ba aj svätci a Sväté písmo s nádejou a dôležitosťou hovoria o tom, že prvé semeno počúvania Božieho slova a jeho žitia sa musí uskutočňovať práve tu, v domácej cirkvi.
Príklady z Písma
Ak chceme pátrať po jej koreňoch, stačí začať v listoch apoštolov a ponoriť sa dôsledne do vnímania situácie prvej cirkvi. Pavol v Liste Rimanom píše: „A pozdravte aj cirkev v ich dome!“ (Rim 16, 5) Rovnako v Liste Kolosanom pozdravuje Nymfu a cirkev v jej dome (porov. Kol 4, 15). Okolnosti boli také, že ohlasovanie evanjelia nielen svätým Pavlom, ale aj ostatnými apoštolmi si vyžadovalo časté cestovanie, a teda aj určité zázemie. Hoci teda hlásali aj na námestiach, často sa ich evanjelizácia začínala osobným stretnutím so známymi či neznámymi. A už bolo na vanutí Ducha Svätého, ako ich slovo Pavla či ostatných apoštolov osloví, aby prijali evanjelium. Navyše, už len z každého pobytu apoštolov vo svojom dome vnímali skutočný život a skutočnú moc Boha, ktorá sa cez nich prejavovala.
František Trstenský, autor domácej liturgie pre veľkonočné slávenie v karanténe, hovorí: „Charakter zhromaždenia veriacich v domoch bol v prvotnej cirkvi neformálnejší. Kresťania sa usilovali vnútri svojich spoločenstiev o vzťahy založené na princípoch Kristovho evanjelia, ktoré postupne priniesli zmeny v celej spoločnosti. Keďže kresťanstvo sa prvé tri storočia nemohlo slobodne šíriť a budovať chrámy, súkromné domy boli miestom modlitby a slávenia Pánovej večere, ohniskami viery, kde sa ohlasovalo evanjelium a uskutočňovala katechéza, sociálnym prostredím, kde sa stretávali muž a ženy, bohatí a chudobní, slobodní a otroci, Židia a pohania, čo umožňovalo riešiť nielen náboženské otázky, ale aj medziľudské vzťahy a problémy. Domáca cirkev bola aj príbytkom pre ohlasovateľov evanjelia, ktorým poskytovali materiálne zázemie a duchovný domov a rodinu.
Svätý Otec František v jednej zo svojich katechéz zaostril pozornosť aj na domácu cirkev, keď predostiera pred poslucháčov príbeh svätého Pavla a manželov Prisky a Akvilu, ktorí otvorili svoj dom nielen pre pohostenie a zázemie Pavla, ale aj pre šírenie viery. Pavol s nimi dokonca pracoval, keďže aj oni vyrábali stany, tak ako aj Pavol. Keďže do ich domu prichádzali aj iní, či chceli a či nie, stretávali sa so živým Kristom prítomným v ich životoch - a minimálne si museli klásť otázky, čo sa s Akvilom a Priskou stalo, keď sú takí iní, lepší, dokonalejší. Ich život sa stal inšpirujúcim pre ostatných. O to viac, že Priska a Akvila sa stali evanjelizátormi aj v službe pre komunitu mimo svojho domu, čiže znovu len prinášali ďalej to, čomu uverili a čo žili.
Ako žiť domácu cirkev?
Pre mnohých z nás je táto výzva nepredstaviteľná - naše úkony viery boli často obmedzené (a tak sme boli mnohí vychovaní) na povinnosť ísť na svätú omšu raz do týždňa, možno sa ešte pomodliť pred jedlom v nedeľu. Domáca cirkev ponúka presne toto: objavovanie tajomstiev viery, ktoré v každom ohľade a situácii menia náš život v rodine na lepší vďaka Kristovi a jeho evanjeliu. Znamená to znovu v tichu čítať Božie slovo a hovoriť o ňom spolu doma - rodičia s deťmi, manžel s manželkou, staršia generácia s mladšou. A toto objavovanie Slova sa nemá končiť iba debatami, ale má sa posúvať do reálneho života, kde nám Boh pri zachovávaní jeho slova dáva neuveriteľne silné, no pravdivé prísľuby pokoja, prosperity, radosti, súdržnosti, pravdy, vernosti, obetavosti, láskavosti… a mnoho iných darov. Čo z toho nie je pre rodinu potrebné?
Pre dospelých je mnoho inšpirácií, ako si sprítomňovať Ježiša a jeho blízkosť: životopisy svätých, silná modlitba v rytme liturgického roka podľa jednotlivých slávení, spoločná modlitba ruženca či korunky, rozhovory a čítanie Svätého písma spolu v rodine, zdieľanie sa z čítania dobrej duchovnej literatúry, pozeranie filmu s hodnotou či ďakovný večer raz za týždeň, otvorený aj iným.