Oslavujte Pána, lebo je dobrý: Hlboký výklad a význam žalmu

Žalm "Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo je večné" je mocným vyjadrením vďaky a chvály Bohu. V tomto článku sa ponoríme do hlbšieho významu tohto žalmu, preskúmame jeho teologický a historický kontext a zamyslíme sa nad jeho posolstvom pre nás dnes.

Výzva k vďakyvzdaniu

Žalm sa otvára pozvaním k vďakyvzdaniu Pánovi: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ Použité hebrejské sloveso má význam: „chváliť, vzdávať chválu, vzdávať vďaku“. Chvála a vďaka veľmi úzko spolu súvisia. Imperatív slovesa v pl. „vzdávajte vďaku“ tvorí pozvanie, ktoré sa v žalme opakuje na začiatku prvých troch veršov a potom v záverečnom verši.

V trojitej výzve môžeme zároveň vidieť dôležitosť, ktorú má v biblickom chápaní životný postoj vďačnosti. Vďaka patrí Bohu, ktorého meno - Pán - sa vyskytuje iba v tomto verši žalmu. Na základe Ž 107,21-22 zasa môžeme vnímať, že modlitby vďakyvzdania boli tiež súčasťou ďakovných obiet. Každý prejav vďaky má svoje opodstatnenie, a tak výzva pokračuje spojkou, ktorá uvádza jej dôvod obsahujúci charakteristiku Pána „lebo je dobrý“.

Božia dobrota a milosrdenstvo

Dobrota je Pánovou prirodzenosťou, ktorá sa prejavuje v jeho dielach a v jeho spásnom konaní. Spojenie sa opakuje šesťkrát už v rozprávaní o stvorení sveta (Gn 1,4.10.12.18.21.25). V pozmenenej forme sa siedmy raz vzťahuje na celé zavŕšené stvorenie (Gn 1,31). Opis diel ako dobrých, ale aj „krásnych a milých“ má ontologický charakter a poukazuje na to, že ony sprítomňujú dobrotu samotného Stvoriteľa.

Úvodné tvrdenie žalmu pripravuje vnútro modliaceho sa na vďakyvzdanie za dobrotu Boha, prejavujúcu sa v stvorení aj dejinách, ktoré sa rozvinie v nasledujúcich veršoch. V našom žalme je prvý dôvod prepojený na ďalšiu príčinnú vetu „lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“, ktorá v istom zmysle umocňuje a dopĺňa vyjadrenie o Pánovej dobrote. Veta tvorí antifónu žalmu, ktorá sa opakuje vždy v druhej časti každého verša. V nej má ústredné miesto najhlbšia Božia podstata, ktorou je milosrdenstvo, verná láska.

Je potrebné znovu pripomenúť a zdôrazniť, že hebrejský pojem nemá ekvivalent v slovenčine a iných moderných jazykoch. Slovníky uvádzajú viaceré významy pre preklad pojmu ako lojálnosť, vernosť, láskavosť, dobrotivosť, láska, milosrdenstvo, blahosklonnosť. Preto je vhodné brať do úvahy celú škálu možných významov, ktoré pojem v sebe zahŕňa. Na pozadí pojmu je zmluvný vzťah medzi Bohom a Izraelom, na základe ktorého Pán koná. Tým sa pripomína záväzok a úloha, ktoré vyplývajú zo zmluvy, ale tiež trvanie, nemennosť a stabilita Božej angažovanosti v tomto vzťahu.

Žalmistovi akoby nestačilo spomenúť nemennú Božiu lásku a milosrdenstvo na začiatku a na konci žalmu. Jej stálosť zdôrazňuje 26-násobné opakovanie tejto vety, ktoré dáva žalmu formu litánií. Antifóna rozdeľuje jednotlivé udalosti dejín, ba dokonca predeľuje aj samotné udalosti a izoluje v nich jednotlivé epizódy. Udalosť vyvedenia z Egypta, vyrozprávaná vo v. 10-15, ale aj antifóna po jednotlivých veršoch dáva každú jednotlivú epizódu oslobodenia do súvislosti s nekonečným Božím milosrdenstvom, s najhlbšou podstatou Boha. Rozdelením a izolovaním žalmistu naznačuje, že jedna epizóda nespôsobila a nevyvolala tú nasledujúcu, ale že každá bola Bohom chcená.

Nemenná a večná láska Boha sa v nich prejavuje vždy novým spôsobom. Pozvanie ďakovať je tak pozvaním nachádzať podstatu Boha a jeho všetko presahujúce milosrdenstvo vo fragmentoch dejín a v každej jednotlivej udalosti.

Boh nad bohmi

„Oslavujte Boha nad bohmi, lebo jeho milosrdenstvo je večné. Oslavujte Pána nad pánmi, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ V prvom verši je nepriamym predmetom vďakyvzdania Pán. Božie meno nahradili epitetá Boh bohov a Pán pánov. Autor žalmu používa tituly a zdôrazňuje túto jedinečnosť Pána. Myšlienka veľkosti Boha a jeho zvrchovanej vlády nad inými božstvami a nad celou zemou bola vyjadrená aj v predchádzajúcom dejinnom žalme.

„Bohovia sú všetci tí, ktorí zanechali neresti. Už nie sú viac ľudia, patria medzi dokonalých, sú bohovia a synovia Najvyššieho. Sú to svätí otcovia, ku ktorým Boh prehovoril, lebo on je Boh Abraháma, Izáka a Jakuba.“ (Origenes)

„Boh sa neuspokojí byť Bohom porušiteľných stvorení bez života, ale je Bohom tých, ktorí zanechajú starého pozemského človeka a oblečú sa do nového, nebeského. Oni sa majú stať bohmi, lebo to vyžaduje ich viera. Všetko však nachádza svoj pôvod v skutočnosti, že jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ (Hilár z Poitiers)

„Meno bohovia môžeme vzťahovať na človeka podľa prirodzenosti, lebo každému človeku bolo adresované Božie slovo, nielen dobrým ľuďom. Bohovia sú všetci, ktorých Boh oslovuje svojím slovom.“ (Augustín)

„Pojem bohovia možno vzťahovať len na dobrého človeka podľa milosti.

Konanie veľkých zázrakov

„On jediný koná veľké zázraky, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ Po úvodných výzvach nasleduje hlavná časť žalmu (v. 4-25). Pán (v. 1), Boh bohov (v. 2) a Pán pánov (v. 3) je tu predstavený ako ten, ktorý koná. Predmetom jeho konania sú v tomto verši veľké divy. Aktérom týchto mocných skutkov je stále Boh.

Človek vníma divy - Božie skutky vykonané v prospech jednotlivca alebo ľudu - ako mimoriadne, nečakané, nevysvetliteľné a presahujúce ľudské pochopenie. Vo veľkej miere sa týkajú Božích oslobodzujúcich skutkov a viackrát sa vzťahujú na udalosť exodu. Vo chvíľach, keď človek/ľud zakúsil svoju ohraničenosť, spoznal tiež Božiu pomoc a záchranu. Určiť divy bližšie ako veľké sa môže javiť nadbytočné, keďže už samotný pojem „divy“ obsahuje v sebe charakteristiku výnimočnosti. Žalmista aj týmto spôsobom vyzdvihuje veľkosť Božieho milosrdenstva, ktoré sa skrze ne prejavuje.

V skúsenosti mocného Božieho pôsobenia v živote ľudí sa zrodí potreba ohlasovať a vyrozprávať tieto skutky, ale tiež nádej, že táto skúsenosť sa môže udiať znova. A hoci divy sa vzťahujú prevažne na oslobodzujúcu skúsenosť, predsa však nachádzame v Biblii texty, kde sa týkajú stvoriteľskej aktivity Boha. Pre tento žalm sa to javí zvlášť dôležité, lebo v nasledujúcich veršoch je oslavovaný Boh najprv v stvoriteľskej aktivite (v. 5-9), a potom v jeho spásnom konaní v dejinách (v. 10-22) a v prítomnosti (v. 23-25). Verš 4 môžeme preto považovať tak za úvod k celej hlavnej časti žalmu (v. 4-25) ako aj k časti týkajúcej sa stvoriteľskej aktivity Boha (v. 4-9).

„Prečo jediný? Či je mysliteľné, aby mu niekto pomáhal konať ich? Stvorenie sveta, opísané v nasledujúcich veršoch, je výlučne Božím dielom.“ (MidrTeh)

„Božie veľké divy nie sú len veľkolepé diela a ohromujúce udalosti. Sú to aj nepozorované prejavy Božej dobroty a nespočetné zásahy v prospech človeka. Odohrávajú sa v skrytosti, aj teraz, v blízkosti ľudí, hoci si to ani neuvedomujú. Je ťažké vidieť, že aj očividné nešťastie môže byť v skutočnosti dobrodením. Božie skryté konanie dobra je prejavom toho, že ho motivuje skutočná dobrotivosť, nie túžba po sláve a pochvale ľudí.“ (Mikdaš Meat)

„Pri kontemplácii neba vnímame veľké divy, ktoré odrážajú Božiu múdrosť svojou nádherou, veľkosťou a večnosťou. Boh nestvoril nič pre svoju vlastnú potrebu, ale všetko jedine zo svojej lásky k človeku.

Múdrosť pri stvorení nebes

„On múdro stvoril nebesia, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ Akty stvorenia sú zahrnuté do veľkých divov Boha. Verše 5-9 sú zjavne inšpirované rozprávaním o stvorení sveta v Gn 1. Viaceré miesta Biblie sa odvolávajú na Božiu činnosť, ktorou Boh dáva pôvod nebesám a zemi, pričom nie je použité sloveso „stvoriť“, ale bežnejšie sloveso „konať“.

Kniha Genezis ponúka čitateľovi krásne štruktúrovanú hymnickú prózu o stvorení s prvkami poézie, ktorá prebúdza v čitateľovi pocit krásy a harmónie. Týmto literárnym štýlom implicitne hovorí o Božej múdrosti a dômyselnosti. Žalm Božiu múdrosť pri stvorení vyjadruje explicitne: Pán tvorí s dôvtipom. Podstatné meno „dôvtip, rozumnosť, inteligencia“ patrí do sémantického poľa múdrosti a 22-krát sa vyskytuje v paralele s pods. M. „múdrosť“.

Žalm 104,2: „Do svetla si sa zahalil ako do rúcha. Prorok ďalej deklaruje večnosť Boha a stvorenie končín zeme je opäť dané do súvisu s Pánovou rozumnosťou, s jeho dôvtipom, ktorý nemožno preskúmať ani vystihnúť. Je to oslava nesmiernej Božej múdrosti, rozumnosti a dôvtipu. Aj v tomto žalme zvolanie zahrnuje tak stvoriteľský, ako aj spásny aspekt. Stvoriteľská moc sa prejavuje v tom, že Pán volá hviezdy po mene, a tá istá moc sa prejavuje v ochrane pokorných pred ničomnými ľuďmi a v ich oslobodení.

Rozprestretie zeme nad vodami

„On rozprestrel zem nad vodami, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ V tomto verši je pohľad zameraný na stvorenie zeme. Nebesá a zem sa v súvislosti so stvorením objavujú zvyčajne ako pár. Aktivita Boha je vyjadrená príčastím slovesa, ktoré dosl. znamená „rozkovať, tepať kovaním.“ V žalme je však predmetom slovesa zem. Za formulou sa ukrýva predstava Boha, ktorý vykoval, sformoval zem ako platňu, rozložil ju na vodách, ktoré ju obkolesovali a urobil ju pevnou. Preklad zdôrazňuje stabilitu a pevnosť, ktoré sa bezprostredne týkajú stvorenia zeme.

Zo Ž 93,1-2, kde je rovnakým gr. slovesom vyjadrená pevnosť sveta, môžeme pozorovať, ako daná téma odkazuje na myšlienku Pánovho kraľovania. Pánov trón - symbol jeho vlády - je oddávna pevný a vďaka tomu je upevnený svet. Z toho dôvodu nemôžu Pánovu univerzálnu vládu narušiť žiadne chaotické sily - ani prírodné, ani spoločenské a politické.

Stvorenie veľkých svetiel

„On stvoril veľké svetlá, lebo jeho milosrdenstvo je večné: slnko, aby panovalo vo dne, lebo jeho milosrdenstvo je večné, mesiac a hviezdy, aby panovali v noci, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ Aj tieto verše odzrkadľujú následnosť stvorenia, ako je opísaná v rozprávaní Gn 1. Boh najprv tvorí priestor - nebesá a zem -, a potom ich naplní stvorením. Žalmista nevymenuje všetky stvorené diela. Jeho výber sa sústreďuje na štvrtý deň v rozprávaní, ktorý podrobne opisuje stvorenie nebeských telies.

V biblickom chápaní sú nebeské telesá Božím stvorením. Jedna z úloh, ktoré Boh určuje svetlám - slnku a mesiacu - je, že majú byť znamením pre sviatky, dni a roky. Tieto slová mohli motivovať výber žalmistu, lebo naznačujú druhú dôležitú dimenziu v živote človeka, ktorou je čas. Priestor (stvorenie nebies a zeme) a čas (stvorenie nebeských svetiel) sú základnými súradnicami ľudského bytia. Život človeka je usporiadaný do denného a ročného obdobia s významným miestom pre sviatky. Teda nejde tu iba o chronologické plynutie času, ale aj o liturgiu a oslavu Božieho konania v čase. Termín sviatku Veľkej noci, a tým aj ostatných sviatkov, sa v židovsko - kresťanskej tradícii dodnes určuje podľa slnka a mesiaca.

„Žalmista spomína dve svetlá, lebo od nich závisí život človeka. Potom vysvetľuje každé jednotlivo: slnko, (aby panovalo cez deň) samo, (Slnko) a mesiac sa navzájom dopĺňajú. Slnko v noci nemá silu, lebo vtedy je pod zemou. Keby nebolo svitu luny a hviezd, neprežilo by nič živé, ani rastlinstvo. A pri každom tomto sa spomína, „lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“, keďže on tak robí neustále.“ (Ibn Ezra)

„Slnko, ktoré bude mať vládu cez deň (bude vládnuť tak, že bude) v prospech sveta, (bude) svietiť a zohrievať ovzdušie. Ono je prospešné životu a rastlinám.

Pobitie egyptských prvorodencov

„On pobil egyptských prvorodencov, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ Ďalší verš uvádza novú udalosť: vyslobodenie Izraelitov z Egypta (v. 10-12). Vyvedenie z Egypta predstavuje dôležitú a zakladajúcu udalosť dejín Izraela. Preto neprekvapuje, že sa spomína aj v ďalších dejinných žalmoch, ktoré poetickou formou prezentujú dejiny Izraela: Žalm 78,12-13.42-54, Žalm 105...

Žalm 145: Chvála Dávida

Dávid nikdy neprestal Boha chváliť, ešte aj v čase hladomoru očakával svoju spásu. Názov Sion pôvodne označoval mesto, ktoré Dávid dobyl.

V hebrejskom texte sa nachádza v tejto prvej časti verša ešte slovo „tíš“ (Tebe je tíš chválou). Tíš sa v kontexte žaltára spája so skúsenosťou, keď Boh neodpovedá na ľudské prosby (Žalm 22,3: „Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja.“), alebo keď si človek uvedomuje vlastnú nedostatočnosť pred Bohom a mlčí. (Žalm 39,2-3: „Povedal som: „Budem dávať pozor na svoje správanie, aby som nezhrešil jazykom. K svojim ústam postavím stráž, dokiaľ je hriešnik predo mnou.“ Ako nemý som zatíchol a zamĺkol, šťastia zbavený, bolesť sa mi však znova ozvala.“) Možno tu vidieť nadväznosť na Žalm 62,2.6 („Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo od neho mi prichádza spása… Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo len on mi dáva nádej.“)

Takto chápaná tíš je pokorným zmĺknutím človeka, ktorý túži ospievať Božiu nesmiernosť, ale uvedomuje si nedostatočnosť slov. Nikto nemôže vymenovať všetky obdivuhodné vlastnosti Boha. Bohu patrí nevýslovná chvála, ktorá presahuje slová. Kto s bázňou onemie pred jeho majestátom a v tichosti uzná svoju nedokonalosť, chváli ho svojim mlčaním. Tíš na druhej strane poukazuje na trpezlivosť Boha, ktorý netrestá hriešnikov okamžite a jeho zhovievavé mlčanie je jeho chválou.“ (Feuer)

„V duchovnom zmysle predstavuje Sion našu vlasť a je totožný z Jeruzalemom. Sion znamená „dívajúci sa“ alebo „pohľad a kontemplácia“. Zatiaľ čo Babylon symbolizuje svet, v ktorom sa vo svojom živote fyzicky nachádzame, Jeruzalem, ktorý sa interpretuje ako videnie pokoja, predstavuje našu konečnú vlasť, večné prebývanie v nebi, kde sa Bohu bude vzdávať ustavičná chvála.“ (Augustín)

Verš 3 začína slovesom „vypočuť“ (počúvať). Vyjadruje konštantnú Božiu vlastnosť, ktorá ľudí povzbudzuje modliť sa. Je to jeho stála charakteristika. Na pozadí textu je predstava o Bohu, ktorý je v kontakte s ľuďmi, a tí sa môžu na neho obrátiť.

„Nikto nedokáže počúvať prosby tak ako Boh. Svätý, nech je zvelebený, k nemu sa modlia všetci a on im rozumie a prijíma každú jednotlivú modlitbu.“ (MidrTeh)

„Boh počúva nadprirodzeným spôsobom, ktorý sa vymyká prírodným zákonom, lebo zvuk jedného hlasu môže rozumieť desatoro uší, ale jedno ucho nemôže rozumieť desiatim hlasom naraz.“ (Feuer)

Druhá časť verša hovorí o tom, že veľkosť človeka spočíva v tom, že fyzická prítomnosť pred Bohom mu je umožnená, ba dokonca je k nej vyzvaný. Pravdepodobne sa myslí na chrám ako na miesto symbolického Božieho prebývania.

„Pred Bohom sú si všetci rovní: ženy, otroci, chudobní aj bohatí.“ (Radak)

Tento verš opisuje situáciu človeka (jednotlivca) v jeho slabosti, ktorá je v kontraste s Božím odpustením. Takisto je vyjadrená osobná zodpovednosť a započítateľnosť vinenia konkrétnej osobe v kontraste s odpustením, ktoré sa viaže na spoločenstvo. Výraz vina (neprávosť) je odvodený od koreňa s významom „ohnúť“, „skriviť“ a „spáchať neprávosť“. Podst. m. znamená „hriech“, „previnenie“ ako aj „dôsledky hriechu“, „trest“. Takéto previnenie neznamená iba nesprávne konanie voči Bohu, ale aj voči blížnemu. Negatívne dôsledky sa dotýkajú toho, kto je poškodený, ale ešte viac toho, kto takýto skutok koná. Existovala však i možnosť vyhnúť sa trestu.

Sloveso „víťazia“ (premohli) je v gnómickom čase, ktorý značí, že sloveso má časovo neobmedzenú platnosť a opisuje stav človeka, ktorý je porazený. V danom kontexte sú slová o vine (naše neprávosti) paralelou k previneniam.

„Nedokážeme pred tebou všetky naše neprávosti usporiadať (a vymenovať), lebo ich je veľa. Radšej sa pred tebou modlíme (a predkladáme ti) jedno všeobecné (vyznanie), aby si naše previnenia prikryl/uzmieril/odpustil.“ (Raši)

„Víťazia/premohli nás znamená: doviedli nás až k beznádeji. Kým nám oni hovorili takéto veci, my sme spravodlivo trpeli za všetky naše bezbožnosti, ktorých sme sa dopustili voči Bohu. Hoci Boh dopustil, aby sa tieto bezbožnosti diali, jednako nám pomôže a dovedie nás do našej krajiny a slová uštipačníkov vyjdú nazmar.“ (Teodor z Mopsuestie)

Na stav ľudskej existencie nasleduje „nelogická“ odpoveď zo strany Boha, ktorý predsa ľudské previnenia prekrýva (odpúšťa). Odpustenie je biblická myšlienka, kde previnenia sú tvorené konkrétnymi skutkami a teda ich prikrytie vyjadruje odpustenie. Boh ako subjekt a činiteľ odpustenia a zmierenia koná v situácii kritickej núdze (pre človeka): vyslobodzuje ho od smrti, uzdravuje ho, umožňuje mu byť vo svojej blízkosti. Odpustenie je vždy darom od Boha, o ktorý ľudia neustále prosia, uznávajúc svoju ohraničenosť. Boh je tu teda podmetom slovesa a činiteľom: on vykonáva zmierenie, nie ľudia, a ani veľkňaz.

„Blažený, koho si si vyvolil a prijal k sebe, prebývať bude v tvojich sieňach. Slovesá volíš (vyvolíš) a prijímaš (privádzaš) tu vyjadrujú Božiu opakovanú a trvalú aktivitu, zapadajúc tak do kontextu žalmu, ktorý neopisuje jednu konkrétnu udalosť, ale skôr model, ktorý sa môže opakovať. Boh si nevolí podľa ľudských zásluh a predpokladov. Vždy, keď si Boh volí človeka, znamená to, že daný človek je vybraný zo skupiny a má potom zodpovednosť, resp. istú funkciu voči ostatným.

Bývanie v Božích nádvoriach pripomína tému Božieho prebývania vo svätyni, resp. medzi ľudom a naznačuje tak spoločenstvo človeka s Bohom. Jeho život je potom mimo nebezpečenstva. Výber tohto výrazu v našom žalme zodpovedá nosnej myšlienke, že prístup k Bohu nie je vyhradený iba pre kňazov. Boh si vyberá a približuje i tých, ktorí nemajú právo vstúpiť do chrámu (budovy), ale môžu prebývať v jeho nádvoriach. Aj tak budú mať účasť na posvätnosti chrámu. Naplnenie (nasýtenie) môže byť výraz pre získané dobrodenia, napr. duchovné požehnanie, milosť, oslobodenie, odpustenie.

Táto Božia prítomnosť a špecifickosť daného miesta poskytuje naplnenie (nasýtenie) tomu, kto sa v tomto priestore nachádza.

„Ľuďom, ktorí kráčajú uprostred námah a bolestí života, sa odporúča vytrvať a hľadieť pritom s nádejou na cieľ, v ktorom ich očakáva nekonečné šťastie v prítomnosti Boha: Uvidíme Boha tvárou v tvár, nie zvonku, ale v nás, všetko vo všetkých. Niet sa čomu diviť, ak tej slávy bude plná celá zem, o koľko viac jej bude plná duša.

Božia odpoveď spočíva v obdivuhodných (ohromujúcich) skutkoch (tento výraz je gramatickým predmetom slovesa „odpovedať“). Takto ukazuje cez ne svoju veľkosť a vznešenosť. Toto je vyjadrené opismi Boha ako toho, ktorý tvorí svet príkazom (Žalm 33,6: „Pánovým slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje.“), múdrosťou (Žalm 104,24-26: „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil. Zem je plná tvojho stvorenstva. Tu more veľké, dlhé a široké, v ňom sa hemžia plazy bez počtu, živočíchy drobné i obrovské. Po ňom sa plavia lode i Leviatan, ktorého si stvoril, aby sa v ňom ihral.“) a mocou (Žalm 65,6-9).

„Boh, naša spása“ (Bože našej spásy). Podmetom spásy je v žalmoch vždy Boh. Základom je presvedčenie, že Boh je zdrojom a darcom spásy, ktorá je v tomto prípade určená pre spoločenstvo, národ, alebo všetkých ľudí. Na tomto mieste nastáva v žalme prechod od kultovej tematiky (v. 2-5) k všeobecnej oslave. Myšlienka univerzalizmu (v.).

„Nádej“ (istota). Celá konštrukcia tvorí merizmus, ktorý zahŕňa všetko, čo je obsiahnuté medzi danými hranicami. Zároveň je to metafora pre obyvateľov daných oblastí či celého sveta. Záber žalmu sa tak rozširuje a zahŕňa celé ľudstvo.

„Istota (nádej) si ty (Bože) aj útočisko pre všetkých obyvateľov končín zeme od (jedného) konca zeme po (druhý) koniec.“ (Raši)

Použité sloveso znamená najprv „pripraviť“ a potom aj „ustanoviť“, „urobiť trvalým“. V kmeni hifil sa často spája s tematikou stvorenia sveta a jeho subjektom je Boh. Neopisuje teda samotný akt stvorenia, ale usporiadanie toho, čo už existuje. Tematika stvorenia je vyjadrená aj použitím výrazu vrchy. Podľa biblickej kozmológie boli upevnené v hlbinách a na ich mieste ako na stĺpoch spočívali zem a nebesia. Výraz „moc“ znamená potenciu a schopnosť produkovať a vo vzťahu k Bohu vyjadruje jeho všemohúcnosť pri stvorení, pri exode alebo pri záchrane ľudu. Celé slovné spojenie vo v. 7a teda navodzuje atmosféru stvorenia.

Výraz sila je odvodený od kmeňa s významom „moc“, „sila“, „nadradenosť“ a „vznešenosť“ Najmä ak sa výraz nachádza vo vojenskom kontexte, asociuje silu a vitalitu úspešného bojovníka.

„Boh môže prejaviť svoju silu vždy, keď je to potrebné, lebo je všemohúci a stále pripravený, prepásaný svojou vlastnou, stálou a nevyčerpateľnou silou.“ (Radak)

Výraz burácanie (hukot) je odvodený od kmeňa, ktorý opisuje hlasný zvuk a nadšenie, či už v kontexte zániku, alebo oslavy. Jeho zdrojom je najčastejšie voda (more) alebo zástup ľudí. More sa v SZ pokladalo za tajomné a nebezpečné. Bolo sídlom Leviatana a iných stvorení. Ako protiklad k suchej zemi bolo vždy potenciálnym zdrojom nebezpečenstva. Boh je tu predstavený zvrchovaný vládca, ktorý ho upokojí a podrobí si každý odpor.

„Slovo upokojujúci (utišujúci) má taký význam, ako keď niekto utišuje, alebo skrotí/podriadi si vlastný hnev, alebo keď tlmí/potlačí búrlivý živel.“ (Sforno)

„Nepokoje (búrenie sa) národov“ Tento výraz je odvodený od koreňa, ktorý pôvodne označoval neartikulovaný zmätok s optickým a akustickým prejavom a, tak ako v našom texte, často sa spájal s morom. Paralelizmus vo verši ukazuje Božiu zvrchovanosť nad svetom i nad ľuďmi. Ukazuje sa, že Božia činnosť vykonaná na prírodných skutočnostiach, bola metaforou pre jeho skutky vykonané na ľuďoch a Boh si dokáže všetko podrobiť. Vo v. 7-8 je Božia aktivita opísaná tromi slovesami: upevňovať, byť opásaný silou, tíšiť. Nie je to jednorazový, ale opakovaný dej alebo trvalý st...

Nižšie je uvedená tabuľka s kľúčovými veršami žalmu a ich stručným významom:

tags: #zalm #oslavovat #ta #chcem #naveky #boze