Žalm 150 je slávnostný hymnus, aleluja v rytme hudby. Je to text obdivuhodnej jednoduchosti a priezračnosti. Musíme sa len nechať pritiahnuť naliehavou výzvou k chvále Pána.: „Chváľte Pána... chváľte ho... chváľte ho!“
Druhý raz zaznieva v liturgii chvál Žalm 150, ktorý sme práve recitovali.
Boh v žalme 150
V úvode je Boh predstavený v dvoch základných aspektoch jeho tajomstva. Je zaiste transcendentný, tajomný, odlišný od nášho horizontu: jeho kráľovským príbytkom je nebeská „svätyňa“, jeho „vznešená obloha“, podobná pevnosti, neprístupnej človeku. A predsa je nám blízko: je prítomný v sionskej svätyni a pôsobí v dejinách prostredníctvom svojich „mohutných činov“, ktoré zjavujú a dávajú zakúsiť „jeho nesmiernu velebnosť“ (porov. v. Medzi nebom a zemou sa teda vytvára akýsi komunikačný kanál, v ktorom sa stretáva pôsobenie Pána a spev chvály veriacich.
Počas modlitby uskutočňujeme určitý druh výstupu k božskému svetlu a zároveň zažívame, ako Boh zostupuje a prispôsobuje sa našej obmedzenosti, aby nás počúval a hovoril k nám, aby sa s nami stretol a spasil nás.
Hudba a liturgia
Žalmista nás hneď pobáda, aby sme pri tomto stretnutí v modlitbe používali prostriedky: hudobné nástroje jeruzalemského chrámového orchestra, ako sú poľnica, harfa, citara, tympany, lýry, cimbaly. Aj pohyb v sprievode bol súčasťou jeruzalemského rituálu (porov. Ž 118, 27). Je teda potrebné objaviť a stále prežívať krásu modlitby a liturgie.
V tomto si kresťanské spoločenstvo musí spytovať svedomie, aby sa čoraz viac vracalo do liturgie krásy hudby a spevu. V tejto súvislosti je významná pripomienka z Listu Efezanom, aby sme sa vyvarovali nestriedmosti a neviazanosti a nechali priestor čistote pri liturgickom slávení: „Neopíjajte sa vínom, veď v ňom je samopaš, ale buďte naplnení Duchom a hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho.
Žalmista končí tým, že vyzýva na chválu „všetko živé“ (porov. Ž 150, 5), doslova „všetko, čo dýcha“, „každý dych“; tento výraz v hebrejčine znamená „každú bytosť, ktorá dýcha“, osobitne „každého živého človeka“ (porov. Dt 20, 16; Joz 10, 40; 11, 11. 14). Do božskej chvály je teda zapojený predovšetkým ľudský tvor so svojím hlasom a srdcom.
S ním sú ideálne prizvané všetky živé bytosti, všetky stvorenia, v ktorých je dych života (porov. Po stope tejto všeobecnej výzvy sa vydá svätý František so svojou sugestívnou Piesňou „brata Slnka“, v ktorej vyzýva chváliť a velebiť Pána za všetky jeho stvorenia, ktoré sú odleskom jeho krásy a dobroty (porov. Na tomto speve sa majú zúčastniť osobitným spôsobom všetci veriaci, ako to pripomína List Kolosanom: „Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva.
Z_tohto pohľadu svätý Augustín vo svojich Výkladoch žalmov vidí v hudobných nástrojoch symbolizovaných svätých, ktorí chvália Boha: „Vy, svätí, ste poľnica, citara, lýra, tympan, chór, struny a organ, jasavé cimbaly, ktoré vydávajú krásne zvuky, čiže ktoré znejú v harmonickom súzvuku. Vy všetci ste týmito predmetmi. Keď počúvame žalm, nemyslíme na veci podradnej hodnoty, na veci prechodné, ani na teatrálne nástroje.“ V skutočnosti hlasom spevu Bohu je „každý duch, ktorý chváli Pána“ (Esposizioni sui Salmi. IV, Roma 1977, pp. Najvznešenejšia hudba je teda tá, čo stúpa z našich sŕdc.
Žalm 150 v kontexte knihy žalmov
Hymnus, ktorý teraz držal našu modlitbu, je posledný spev žaltára, žalm 150. Krátky text sa skanduje v slede desiatich imperatívov, ktoré opakujú to isté slovo „Hallelu“, „Chváľte!“ Je to ako trvalá hudba a spev, zdá sa, akoby nikdy nezhášali, tak ako je to aj v slávnom Aleluja v Händlovom Mesiášovi.
Chvála Boha sa stáva istým druhom dychu duše, ktorý nepozná zastávku. Ako bolo napísané, „toto je jedna z odmien ľudskej bytosti: pokojné jasanie, schopnosť oslavovať“. Je to dobre vyjadrené v jednej fráze, ktorú rabbi Akiba ponúkol svojim žiakom: Každý deň spev, /spev pre každý deň/ (A. J. Heschel: Chi é l’uomo? Milano 1971, p. 2.
Zdá sa, že žalm sa rozvíja z trojakého momentu. V úvode v prvých dvoch veršoch (v. 1-2) sa pohľad upína na „Pána“ v „jeho svätyni“, v „jeho moci“, v „jeho mohutných činoch“, v „jeho velebnosti“. V druhom momente - podobnom skutočnému a vlastnému hudobnému pohybu - je do chvály zapojený orchester sionského chrámu (porov. v. 3-5b), ktorý sprevádza spev a posvätný tanec.
Napokon v poslednom verši žalmu (porov. v. 5c) je scéna vesmíru, predstavovaného „všetkým, čo žije“, alebo, ak sa chce zdôrazniť najmä hebrejský originál, „všetkým, čo dýcha“.
Štruktúra a obsah Žalmu 150
Prvým sídlom, v ktorom sa rozvíja niť hudby a modlitby, je sídlo „svätyne“ (porov. v. 1). Hebrejský originál hovorí o „posvätnom“ priestore, čistom a transcendentnom, v ktorom prebýva Boh.
Je tu teda ohlas nebeského a rajského horizontu, kde sa, ako upresňuje kniha Apokalypsy, slávi večná a dokonalá Baránkova liturgia (porov. napr. Zjv 5, 6-14). Božie tajomstvo, v ktorom sú prijatí svätí do plného spoločenstva, je priestorom svetla a radosti, zjavenia a lásky.
Z neba sa myseľ samovoľne prenáša na zem s dôrazom na „mohutné“ Bohom spôsobené „činy“, ktoré zjavujú „jeho nesmiernu velebnosť“ (v. 2). Tieto mohutné činy opisuje žalm 105, ktorý vyzýva Izraelitov, aby „rozprávali o_jeho obdivuhodných skutkoch“ (v. 2), aby „pamätali na divy, na jeho znamenia a na výroky jeho úst“ (v. 5); žalmista ešte pripomína „zmluvu, čo s Abrahámom uzavrel“ (v. 9), mimoriadny Jozefov príbeh, zázraky oslobodenia z Egypta a z cesty na púšti a napokon dar zeme.
Iný žalm hovorí o úzkostných situáciách, z ktorých Pán vyslobodil tých, ktorí k nemu „volajú“; oslobodené osoby sa vyzývajú stále, aby vzdávali vďaky za divy, ktoré Boh urobil: „Nech oslavujú Pána za jeho milosrdenstvo a za zázraky v prospech ľudí“ (Ž 107, 8. 15. 21. 31). Tak je možno v našom žalme chápať vzťah k „mohutným činom“, ako hovorí hebrejský originál, čiže k mocným „zázrakom“ (porov. v. 2), ktoré Boh rozsieva v dejinách spásy.
Ak môžeme myslieť, že celý život stvorenia je hymnusom chvály na Stvoriteľa, potom je presnejšie myslieť si, že prvé miesto v tomto zbore je vyhradené ľudskému tvoru. Prostredníctvom ľudskej bytosti, hlavného hovorcu celého stvorenia, všetko, čo žije, chváli Pána. Dych nášho života, ktorý znamená aj sebauvedomenie, vedomie a slobodu (porov. Prís 20, 27), stáva sa spevom a modlitbou celého života, ktorý pulzuje vo vesmíre.
Pri prepisovaní veršov Žalmu 150 hebrejskí rukopisci často pripomínajú menoru, povestný sedemramenný svietnik, umiestnený vo Svätyni svätých jeruzalemského chrámu.
Žalmy sú modlitbami a piesňami. Žalmy pochádza z gréckeho "psalmoi". Sú to piesne spievané so sprievodom hudobného nástroja psaltérion. Hebrejci majú ekvivalent "tehillím", ktorý však celkom nevystihuje obsah knihy. Tehillím znamená chvály a chválospevy, pričom kniha obsahuje aj žalospevy.
Aj keď sú žalmy písané básnickou rečou, nemajú rýmy. Majú však obsahový súvis, tzv. "paralelismus membrorum" (súbežnosť členov). V riadkoch môže byť vyjadrená tá istá myšlienka, môžu sa doplňovať, vyjadrovať určitý protiklad, alebo v nich môže byť stupňovaná myšlienka, dej. Zo žalmov vyžaruje neochvejná dôvera v Boha, radosť zo spasenia a oslava Božích skutkov. To dokazuje výraznú orientáciu náboženstva na city.
Žalm, ako literárno-hudobný útvar bol Izraelitmi prevzatý od ich historických susedov a je naplnený novým náboženským obsahom.
Prvá Kniha Žalmov Žalm 3.: (Dávidov žalm. Keď utekal pred svojim synom Absolónom) Hospodine, ako veľa je mojich nepriateľov, mnohí povstávajú proti mne. Mnohí hovoria o mne: Ani Boh mu nepomôže! Ty však, Hospodine, si môj štít, si moja sláva; pozdvihuješ mi hlavu. Nahlas volám k Hospodinovi a on odpovie mi zo svojho svätého vrchu. Ľahnem si, zaspím a prebudím sa, lebo Hospodin ma podoprie. Nebojím sa mnohotisícového davu, ktorý ma obkľučuje. Povstaň Hospodine, zachráň ma môj Bože! Veď ty si rozbil čeľuste mojim nepriateľom a povyrážal zuby bezbožníkom. Hospodin je záchranou.