Význam zapaľovania sviečok v kostole

Vykonanie zapálenia sviečky v chráme by sa mohlo na prvý pohľad zdať ako jedna z najbežnejších a najobyčajnejších činností, ktoré sa vykonávajú v chráme samotnými veriacimi. Avšak, tento jednoduchý úkon má hlboký význam a bohatú históriu v kresťanskej tradícii.

História a symbolika sviečok v chráme

Sviečky a lampady (nádoby s olejom) sa v Cirkvi používali od dávnych čias. Jedno z prvých nakázaní, ktoré dostal Mojžiš od samotného Boha, bolo zostaviť svietnik, ktorý bude vyrobený z čistého zlata, a na ktoré bude možné umiestniť 7 lampád. Už aj v samotnom Starom Zákone nachádzame poznatky o tom, že svietniky, a najmä svetlo, zohrávalo pri vyjadrovaní liturgického života obrovskú úlohu.

Horiace lampady a svetlo ako také slúžilo na vyjadrenie toho, že Boh je ten, ktorý skutočne vedie človeka. Aj vo Svätom Písme, napríklad v knihách Dávidových, nachádzame konkrétne príklady o tom, že ľudia skutočne považovali Boha za toho, ktorí im ukazuje jedinú správnu cestu a na vyjadrenie tohto vzťahu používali práve symboliku svetla. Neskôr sa táto prax zapaľovania sviec v chráme preniesla aj do domácností veriacich.

Už v prvotnej Cirkvi, za čias hlbokého a krutého prenasledovanie kresťanov, sa svetlo sviečky stalo akýmsi označením kresťanov. Svetlo a plamienky v pravoslávnom chráme sú obrazom Nebeského svetla.

Temnota a svetlo v chráme

Ak sa pozrieme na typické byzantské chrámy, vo väčšine z nich nájdeme veľmi malé okná, ktoré umožňujú prienik iba malého množstva vonkajšieho svetla smerom dnu do chrámu. To spôsobuje, že v takýchto chrámoch je prítmie aj za letného slnečného dňa. Táto úmyselne vytvorená temnota v chráme v sebe skrýva obrovskú symboliku. Tma a oddelenie človeka od vonkajšieho svetla mu pripomína jeho dušu zaťaženú hriechmi. Taktiež je toto temné prostredie ideálne pre hlbokú a úprimnú modlitbu, pretože modliaci sa nie je rozptyľovaný svojim okolím, v ktorom sa práve nachádza.

Vonkajšie svetlo sa teda do chrámu dostáva len v obmedzenom množstve, pretože „svetlo“ v duchovnom ponímaní je iba svetlo Božské, svetlo Christovo, to svetlo a nádej, ktorá nás čaká v Kráľovstve Nebeskom. S tým úzko súvisí aj vnútorné osvetlenie chrámu. Spomínané sviečky teda nikdy neslúžili primárne na vytvorenie osvetlenia v chráme, práve naopak. Zapaľovanie sviec je hlboký obrad ktorý so sebou už po stáročia nesie svoju symboliku. Z liturgického života vidíme, že sviečky sa zapaľujú aj počas bohoslužby, ktorá prebieha za bieleho dňa, pretože svietniky v chráme vždy zohrávali symbolickú úlohu.

Materiály a ich význam

Dôležité je tiež povedať niečo o matériách, ktoré sú potrebné na prínos svetla do chrámu. Najčastejším materiálom používaným pri výrobe sviečok je vosk. Taktiež nesmieme zabudnúť aj na olej, ktorý sa pridáva do lampád ako prísada podporujúca horenie knôtika. V historických spisoch nachádzame, že už Svätí Otcovia považovali tieto dve matérie za symbol čistoty, o čom svedčí aj to, že v chrámoch by mali horieť sviece z čo najkvalitnejšieho materiálu, ako symbol prínosu obety Bohu.

Plameň, ktorý tieto matérie vytvárajú má pre nás znamenať vzor našej modlitby, ktorá by mala byť doslova horiaca a stúpať k Bohu tak ako tento plameň sviece. Plameň nám tiež má pripomínať deň Sv. Päťdesiatnice, kedy Sv. Duch zoslal na apoštolov dary a múdrosti v podobe ohnených jazykov.

Pravidlá zapaľovania sviečok

Tak ako v podstate každá činnosť v chráme má aj zapaľovanie sviec isté pravidlá, ktoré je dobré zachovávať najmä preto, aby v chráme nevznikal zbytočný chaos a svojim konaním sme nerušili priebeh bohoslužieb a modlitby ostatných prítomných. Zapaľovanie sviec na ikonostase, pred ikonami, v oltárnej časti a iných miestach má na starosti klér chrámu, poprípade osoby na to určené. Zapaľovanie sviec veriacimi na osobitných svietnikoch je však tiež proces, ktorý má svoje pravidlá.

Je potrebné si uvedomiť, že prínos sviece na ten-ktorý svietnik je tiež forma prínosu obety Bohu. Preto je potrebné k tejto činnosti pristupovať s určitou úctou a rešpektom. V prvom rade je dobré si všimnúť, ak je to v chráme bližšie určené, kde sa zapaľujú sviečky za živých a kde za zosnulých. Vo väčšine chrámov však nezáleží na rozmiestnení sviec a preto je možné stavať sviece za živých aj zosnulých na jeden svietnik. Pristupovať k svietniku je dobré v čase do začiatku bohoslužby, aby sme predišli vyššie popisovaným skutočnostiam. Kto nestihol zapáliť sviecu do začiatku bohoslužby, nech počká na koniec a potom v pokoji zapáli sviece.

Duchovný význam zapaľovania sviečky

O čom je však nevyhnutné hovoriť je duchovný význam zapálenia sviečky. Častokrát vidíme, že zapaľovanie sviec sa stalo iba akousi bezvýznamnou súčasťou liturgického života, ku ktorému veriaci pristupujú často veľmi laxne a bez potrebnej úcty. Je potrebné si uvedomiť, že zapálenie sviečky bez modlitby a skutočne prejavenej lásky k Bohu sa stáva iba formálnym postavením voskovej sviece na stojan na to určený. Preto je nevyhnutné, aby bol pre nás „obrad“ zapálenia sviece úzko spojený s modlitbou a láskou k tomu, za koho sviečku zapaľujeme, no najmä aby bol spojený s našou nekonečnou láskou k Bohu.

Symbol tvojej pripravenosti počúvať Boha. Plameň vyjadruje teplo a plameň tvojej lásky k Bohu. Svetlo sviečky ťa vedie k túžbe byť synom a dcérou svetla, k túžbe zanechať temnotu zlých skutkov, myšlienok a túžob, aby z tvojho života zmizol každý hriech a neprávosť. Milodar je tvoj dar Bohu, ktorý dal sám seba ako obetu za teba. Je to znamenie dobrovoľného obetovania sa Bohu a Cirkvi. Tým, že sa vzdáš peňazí ukazuješ, že tvoj život nezávisí od toho, čo máš, ale je v rukách Boha. Vkladanie sviečky má byť sprevádzané modlitbou zo srdca.

Sviečky v rôznych obdobiach a sviatkoch

Sviečky si dnes zapaľujeme z rôznych dôvodov. Na navodenie romantickej atmosféry, pri relaxácií, meditácií, častokrát len tak. Možno podvedome cítime zo sviečok pozitívnu energiu. Mnoho starých tradícií spojených so sviečkami je zachovaných dodnes. Napríklad zapaľovanie sviečok na narodeninovej torte. Viete aký má tento rituál význam? Niečo magické je aj v samotnom plameni. Inak by sme po stáročia do neho nehľadeli pri rozjímaní, modlitbe či meditácii.

Horiaca sviečka sa nám tiež spája so sviatkami ako sú Pamiatka zosnulých, Advent a tiež Vianoce. V katolíckej cirkvi reprezentuje horiaci plameň osvietenie Krista, sviece sa zapaľujú pred každou omšou a sú tiež súčasťou rituálov počas sviatkov. V židovskom náboženstve oslavujú v predvianočnom období Chanuku - sviatky svetiel, radosti a veselosti. Iba na tento sviatok sa používa špeciálny, sedemramenný svietnik Menora. Indovia zase oslavujú Diwali, oslavu sily svetla nad temnotou.

Vo štvrtok si ľudia z kostolov odnášali domov sviečky. Vo štvrtok bol kresťanský sviatok, ktorý ľudia dobre poznajú pod názvom Hromnice. Je spájaný s posväcovaním sviečok. V cirkvi sa nazýva tiež Stretnutie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista. Medzi ľuďmi sú viac známejšie hromničky, sviečky, ktoré ich majú ochrániť pred zlým. ,,Svetlo hromničiek slúži ako svetlo, ktoré zažiari v temnotách, keď je búrka, prírodné/duchovné/duševné nepokoje, tak svetlo je takou istou, keď zasvieti aj v pochmúrnom svete“ vysvetľuje o.ThDr.

Do kostolov v tento deň ľudia prinášali sviečky, ktoré položili blízko oltáru. Desiatky sviečok s náboženskými motívmi si veriaci nechávajú každoročne posväcovať, pretože veria v ich ochrannú silu. V cirkvi sa v tento deň slávi sviatok Obetovanie Pána. Gréckokatolícky farár o. Vlastimil Bajužik vysvetľuje, že je to deň spomienky na obetovanie Ježiša v chráme a slávi sa na 40. deň po jeho narodení. ,,Sviatok je o stretnutí sa človeka s Bohom, Starého zákona s Novým zákonom,“ dodáva o.

Hromničky sa s týmto sviatkom spájajú preto, lebo pri tomto obrade cirkev požehnáva sviece. Posvätené sviečky slúžia ľuďom na ochranu podobne ako svätená voda. Ľudia ich zapaľujú v čase búrok, živelných katastrof, ale aj nepokojoch v rodine. Hromničky majú ochrániť rodinu pred zlým a pohromami.

Druhý februárový deň si kresťania pripomínajú sviatok Obetovania Pána. Slávia ho nielen katolíci, ale aj evanjelici. Prečo si cirkev teda v jeden deň pripomína viacero udalostí? „Jozef, Mária a bábätko Ježiš boli židovská rodina, ktorá dôsledne zachovávala odveké starozákonné predpisy. Prvá vec je, že každé narodenie dieťaťa spôsobovalo pre matku obradnú nečistotu, ktorá nastávala po styku s krvou. „Obradnej nečistoty sa matka zbavovala na 40. Svätá rodina tak splnila to, čo Židom prikazovala Kniha Levitikus (Lv 12,1-8). Andrej Radlinský vo svojom diele Nábožné výlevy, ktoré vydal v roku 1850, dodáva, že ak matka porodila dievča, dni očisťovania boli až na 70. Druhý starozákonný predpis, ktorý Svätá rodina splnila na 40. deň od narodenia Ježiša, bolo jeho vykúpenie.

„Okrem tohto Písmo nariaďuje každého prvorodeného syna na 40. Stať Knihy Exodus to vysvetľuje slovami: „Každého prvorodeného zo svojich detí vykúpiš. „Z toho sa zaviedol rituál sviec, ktoré sa požehnávali a ktoré si veriaci odnášali domov a opatrovali ako ,posvätené‘. Zapaľovali si ich pri prírodných pohromách, najčastejšie počas búrok. Andrej Radlinský vo svojich Nábožných výlevoch opisuje, že tento sviatok je jeden z najstarších v cirkvi, bol zavedený už v 4.

Podľa iných údajov sa žehnanie sviec zaviedlo za čias cisára Justiniána v roku 592. Iné zdroje zas tvrdia, že so svätením sviečok začal pápež Sergius I. v rokoch 687 - 701 namiesto pohanských očisťovacích slávností zvaných Amburbale, ktoré sa zvykli konať 2.

„A tak od pradávna zbožní veriaci zapaľujú tieto sviečky pri živelných pohromách, najmä pri hrmení, krupobití a hromobití, aby Boh milostive odvrátil tieto pohromy od nich na prosbu sv. Anton Konečný dodáva, že dnes sa hromničná sviečka zapaľuje aj pri návšteve kňaza pri chorom, keď prichádza s Eucharistiou, a aj pri modlitbovom sprevádzaní umierajúceho.

A prečo by si veriaci mali dávať dnes žehnať hromničné sviečky? Anton Konečný vysvetľuje, že „každý symbol spája to znakové a viditeľné s tým neviditeľným - duchovným. Požehnaná hromničná sviečka sprítomňuje nesmiernu Božiu lásku, „ktorá svojimi spásnymi činmi zahŕňa všetky generácie a všetkých ľudí.

Na sviatok Obetovania Pána si Katolícka cirkev tiež pripomína Deň zasväteného života. Zaviedol ho v roku 1997 pápež Ján Pavol II., ktorý stanovil, aby sa slávil 2. februára, v deň sviatku Obetovania Pána. Nadviazal na tradíciu začatú za pápeža Pavla VI., keď sa v ten deň schádzali do Baziliky sv.

V jeseni sa dni čoraz viac skracujú. Jeseň sfarbuje lístie do zlata a príroda hýri farbami. Farebnejšie sú aj inokedy pochmúrne cintoríny. Miesta posledných spomienok. Počas prvých novembrových dní, kedy slávime Sviatok všetkých svätých a pamiatku zosnulých máme možnosť zaspomínať si na svojich blízkych zosnulých a uctiť si ich pamiatku. V tieto dni chodíme častejšie na cintorín a zapaľujeme sviečky na hroboch.

Slávenie Dušičiek v takej masívnej podobe, spojenej s obrovskou mobilitou ľudí a s materializovaným ponímaním, je záležitosť niekoľkých posledných desaťročí, hovorí v rozhovore Margita Jágerová. Bratislava 1. novembra (TASR) - Katolícka cirkev si v pondelok 1. novembra pripomína Sviatok všetkých svätých. Na utorok 2. novembra pripadá Pamiatka zosnulých, ľudovo známa ako Dušičky. Oba dni charakterizujú spomienky na tých, ktorí už nie sú medzi nami.

Kult predkov sprevádzalo množstvo úkonov - obety pre duše, zapaľovanie sviec, pohostenie pre duše predkov, či už v príbytkoch, ale i na hroboch, kŕmenie duší rozhadzovaním obiet do kútov izby, stolovanie na hroboch, prinášanie potravín na hroby, modlenie sa za duše a ich spásu a návštevy hrobov.

Z náboženského hľadiska je sviečka symbolom večného svetla, zároveň osvetľovala cestu dušiam na druhý svet. Spájala sa aj s predstavou trvania života. Svetlo a plameň sviečky v tradičnej obyčajovej kultúre sprevádzali významné momenty v živote. Sviečky mali byť po celý čas zapálené, kým bol zosnulý v dome. Plameň bol očistným prvkom, ktorý mal odvrátiť negatívne sily. Sviečka zapaľovaná na hroboch mala aj sprostredkovať modlitbu do záhrobia a zabezpečiť s ním prepojenie. Po pohrebe, ale aj počas spomienkových dní sa zapaľovali sviece v oknách domov pre dušičky, aby trafili domov. Oheň ako taký bol taktiež bežnou súčasťou pohrebného obyčajového cyklu.

Zapálená sviečka je preto symbolom večného života. Zapaľovanie sviečok na hroboch je pre katolíkov znakom nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva. Sviečka môže byť vnímaná ako symbolický sprievodca pri prechode na druhú stranu, ktorý nám pomáha pochopiť a akceptovať zmenu a neznáme a zosnulému uľahčuje jeho putovanie. Keď zapálime sviečku pre zosnulých, môžeme veriť, že jej svetlo nám pomáha v spomienkach uchovať ich ducha a odkaz ich života. Plameň sviečky pripomína prchavosť času a neustálu zmenu, no zároveň nám ponúka možnosť zachytiť a uchovať okamihy minulosti.

Zapálená sviečka je ako malý bod svetla uprostred temnoty, pripomína nám, že aj v najťažších okamihoch môže existovať záblesk nádeje. Je to posolstvo, že aj keď sa nachádzame v zložitých situáciách, môžeme nájsť vnútornú silu, aby sme pokračovali vpred. Zapálením sviečky tiež vzdávame úctu životu zosnulým. Plameň sviečky má moc prenášať odkazy do sveta mimo nás. Zapálením sviečky môžete poslať odkaz svojim blízkym a dať im najavo, že na nich myslíte, že vám na nich záleží, aj keď už nie sú medzi nami. Na to aby ste vzdali úctu svojim blízkym nemusíte chodiť na cintorín. Je to podobné ako odkaz, ktorý človek zanecháva vo svete aj po svojom odchode.

Tabuľka: Významné sviatky spojené so zapaľovaním sviečok

tags: #zapalovanie #sviecok #v #kostole