Bratislavský cintorín sv. Ondreja sa používal od roku 1784 a dvakrát ho rozšírili. Cintoríny sú miestom, kde sa prelína osobná história s veľkými dejinami; kde človek stojí tvárou v tvár plynutiu času a kde kameň rozpráva viac, než by sme čakali.
Tafofil v sebe nosí zvláštny druh zvedavosti - hľadá ľudské príbehy ukryté v „epitafných líniách“, čerpá atmosféru z nádhernej i skromnej funerálnej architektúry, vníma ticho ako dialóg medzi živými a mŕtvymi. Šľachtické hrobky a historické cintoríny sú bránou k pochopeniu minulosti našich uhorských dejín a rodov, ktoré formovali osudy našej spoločnej vlasti.
Zároveň i jednotlivcov, ktorých mená by inak zapadli prachom. Vydať sa k nim znamená vkročiť do galérie pamäte, kde každý náhrobok je obrazom cnosti, márnosti, nádeje či bolesti a kde aj tie najhonosnejšie pamätníky zostávajú skromnými svedkami večnosti. Cintorín totiž nie je len miesto pre mŕtvych.
Je súčasťou krajinnej architektúry, kde sa snúbi umenie, pieta a príroda. Na cintoríne sa vie človek stíšiť, uvedomiť si krehkosť svojho bytia, dojať sa nad príbehmi pochovaných, ktorých životné osudy mnohokrát neboli iné, než tie naše - plné radostí i starostí, víťazstiev aj pádov. Cintoríny majú skrátka svoje čaro a špecifický genius loci.
Turistický sprievodca Peter Malaschitz už viac ako 30 rokov vyhľadáva náhrobky slávnych a známych osobností s koreňmi na Slovensku. Na výber osobností nebral ohľad - jednoducho, hľadal niekoho, kto bol pre svoje okolie veľmi významný. Niektoré hroby sú síce veľmi skromné, ale o to vzácnejší človek je v nich pochovaný...
Ako si na to obdobie spomína s odstupom času a čím sa mu „pátranie“ po cintorínoch vrylo do srdca? Ako vlastivedný sprievodca pracujem 25 rokov. Všetko to začalo ešte v období socializmu. Na Slovensku vtedy neexistovala skutočne kvalitná a v kníhkupectvách dostupná fotodokumentácia starej historickej Bratislavy.
Môj brat žije od roku 1968 v Kanade a túžil po takomto materiáli, ktorý by mu pripomínal rodné mesto. Preto som sa rozhodol, že mu mesto sám nafotím. Začal som v 80-tych rokoch fotiť dom po dome, a to nielen objekty spadajúce pod pamiatky, ale aj ich nádvoria, parky, sochy, rôzne detaily a samozrejme taktiež cintoríny. Ku každému objektu som zháňal patričné dokumenty.
Kostol Povýšenia sv. Kríža
Dňa 13. mája 1859 položili na cintoríne základný kameň pre výstavbu kaplnky Povýšenia sv. Kríža a dňa 14. septembra 1860 (na sviatok Povýšenia sv. Kríža) bol sakrálny objekt konsekrovaný. Projekt pôvodnej kaplnky Povýšenia sv. Kríža vypracoval bratislavský architekt Ignác Feigler ml. Išlo o jednoloďový priestor s apsidou, zaklenutou konchou.
Obdĺžniková loď sakrálneho objektu má plochý strop a steny členené slepými arkádami. Hlavné priečelie kostola Povýšenia sv. Kríža (teraz do ulice 29. augusta. Sakrálny objekt pôvodne slúžil ako cintorínska kaplnka. Od roku 1972 je v správe gréckokatolíckej cirkvi (po generálnej oprave a úprave podľa požiadaviek byzantského obradu). Obnovený kostol Povýšenia sv. Kríža posvätil 29.
Prvého septembra 1992, Mons. Ján Chryzostom kardinál Korec, SJ prenajal chrám na dobu 99 rokov Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá tu začala pravidelne slúži sv. liturgie - (sv. omše) v byzantskom obrade a tak nám približuje časy sv. Cyrila a Metoda. Chrám vtedy spravovala gréckokatolícka farnosť Bratislava. Bratislavská farnosť ho dala čiastočne opraviť a podľa možností upraviť pre potreby východného obradu.
O odstránenie vlhkosti sa po svojom príchode do farnosti v roku 2003 pokúšal aj o. Matejovič. Do interiéru chrámu sa zakúpil účinný elektrický odvlhčovací prístroj a zároveň sa zakúpili do chrámu 4 plynové piecky na propan-butan (elektrické vykurovanie, ktoré tam už bolo nainštalované, bolo neúčinné a príliš drahé). Na základe požiadavky pamiatkarov je potrebné pred začatím opravy exteriéru chrámu urobiť umelecký, stavebný a archeologický prieskum.
Preto o. Matejovič rozhodol, že sa dá do poriadku interiér a vymenia sa nefunkčné železné okná. Chrámové steny boli čierne a fľakaté. Zariadenie poskladané z vyradeného nábytku, ktorý vraj darovali ľudia z okolitých domov. Okrem štyroch zachovalýc kostolných ľavíc, ktoré zabezpečil o. Diheneščík za jeho pôsobenia, veriaci sedeli na rôznych stoličkách rôzneho druhu a farby.
Pretože srdce farnosti tvorí eucharistický Kristus, bol v roku 2004 najskôr obnovený svätostánok a vymenený pôvodný prestol (obetný stôl) z čiastočne ohobľovaných dosák za dôstojný umelecky prevedený prestol z tvrdého dubového masívu. Stolová trojstupňová doska je položená na štyroch nohách, predstavujúcich štyri evanjelia. Toto stvárnenie poukazuje na prepojenie Eucharistie s Božím slovom. Pri úpätí prestola je ondrejský kríž na pamiatku toho, že farský chrám bol pôvodne zasvätený sv.
V roku 2006 za pomoci finančných darov, ktoré sa podarili o. Matejovičovi zabezpečiť, sa najskôr vybielil chrám. Bielenie celého chrámu urobil Sub-diakon Martin Pavúk MSC, (poznámka: terajší správca farnosti). Po vybielení sa položili nové koberce, zakúpené nové stoličky, skrine a skrinky a ďalšie potrebné doplnky do interiéru.
V roku 2007 dala farnosť vypracovať stavebný projekt na generálnu opravu exteriéru chrámu s tým, že mesto Nitra sľúbilo zabezpečiť jeho realizáciu. Zároveň o. Matejovič dal návrh na úpravu okolia chrámu. V tomto návrhu bolo zahrnuté odstránenie zeminy zo stien kostola, ktorá sa tam dostala pri stavbe okolitých bytových domov v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.
Napríklad za svätyňou je zemina až 1,5 metra nad základom. Zároveň by sa vytvorilo malé námestíčko. Aj tento návrh sa mal realizovať. Preto ešte v decembri r. 2008 požiadal listom o. Matejovič mesto Nitra o finančnú pomoc, aspoň na opravu strechy, aby nezatekalo do chrámu. Od 01. 07. 2009 do farnosti prišiel nový správca farnosti o Dr. Martin Pavúk, MSC.
O. Martin pokračoval v oprave chrámu. Do chrámu bol zakúpený nový evanjeliár, sedemramenný svietník, obrusy, oblečenie pre kňaza atď. V chráme sa začali slúžiť sv. Veriaci tejto farnosti sa pravidelne stretávajú nielen pri sv.
V predsieni chrámu je v nike umiestnená Ikona Ukrižovania Nášho Pána Ježiša Krista. Jej autorkou je Angelika Birošová-Nedoroščíková z Prešova. Ide o ručne písanú pozlátenú ikonu na plátne a dreve, vyhotovenú vaječnou temperou podľa tradičnej ikonopiseckej techniky. Na drevenom ráme po bokoch ikony a v jej hornej časti sú zobrazení traja šestoro krídli anjeli. V spodnej časti dreveného rámu sú uložené pravé relikvie sv. Kríža. Ikona bola inštalovaná počas odpustovej slávnosti Sviatku Povýšenia úctyhodného a životodarného Kríža nad celým svetom v septembri r. 2008. K verejnej úcte býva vystavená každý rok na chrámový sviatok (14.
Bohoslužby
Miesto konania: Kostol Povýšenia sv. kríža (Ondrejský cintorín) gréckokatolícka cirkev, Ul. 29. augusta
- Nedeľa: 8.00 utiereň, 9.00 (CSL), 10.30 (S)
- Pondelok - sobota: 17.00
- Prikázaný sviatok v pracovný deň: 17.00
Liturgická reč: (S) - slovenská, (N) - nemecká, (A) - anglická, (Ch)- chorvátska, (F) - francúzska, (CSL) cirkevnoslovansky, (M) - maďarská, bez označenia slovenská.
Dni v týždni: Ne. - nedeľa, Po. - pondelok, Ut. - utorok, St. - streda, Štv. - štvrtok , Pia. - piatok, So. - sobota.* označená sv.
Páter Karol Scherz a Ondrejský cintorín
Rodina Scherz patrila v prvej polovici 19. storočia k majetkovej elite mesta Prešporok. Zakladateľom obchodníckej rodiny a prvým členom etablovaným v Prešporku bol Filip Scherz de Vaszója ( 1778 - 1857), obchodník so špecerajným tovarom. Vlastnil obchod s firemným štítom U modrej gule (na Suchom mýte č. Filip Scherz de Vaszója bol dvakrát ženatý. Z prvého manželstva sa mu narodili traja synovia, z druhého deväť detí.
Páter Karol Scherz (1807 - 1888) bol syn z prvého manželstva predurčený na kňazskú kariéru. V ľudovej tradícii obyvateľov Zuckermandla, kde pôsobil ako kaplán 23 rokov, bol nazývaný „otcom chudobných“. Smútočné oznámenie pátra Scherza, 1888. Dôverne oslovovaný všetkými „papa Scherz“ bol osobnosťou obklopenou gloriolou romantického vzťahu.
Podľa legendy mu rodina v mladosti nedovolila vzťah s milovanou dievčinou z meštianskej rodiny Máriou Teréziou Litzenmayerovou. Po prekonanej chorobe sa rozhodol ísť študovať teológiu a jeho milá vstúpila do kláštora alžbetínok (niekedy sa uvádza aj kláštor uršulínok). Počas revolučných rokov (1848) sa na základe neoverenej správy z Vatikánu o možnej ženbe kňazov rozhodol realizovať svoj nenaplnený vzťah. Uniesol svoju milú z kláštora a zosobášil sa s ňou.
Po zistení, že išlo o nepodloženú fámu, žila jeho manželka s deťmi v dome jeho otca Filipa na Suchom mýte a vychovávala dve spoločné deti. Po smrti pátra Scherza vstúpila Mária Terézia Litzenmayer do kláštora Notre Dame, ktorému zanechala celý svoj majetok. Čo z toho je legenda a čo realita? Portrét pátra Karola Scherza vo vyššom veku, okolo 1880.
Pri 20. výročí úmrtia pátra Scherza (1908) sa rekapitulovali jeho zásluhy na stránkach prešporských novín Grenzbote, Tagblatt, Pressburger Zeitung. Súviselo to s odhalením pamätníka 8. septembra 1908, ktorý mu bol venovaný a umiestnený bol na kostole Najsvätejšej Trojice na Zuckermandli. Priblížili dobrodružné udalosti okolo poslednej rozlúčky s pátrom 21. septembra 1888.
Skupina rozvášnených obyvateľov Zuckermandlu pod vedením lodníka Karola Windischa sa pokúšala prostredníctvom mestského kapitána Jána Kozsehuba a mešťanostu Karola Mergla ovplyvniť mestského farára Karola Heilera. Ten nesúhlasil s rozlúčkou v kostole na Zuckermandli a so slávnostným sprievodom na Ondrejský cintorín. Vyhrážali sa dokonca únosom tela pátra. Mestský farár nakoniec dal súhlas.
Ostatky boli vystavené v deň pohrebu v dome smútku na Ondrejskom cintoríne. Potom boli prevezené do kostola na Zuckermandli, kde sa s ním rozlúčili jeho farníci. Záverečná rozlúčka bola na Ondrejskom cintoríne. Zádušná omša sa konala na druhý deň (22. septembra) v kostole na Zuckermandli a rekviem v Dóme sv. Martina.
Denná tlač priniesla aj základné faktografické informácie o živote pátra: vstup do seminára (1824), štúdium teológie v Györi a Ostrihome, vysvätenie za kňaza (31. január 1830 Györ). V roku 1832 prišiel do Prešporka a pôsobil ako administrátor lazaretu. Príspevky v tlači poukazovali aj na osobnostný a ľudský profil pátra.
V mladosti trpel duševnou poruchou. Poukazovalo sa na emotívne prežívanie nenaplnenej lásky k meštianskej dievčine. Známa bola jeho náklonnosť k voľnomyšlienkárskym ideám i napriek tomu, že bol veriaci a kňaz. Vysoká bola pátrova angažovanosť v starostlivosti o chudobných a bezbranných. Bol priateľom ľudí, ale aj zvierat.
Dokladali to príbehy, napríklad poskytol mestskému zbrojnošovi peniaze na kožené opasky pre psov, pretože ich mal uviazané na reťazi. Zachránil sviatosť oltárnu z horiaceho Dómu sv. Martina, keď ho zasiahol blesk a horela strecha v roku 1833. V čase revolúcie v roku 1848, kedy mestu hrozilo odstreľovanie, sa páter Scherz previezol člnkom na druhý breh Dunaja s bielou vlajkou, aby oznámil kapituláciu mesta. V rámci kňazskej služby vykonal 5-tisíc krstov, 5-tisíc svadieb, 7-tisíc pohrebov, a preto si zaslúžil odhaliť pomník.
Slávnosť odhalenia pomníka 8. septembra 1908 organizoval Výbor ľudovej slávnosti pátra Scherza a výstavbu pomníka mal zase na starosti Výbor na postavenie pomníka. Slávnosť sa skladala okrem celebrovania omše, vysviacky práve zreštaurovaného kostola na Zuckermandli aj z odhalenia pomníka od miestneho umelca Aloisa Rigeleho (1879 - 1940). Zaznela skladba Hymnus od skladateľa Ferenca Erkela, ktorú predviedli prešporské spevokoly Liedestafel, Liedesfreude a Liedesfreiheit.
Zúčastnení rečníci predniesli chválospevy na jeho život a prácu medzi chudobnými obyvateľmi mesta. Slávnosti sa zúčastnila mestská honorabilita na čele s mešťanostom Teodorom Kumlíkom a za rodinu Scherz major Alfréd Scherz, synovec pátra. Celé podujatie sa skončilo ľudovou slávnosťou, divadelným predstavením Prešporského dobročinného venčeka, kabaretom v Pochopovej reštaurácii na Zuckermandli, ktorá sa pretiahla do rána. Výťažok z tohto podujatia bol venovaný na detský domov na Zuckermandli.
Vyšli aj pohľadnice vydané Výborom ľudovej slávnosti pátra Scherza s reliéfom od A. Rigeleho, ktoré fotografoval E. Kozics a tlačil Angermayer. Zverejnené bolo aj finančné vyúčtovanie zbierky na výstavbu pomníka a vyrovnanie výdavkov zhotoviteľom. Zozbieraná suma 1951,25 korún (najviac prispeli vdova pani Ema Simonyi a major Alfréd Scherz) pokryla náklady pomníka (najviac dostali kamenárska firma Mahr a sochár A.
Archívne pramene (matriky, testamenty, doklady domovskej príslušnosti, daňové knižky) umožňujú predstaviť aj čiastočne „manželku“ pátra Scherza Máriu Teréziu Lintzenmayer (1819 - 1900) a pozmeniť tradovanú legendu. Rodné listy jej detí, dcéry Márie Terézie (1849) a syna Viliama Filipa (1852), ju uvádzali ako slobodnú katolíčku. Dcéra pátra Karola Scherza a Márie Terézie Litzenmayer sa narodila 9. septembra 1849. Dostala meno Mária Terézia. V krstnom liste má zapísaný nelegitímny pôvod. Zomrela pravdepodobne na bližšie neidentifikovanú chorobu okolo roku 1865.
Práve po jednej z návštev na jej hrobe sa prihodila tragická udalosť pátrovi na Špitálskej ulici. Syn pátra Scherza a Márie Terézie Litzenmayer sa narodil 1. mája 1852. Dostal meno Viliam Filip. V krstnom liste má zapísaný nelegitímny pôvod, podobne ako jeho staršia sestra. Partnerka pátra Scherza bola členka viacerých náboženských bratstiev.
V rokoch 1856 - 57 mala adresu podobne ako jej dve deti, a to v Starom meste č. 54, čo je objekt kláštora uršulínok. V rokoch 1880 - 1888 bývala podľa Pressburger Wegweiser na Suchom mýte 9, čo bol dom Scherzovcov. Účet v sume 458,81 zlatých od Prvej prešporskej pohrebnej služby za pohreb pátra Scherza 21. septembra 1888 prišiel na jej meno a adresu na Suchom mýte. V roku 1891 sa uvádzalo miesto jej pobytu Ružová ulica č. 56 (objekt kláštora Notre Dame).
Po jej smrti v roku 1900 testamentárne bola rozdelená jej pozostalosť. Najväčšia čiastka pripadla sirotskému ústavu, ďalej synovi Viliamovi a cirkevným inštitúciám: kláštoru alžbetinok, Notre Dame, kláštoru uršulinok, kostolu sv. Martina, lazaretskému kostolu, kostolu milosrdných bratov, kláštoru františkánov, ale aj kostolu na Zuckermandli. Zaujímavé je zistenie, že na rodných listoch svojich detí je uvádzaná ako Mária Terézia Mayer a priezvisko Mayer preberajú aj jej potomkovia, ale v ostatných dokumentoch Litzenmayer.
Pozoruhodné je rovnako aj to, že miesta pobytu, ktoré poznáme zo zachovalých prameňov (kláštor uršulínok, Suché mýto, kláštor Notre Dame) vystupujú aj v legende jej života. Syn pátra Scherza Viliam Filip sa v roku 1892 oženil s Karolínou Eichinger (1866 - 1945). Z manželstva sa v roku 1902 narodila jediná dcéra Alexandrína Mayer. Rodina bývala na Klariskej ulici 18. Viliam pôsobil ako súkromný učiteľ hudby a zomrel 12. apríla 1919.
Pravdepodobne nie celkom dobrovoľné prijatie kňazského stavu spôsobilo, že páter Karol Scherz sa prejavoval ako duchovný výrazne osobitne a nekonvenčne. V spomienkach a publicistike sa oceňuje jeho angažovanosť o chudobných a siroty. Vyznačoval sa vysokou empatiou pre tých najslabších a tým smerom orientoval aj svoje kňazské povolanie. Jeho dobročinnosť pri absencii sociálnych inštitútov saturovala reálne potreby spoločnosti. Široká popularita pátra Scherza medzi obyvateľstvom mesta Prešporka, ale hlavne medzi jeho farníkmi na Zuckermandli, spôsobili vytváranie z jeho činov a postojov legendárne príbehy.
Pravdepodobne aj nelegitímny vzťah s M. T. Litzenmayer v rámci vytvárania pozitívneho obrazu vylepšili tajnou svadbou. Zatiaľ sa totiž nepodarilo doložiť matričný údaj o svadbe a krstné listy obidvoch detí uvádzajú ich nelegitímny pôvod. Príbeh vzťahu kňaza a meštianskej dievčiny, narodenie dvoch detí svedčí o určitej akceptácii tohto netradičného modelu v dobovom kontexte. Mária Terézia žila v dome svojho „svokra“ Filipa na Suchom mýte a podľa testamentu mala aj podiel na Scherzovom dedičstve (dom na Suchom mýte č. 9). Jej postavenie teda bolo všeobecne známe, ale verejne nepertraktované.