Zvelebený Boh Naveky: Význam a Kontext v Novom Rímskom Misáli

V novom slovenskom vydaní Rímskeho misála, ktoré sa používa od začiatku roka 2022, došlo k viacerým významným zmenám. Medzi väčšie zmeny týkajúce sa aj textov ľudu, patrí úprava prekladu výrazu „benedictus Deus“, ktorý sa nachádza v textoch pri príprave obetných darov.

Zmeny v Modlitbách pri Príprave Obetných Darov

Kvôli tomuto významovému posunu sa rozhodlo o úprave znenia modlitieb pri príprave obetných darov. V slovenskom preklade bol, odhliadnuc od prekladu termínu „benedictus“, významový posun - kým latinský text konštatuje, aký je Boh, resp. mu dáva titul „benedictus“, v slovenčine sa hovorí, že (my) Bohu dobrorečíme. Stručný komentár k úprave je už dlhšie dostupný na tejto internetovej stránke.

Súčasná úprava prekladu na „požehnaný Boh“ nám isto znie zvláštne. Problémom je však viacznačnosť termínu, ktorý treba správne chápať. Ako príklad rozličného významu jedného slova môžeme uviesť slovo „svätý“. Hovoríme: svätý Boh, svätý Metod, Svätý Otec, svätá omša. Aj pri výraze „svätý Bože“ by sme sa mohli pýtať - Boha niekto vysvätil, alebo ho niekto svätorečil, že je svätým? Správne však rozumieme, že „svätý“ je Boží atribút, kategória, vlastnosť a nenaznačuje sa tým, že ho niekto napr. Obdobne je to i pri termíne „požehnaný Boh“. Natíska sa otázka - kto ho požehnal?

Ide však o atribút Boha, kategóriu, nie o výsledok obradu požehnania v súčasnom chápaní. Termín „požehnaný Boh“ nemožno teda chápať v kontexte požehnania ako obradu, pobožnosti. Ide o výraz často používaný v Starom zákone, nachádzajúci sa aj v Novom zákone, teda má biblický kontext.

Hoci v slovenskom preklade Svätého písma, ktoré dodnes používame pri liturgii, sa nenachádza preklad „požehnaný Boh“ (uvádza sa zväčša „zvelebený Boh“), nie je to jediný prístup k prekladu tohto výrazu. Atribút „požehnaný“ vo vzťahu k Bohu sa používa v slovenskom znení gréckokatolíckej liturgie. Preklad latinského „benedictus Deus“ do slovenčiny ako „požehnaný Boh“ je preto legitímne zvolenou možnosťou. Nie je možno jedinou možnosťou prekladu, ale nemožno ho ani označovať za chybný - zvlášť vzhľadom na jeho trvalé používanie napr. v českých prekladoch.

V obnovenom omšovom poriadku po Druhom vatikánskom koncile boli pôvodné modlitby kňaza počas obetovania nahradené stolovými modlitbami inšpirovanými starozákonnou tradíciou. V tomto kontexte „benedictus“ sa správne vyjadruje ako „požehnaný“, čím sa označuje atribút, vlastnosť Boha. V Starom zákone sa často označuje Boh termínom „požehnaný“ a takto začínajú mnohé modlitby.

Boh nie je požehnaný v zmysle výsledku požehnania, ale ako ten, ktorý má silu, a preto v jeho mene aj my môžeme požehnávať. V pozadí tohto termínu je hebrejský výraz „baruch“.

Súčasný preklad „Deus universi“ ako „Pane svetov“ sa upravuje v zmysle tradície latinskej euchológie, v ktorej je to rozšírený výraz. Vyjadruje sa ním, že Boh je Pánom všetkého, čo stvoril. Preto navrhujeme preklad „Bože všetkého stvorenia“.

Príklady Zmien v Modlitbách

• Namiesto doterajšieho: Dobrorečíme ti, Bože, Pane svetov, že sme z tvojej štedrosti prijali tento chlieb. Obetujeme ho tebe ako plod zeme a práce ľudských rúk, aby sa nám stal chlebom života.
• Kňaz vysloví: Požehnaný si, Pane, Bože všetkého stvorenia, pretože sme z tvojej štedrosti prijali tento chlieb. Obetujeme ti ho ako plod zeme a práce ľudských rúk, aby sa nám stal chlebom života.

A práve tu nastáva jediná zmena, ktorá sa týka veriacich. V zvolaní pri príprave obetných darov, ktoré sa hovorí, len ak sa nespieva. Odpoveď ľudu bola totiž doteraz: Zvelebený Boh naveky! Nad kalichom s vínom a vodou kňaz hovoril: Dobrorečíme ti, Bože, Pane svetov, že sme z tvojej štedrosti prijali toto víno. Obetujeme ho tebe ako plod viniča a práce ľudských rúk, aby sa nám stalo duchovným nápojom.

Odteraz bude kňaz hovoriť: Požehnaný si, Pane, Bože všetkého stvorenia, pretože sme z tvojej štedrosti prijali toto víno. Obetujeme ti ho ako plod viniča a práce ľudských rúk, aby sa nám stalo duchovným nápojom.

Liturgická komisia KBS v Úpravách v omšovom poriadku vysvetľuje: „Benedictus sa správne vyjadruje ako požehnaný, čím sa označuje atribút, vlastnosť Boha. Za zmienku stojí, že v Sanctus, ktorého text je inšpirovaný Starým zákonom, sa benedictus, qui venit prekladá požehnaný, ktorý prichádza a nie zvelebený, ktorý prichádza. Boh nie je požehnaný v zmysle výsledku požehnania, ale ako ten, ktorý má silu, a preto v jeho mene aj my môžeme požehnávať. V pozadí tohto termínu je hebrejský výraz baruch.

Preto navrhujeme preklad Bože všetkého stvorenia. Najdôležitejšie zmeny sú podľa Daniela Diana pri konsekračných slovách. Nad chlebom znejú: Vezmite a jedzte z neho všetci, lebo toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás. Je to krv novej a večnej zmluvy. „Tu je veľmi podstatná zmena práve v slovách lebo, ktoré doteraz neboli v slovenskom preklade pri konsekrácii, ale tá najpodstatnejšia zmena spočíva v zmene slov: miesto za všetkých, ako bolo do záväznosti používania tretieho typického vydania Rímskeho misála, od jeho záväznosti od 1.

Podľa Úprav v omšovom poriadku Liturgickej komisie KBS „spojka lebo vyjadruje latinské enim podobne ako v slovách nad chlebom. Preklad za všetkých sa začal používať iba v niektorých krajinách počas posledných tridsiatich rokov. Najdôležitejšie zmeny sú podľa Daniela Diana pri konsekračných slovách.

Formula „za mnohých“ je verným prekladom "pro multis", pričom výraz „za všetkých“ predstavuje predovšetkým nejakú interpretáciu alebo akési vysvetlenie, ktoré prislúcha vlastnému kontextu katechézy. Tým sa nespochybňuje, že Ježiš Kristus zomrel na kríži za všetkých, mužov a ženy, bez výnimky (porov.

Daniel Dian spomína tiež zmeny, ktoré sa týkajú biskupov. „Diakon, kňaz alebo sám biskup (ak nemá diakona) už nebude veriacich prepúšťať slovami: Iďte v mene Božom, ale bude môcť použiť jednu zo štyroch formúl prepustenia: Choďte v mene Božom. Alebo: Choďte a ohlasujte Pánovo evanjelium. Alebo: Choďte v pokoji a oslavujte Pána svojím životom. Alebo: Choďte v pokoji.

Liturgická komisia KBS to zdôvodňuje tým, že „súčasné slovenské znenie vyjadruje, že Duch Svätý sa pridáva do jednoty Otca a Syna. Latinský originál však hovorí o jednote, ktorú v Najsvätejšej trojici vytvára Duch Svätý (in unitate Spiritus Sancti). Potvrdzuje to už výklad Fulgencia Ruspenského zo 6. storočia a chápe to tak i významný autor Jungmann.

Podľa neho formula vyjadruje, že Syn Boží, Ježiš Kristus, žije a kraľuje ako Boh, lebo je spojený s Otcom v Duchu Svätom, t.j.

Prehľad Zmien v Rímskom Misáli

Kňaz pri svätej omši

Od 1. januára 2022 Nad chlebom znejú: Vezmite a jedzte z neho všetci, lebo toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás. Je to krv novej a večnej zmluvy. „Tu je veľmi podstatná zmena práve v slovách lebo, ktoré doteraz neboli v slovenskom preklade pri konsekrácii, ale tá najpodstatnejšia zmena spočíva v zmene slov: miesto za všetkých, ako bolo do záväznosti používania tretieho typického vydania Rímskeho misála, od jeho záväznosti od 1.

VEZMITE A PITE Z NEHO VŠETCI, LEBO TOTO JE KALICH MOJEJ KRVI, KTORÁ SA VYLIEVA ZA VÁS I ZA MNOHÝCH NA ODPUSTENIE HRIECHOV. JE TO KRV NOVEJ A VEČNEJ ZMLUVY. Nahradenie doterajšieho slovného spojenia „za všetkých“ novým spojením „za mnohých“ je vyhovením požiadavke Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatosti z roku 2006.

Kongregácia zmenu tohto slova odôvodnila takto: Text, ktorý zodpovedá slovám „pro multis“ - „za mnohých“, uchovávaný Cirkvou, konštituuje formulu, ktorá bola používaná po latinsky v rímskom obrade už od prvých storočí. V posledných tridsiatich rokoch však niektoré texty, ktoré boli schválené v moderných jazykoch, prekladajú tento výraz interpretatívnou formou: „za všetkých“. Neexistuje však žiadna pochybnosť o platnom slávení svätých omší, pri ktorých bola použitá formula riadne schválená, obsahujúca ekvivalentný výraz slovám „za všetkých“, pretože výraz „za všetkých“, nepochybne zodpovedá správnej interpretácii úmyslu Pána.

Je predsa dogmou viery, že Kristus zomrel na kríži za všetkých mužov a všetky ženy (porov. Jn 11,52; 2 Kor 5,14-15; Tit 2,11; 1Jn 2,2). a) Evanjeliá podľa Matúša a Marka (Mt 26,28; Mk 14,24) majú špecifický odkaz na „mnohých“ („polloi“), za ktorých Pán vykonáva svoju obetu. Tento výraz bol daný do popredia niektorými exegétmi vzhľadom na slová proroka Izaiáša: „Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou ospravedlní mnohých a on ponesie ich hriechy. Lebo vylial svoju dušu na smrť a pripočítali ho k hriešnikom. On však niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov“ (Iz 53, 11.12b).

Bolo by naozaj možné povedať v súlade s evanjeliovými textami „za všetkých“ (porov. e) Výraz „za mnohých“, hoci zostáva otvorený zahrnutiu každej ľudskej osoby do plánu spásy, okrem toho vyjadruje aj fakt, že spása nie je určená mechanickým spôsobom, bez rešpektovania vôle alebo spolupráce človeka.

Drahí bratia a sestry! Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Rímsky misál je určený pre kňaza. Jeho sa najviac zmena týka. Ale musíme si uvedomiť, že je to kniha, ktorá je určená aj pre celé spoločenstvo veriacich. Áno, ten, kto misál berie do rúk a prelistuje jeho strany počas slávenia Eucharistie, je celebrant - ten, kto predsedá sláveniu - biskup alebo kňaz.

Všeobecné smernice Rímskeho misála ponúkajú niekoľko usmernení k príprave eucharistického slávenia: „Praktická príprava každého slávenia nech je starostlivo premyslená podľa misála a ostatných liturgických kníh a pod vedením farára rozumne rozdelená medzi všetkých zúčastnených po obradnej, pastoračnej a hudobnej stránke a iných služieb, ktoré sa priamo týkajú veriacich. Kňaz, ktorý predsedá sláveniu, má vždy právo prispôsobiť to, čo prináleží do jeho kompetencie. Pretože celé spoločenstvo sa má sýtiť Eucharistickým prameňom, je potrebné, aby sa niektorí dali do služby pre ostatných vopred stanoveným spôsobom.

Odporúča sa prítomnosť liturgickej skupiny farnosti, ktorá pomáha, aby nedeľná Eucharistia mohla byť opravdivým miestom spoločenstva, do ktorej sa zapoja všetky osoby vo farnosti, aby sa na nich ukázalo tajomstvo Krista a Cirkvi. Zároveň každý, kto je povolaný vykonávať osobitnú službu, musí pamätať na princíp, podľa ktorého musí vykonať to a len to, čoho službu koná (porov. SC 22). Preto ten, kto predsedá sláveniu, neslávi iba liturgiu, ale celý liturgický život komunity.

To znamená, že farár je povolaný, aby bol garantom liturgického života, ktorý sa zakladá na jednote, poslušnosti, dôvere a aktívnej účasti. Diakon vykonáva svoju úlohu, ktorá spočíva v spojení oltára a spoločenstva veriacich prostredníctvom trojitej služby: zhromaždeniu, Slovu a oltáru. Lektori, akolyti, speváci, hudobníci, katechéti, miništranti sú povolaní vzájomnému zosúladeniu v poriadku a harmónii slávenia prostredníctvom rozličných služieb na tom istom tajomstve.

Preto existuje vnútorný vzťah medzi liturgiou a modlitbou. Modlitba je „živým a osobitným vzťahom s Bohom,“ nás učí Katechizmus (KKC 49). Pri slávení svätej omše sú do modlitby pozvaní a zapojení všetci. Rímsky misál, ktorý obsahuje omšový rituál, teda môže byť považovaný za knihu modlitby. Konanie - každé liturgické slávenie sa nemôže zredukovať iba na slovnú modlitbu, hoci ju obsahuje, ale popri slovách ponúka ticho, spev, hudbu, gestá, zapojenie tela a zmyslov, oblečenie, farby, svetlá, vône, ktoré popri slovách vyjadrujú účasť na hostine Tela a Krvi Pána.

Symbol - Eucharistia je modlitbou ako symbolom, nie preto, že používa súbor symbolov, ale preto, lebo vytvára a odhaľuje hlbokú pravdu vecí a realizuje to, čo znamená. Spoločenstvo - plná, vedomá, aktívna a zbožná účasť na Eucharistii je vždy účasťou osobnou i spoločnou, pretože všetci sa vyjadrujú prostredníctvom spoločnej modlitby, kde sa každý zapája a modlí, pretože všetci sa podieľajú na tom istom slávení.

Preto je dôležité, aby jednotné slová a gestá, ktoré konajú jednotlivci, vyjadrovali modlitbu celej Cirkvi. Preto misál ponúka určité usmernenia, aby slová a gestá boli spoločné. Môžeme si uvedomiť, že liturgická modlitba je skoro stále formulovaná v množnom čísle (my), čo nás privádza k opusteniu seba samých, vlastnej obmedzenosti, vlastných predstáv vyjadrených v súkromnej modlitbe, aby sme vstúpili do spoločnej modlitby všetkých a za všetkých. V liturgickej modlitbe každý spieva, hýbe sa a modlí sa jednohlasne a v symfónii s modlitbou ostatných.

Gestá - Eucharistia zapája celú osobu a dáva formu kresťanskému života. Eucharistický obrad zapája myseľ, telo, zmysly, emócie, inteligenciu a city. Vzor modlitby - Rímsky misál ponúka rozličné typy modlitieb: obrad svätej omše prechádza od poďakovania k prosbám, od chvál k odproseniu, vytvárajúc kontinuálny proces modlitby. a) všetky modlitby majú trojičnú štruktúru: obracajú sa k Otcovi skrze Syna v Duchu Svätom. d) v štruktúre liturgie slova môžeme nájsť ďalší aspekt modlitby, ktorá strieda počúvanie Božieho slova s odpoveďou Božieho ľudu.

Tomu, ktorý hovorí svojim Slovom, prináleží odpoveď veriacich, ktorí Božie slovo prijali. Tu možno stojí na zamyslenie otázka: Ako vyzerá moja osobná modlitba? Akú má štruktúru? Nechávam sa pri nej inšpirovať svätou omšou? Svätá omša nás učí, aby tak ako ona, aj naša osobná modlitba bola skutočným rozhovorom s Pánom, pri ktorej nevypočítavame svoje prosby a starosti, ale pri ktorej sa s ním rozprávame ako deti so svojim Otcom. Až pri účasti na sv.

Drahí bratia a sestry! Rímsky misál je v kostole azda najpoužívanejšia liturgická kniha, ktorá obsahuje všetky liturgické texty svätej omše, tzv. “omšový poriadok”. V Cirkvi sa používa jednotný omšový poriadok, ktorého predlohou je tzv. typické vydanie Rímskeho misála, ktoré vychádza vždy v latinskom jazyku a je podkladom na preklady do národných jazykov pre zachovanie jednoty. Doterajšiu platnú verziu na Slovensku máme podľa druhého typického vydania.

Keď sa schváli nová liturgická kniha, je to vždy dôležitá udalosť pre život Cirkvi. O to viac to platí, keď tou knihou je Rímsky misál. Dôležitosť tejto udalosti nespočíva iba v nových modlitbách, ktoré obsahuje, ale aj preto, lebo ním Cirkev predkladá spoločenstvu veriacich schválený nástroj, ktorý dáva formu sviatostnému životu veriacich. Rímsky misál je teda nástroj, ktorý tvorí liturgiu, je darom, ktorý nám pomáha žiť Božím slovom, prežívať Pánovu prítomnosť a jeho lásku, vyvíjať pastoračné aktivity tak, aby sme stáli pred Pánom a vyjadrovali našu vieru v spoločenstve veriacich.

Nový Rímsky misál, okrem toho, že prináša texty, vyjadruje živosť Cirkvi, to znamená, že spoločenstvo veriacich, pre ktorý je určený, je živé, rastie, vyvíja sa. Rímsky misál slúži na slávenie Eucharistie. Sv. Ján Pavol II. hovorí, že „Cirkev prijala Eucharistiu od Krista, svojho Pána, nie ako dar, ktorý je... Termín „požehnaný“ je základná Božia vlastnosť. Synonymum Boha rovnako ako Svätý či Najvyšší.

Medzi väčšie zmeny v novom vydaní misála patrí aj úprava prekladu výrazu „benedictus Deus“. Zmena súvisí s úpravou modlitby kňaza pri príprave obetných darov. Doslovný preklad z latinčiny by však bol: „Požehnaný si, Pane...“ Kým latinský text konštatuje, aký je Boh (dáva mu atribút „benedictus“), v slovenčine sa hovorí, že (my) Bohu dobrorečíme.

Súčasná úprava prekladu na „požehnaný Boh“ môže znieť zvláštne. Problémom je viacznačnosť termínu, ktorý treba správne chápať. Jedno slovo môže mať v rozličných kontextoch odlišný význam. Hovoríme: svätý Boh, svätý Ján, Svätý Otec, svätá omša. Vo všetkých týchto prípadoch má rovnaké slovo „svätý“ trochu odlišný význam. Aj pri výraze „svätý Bože“ by sme sa mohli pýtať - Boha niekto vysvätil či posvätil, že je svätý?

Obdobne je to i pri termíne „požehnaný Boh“. Ide o atribút Boha, nie o výsledok obradu požehnania v súčasnom chápaní. Bohu prisudzujeme atribút „svätý“, lebo je prameňom svätosti. Rovnako môžeme chápať aj výraz „požehnaný Boh“.

Termín „požehnaný Boh“ nemožno teda chápať v kontexte požehnania ako obradu, pobožnosti. Výraz „požehnaný Boh“ nie je v liturgickom kontexte úplnou novinkou, a to ani v slovenskom prostredí.

tags: #zbelebeny #boh #naveky