Zelený duch: Pôvod a povery spojené s mágiou a špiritizmom na Slovensku

Mágia, špiritizmus a s nimi spojené povery majú hlboké korene v histórii a kultúre mnohých národov, vrátane Slovenska. Tieto praktiky, často spojené s rituálmi a vierou v nadprirodzené sily, ovplyvňovali životy ľudí a formovali ich vnímanie sveta. V tomto článku sa pozrieme na etymologický pôvod slova mágia a preskúmame rôzne aspekty mágie, špiritizmu a pover spojených s týmito javmi na Slovensku.

Pôvod slova Mágia

Etymologický pôvod slova mágia by bolo možné hľadať v gréckom slove „mageia“, ktoré sa prvýkrát použilo na označenie vierovyznania a filozofie mágov, perzských a médskych kňazov zoroastrizmu. Mágia ako historický jav má dávnu minulosť a ťahá sa ako jemná niť dejinami a tradíciou mnohých národov.

Trochu rozsiahlejší rozbor tohto slova sa nachádza v diele Jána Kefera Syntetická mágia (svoj názor podopiera poznatkami Oldřicha Eliáša): slovo mágia pochádza z koreňa magh, ktorý sa v rôznych lingvistických obmenách objavuje v ďalších jazykoch, napríklad v sanskrite ako mahat, v zene ako maz, v gréčtine ako megas, v latinčine ako magnus, a znamená termín pre veľkosť vo všetkých týchto jazykoch. Podľa Eliáša sa tento koreň mení v nemčine vo význam mogen, macht a v češtine sú jeho obdobou slová mohu, moci, mohovitý, možný, moc. v Perzii, ktorá je matkou samotného významu slova, sa používal v tvare maguš. Zo všetkých variácií tohto pojmu jasne vyznieva, že slovo „mágia“ v sebe skrýva výraz moci ako „aktívneho pôsobenia“, ale aj ako komplex „teoretického poznania o Moci a Silách“ . Ezoterický, t. j.

Definícia mágie

Čo ale je „mágia“? Ponúka sa takáto jej definícia: „Ľudské počínanie, ktoré je zamerané k tomu: ovládať skutočnosť alebo ju aspoň ovplyvňovať zapojením osobných alebo neosobných, zmyslových alebo nadzmyslových síl“. Táto definícia by sa však vzťahovala iba na magickú prax. Mágia je však natoľko rozsiahly pojem, podobne ako okultizmus, ktorý v sebe zahŕňa nepredstaviteľné množstvo aspektov, že je len veľmi ťažké vytvoriť jednotnú definíciu tohto pojmu. Každý, kto sa mágiou zaoberá, či už v teoretickej alebo praktickej rovine, si vytvorí vlastnú definíciu.

Mágia verí v existenciu síl, ktoré ovplyvňujú život človeka, ktoré môže vykonávateľ mágie ovplyvňovať pomocou obradov, ktoré vyvolávajú automaticky žiaduce účinky. Z definície mágie vyplýva, že obrady a rituály slúžia ako prostriedky na nadviazanie kontaktu, získavanie moci a ovládanie duchovných bytostí.

Druhy mágie

Navyše môžeme hovoriť o dvoch druhoch mágie: osobnej a neosobnej. Osobná mágia sa zameriava na živé, rozumné bytosti a usiluje sa ich podrobiť a ovládnuť. Druhý typ mágie je len čosi viac ako poverčivosť, lebo verí, že jeho pôsobením prestávajú fungovať zákony prírody, alebo že ich ovplyvní pomocou zaklínadiel, amuletov, talizmanov a čarovaním, a nie vyvolávaním duchovných bytostí.

Medzi rôzne druhy mágie patria:

• Kriminálna hypnóza alebo magická hypnóza: Normálna hypnóza praktizovaná lekármi môže mať na človeka blahodarné účinky, zatiaľ čo hypnóza vykonávaná za účelom praktizovania mágie môže spôsobiť nepredstaviteľné škody.
• Mentálna sugescia: Je prenášanie myšlienok jednej osoby na druhú bez akýchkoľvek prejavov reči či zvuku.
• Magnetizmus a mesmerizmus: Metóda liečenia prikladaním magnetu na choré miesta na tele, ktorú rozvinul Franz Mesmer.
• Čierna mágia: Spôsob vyvolávania nadprirodzených javov prostredníctvom priameho spojenia so satanom a démonmi.
• Biela mágia: Používa pri obradoch kresťanskú terminológiu a často sa ku kresťanstvu aj hlásia, a hoci tvrdia, že nadprirodzené schopnosti im odovzdal Boh, aj v tomto prípade pôsobia tie isté nadprirodzené sily.
• Neutrálna mágia: Verí, že človek môže na liečenie využívať neutrálne sily prírody. Táto kategória v skutočnosti vlastne ani neexistuje, a hoci jej prívrženci tvrdia opak, patrí do oblasti činnosti démonov.

Zlorečenie

„Zlorečenie“ je prianie zla inému človeku. Je to vlastne kliatba. Zlorečenie je urážkou Boha a zároveň je to hriech proti blížnemu. Človek, ktorý žije pod Božou ochranou, modlí sa a pristupuje k sviatostiam, sa nemusí báť zlorečenia. Zlorečenie skôr ubližuje človeku, ktorý zlorečí, ako tomu, proti komu je zlorečenie namierené.

„Boh je darcom požehnania a nie zlorečenia. Prvý prípad, v ktorom Pán môže zlorečenie potvrdiť, je, „keď niektorý rodič v návale z...“

Špiritizmus a jeho praktiky

Špiritizmus je snaha priamo komunikovať s duchmi alebo s dušami zosnulých. Zvyčajne ľudia hovoria, že komunikujú s anjelmi, s nejakými božstvami, s kozmickými bytosťami, s nejakými astrálnymi bytosťami, ale v skutočnosti sa za tým vždy skrývajú zlí duchovia, nikdy nie dobrí duchovia. Lebo chceme od nich získať buď informácie, alebo pomoc. K najznámejším praktikám u nás patrí vyvolávanie duchov cez nejaké médium. Médiom môže byť aj nejaký predmet. Zvyčajne sa používa doska, na ktorej býva vyobrazená celá abeceda a základné číslice (od o po 9). Na doske je položený pohár alebo nejaký predmet, ktorý sa posúva. Ďalej existuje tzv. nekromancia.

Iným veľmi rozšíreným spôsobom je automatické písmo alebo písanie. Človek sa dostáva do akéhosi tranzu, vytrženia a píše, ani nevie čo, sú to nejaké posolstvá od duchov - sprievodcov. Potom, keď sa z tranzu preberie, číta to, čo napísal. V poslednej dobe sa na Slovensku šíri veľa takýchto správ.

Napokon poslednou praktikou, ktorá je na Slovensku v ostatnom čase dosť rozšírená, je tzv. kanálovanie (channelling). Prišlo k nám z Ameriky. Človek sa tiež dostáva do určitého tranzu, avšak svoje posolstvá od tzv. Stáva sa, že toto automatické písanie i kanálovanie zamieňame za charizmu proroctva alebo slova poznania.

V Piatej knihe Mojžišovej čítame, že Boh toto všetko zakazuje. Prorok Samuel mu v zjavení najskôr vyčítal, že ho vyrušuje. Tým chcel jasne naznačiť: Prečo robíš niečo, čo nemáš robiť? Saul, prvý izraelský kráľ, koná práve naopak, nepýta sa Boha, ale veštkyne, (porov. 1 Sam 28 - 30). v prvej knihe Kroník potom nachádzame posmrtnú spomienku na tohto kráľa: „Takto zomrel Saul pre svoju nevernosť, ktorou sa prehrešil proti Pánovi, lebo nezachoval Pánovo slovo, vyhľadal vyvolávačku duchov, aby sa jej radil, a neradil sa Pána.

Teologická komisia vo Vatikáne na otázku, kto sa objavuje pri špiritistických seansách, odpovedala, že to nie sú ani nijakí dobrí duchovia, ani svätí, pretože Boh nebude podporovať márnivosť a zbytočnú zvedavosť človeka; pri takýchto seansách sa vždy objavujú len zlí duchovia.

Cirkev nám dokonca ponúka odpustky - v dušičkovej oktáve máme možnosť každý deň získať plno- mocné odpustky za duše v očistci. Tiež môžeme za zosnulých obetovať almužny, ktoré dávame. Podobne môžeme konať rôzne kajúce skutky s tým úmyslom, že ich obetujeme za zosnulých. Toto všetko sú korektné spôsoby komunikácie s našimi zosnulými. A Cirkev ide ešte ďalej a učí nás, že čím viac sa modlíme za duše v očistci, tým účinnejšia je ich modlitba za nás (porov. KKC, 958).

Biblické citáty a špiritizmus

Niektorí ľudia sa odvolávajú na situáciu z Biblie, keď kráľ Saul prehrával boj s Amalekitmi. Keďže si nevedel pomôcť, vyvolal ducha proroka Samuela (porov. 1 Sam 28,1 - 25). Mnohí ľudia hovoria, že ak to mohol urobiť on, prečo by sme to nemohli robiť aj my. Ak sa však pozrieme na túto biblickú situáciu do dôsledkov, uvidíme, ako Saul nakoniec dopadol. To znamená, že podobné správanie neospravedlní ani to, že naším úmyslom bolo vyvolať dobrého ducha. Nemôže byť cieľ dobrý a prostriedky zlé. Cirkev veľmi jasne hovorí, že uchyľovanie sa k zlým duchom a vyvolávanie mŕtvych je hriechom (porov. KKC, 2116 a 2117).

Biblické citáty odsudzujúce špiritizmus:

• Lv 19, 31: „Neobracajte sa na vyvolávačov duchov a na veštcov! Nevypytujte sa ich, poškvrnili by ste sa tým.
• Dt 18, 11n: „Nech niet medzi vami nikoho ... kto by sa radil duchov alebo veštcov, alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu.
• Lv 20, 27: „Ak niektorý muž alebo žena bude mať v sebe schopnosť vyvolávať duchov alebo schopnosť vykladačstva, musia umrieť.
• Rim 14, 8: „ ... lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi.
• Iz 8, 19n: „Keď vám povedia: "Dopytujte sa u čarodejov a veštcov, čo šuškajú a šepocú; či sa nemá národ dopytovať u svojho boha, o živých u mŕtvych?" K náuke a ku svedectvu! Ak nebudú hovoriť takto, budú ako tí, pre ktorých niet svitania. Bude chodiť v nej (v krajine) ochabnutý a hladný, a keď vylačnie, rozzúri sa a bude zlorečiť svojmu kráľovi a svojmu Bohu.
• 1 Jn 4, 1-3: „Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha, lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov. Božieho Ducha poznáte podľa tohoto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele je Z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je Z Boha. Vy, deti moje, ste Z Boha a zvíťazili ste nad nimi, lebo ten, ktorý je vo vás, je väčší než ten, čo je vo svete. Oni sú zo sveta, preto hovoria podľa sveta a svet ich počúva. My sme Z Boha. Kto pozná Boha, počúva nás. Kto nie je Z Boha, ten nás nepočúva.

V liste Galaťanom k tomu čítame: „...sú niektorí, čo vás mätú a chcú prekrútiť Kristovo evanjelium. Ale keby sme vám hlásali my alebo aj anjel Z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty!

„A Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky“ (1 Jn 3, 8). Kristus je pánom nad všetkými mocami a silami. Preto môže pomáhať tým, ktorí chcú byť slobodní.

Ak však špiritizmus naozaj pôsobí, natíska sa otázka: Kto sú duchovia, s ktorými sa na seansách nadväzuje spojenie? Kresťanská odpoveď na túto otázku je zásadne odlišná. Tá sa zakladá na viere, že duchovia kontaktovaní na seansách nie sú nič iné, ako padlí anjeli, démoni, služobníci Satana. Práve preto Sväté písmo zavrhuje špiritizmus, ktorý pokladá za prejav okultizmu.

Okrem toho Biblia učí, že duchovia mŕtvych sa nestávajú ani anjelmi, ani démonmi. Duchovia mŕtvych prebývajú buď u Boha, dočasne v očistci, alebo v pekle. Z toho vyplýva, že duchovia kontaktovaní počas seáns nie sú duchovia mŕtvych, ktorí sa zhovárajú so živými. Ak sa počas seansy nadviaže ozajstné spojenie, ide o spojenie s padlými anjelmi, ktorí sa falošne vydávajú za zosnulých.

S poverou a špiritizmom viedla Cirkev neustále boj. Stíhala ju ako ťažký priestupok Božieho zákona ostrými trestami. Duchovných a laikov trestala donedávna exkomunikáciou a stratou cti. Proti jej záplave vystupovala na všeobecných a partikulárnych snemoch. Od povery zastrašovalo aj štátne zákonodarstvo, v stredoveku svetské zákony trestali týchto previnilcov smrťou upálením.

Démonológia a povery v Poloninách

Poloninský kraj je bohatý na legendy a povesti, na mnohé démonické bytosti, o ktorých existencii sa rozprávalo z generácie na generáciu. K najvýznamnejším démonickým bytostiam patril vládca prírodných živlov (čiernych mračien, búrok a krupobitia) „chmarnyk“. Duchom zeme bol „cmok“, ktorý žil v skalách. Vodným démonom bol „potopník“ známy tým, že topil ľudí. Z lesných a poľných démonov najvýznamnejšími boli „rusalky“ a divé ženy „bohyňky“. Najobávanejším a najcharakteristickejším démonom, typickým iba pre Poloniny, bola divá žena „perelesnyca“.

Zabudnutým démonom je ohnivý muž „bokorvan“. Človek, ktorý zjedol nočného motýľa - moru pivničnú (Scoliopteryx libatrix) - sa stal démonom „potemrjak“. V chotári poloninských obcí mohol človek natrafiť na ducha nemanželského dieťaťa, usmrteného vlastnou matkou, ktoré sa dožadovalo krstu - na „poterča“.

K užitočným démonom patrili ochrancovia domu - „domový had“ a „domáci škriatok“. Významné miesto v ľudovej demonológii zaujímal domáci škriatok „čortik - spomučnyk“, ktorý bol považovaný za patróna rodiny, domova a majetku.

Za zvlášť nebezpečného sa považoval mŕtvy - upír. V Poloninách sa označoval termínom „nelapšij“. Osobitnú skupinu démonov tvorili čerti „čort - pekelnyk“ so svojim negatívnym postojom k človeku. Bosorky, bosorkaňe alebo vorožile sa považovali za veľmi nebezpečné. S konkrétnymi ľuďmi boli spojení i ľudia, ktorých označovali ako „krutyľnyk“.

Povery v slovenskej rodine

V minulosti sa na Slovensku dodržiavali rôzne povery, ktoré ovplyvňovali každodenný život rodiny. Niektoré z nich sa týkali domu, iné zdravia alebo budúcnosti. Napríklad, zavýjanie psov pred domom znamenalo nešťastie, oheň alebo smrť. Ak na ohništi plameň sipí, značí to zvadu v dome. Verilo sa, že ak sa dievča pri pletení pozre do zrkadla, ukáže sa jej smrť alebo čert.

Mnohé povery sa týkali aj hospodárstva. Ak v dome šurček (svrček) šurká, znamená to zlý chýr do domu. Verilo sa, že ak sa v dome nájde pavúk, hospodárstva neubývalo. Taktiež sa verilo, že ak príde na Luciu prvá do domu žena, bude pre hospodára šťastlivý týždeň.

Tieto povery, hoci sa dnes môžu zdať smiešne alebo naivné, v minulosti tvorili dôležitú súčasť života ľudí a ovplyvňovali ich rozhodovanie a správanie. Dnes už väčšina z nich upadla do zabudnutia, no niektoré sa ešte stále tradujú v niektorých regiónoch Slovenska.

Niektoré ďalšie povery:

• Keď šurček (surček, svrčok) v dome šurká (svrčká): zlý chýr do domu.
• Zavýjanie psov pred domom: značí nešťastie, oheň i smrť.
• Keď na ohništi plameň sipí: to tiež zvadu v dome značí.
• Nepozeraj do zrkadla: bo ukáže sa ti smrť lebo čert.
• Keď dievča spieva: toho žena bude mať šialeného muža, toho i deti šialené budú.
• Keď v izbe stôl puká: hosťov čakaj do domu.

tags: #zeleny #duch #povery