Zeus: Boh Slnka a Vládca Olympu

Staroveká grécka mytológia, bohovia, ich vlastnosti, príbehy a osudy sú predmetom veľkého záujmu až do dnešných čias. Mytológia, alebo tiež bájoslovie, je komplexná sieť ľudových príbehov, ktoré sú najčastejšie zamerané na príčiny pôvodu sveta, bohov a iných nadprirodzených postáv či javov. Celá starogrécka mytológia je podriadená jednému bohovi.

Grécki bohovia podľa mýtov sídlili na hore Olymp, konkrétne v svätyni nazývanej Panteón. Z príbehov poznáme až 17 bohov s prívlastkom olympský, no naraz ich nikdy nebolo viac ako dvanásť.

Zeus bol v gréckej mytológií najvyšším a najmocnejším bohom. Bol vládca bohov a ľudí, darca života a ľudských osudov, ochranca zákonov a poriadku. Bol to vládca celého Olympu a zároveň vládca ľudí. Čo sa týka sféry vplyvu, bol bohom hromu, nebies a bleskov, s ktorými je aj načastejšie zobrazovaný.

Grécki bohovia boli v ich mytológii považovaní za vládcov na Olympe a bolo ich niekoľko desiatok. No z nich bolo „hlavných" len 13, ktorých tiež najviac uctievali. Zeus bol najmocnejší spomedzi všetkých bohov, vládca Olympu, boh počasia (boh hromu a blesku) a nebies. Jeho symbol: blesk. Bol tiež vládca ľudí, darca života a ľudských osudov, ochranca zákonov a poriadku.

Olympskí bohovia:

• Zeus, najmocnejší z olympských bohov, vládne nebesiam, bleskom a hromom. Je symbolom autority, spravodlivosti a zákona, ktorým udržiava poriadok vo svete bohov aj ľudí.
• Héra, kráľovná bohov a manželka samotného Zeusa, je stelesnením manželstva, vernosti a rodinných hodnôt.
• Poseidón, mocný boh morí, oceánov a všetkých vôd, je brat Zeusa a vládca nekonečných hlbín.
• Démétér je láskavá a mocná bohyňa, ktorá dáva život všetkému, čo rastie.
• Aténa, dcéra mocného Zeusa, je bohyňou múdrosti, stratégie a spravodlivého boja.
• Apollón, syn Zeusa a Létó, je bohom svetla, hudby, veštenia a všetkého krásneho, čo povznáša ducha.
• Artemis, dcéra Zeusa a Létó, je bohyňou lovu, mesiaca a večnej slobody.
• Ares, syn Zeusa a Héry, je bohom vojny v jej najdrsnejšej podobe.
• Afrodita, bohyňa lásky, krásy a túžby, sa podľa legendy zrodila z morskej peny, keď sa nebo dotklo hlbín oceánu.
• Hermés, syn Zeusa a Maiy, je božský posol, patrón obchodníkov, cestovateľov, ale aj zlodejov a klamárov.
• Hefaistos, boh ohňa, kováčstva a techniky, je tvorcom všetkého, čo nesie pečať sily a krásy.
• Hestia, bohyňa domova, rodinného krbu a posvätného ohňa, je tichou silou medzi bohmi.
• Hádés, brat Zeusa a Poseidóna, vládne ríši mŕtvych, tichému a temnému podsvetiu, kam prichádzajú duše po smrti.

Hélios, boh slnka

Aj keď nepatril medzi hlavných bohov, tak plnil dôležitú funkciu, keďže bol zosobneným slnka, jeho jasu a tepla. Každé ráno vychádzal plniť si svoje úlohy za sprievodu spievajúceho kohúta, ktorý sa stal jeho symbolom. Keď sa povie „grécky boh slnka“, väčšina ľudí si predstaví Apolóna. Ako božstvo slnka vystupuje v dielach mnohých starogréckych poetov a filozofov.

Pri interpretáciách slnečného kultu doby bronzovej sa často opomína ten druhý slnečný boh starovekých Grékov - Hélios. Kým však Apolón predstavuje prevažne zmes božstiev, ktoré nemali so slnkom nič spoločné, Hélios bol bohom slnka od najstarších čias. Nové bádanie navyše naznačuje, že Hélios zdieľa komplexné mytologické pozadie s ďalšími indoeurópskymi bohmi slnka.

V antických prameňoch sa z neho zachovali len fragmenty. Nečudo: s výnimkou Rodosu a niektorých dórskych regiónov pevniny bol kult Hélia u starých Grékov okrajový. Našťastie Héliove takmer zabudnuté mytologické pozadie dokážeme rekonštruovať.

V diele Hodujúci mudrci grécky autor Athénaios z Naukratidy (3. storočie pred n. l.) cituje medzičasom stratené dielo básnika Antimacha (5. storočie pred n. l.), ktorý uvádza, že „velebená Erytheia viedla Hélia v zlatom pohári“.

Zlatý pohár spomínajú mnohí antickí autori ako „dopravný prostriedok“ nočnej plavby Hélia. „Erytheia“ vystupuje u starých Grékov v rôznych kontextoch, často v súvislosti s Héliom a s jeho dopravným prostriedkom. Spomína sa ako názov ostrova na ďalekom západe, blízko miesta, kde zapadá slnko - v jednom z mýtov sa k nemu na Héliovom pohári doplavil Herakles. Inokedy sa Erytheia spomína ako jedna z hesperidiek - nýmf či bohýň večera.

Napríklad básnik Mimnermos (7. storočie pred n. l.) píše, že práve v „krajine Hesperíd“ začína Hélios svoju nočnú cestu. Ako spoločníčka slnečného boha vystupuje Erytheia len vo fragmente textu od Antimacha. Prvú indíciu poskytuje podľa talianskej vedkyne samotné meno Erytheia.

Apolón verzus Hélios: Dva aspekty slnečného božstva

Apolónova funkcia slnečného božstva upútala aj mnohých archeológov. Bádatelia, ako napríklad český archeológ Jan Bouzek, vyžívali Apolóna ako odrazový mostík, keď sa snažili interpretovať rozmach slnečnej symboliky v Európe doby bronzovej (23.-9. storočie pred n. Slnečné symboly alebo (zriedkavejšie) naturalistické zobrazenia slnka sa vtedy objavujú vo veľkom počte na keramike, amuletoch, zbraniach a zbroji, záveskoch a rozličných „prestížnych“ predmetov (slnečné disky a vozíky, kotly, zlaté „klobúky“…). Vzostup slnečného kultu zasiahol aj územie Slovenska.

Archeológovia niekedy dokonca predpokladali uctievanie stredoeurópskeho božstva identického alebo blízkeho antickému Apolónovi. Tento prístup však má háčik. Apolón v gréckej mytológii pôvodne (napr. v Homérových dielach) nesúvisel so slnkom a tieto asociácie nadobudol až dodatočne, zrejme až v 6. stor. pred n. „Grécky Apolón je komplexná postava, ktorá prevzala črty viacerých starších božstiev,“ vysvetľuje helenista Martin West.

Pripomína, že Apolón bol taktiež bohom veštieb a zjavení, hudby, piesní a poézie, lukostreľby, liečenia, ale aj moru a iných chorôb. Podľa Westa vykazuje paralely s viacerými blízkovýchodnými aj indoeurópskymi božstvami. Najviac podobností ho spája s védskym Rudrom: „Vo Védach sa Rudra zobrazuje ako lukostrelec, ktorého strely rozosielajú choroby a smrť. Modliaci ho prosia, aby ušetril tých, čo ho uctievajú, a ich zvieratá.

Massettiová argumentuje, že vo védskej tradícii došlo k posunu a naratív dennej a nočnej púte slnečného božstva „zdedili“ tzv. božskí blíženci (Ašvinovia/Nasátjovia), božstvá úzko asociované so slnkom. Tak ako Hélios (a Saule) cez deň putujú vo voze ťahanom neúnavnými koňmi a v noci sa plavia na lodi.

Porovnávacia mytológia sama o sebe prezrádza len základné črty Séhul: božstvo malo dcéru, považovalo sa za „vševidiace“, privolávalo sa za svedka prísah a križovalo oblohu ťahané koňmi, ktoré sú označované za neúnavné a rýchle. Príčin je viacero. Význam slnečného božstva v dobe železnej miestami výrazne upadol (Germáni), inde, kde podľa archeológie pretrval, chýbajú písomné pramene (Ilýri).

Našťastie, začína sa ukazovať, že chýbajúce dieliky do skladačky pravekých slnečných (aj iných) mýtov môžeme získať. Len musia „spojiť sily“ viaceré vedné odbory, konkrétne jazykoveda a porovnávacia mytológia s archeológiou.

Práve vďaka tomu sme získali indície, že „dobrodružný“ príbeh o strastiplnej púti slnka/slnečného božstva, zobrazený na prestížnych britvách nordickej doby bronzovej, nebol lokálny, ale široko rozložený v čase aj priestore. Ak sú závery o rozšírení tohto mýtu pravdivé, môžeme jeho odrazy očakávať aj v archeologickom zázname dnešného Slovenska.

Zeus a Kréta

Zeus, podľa gréckej mytológie kráľ bohov, vládca Olympu, boh hromu, blesku a nebies, je s Krétou nerozlučne spojený. Narodil sa tu. Bol vládcom bohov a ľudí, darca života a ľudských osudov, stál na čele najmladšej generácie bohov.

Kronos, vodca Titánov a Diov otec, prehltol jeho súrodencov (Hestia, Démétér, Héra, Poseidón, Hádes) hneď po ich narodení, nakoľko ho podľa veštby mal jeho syn zbaviť vlády. Rheia, Kronova manželka, ktorá nechcela prísť aj o svoje posledné dieťa, sa rozhodla priviesť Dia na svet na vzdialenom ostrove Kréta. Kronovi dala po pôrode namiesto novorodenca prehltnúť skalu zabalenú v plienke.

Diktijská jaskyňa je hlavnou atrakciou náhornej planiny Lasithi rozkladajúcej sa v priemernej nadmorskej výške 850 m a zaberajúcej 60 km². V minulosti bola planina posiata tisíckami veterných mlynov, ktoré slúžili ako veterné čerpadlá bohatých zásob podzemných vôd pre účely zavlažovania a napájania zvierat.

Podľa iných zdrojov sa Zeus narodil v jaskyni Ideon, alebo Ideon Andron, v pohorí Psiloritis. Nech je to už akokoľvek, Dia na Kréte vychovávala Gaia (personifikácia Matky Zeme), starali sa oňho nymfy a dojčila ho božská koza Amaltheia.

Hoci mal Zeus zákonitú manželku, bola ňou jeho sestra Héra, ochrankyňa rodiny, nebránilo mu to v mnohých milostných avantúrach. Zaplietol sa s množstvom bohýň aj smrteľných žien, viaceré mu porodili deti. Zďaleka nie všetky ženy po ňom neodolateľne túžili, Zeus preto neváhal v týchto prípadoch použiť lesť. Premenil sa na býka, labuť alebo hoci na dážď.

Vplyv gréckych bohov na rímsku mytológiu

Rímske náboženstvo sa v priebehu vývoja Ríma (resp. Rímskej ríše) menilo a prispôsobovalo potrebám ľudí. Rimania uctievali nielen bohov (Dei / Dii), ktorí stáli na prvom mieste, ale aj rôznych duchov, ochrancov človeka alebo posvätné predmety či zvieratá. Verili, že ich priazeň si môžu nakloniť stavaním chrámov, modlitbami a bohoslužbami. Sprostredkovateľmi medzi ľuďmi a bohmi sa stali kňazi (pontifikovia - slovo pontifex doslova znamená „staviteľ mosta“ = pons + facere) a kňažky (napr. vestálky - kňažky bohyne Vesty).

Rímski bohovia sú rôzneho pôvodu - latinského, sabinského, etruského (= tzv. domáci, pôvodní), neskôr aj z rôznych podmanených alebo susedných území (= tzv. novousadlí). Najvyšším bohom bol Jupiter (Iuppiter, gr. Zeus) s prívlastkom Optimus Maximus (Najlepší a Najväčší).

Pravdepodobne za vlády Tarquiniovcov sa zmenila najvyššia trojica ochranných bohov Ríma - stali sa nimi Jupiter, Juno a Minerva. Po rozšírení Rímskej ríše sa do Ríma dostali aj iné cudzokrajné božstvá, napr. Rimania ďalej uctievali Múzy (Musae) - ochrankyne deviatich umení.

V súčasnosti tvoria mená rímskych bohov napríklad názvy planét, hviezd a vesmírnych rakiet.

Tabuľka: Bohovia a ich symboly

tags: #zeus #boh #slnka