Čo je to posväcujúca milosť a ako ju získať?

Božia milosť je "darom" od Boha, ktorý si nijako nemôžeme zaslúžiť. Je "nadprirodzeným darom", lebo je od Boha, vedie k Bohu a prevyšuje našu ľudskú prirodzenosť. Milosť nie je iba vonkajšia priazeň Boha voči človekovi, ale nadprirodzená realita v ňom. Božia milosť je teda vnútorný nadprirodzený dar, ktorý je Bohom daný našej duši k spáse!

Božiu milosť nám premárnili naši prarodičia svojou neposlušnosťou v raji. Pán Ježiš nám ju znova nadobudol, získal a zaslúžil svojou poslušnosťou a Duch Svätý ju jednotlivým ľuďom udeľuje.

Svätá omša ako zdroj Božej milosti.

Druhy milosti

Milosť Božiu rozdeľujeme:

• Habituálnu (posväcujúcu) - posväcuje dušu ako trvalá dispozícia, na spôsob sily, ktorá sa týka celej bytosti
• Aktuálnu (pomáhajúcu) - posväcuje dušu prechodnými hnutiami, z príležitosti konania skutkov

Pomáhajúca milosť

Pomáhajúca milosť je nadprirodzený vplyv a pomoc. Boh po­máhajúcou milosťou osvecuje náš rozum, aby sme spoznali pravdu a správne rozlíšili dobré od zlého, posilňuje a pohýna našu vôľu k dobrému, zušľachťuje celú našu bytosť a zjemňuje našu povahu, lieči nás z rán po hriechu a dáva nám schopnosť konať spasiteľné úkony, ktoré nás vedú k spáse. Bez pomáhajúcej milosti nemôže človek ani v Boha veriť, ani jeho prikázania zachovávať, ani ľutovať svoje hriechy. Každý náš, spasiteľný úkon pomáhajúca milosť predchádza, sprevádza a ho dokonáva. Spasiteľný úkon je vlastne každý náš záslužný skutok, ale zvlášť viera, modlitba a ľútosť.

Boh chce udeliť každému človekovi „dostatočnú" pomáhajú­júcu milosť, lebo „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu"(1Tim 2,4). Pomáhajúca milosť sa stáva „účinnou" len pre toho, kto ju ochotne prijíma a verne s ňou spolupracuje. Odmiet­nuť jedinú pomáhajúcu milosť neraz znamená odmietnutie celej série pomáhajúcich milostí. Je to ako s reťazou, keď sa pretrhne jediné jej ohnivko, celá reťaz stráca svoju funkčnosť.

Milosť pomáhajúca: Je vnútorná, nadprirodzená pomoc, ktorú Boh zdarma dáva človekovi na spôsob prechodného hnutia, aby vykonával spasiteľné skutky. Milosť konečného zotrvania vytrvalosti je súhrn všetkých vnútorných a vonkajších pomáhajúcich milostí, pomocou ktorých niekto môže vytrvať. Ani človek ospravodlivený nie je schopný prirodzenou silou uchrániť sa za dlhší čas všetkých všedných hriechov.

Milosť pomáhajúca - uzdravujúca je potrebná na premáhanie jednotlivých všeddných hriechov. Človek si vlastnými silami nemôže nadprirodzenú milosť ani získať, ani v sebe vzbudiť, ani zaslúžiť.

Posväcujúca milosť

Milosť posväcujúca je nadprirodzená kvalita, Boží ži­vot v nás. Milosť posväcujúca posväcuje človeka, robí ho dieťa­ťom Božím a dedičom neba. Milosť posväcujúca robí človeka mi­lým Bohu a podľa Pána Ježiša je „svadobným rúchom" (pórov. Mt 22,1-14), ktoré zaodieva nahotu ľudského srdca, duše, čo znázor­ňuje aj krstná košieľka. Posväcujúca milosť je nadprirodzený dar, ktorým Duch Svätý spôsobuje svätosť človeka.

Skutočným a jediným nešťastím pre človeka je spáchanie ťažkého hriechu, lebo spôsobuje vyhasnutie Božieho života v duši človeka, čiže stratu posväcujúcej milosti. Kto spácha ťažký hriech, stratil nadprirodzenú krásu svojej duše a premárnil sva­dobné rúcho svätosti.

Vykúpení sme všetci, ale či budeme aj spasení, to už záleží aj od každého jed­ného z nás. Totiž od toho, ako sa pričiníme a privlastníme si ovo­cie vykúpenia. Sv. Augustín aj nám hovorí: „Boh nás stvoril bez nás, ale nespasí nás bez nás."

Je nadprirodzený dar, ktorý nám nadobudol Ježiš Kristus svojou obetou a vlieva do duše nadprirodzené dary Ducha Svätého. Duch Svätý je prítomný v duši človeka svojou zvláštnou činnosťou ako jej účinná príčina a utvára i udržiava v duši človeka milosť a vliate čnosti. Ďalej je prítomný aj svojím bytím a existenciou.

Milosť posväcujúca je príčinou ospravodlivenia, nie samým ospravodlivením. Milosť posväcujúca dáva dobrým skutkom záslužnú hodnotu. Milosť Božia odpúšťa, ničí, odníma a zmýva hriech, čiže ho ničí v duši človeka úplne. Je dosť silná, aby nás očistila a posvätila. Účinkuje bez ohľadu na počet a veľkosť hriechov. Milosť síce neničí náklonnosť k hriechu zo zvyku, ale vždy vyhladí všetko zlo hriechu. Boh ju udeľuje, keď sa kajáme (krst a sviatosť zmierenia, príp. v samom okamihu dokonalá ľútosť) a odoberá keď ňou hriechmi opovrhujeme.

Vlastnosti milosti posväcujúcej:

• Neistota - nikto si nemôže byť istým svojím ospravodlivením bez zvláštneho zjavenia
• Nerovnakosť - milosť posväcujúca sa nerovnako nachádza ospravodlivaných a môže sa zveľaďovať dobrými skutkami
• Stratiteľnosť - milosť posväcujúca sa stráca každým smrteľným hriechom

Vliata láska sa stráca spolu s milosťou posväcujúcou. Kto by povedal, že keď sa hriechmi stráca milosť, stráca sa aj viera, nech je vyobcovaný. Nádej - strácame spolu so stratou viery alebo zúfalstvom. Vliate mravné čnosti a dary Ducha Svätého sa strácajú spolu so stratou milosti.

Ako získať a udržať posväcujúcu milosť

Za riadnych okolností Pán Ježiš udeľuje ľuďom svoju milosť prostredníctvom svätých sviatostí. On však nie je viazaný iba na sviatosti, ľuďom udeľuje svoju milosť i cestami, ktoré sú známe iba jemu samému. Z Kristovho ustanovenia ľudia dosahujú spásu „len v Cirkvi a prostredníctvom Cirkvi". Ako je k spáse nevyhnutná Božia mi­losť, takisto k spáse ľudí je potrebná aj Cirkev. Za riadnych okolností ľudia dosahujú spásu prostredníctvom svätých sviatostí. Za počiatok spásy sa pokladá svätý krst.

Pán Ježiš ustanovil a zveril svojej Cirkvi sedem sviatostí, kto­rých cieľom je oslava Boha, posväcovanie jednotlivých ľudí a bu­dovanie Cirkvi. Sviatosťami kresťanskej iniciácie sú: krst, birmovanie a Eucharistia. Sviatosťami uzdravenia sú: krst, poká­nie a pomazanie nemocných.

Na rozdiel od znakov v bežnom živote, ktoré len čosi naznačujú, ale naznačené nespôsobujú, pri sviatostných znakoch sa aj uskutočňuje to, čo sa naznačuje. Prijatím sviatostného znaku, ak len v prijímateľovi alebo vo vysluhovateľovi nie sú prekážky, sa udeľujú určité milosti, sviatosťou naznačené.

Napr.: pri krste sa obmytie nielen naznačuje, ale sa aj uskutočňuje. Z duše sa skutočne zmýva dedičný hriech a udeľuje sa milosť posväcujúca. Po skrúšenom vyznaní hriechov sa prostredníctvom kňazových slov odpúšťajú hriechy, vracia sa milosť posväcujúca, alebo sa rozmnožuje spolu s milosťami pomáhajúcimi. Pri svätej omši sa slovami kňaza chlieb a víno mení na pôvodcu všetkých milostí, na Krista. Mazaním čela krizmou sa pri birmovaní získava sila Ducha Svätého pri vyznávaní viery.

Výslovne upozorňujem, že tieto milosti sa udeľujú len pri platnom spôsobe vysluhovania sviatosti podľa pokynov Cirkvi, ktorá je rozdávateľkou a správkyňou Božích tajomstiev, ako nás upozorňuje svätý Pavol: „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev.“ (1 Kor 4,1.) Sviatosti sa nazývajú aj „tajomstvami viery“. To poznáme aj zo svätej omše, keď kňaz pri pozdvihovaní hovorí: „Hľa, tajomstvo viery!“ Nie je totiž možné pochopiť ľudským rozumom veľkosť ani jednej sviatosti.

Aby sme správne pochopili vznik a účinok sviatosti, musíme si dačo povedať z filozofie o tom, ako vzniká dajaké bytie, vec. Socha Mojžiša vznikla tak, že do matérie, látky (mramor) vytesal Michelangelo formu, tvar, podobu Mojžiša, ktorého mal predtým vo svojej fantázii, vo svojej predstave. Aj pri sviatostiach musíme rozlišovať matériu a formu sviatosti. Matériou krstu je liatie vody na hlavu krsteného, formou sú slová: M., ja ťa krstím... Matériou Sviatosti oltárnej je pšeničný chlieb a hroznové víno, formou sú konsekračné slová, ktoré nad nimi kňaz vyslovuje.

Účinnosť sviatosti závisí nielen od matérie a formy, ale aj od stavu, v akom sa nachádza ten, kto sviatosť prijíma alebo vysluhuje, a to od stavu dokonalosti lásky k Bohu. Čím je láska k Bohu dokonalejšia, tým je aj účinnosť pôsobenia sviatosti väčšia.

Sú sviatosti, ktoré môžeme prijímať v stave smrteľného hriechu. Je to krst a sviatosť zmierenia, lebo nimi sa hriechy odpúšťajú a získava sa milosť posväcujúca, ktorá je zdrojom nadprirodzeného života v nás. Prijímateľ si však musí vzbudiť ľútosť nad svojimi hriechmi. Hovoríme, že sú to „sviatosti mŕtvych“.

Nijakou inou sviatosťou sa milosť posväcujúca nezískava, ale len rozmnožuje a udeľujú sa iné pomáhajúce milosti. Pred pomazaním nemocných sa spravidla vysluhuje sviatosť zmierenia, ktorou sa odpúšťajú hriechy. Ak nie je možné vyslúžiť najprv sviatosť zmierenia, pomazaním nemocných sa odpúšťajú aj hriechy, ak chorý prejavil znak ľútosti.

Ak teda prijmeme birmovanie, sväté prijímanie, pomazanie nemocných, kňazstvo alebo manželstvo v stave smrteľného hriechu, milosť posväcujúca sa nemôže rozmnožiť (lebo v nás nie je) a nezískavame ani iné milosti, lebo milosť posväcujúca je predpokladom toho, aby mohli v nás tieto milosti pôsobiť. Hovoríme, že tieto sviatosti sú „sviatosťami živých“. Je to podobne ako v prirodzenom živote. Mŕtvemu nepomáhajú ani lieky, ani pokrmy, ktoré do neho niekto napcháva. Každé prijatie sviatosti živých v stave smrteľného hriechu je zneužitím sviatosti, a preto smrteľným hriechom.

Ak sa po takomto nehodnom prijatí úprimne vyspovedáme, získame milosť posväcujúcu. Aj sviatosti, ktoré sme predtým získali, v nás ožívajú a začínajú účinne pôsobiť. Ak napr.: svätokrádežne prijmeme sviatosť manželstva, milosť manželstva môže v nás začať pôsobiť až po tom, keď sa vyspovedáme z tejto svätokrádeže a z predchádzajúcich hriechov.

Každá sviatosť má svojho vysluhovateľa. Nemusí to byť vždy kňaz. Sviatosť krstu môže vysluhovať každý človek, aj nepokrstený. Sviatosť manželstva si vysluhujú sami snúbenci, ktorí manželstvo uzatvárajú. Pri iných sviatostiach musí byť vysluhovateľom kňaz (birmovanie, sviatosť zmierenia, Eucharistia a pomazanie nemocných).

Platnosť sviatosti nezávisí od svätosti vysluhovateľa! Aj hriešny kňaz môže platne odpustiť hriechy, aj hriešnik môže platne pokrstiť, aj hriešny biskup alebo pápež môže platne svätiť kňaza a slúžiť svätú omšu. Hovoríme platne, hoci to v uvedenom prípade robí nedovolene, hriešne. Každý, kto vysluhuje sviatosť v stave ťažkého hriechu, hreší proti úcte k sviatosti. To platí aj o manželoch, ktorí prijímajú manželstvo v stave smrteľného hriechu. Prijali ho platne, ale hriešne.

Na doplnenie tejto všeobecnej časti o sviatostiach chceme ešte pripomenúť, že niektoré sviatosti možno prijať v živote iba raz. Ich účinok totiž spôsobuje v duši nezmazateľný znak. Je to sviatosť krstu, ktorou sa rodíme pre nadprirodzený život, sviatosť birmovania, ktorá nás robí dospelými členmi Cirkvi, a sviatosť kňazstva, ktorá robí kňaza naveky účastným na večnom Kristovom kňazstve. Každá z týchto troch sviatostí nás intímnejšie včleňuje do Krista. Krstom sa „zaštepíme“ do Krista, čiže zrodíme v mystickom tele Kristovom. Birmovaním dospievame a stávame sa bojovníkmi za Krista a apoštolmi jeho náuky. Kňazstvom sa kňaz stáva „druhým Kristom“. A toto všetko sa môže stať s človekom iba raz. Preto sú tieto tri sviatosti neopakovateľné. Každú inú sviatosť možno prijať v živote viackrát, najmä sviatosť pokánia a Eucharistiu.

Milosť posväcujúcu vlieva do duše Duch Svätý: Duch Svätý je prítomný v duši človeka svojou zvláštnou činnosťou ako jej účinná príčina a utvára i udržiava v duši človeka milosť a vliate čnosti. Ďalej je prítomný aj svojím bytím a existenciou.

Milosť pomáhajúca: Je vnútorná, nadprirodzená pomoc, ktorú Boh zdarma dáva človekovi na spôsob prechodného hnutia, aby vykonával spasiteľné skutky. Milosť konečného zotrvania vytrvalosti je súhrn všetkých vnútorných a vonkajších pomáhajúcich milostí, pomocou ktorých niekto môže vytrvať. Ani človek ospravodlivený nie je schopný prirodzenou silou uchrániť sa za dlhší čas všetkých všedných hriechov.

Milosť pomáhajúca - uzdravujúca je potrebná na premáhanie jednotlivých všedných hriechov. Človek si vlastnými silami nemôže nadprirodzenú milosť ani získať, ani v sebe vzbudiť, ani zaslúžiť.

tags: #ziskat #posvacujucu #milost