Zjavenie Jána, známe aj ako Apokalypsa, je posledná kniha Nového zákona. Názov knihy naznačuje, že jej pravdepodobným autorom bol apoštol Ján, ktorý ako jediný z dvanástich apoštolov zomrel prirodzenou smrťou a ako posledný z nich. Mnohé predstavy v knihe sú podobné ako v židovských apokalypsách.
Ikona Apokalypsy - Jánovho videnia na ostrove Patmos
Autorstvo Zjavenia
Už od polovice 2. storočia sa štvrté evanjelium pripisovalo apoštolovi Jánovi, Zebedejovmu synovi, jednému z Dvanástich. Hlavnými svedkami tejto starokresťanskej tradície sú Irenej, Papiáš a Klement Alexandrijský. Túto tradičnú mienku aj dnes právom zastáva väčšina katolíckych exegétov.
Mnohí bádatelia z čisto literárno-kritických dôvodov popierajú, že by apoštol Ján bol priamym autorom štvrtého evanjelia. Niektorí (napr. aj katolícky exegéta R. Schnackenburg) myslia, že pravým autorom je jeden z Jánových učeníkov, iní zasa (napr. evanjelický exegéta W. G. Kummel) hovoria o neznámom helenistickom kresťanovi židovského pôvodu z tretej kresťanskej generácie. Hoci je možné, že posledná redakcia štvrtého evanjelia v dnešnej forme nepochádza bezprostredne od apoštola Jána, treba ho pokladať za pravého autora, lebo obsah a učenie spisu sa zakladá na "svedectve" Ježišovho učeníka, ktorý mal popri Petrovi popredné miesto medzi Dvanástimi a v prvotnej cirkvi.
Autorom evanjelia bol určite palestínsky Žid: aramejské slová prekladá do gréčtiny, presne a podrobne uvádza zemepisné údaje a dôkladne pozná židovské zvyky a názory.
Podľa záverov novších teologických prúdov Jánovo evanjelium sa obracia na kresťanských čitateľov, ktorí už mali základné poznatky o Kristovi, aby im pomohlo k plnšiemu životu viery v Ježiša Krista, Božieho Syna. Podľa tradície bolo napísané pre kresťanov v Malej Ázii pravdepodobne medzi r. 90 a 100 po Kr. Odtiaľ sa rýchlo rozšírilo do Sýrie a Egypta, ako o tom svedčí Rylandsov papyrus (z 2. stor.), Egertonov papyrus (z okolo r. 150) a Bodmerove papyrusy (zo začiatku 3.stor.)
Obsah a Rozdelenie
Tematický plán Jánovho Evanjelia možno v hlavných črtách naznačiť takto:
- Prológ (1, 1-18)
- Ježiš sa zjavuje svetu svojimi zázrakmi a rečami (1, 19-12, 50)
- Začiatky Ježišovho zjavenia
- Ježišov boj proti nevere židov v Galilei
- Vrchol Ježišovho sebazjavenia a sporu so židmi
- Ježiš sa zjavuje ako Mesiáš v utrpení, v smrti a vo víťazstve nad ňou (13, 1-20, 3)
- Ježiš sa lúči so svojimi učeníkmi
- Ježišov návrat k Otcovi
- Zjavenie zmŕtvychvstalého Ježiša (20, 1-29) a záverečné slová evanjelistu, cieľ evanjelia (20, 30-31)
Teologický Význam Jánovho Evanjelia
Podľa záverečných slov autora, adresovaným čitateľom, posledné evanjelium bolo "napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene" (20, 31). Autorovi teda šlo predovšetkým o vieru v Ježiša, Božieho Syna (kristologická výpoveď), a o spásonosný význam tejto viery (soteriologická výpoveď), pričom kristológia stojí v službách soteriológie.
Pravdu, že Ježiš je Mesiáš, zdôrazňuje Ján na viacerých miestach a potvrdzuje ju Ježišovými "znameniami". Zároveň však vyzdvihuje, že Ježiš prevyšuje mesiášske očakávania Židov a dokazuje to najmä dvoma titulmi: "Syn človeka" a "jednorodený" Syn. Vrcholom Jánovej kristológie je náuka o Logose ("kristológia Slova").
Jánovo evanjelium viac ako ostatné novozákonné spisy zdôrazňuje spásonosný význam vtelenia, ktoré je základom celého Ježišovho vykupiteľského diela, uskutočneného najmä smrťou na kríži. Tajomstvo Kristovej smrti sa sviatostne sprítomňuje v krste (hl. 3), v Eucharistii (hl. 6) a v odpustení hriechov (hl. 20). Človek má účasť na spáse svojou vierou, ktorá je spolu s láskou základnou požiadavkou spásy.
Posolstvo Zjavenia apoštola Jána
Kniha je chápaná na pozadí dramatických skúseností siedmich ázijských cirkví (Efez, Smyrna, Pergamo, Tyatira, Sardy, Filadelfia, Laodicea), ktoré na konci 1. storočia museli čeliť neľahkým problémom, týkajúcim sa ich svedectva o Kristovi. Na ne sa Ján obracia so živou pastoračnou citlivosťou vo vzťahu k prenasledovaným kresťanom, ktorých povzbudzuje, aby ostali pevní vo viere a nestotožňovali sa so svetom. Jeho cieľ spočíva v konečnom odhalení zmyslu ľudskej histórie, počínajúc smrťou a vzkriesením Krista.
Jedna z hlavných vízií Zjavenia apoštola Jána predstavuje Baránka v okamihu, kedy otvára knihu, ktorá bola dovtedy zapečatená 7 pečaťami, ktoré nik nebol schopný rozlomiť. Ján je dokonca predstavený ako ten, kto plače, a to preto, lebo nie je nikto, kto by bol hoden otvoriť túto knihu a čítať ju.
Uprostred vízií, ktoré predstavuje Zjavenie apoštola Jána je veľmi významná aj tá, ktorá poukazuje na Ženu, rodiacu chlapca, doplnená tou o drakovi, ktorý bol zvrhnutý na zem, ale ešte veľmi silný. Táto Žena predstavuje Máriu, Matku Vykupiteľa, ale predstavuje zároveň aj celú Cirkev, Boží ľud všetkých čias, Cirkev, ktorá rodí vo všetkých časoch s veľkou bolesťou Krista, vždy nanovo, a je vždy ohrozovaná mocou Draka. Zdá sa bezbranná, slabá, ale hoci je ohrozovaná, prenasledovaná Drakom, je tiež ochraňovaná Božou útechou. A táto Žena na konci víťazí. Nie drak. Tu je veľké proroctvo tejto knihy, ktoré nám dáva dôveru!
Z tohto dôvodu Zjavenie apoštola Jána, hoci je preniknuté neustálymi poukazmi na utrpenie a súženie - čo predstavuje tienistú stránku skutočnosti - je zároveň presiaknuté aj častými chválospevmi, ktoré predstavujú takmer žiarivú tvár dejín.
Svätý Otec Benedikt XVI. 11. októbra 2010 v úvodnej meditácii na synode biskupov o východných cirkvách v Ríme hovoril veľmi naliehavo o cene zvrhnutia falošných božstiev, ktoré sa dnes usádzajú na tróne sveta, takto: „Pomyslime na veľké mocnosti dnešných dejín, na anonymný kapitál, ktorý zotročuje ľudí, ktorý nepatrí ľuďom, ale je to skôr anonymná moc, ktorej ľudia slúžia a ľudí sužuje a dokonca ich ničí. Jedná sa o ničivú moc, ktorá ohrozuje svet. Potom sú to teroristické ideológie. Zdanlivo v mene Božom sa uplatňuje moc, ale to nie je Boh: sú to falošní bohovia, ktorých je treba demaskovať. A potom sú to drogy, táto moc, ktorá ako žravá beštia naťahuje svoje pazúry do všetkých častí zeme a prináša skazu: nie sú to božstvá, ani falošné božstvá a musia byť zhodené..."
Význam Liturgie
V našom texte sme videli práve v 24 starcoch a 4 bytostiach symbolické vzory, cez ktoré celé stvorenie oslavuje stvoriteľskú a spásnu aktivitu Boha. Každá bohoslužba je predsieňou neba, cez gestá a slová sa spájame s Božím svetom. Liturgia je anticipáciou, preddavkom, nebeskej liturgie. Kristu otvoril dvere neba a tieto dvere zostávajú otvorené navždy, modlitby, ktoré prednášame pri bohoslužbe, sú pozdvihnuté a spájajú sa s nebeskou liturgiou. Liturgia nie je teda len stretnutím skupiny ľudí, ktorá si urobí slávnosť a venuje sa v nej predovšetkým sebe. Zaraďujeme sa ňou do celého spoločenstva celej Cirkvi, čo naznačuje 24 starcov a tiež aj do spoločenstva svätých. My sa v nej pripájame k chóru vzývajúcich. Vieme, že nie sme sami, ale že sa pridávame k spevu iných a že hranica medzi nebom a zemou sa naozaj stiera.
Katolícka liturgia pochopila úlohu starcov aj tým spôsobom, že do prvej eucharistickej modlitby (do tzv. Rímskeho kánona, ktorý vznikol približne v 4. storočí) vsunula dlhý zoznam 24 svätcov (začína sa od Petra, Pavla, Ondreja, Jakuba a na záver spomína Kozmu a Damiána). Liturgia je pre nás dar, ktorý nemožno svojvoľne manipulovať, spájame sa ňou s nebeskou liturgiou a prebúdza v nás úprimný zmysel pre posvätnosť.
Text nám pomáha pochopiť, že neviditeľný Boh dáva hlboký zmysel celému svetu a neviditeľný svet je výsostnou skutočnosťou. Viera v jediného stvoriteľa, žijúceho na veky vekov je spôsob, akým človek zaujíma postoj k celej skutočnosti. Viera v Boha nie je iba poznanie, ale je to dávanie zmyslu, bez ktorého je človek a stvorenie nepochopiteľné. Viera ako dávanie zmyslu predchádza ľudské hodnotenie a konanie. Z tohto Božieho zmyslu, slov a lásky všetko žije. Bez neho sa nedá žiť, aj keď má človek všetko pohodlie a dostatok. Zmysel celého stvorenia a vesmíru je daný Bohom, zmysel teda nepochádza z poznania. Človek si ho nemôže utvoriť, môže ho iba od Boha prijať. Prijatie tohto zmyslu stojí na pozadí našej oslavy Boha. Veriť znamená odovzdať sa tomuto zmyslu, ktorý podopiera mňa i svet. Veriť znamená chápať našu existenciu ako odpoveď na to, čo robí Boh, keď podopiera a udržiava všetky veci.
Kresťanská viera aj na základe dnešného textu knihy Zjavenia nám hovorí, že neviditeľné je v konečnom dôsledku skutočnejšie ako viditeľné, a že tento neviditeľný svet má prvé miesto v živote. Starci a bytosti žasnú práve z tejto skutočnosti. Vierou súhlasíme, že svet má duchovný základ. Práve tento zmysel sveta je dôvodom k oslave a vďake k Bohu. Viera nám umožňuje stretnutie s Bohom, ktorý je na pozadí zmyslu a zámeru sveta.
Pane Ježišu, uvedomujem si s vierou, že otvorené dvere na nebi znamenajú pre mňa radostnú nádej mnohorakým spôsobom. Nebo má otvorené dvere, tými dverami si Ty sám, veď si povedal: „Ja som brána. Pane, Ty si moja nenahraditeľná brána. Cez Teba som vstúpil pred Boží trón a dostal som dar byť ponorený do mora, ktoré je pred Božím trónom. Vo sviatosti krstu, čistá voda ako krištáľ, voda z mora Božej milosti ma obmyla, očistila ma od hriechov a bol som prijatý do Božej rodiny (porov. Apringio, Trattato sullʼApocalisse 2). Aj mne si pri krste a potom aj pri každom odpustení hriechov povedal a znova mi hovoríš: Vystúp sem. (porov. Zjv 4,1). Poď vyššie. Pri krste si ma pozval a znova ma pozývaš, aby som hľadal to, čo je hore, aby som myslel na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi (porov.
Pane Ježišu, ďakujem Ti, že ma pozývaš k pravdivému pohľadu na seba samého. Ján videl, ako pred Tebou skladajú vence zo svojich hláv starci. Uznali, že za všetko vďačia Tebe (porov. Primasio, Commento allʼApocalisse 1, 4, 248-266). Aj ja za všetko v poriadku prirodzenom a v poriadku nadprirodzenom vďačím Tebe. „Čo máš, čo si nedostal?“ (1Kor 4,7), pýta sa aj mňa svätý Pavol, keď na to zabúdam. Starci skladajú svoje vence, uctievajú si Božie rozhodnutia, tak aj v modlitbe a aj v skutkoch chcem skladať veniec pred Bohom: Otče, buď Tvoja vôľa ako v nebi tak i na zemi (porov.
Sv. Ján bol najmladším spomedzi apoštolov. Narodil sa pravdepodobne v Betsaide. Jeho otec bol rybárom, zrejme zámožnejšie situovaným, pretože zamestnával viacerých ľudí. Keď Ježiš povolal Jána a jeho brata Jakuba, oni hneď zanechali všetko a šli za ním. Ján bol jediným učeníkom, ktorý zostal s Ježišom až do poslednej chvíle jeho života tu na zemi. Jemu zveril Pán svoju Matku. Podľa tradície sa po vzkriesení Krista Ján usadil v Efeze aj s Máriou, Ježišovou Matkou. Napísal štvrté evanjelium, tri listy a Apokalypsu (Zjavenie apoštola Jána). Založil viacero prvokresťanských spoločenstiev v Malej Ázii. Ako jediný z apoštolov nezomrel mučeníckou smrťou, hoci ho raz chceli otráviť jedom naliatym do vína a na rozkaz cisára Domiciána ho hodili do suda s vriacim olejom. Avšak nič mu neuškodilo. Potom musel odísť do vyhnanstva na ostrov Patmos.
Kristus zveril svoju matku Máriu Jánovi a Jána zároveň zveril Márii. Chceli ho zabiť otráveným vínom i hodením do horúceho oleja, ale nič mu neuškodilo. Dnes je život mladého človeka taktiež v ohrození mnohými formami. Preto mladí dnes, podobne ako sv.