Svätý Pavol, apoštol národov, je jednou z najvýznamnejších postáv v dejinách kresťanstva. Jeho život, plný obrátení, misijných ciest a utrpenia, zanechal nezmazateľnú stopu v šírení evanjelia. Sviatok sv. Pavla sa slávi 29. júna a 25. januára, kedy si pripomíname jeho obrátenie.
Svätí Peter a Pavol sú často označovaní za dva veľké „piliere Cirkvi“. Každý z nich zohral mimoriadne dôležitú úlohu pri formovaní prvotnej Cirkvi.
Detstvo a mladosť
Sv. Pavol sa narodil niekedy v rokoch 5-10 po Kristovi v Tarze v Cilícii (južné Turecko) v židovskej rodine, ktorá požívala práva rímskeho občianstva. Rodičia mu dali dve mená: Šavol (Saulus - meno prvého židovského kráľa) a Pavol (Paulus - malý). Pri obriezke dostal meno Šavol (hebr. Šaúl = »vyprosený od Jahveho«, »vytúžený«), ale od mladosti mal aj vedľajšie rímske meno Pavol (lat. Paulus = malý, nepatrný). Od narodenia bol rímsky občan (porov. Sk 22, 27 n.).
Dostal vynikajúce vzdelanie, najprv v samotnom Tarze v helenistickej škole a neskôr v Jeruzaleme pri nohách slávneho učiteľa Gamaliela. Pod jeho vedením Pavol nadobudol dokonalú znalosť Zákona, osvojil si rabínsky spôsob myslenia a vykladania Písma, ako aj pravovernú židovskú zbožnosť (porov. Sk 22, 3). Popritom - ako správny Žid - sa vyučil stanárskemu remeslu. Vyučil sa remeslu tkáča stanov a toto remeslo vykonával aj v čase svojich apoštolských ciest, aby nebol pri svojej misionárskej činnosti nikomu na ťarchu (porov. Sk 18, 3; 1 Sol 2, 9; 1 Kor 4, 12 a inde). V prvom rade však ostal dôsledným, až fanatickým farizejom.
Zdá sa, že nebol ženatý (porov. 1 Kor 7, 7) a po zdravotnej stránke trpel slabosťou a dajakou nám neznámou nepríjemnou chorobou (porov. Gal 4, 13 n.; 2 Kor 12, 7-10).
Obrátenie svätého Pavla
Zahorel nenávisťou proti novému učeniu, ktoré hlásal Ježiš Kristus a jeho apoštoli. Bol pri kameňovaní sv. Štefana. Nekameňoval ho síce priamo, ale strážil šaty katom. Potom si vymohol dovolenie na prenasledovanie kresťanov aj v Damasku. No na ceste do tohto mesta sa mu zjavil sám Ježiš Kristus. Na tri dni z toho oslepol, ale potom sa dal pokrstiť a niekoľko dní nato už ohlasoval v synagógach Ježiša Krista a rozprával o tom, čo sa mu prihodilo.
Židom sa to nepáčilo a chceli ho zabiť. On im však ušiel (jeho učeníci ho spustili v koši cez hradby - Sk 9,19-25) a odišiel na juh do púšte, ktorá siaha až do Arábie, aby sa pripravil na apoštolský úrad. Asi po troch rokoch sa vrátil späť do Damasku a odtiaľ do Jeruzalema, aby vyhľadal apoštolov. Avšak každý sa ho bál - kvôli jeho povesti prenasledovateľa kresťanov. Vtedy sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom Petrovi a Jakubovi a porozprával im, ako si Pavol počínal v Ježišovom mene. Z Jeruzalema odišiel Pavol asi na štyri roky do Tarzu.
Pavol po svojom krste ukončil pôst a „potom prijal pokrm a zosilnel. Niekoľko dní zostal s učeníkmi v Damasku a hneď v synagógach ohlasoval Ježiša, že je Božím Synom“ (Sk 9,19.20). Smelo hlásal, že Ježiš Nazaretský je dlhoočakávaný Mesiáš, ktorý „zomrel za naše hriechy podľa Písem... bol pochovaný... tretieho dňa vzkriesený,“ a potom ho videli dvanásti učeníci a iní. „Poslednému zo všetkých,“ povedal Pavol ďalej, „ako nedochôdčaťu zjavil sa aj mne“ (1 Kor 15,3.4.8).
Pavlove dôkazy z proroctiev boli tak presvedčivé a Božia moc sprevádzala jeho úsilie tak zjavne, že Židia žasli a nevedeli, čo na to povedať. Správa o Pavlovom obrátení Židov veľmi prekvapila. Práve ten, ktorý prišiel do Damasku „s mocou a s dovolením veľkňazov“ (Sk 26,12), zatýkal a stíhal veriacich, (123) teraz káže evanjelium o ukrižovanom a vzkriesenom Spasiteľovi, posilňuje ruky jeho učeníkov a stále privádza nových stúpencov k viere, ktorej donedávna tak zúrivo odporoval.
Pavol bol dosiaľ známy ako horlivý obhajca židovského náboženstva a ako neúnavný prenasledovateľ Ježišových nasledovníkov. So svojou odvahou, samostatnosťou a vytrvalosťou, nadaním i vzdelaním mohol sa uplatniť takmer všade. Všetko vedel mimoriadne jasne zdôvodniť a svojím uštipačným výsmechom protivníka priviesť do nezávideniahodného postavenia. Židia teraz videli, že tento mladý, neobyčajne sľubný muž sa spája s tými, ktorých kedysi prenasledoval, a neohrozene káže v Ježišovom mene.
Keď Pavol kázal o Kristovi v Damasku, užasli všetci, čo ho počuli, a vraveli: „Nie je to ten, (124) čo v Jeruzaleme prenasledoval tých, čo vzývali toto meno? A neprišiel sem na to, aby ich v putách odviedol k veľkňazom?“ (Sk 9,21). Pavol vyhlásil, že vieru nezmenil z náhleho popudu či z fanatizmu, ale že o tejto zmene rozhodol presvedčivý dôkaz. Vo svojom výklade evanjelia sa snažil objasniť proroctvá, týkajúce sa Kristovho prvého príchodu. Presvedčivo ukázal, že tieto proroctvá sa doslova vyplnili v Ježišovi Nazaretskom. Základom jeho viery bolo spoľahlivé prorocké slovo.
Pavol neprestával vyzývať svojich udivených poslucháčov, „aby sa kajali, obrátili sa k Bohu a konali skutky hodny pokánia,“ a pritom „bol čoraz silnejší a miatol Židov, čo bývali v Damasku, lebo dokazoval, že toto je Mesiáš“ (Sk 26,20; 9,22). Mnohí si však zatvrdili srdce a nechceli odpovedať na jeho posolstvo. Čoskoro sa však ich úžas nad jeho obrátením zmenil na takú nenávisť, akou nenávideli Ježiša. Odpor voči Pavlovi tak zosilnel, že vo svojej činnosti v Damasku už nemohol pokračovať. Nebeský posol mu dal pokyn, aby na čas odišiel „do Arábie“ (Gal 1,17), kde našiel bezpečné útočisko.
Pavol mal v púštnej samote veľkú príležitosť o všetkom nerušene uvažovať a rozjímať. Pokojne sa zamýšľal nad svojou minulosťou a úprimne sa za ňu kajal. Celým srdcom hľadal Boha a hľadať neprestal, kým nemal úplnú istotu, že Pán jeho pokánie prijal a hriech mu odpustil. Túžil po uistení, že Ježiš bude s ním v jeho nastávajúcej službe. Zbavil sa predsudkov (125) a opustil tradície, ktoré dosiaľ poznamenávali jeho život, a prijal poučenie zo zdroja pravdy. Ježiš mu bol spoločníkom, utvrdzoval ho vo viere a obdaril ho veľkou mierou múdrosti a milosti. Keď sa ľudský duch spojí s Božím Duchom, konečné s Večným, účinok tohto spojenia na ľudské telo, myseľ a dušu je nedoceniteľný. Takéto spojenie je zdrojom najvyššieho vzdelania. Taká je Božia metóda rozvoja. „Spriateľ sa s ním a ži v pokoji, tým príde k tebe blaho“ (Jób 22,21) - také je Božie posolstvo ľudstvu.
Pavlovo vznešené poslanie, o ktorom sa dozvedel z rozhovoru s Ananiášom, doliehalo naňho stále tiesnivejšie. Keď sa Pavol pri slovách „Brat Saul, pozeraj!“ (Sk 22,3) prvýkrát podíval do tváre tohto zbožného muža, Ananiáš mu z vnuknutia Ducha Svätého povedal: „Boh našich otcov ťa predurčil, aby si poznal jeho vôľu, videl Spravodlivého a počul hlas z jeho úst. Lebo budeš pred všetkými (79) ľuďmi svedkom toho, čo si videl a počul. A teraz - čo čakáš! Vstaň, daj sa pokrstiť, zmy svoje hriechy a vzývaj jeho meno!“ (Sk 22,13-16). Tieto slová sa zhodovali s tým, čo sám Ježiš povedal Saulovi, keď ho zastavil na ceste do Damasku: „Vstaň a stoj na nohách; lebo som sa ti na to zjavil, aby som ťa ustanovil za služobníka a svedka toho, čo si videl, i toho, čo ti ešte zjavím. Budem ťa chrániť pred ľuďom (126) aj pred pohanmi, ku ktorým ťa posielam otvoriť im oči, aby sa od tmy obrátili k svetlu a od satanovej moci k Bohu, a tak dosiahli odpustenie hriechov a podiel medzi posvätenými vierou vo mňa“ (Sk 26,16-18).
Keď Pavol o tom všetkom uvažoval, stále jasnejšie chápal zmysel toho, že bol „z Božej vôle povolaný za apoštola Krista Ježiša“ (1 Kor 1,1). Bol „ustanovený za apoštola nie ľuďmi ani prostredníctvom človeka, ale Ježišom Kristom a Bohom Otcom, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych“ (Gal 1,1). Veľkosť diela, ku ktorému bol povolaný, viedla ho k dôkladnému skúmaniu Písma, aby mohol kázať evanjelium „nie v múdrosti slova, aby nebol vyprázdnený Kristov kríž“, „ale v prejavoch Ducha a moci“, aby sa viera poslucháčov „nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci“ (1 Kor 1,17; 2,4.5). Pavol pri skúmaní Písma dospel k poznaniu, že „nie je veľa múdrych podľa tela, ani veľa mocných, ani veľa urodzených, ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil mocných, čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval“ (1 Kor 1,26-29).
Keď teda Pavol videl múdrosť sveta vo svetle kríža, rozhodol sa, že nechce (127) „nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (1 Kor 2,2). Pavol počas celej svojej služby nikdy nestratil zo zreteľa zdroj svojej múdrosti a sily. Po rokoch ho možno počuť, ako stále zvestuje: „Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Fil 1,21). Inokedy znova: „A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Ježiša Krista, môjho Pána. Preňho som všetko stratil... aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista - spravodlivosťou z Boha, založenou na viere, - aby som poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení“ (Fil 3,8-10).
Z Arábie sa Pavol „vrátil do Damasku“ (Gal 1,17) a „smelo si v Damasku počínal v Ježišovom mene“ (Sk 9,27). Keďže Židia (80) nemohli odporovať múdrosti jeho dôkazov, „uzniesli sa, že ho zabijú“ (Sk 9,23). Vo dne i v noci strážili brány mesta, aby im nemohol ujsť. V tejto tiesnivej chvíli učeníci prosili Boha o pomoc a nakoniec „ho v noci vzali a v koši spustili cez hradby“ (Sk 19,23-25).
Pavol sa po svojom úteku z Damasku odobral do Jeruzalema. Od jeho obrátenia uplynuli už tri roky. Hlavným zámerom návštevy Jeruzalema bolo, ako neskôr povedal, „zoznámiť sa s Petrom“ (Gal 1,18).Po príchode do mesta, v ktorom bol predtým známy ako „Saul prenasledovateľ“, „pokúsil sa spojiť s učeníkmi, ale všetci sa ho báli, lebo neverili, (128) že je učeníkom“ (Sk 9,26). Pripadalo im zaťažko uveriť, že tento zúrivý farizej, ktorý chcel všemožne zničiť cirkev, by sa mohol stať Ježišovým úprimným nasledovníkom. „Tu sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom a porozprával im, ako na ceste videl Pána a že s ním hovoril a ako smelo si v Damasku počínal v Ježišovom mene“ (Sk 9,26.27). Keď to učeníci počuli, prijali Pavla ako jedného z nich. Čoskoro sa dôkladne presvedčili o pravdivosti jeho kresťanskej skúsenosti.
Budúci apoštol pohanov bol teraz v meste, kde žilo mnoho jeho bývalých priateľov, a práve týmto židovským vodcom chcel Pavol objasniť proroctvá o Mesiášovi, ktoré sa splnili príchodom Spasiteľa. Pavol si bol istý, že títo učitelia Izraela, s ktorými sa kedysi tak dobre poznal, sú práve tak úprimní a čestní ako on. Zle však odhadol ducha svojich židovských bratov a jeho nádej na ich skoré obrátenie sa zmenila na trpké sklamanie. Hoci „rozprával a prel sa aj s Helenistami“, predstavitelia židovskej cirkvi nechceli veriť, „oni ho chceli zabiť“ (Sk 9,39). To Pavla nevýslovne zarmútilo. Ochotne by bol obetoval aj život, keby bol mohol aspoň podaktorých priviesť k poznaniu pravdy. So zahanbením spomínal na svoj podiel pri umučení Štefana. Preto teraz obhajoval pravdu, pre ktorú Štefan zomrel, (129) a všemožne sa snažil zotrieť poškvrnu, ktorá zostala na tom, ktorý bol falošne obvinený.
Pavol sa modlil v chráme za tých, čo nechceli uveriť, keď - ako neskôr napísal - padol do vytrženia. Zjavil sa mu nebeský posol a povedal: „Ponáhľaj sa a rýchlo odíď z Jeruzalema, lebo neprijmú tvoje svedectvo o mne“ (Sk 22,18). Pavol bol odhodlaný zostať v Jeruzaleme, aby mohol čeliť odporu. Útek pokladal za zbabelosť. Zostal by tu, aby niektorých tvrdošijných Židov presvedčil o pravde evanjelijného posolstva, aj keby ho ďalší pobyt v tomto meste mal stáť život. Preto odpovedal: (81) „Pane, oni vedia, že ja som zatváral do väzenia a bil po synagógach tých, čo verili v teba. A keď vylievali krv tvojho svedka Štefana aj ja som bol pri tom, schvaľoval som to a strážil som šaty tým, čo ho zabíjali.“
To sa však nezhodovalo s Božím zámerom, aby si Pánov služobník zbytočne ohrozil život. Nebeský posol odpovedal: „Choď, lebo ťa pošlem ďaleko medzi pohanov“ (Sk 22,l9-2l). Keď sa bratia dozvedeli o tomto videní, urýchlili Pavlov tajný útek z Jeruzalema v obave, že ho Židia zabijú. „Odviedli ho do Cézarey a poslali do Tarzu“ (Sk 9,30). Po Pavlovom odchode násilný odpor Židov načas poľavil a cirkev mala načas pokoj a pripojilo sa k nej mnoho veriacich.
Misijné cesty svätého Pavla
V Antiochii dostal milosť, že bol „uchvátený až do tretieho neba“. Aby však nespyšnel, bol mu daný do tela osteň, satanov posol, aby sa nevyvyšoval. (2 Kor 12) Z Antiochie sa potom vrátil do Jeruzalema, kde bol spolu s Barnabášom „oddelený“, to znamená, že ich oficiálne poverili hlásať evanjelium. „Oddeliť“ znamená v našom zmysle vysvätiť.
V roku 47-48 spolu s Jánom Markom (Marek evanjelista) a Barnabášom vykonal prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe). Založili nové cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa prenasledovania. Druhá misijná cesta sa udiala v rokoch 49-52 v spoločnosti Sílasa do Malej Ázie a na európskom kontinente (Filipy, Solún, Atény a Korint). Počas tretej misijnej cesty (53-58) sa tri roky zdržal v Efeze.
Prostredníctvom spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole. Kvôli prenasledovaniu musel z Efezu odísť cez Macedónsko do Korintu. Späť do Jeruzalema sa vrátil cez Macedónsko, Troadu, Milét, Týrus a Cézareu. Zažil mnoho utrpenia, sklamania, ale aj radosti z apoštolátu a služby Bohu (2 Kor 11,16-33).
Barnabáš ho z Tarzu priviedol znovu do Antiochie v Sýrii (porov. Sk 11, 25) a spolu s ním v čase hladu zaniesol podporu kresťanom v Jeruzaleme (porov. Sk 11, 27-30). Keď sa vrátili, Duch Svätý ich určil na misie medzi pohanmi (porov. Sk 13, 1-3).
V r. 47-48 vykonal s Barnabášom a Jánom Markom prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (porov. Sk 13, 1 - 14, 26). V jednotlivých mestách (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe) založili cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa príkorí pre evanjelium. Po návrate r. 49 sa Pavol s Barnabášom zúčastnil na Jeruzalemskom apoštolskom sneme (porov. Druhá misijná cesta (r. 49-52; porov. Sk 15, 36 - 18, 22) apoštola Pavla v spoločnosti Sílasa (neskoršie Timoteja) viedla do Malej Ázie a odtiaľ na európsky kontinent (Filipy, Solún, Atény, Korint), kde založil významné kresťanské obce. Počas svojho pobytu v Korinte Pavol napísal Prvý a Druhý list Solúnčanom.
Na tretej misijnej ceste (r. 53-58; porov. Sk 18, 23 - 21,16) sa Pavol zdržal tri roky v Efeze, kde pôsobil s veľkým úspechom (porov. Sk 19, 1 - 20, 1; 1 Kor 16, 9) a prostredníctvom svojich spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole (porov. Kol 1, 7; 2, 1; 4, 13). V Efeze napísal List Galaťanom, Prvý list Korinťanom a pravdepodobne aj List Filipanom. Prenasledovanie ho prinútilo odísť z Efezu cez Macedónsko (tu napísal Druhý list Korinťanom) do Korintu (porov. Sk 20, 3).
V Jeruzaleme ho zatkli a strávil dva roky vo väzení (r. 58-60) v Cézarei, v sídle rímskeho prokurátora, ktorým bol vtedy Félix a po ňom Festus. Z väzenia napísal List Kolosanom, Efezanom a Filemonovi. Aby sa vyhol židovskému súdu, odvolal sa na cisára a prokurátor ho poslal loďou do Ríma (porov. Sk 23, 23 - 28, 14). V Ríme sa Pavol zdržal ako väzeň dva roky (r. 61-63; porov.
Podľa istých náznakov v Pastorálnych listoch a v cirkevnej tradícii Pavol sa z rímskeho väzenia vyslobodil, ohlasoval evanjelium v Španielsku, ako už dávno predtým túžil (porov. Rim 15, 28), a potom vykonal cestu na Východ (Efez, Kréta, Macedónsko...; porov. 1 Tim 1, 3; 2 Tim 4, 13; Tít 3, 12; 1 Tim 3, 14; 4, 13; 2 Tim 1, 4). V Efeze nechal Timoteja a na Kréte Títa, aby zorganizovali tamojšie cirkevné obce, a v Macedónsku napísal Prvý list Timotejovi a List Títovi. V Malej Ázii Pavla pravdepodobne zatkli (v Troade? alebo v Efeze?) a previezli do rímskeho väzenia, kde r.
Prečo Pavol zmenil svoj život a stal sa misionárom?
Uväznenie a smrť
V Ríme bol vo väzení, jeho jediným verným spoločníkom bol Lukáš (evanjelista). Posledné roky jeho života sú však pre nás zahalené tajomstvom. Pravdepodobne ho v Ríme z väzenia prepustili, počas Nerónovho prenasledovania kresťanov asi nebol v Ríme, snáď bol vtedy v Španielsku alebo na Východe. Bol v Macedónsku, Efeze, v Miléte, v Troade, na Kréte a zrejme aj v Nikapole, kde ho asi znovu uväznili a odviedli do Ríma (asi r. 67). Je s ním iba Lukáš. Po odsúdení ho sťali mečom pravdepodobne na mieste v blízkosti Ostijskej cesty. Toto miesto sa volá Tre Fontane a dnes tam stojí kostol a kláštor trapistov.
Podľa tradície ho pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku. Namiesto nej tam teraz stojí nádherná bazilika sv.
Listy svätého Pavla
Trinásť listov, ktoré sa v Novom zákone uvádzajú pod menom apoštola Pavla, je dôkazom jeho pastierskej starostlivosti o cirkevné spoločenstvá, ktoré založil a s ktorými ostal aj po svojom odchode v neprestajnom styku. Pavlove listy sú podmienené konkrétnou životnou situáciou adresátov. Preto majú príležitostný a osobný ráz a sú adresované určitej kresťanskej obci alebo jej predstaviteľom. Pavlove spisy sú teda ozajstnými listami a nemožno o nich hovoriť ako o umelými literárnymi výtvormi, čiže epištolách. Na druhej strane však nie sú súkromnou korešpondenciou, lebo prvotná Cirkev ich prijala do kánonu inšpirovaných spisov a tým uznala všeobecnú platnosť ich učenia pre celú Cirkev a pre všetky časy. Obsahujú základné pravdy kresťanského života a ich aplikáciu na životné potreby a problémy jednotlivých cirkevných spoločenstiev v daných historických podmienkach.
Pavol je autorom mnohých listov, no nie všetky sa zachovali. Pavol sa vo svojich listoch usiluje na základe teologickej náuky riešiť konkrétne problémy kresťanských spoločenstiev a viesť veriacich k vyspelosti viery a kresťanského života. Pavol však nie je systematickým teológom. Nepodáva globálny súhrn svojej teológie ani v Liste Rimanom, ktorý je najlepšou syntézou »Pavlovho evanjelia«.
Pavol vo svojich listoch často používal materiál, ktorý adresáti už poznali z prvotného ohlasovania evanjelia, z katechetického vyučovania, z liturgie atď. a ktorý už spravidla jestvoval ako presne ustálený text v podobe literárnych foriem a formúl.
Autentické listy
- Rim
- 1 Kor
- 2 Kor
- Gal
- Flp
- 1 Sol
- Flm
Deuteropavlovské listy
O ich autentickosti odborníci diskutujú.