Vodné mlyny vznikali pri riekach a potokoch, ktoré mali dostatočné množstvo vody. So sídlami ich spájali cesty, udržiavané mlynármi. Mlyny sa budovali na miestach mimo sídiel aj preto, aby hluk, prašnosť a nočná práca v nich nerušili obyvateľov obce. Mlynárska profesia si vyžadovala znalosť tesárskej práce, pretože mlynári si zväčša mlyny sami stavali, zabezpečovali ich prevádzku, realizovali opravy a udržiavali prevodné a pohonné zariadenia mlyna v chode.
Pri mlynoch si postupne budovali aj prídavné hospodárske zariadenia, ako stupy, valchy a píly. Mlynári vedeli vystavať mlynárske hate, náhony, kanály a upraviť pôvodný tok riek tak, aby vyťažili čo najviac z pritekajúcej vody. Na spodných tokoch riek boli niekedy mlyny ohrozované vysokým stavom vody, preto mlynári ako prevenciu proti povodniam budovali početné rybníky, o ktoré sa starali a výťažok z nich prislúchal miestnemu mlynárovi.
Vodný mlyn
Mlynári boli v novoveku povinní pre panstvo vykŕmiť každoročne určené množstvo prasiat a museli odovzdávať stanovené množstvo mlynárskych výrobkov. Za zomletie obilia zasa mlynári vyberali od svojich zákazníkov poplatok vo forme obilia alebo múky. Ich skúsenosti pri stavbách mlynov využívali zemepáni aj pri rôznych stavbách mostov, hradov, kaštieľov a zámkov.
Mlynári ako kvalifikovaní remeselníci boli vzhľadom k iným poddaným vo výhodnejšom postavení. Boli síce závislí od zemepána, ale patrili k majetnejšej vrstve vidieckeho obyvateľstva, taxalistom, ktorí boli povinní odvádzať daň - taxu. Na rozdiel od ostatných poddaných sa mohli slobodne sťahovať a pravidelne navštevovať rôzne trhy, kde mali prístup k modernejším výrobkom. Aj oblečením sa líšili od bežného dedinského človeka, pretože nepracovali na poli.
Vzhľadom na odlišný sociálny status mlynárov a aj preto, že sa mlyny nachádzali mimo vtedajšej spoločenskej kontroly, sa bežní ľudia od nich často dištancovali. Avšak napriek tomu boli mlyny v centre diania, pretože sa tu stretávali ľudia z okolitých dedín a pri čakaní na zomletie zrna pretriasali rôzne správy a novinky.
Najstarší dochovaný záznam o mlynoch v Zohore sa nachádza v urbárskom súpise Stupavského panstva z roku 1592, kde je uvedený jednokolesový mlyn, ktorý prevádzkoval mlynár Ján Slezák. Na konci 17. storočia už mlel na zohorskom mlyne mlynár Juraj Šimek. Mlyn, nachádzajúci sa 2 km na juhovýchod od zohorského kostola, bol označený na mape prvého vojenského mapovania (z rokov 1782 až 1785) ako mlyn Malyciker. Majiteľom tohto mlyna bol Ján Vlček. Druhý mlyn bol vybudovaný na umelo vytvorenom mlynskom ostrove, na konci dnešnej ulice Mlynská. Jeho majiteľom bol Tomáš Ribár.
Mlynárske rodiny spájali okrem pracovných aj rodinné zväzky, čoho dokladom sú početné záznamy mlynárskych sobášov. Ako príklad môžeme uviesť sobáš zohorského mlynára Jána Ribára s Katarínou Šimkovou, dcérou mlynára Tomáša Šimka z 21. novembra 1717. Dňa 26.novembra 1792 sa uskutočnil dvojsobáš medzi mlynárskymi rodinami Vlčkovcov a Ribárovcov. Matej, syn Jána Vlčka, si bral dcéru Juraja Rybára Teréziu Rybárovú a Ján Ribár zasa Matejovu sestru Katarínu Vlčkovú. Dňa 25.februára 1822 sa v Lozorne sobášil zohorský mlynár Adalbert Vlček s Alžbetou Fabianovou, dcérou mlynára Michala Fabiana z Lozorna.
Fabianovský mlyn, označený na mape prvého vojenského mapovania názvom „Fabian Muhl“ bol postavený na potoku s označením „Stumm Bach“. Dnes sa potok volá „Močiarka“. V roku 1851 spravoval Fabianovský mlyn Jozef Vlček, syn Adalberta Vlčka a Alžbety Fabianovej. Na mape tretieho vojenského mapovania (z rokov 1869 až 1887) je Fabianovský mlyn označený ako „Otrubácky M“. Tento mlyn zanikol po prvej svetovej vojne, kedy celé územie odkúpil štát pre výcvik armády.
Nielen v Zohore, ale aj v iných obciach sa podieľali mlynárske rodiny na stavbách kaplniek, krížov a kostolov. Jednou z najstarších zachovaných stavieb v Zohore je kamenný kríž s pilierom, ktorý dal v roku 1752 postaviť Ján Vlček, syn mlynára Tomáša Vlčka, narodený v Zohore 22. augusta 1721. Zohorským mlynárom bol aj Matejov syn Matej Vlček junior, narodený 23. februára 1804, ktorý sa zosobášil 21. novembra 1825 s Kristínou Struhárovou. V roku 1887 spravovali Macejkových mlyn Ignác Vlček a Valent Ščasný. Poslednou mlynárskou rodinou na Macejkových mlyne boli manželia Jakub Fabian a Rozália Vlčková a ich potomkovia. S Rozáliou Vlčkovou, dcérou Ignáca Vlčka z Macejkových mlyna, sa zosobášil v Zohore 12. februára 1882.
Kostol sv. Margity Antiochijskej v Zohore
Spomínaný Vlčkovský kamenný kríž, stojaci pred kostolom má na zadnej strane okrem letopočtu 1752 vysekané iniciály mena Jána Vlčka: I. W. (Joannes Wlcsek). V hornej časti piliera z čelného pohľadu sa nachádza výzdoba v podobe reťazca troch ľalii nad sebou. Preto založil 21. januára 1839 mlynár Michal Vlček, vnuk Jána Vlčka, fond na jeho opravy. Ako základinu fondu vložil do bratislavskej banky vklad 40 zlatých.
Najznámejším z mlynárskej rodiny Vlčkovcov, ktorá sa zapísala do histórie Zohora, je vnuk Michala Vlčka Vendelín Vlček. Narodil sa v Zohore 20. októbra 1846 mlynárovi Jánovi Vlčkovi a Alžbete Vaskovej. Vendelín Vlček sa zosobášil 17. februára 1868 s Teréziou Antalovou, dcérou zohorského richtára Tomáša Antala. Popri vedení mlyna vykonával tridsaťpäť rokov funkciu kostolného hospodára a desať rokov bol zohorským richtárom. Počas výkonu týchto verejných funkcií odviedol veľký kus práce pri výstavbe nového kostola.
Vtedajší kostol, postavený v roku 1757, bol z hľadiska bezpečnosti už nevyhovujúci. Farnosť a obec sa rozhodli dovtedajší kostol zbúrať a postaviť nový. V priebehu roku 1896 bol starý kostol zbúraný a v rokoch 1897 a 1898 bol postavený nový (terajší) kostol. Vo vchode kostola je umiestnená pamätná tabuľa o jeho stavbe. Sú na nej uvedené mená ľudí, ktorí výstavbu kostola zabezpečovali. Popri farárovi Františkovi Markovičovi je na tabuli uvedený aj richtár Vendelín Vlček. A práve zabezpečenie financií mal na starosti kostolný hospodár a richtár Vendelín Vlček. Ako pamiatka na neho zostala v kostole na pravej strane v prednom rade lavica s tabuľkou s jeho iniciálami.
Ďalšou zohorskou mlynárskou rodinou, ktorá zvečnila svoje meno stavbou kríža a kaplnky v Zohore, bola rodina Ondrejkových. Ondrej Ondrejka sa sobášom stal mlynárom v mlyne na dnešnej Mlynskej ulici, ktorý pôvodne patril rodine Ribárovej. V roku 1853 dal Ondrej Ondrejka spolu s Jánom Vlčkom, otcom Vendelína Vlčka, mlyn na Mlynskej ulici zrekonštruovať. Ondrej Ondrejka s manželkou Apolóniou dali postaviť kamenný kríž, ktorý stojí na rohu Stupavskej a Bratislavskej ulice. V mlynárskom remesle pokračovali ich dvaja synovia Mikuláš a František. Bratia Ondrejkovci získali v roku 1882 povolenie na stavbu tretieho mlyna, ktorý vybudovali na potoku medzi Zohorom a Lábom. Tento mlyn bol však nerentabilný a zakrátko zanikol.
Podľa zoznamu živnostníkov v Zohore z roku 1892 mali živnosť na prevádzku mlyna na dnešnej Mlynskej ulici potomkovia Ondreja Ondrejku.
História a stavebný vývoj kostola
Kostol bol postavený v roku 1898 na staršom základe podľa projektu architekta Jána Nepomuka Bobulu v historizujúcom štýle druhej polovice 19. storočia, s použitím neorománskych prvkov. Trojlodie s transeptom a oválnym uzáverom presbytéria. Vstavaná veža je krytá ihlancom.
Plastika Najsvätejšej Trojice a dve barokové alegorické postavy z druhej polovice 18. storočia sú zo starého kostola. Tabernákulová skrinka s reliéfmi je z roku 1757. Ostané vnútorné zariadenie je z čias stavby kostola.
V roku 1897 začal sa stavať nový kostol sv. Margity Antiochijskej. Na pamätnej tabuli pri vstupe do kostola sa nachádza doslovne nasledovný text: “Tento kostol, zasvätený k úcte svätej Margity, panny a mučenice, bol postavený v rokoch 1897-98 za kardinála arcibiskupa prímasa Františka Vazsaryho, ktorý daroval na (zhotovenie) oltára 2000 zlatých, za farára Františka Markoviča a richtára Vendelína Vlčeka, architektom Ferdinandom Kittler-Gratzlom z Bratislavy. Na náklady patróna kostola grófa Ľudovíta Károlyiho z Nagy-Károly 10.000 zlatých, obce Zohor 70.000 zlatých a (tiež) z darov dobrodincov. Posvätený 2. októbra 1898”.
Zmenu dátumu slávenia posvätenia chrámu vyžiadal zohorský farár vdp. František Markovič. Dňa 21. augusta 1899 biskup Jozef Boltizár, generálny vikár v Ostrihome jeho žiadosti vyhovel. Listina obsahuje tento text: „Dôstojný pán farár, majúc na mysli rozumné dôvody, ktoré ste mi, dôstojný pane, v liste pod číslom 71, 19., tohto mesiaca (augusta), poslali, určujeme, aby výročie posviacky kostola, ktoré sa pôvodne stanovilo na prvú októbrovú nedeľu, tohto roku, t. j. 1899 a na všetky ďalšie roky do budúcna, bolo v nedeľu pred začatím modlitieb sv. ruženca, teda na poslednú septembrovú nedeľu.
Rodový erb grófa Ľudovíta Károlyiho je umiestnený pri vstupe do kostola. V spodnej časti erbu sa nachádza text s rodinným mottom tohto rodu „FIDE ET VIRTUTE FAMAM QUAERE“. V preklade text znamená: „Vierou a cnosťou k získaniu dobrej povesti“.
Károlyiovci sú v dejinách známi už niekoľko storočí. Rodokmeň tohto rodu siaha až do roku 1150. V tomto rode sa vyskytovali významní generáli, politici, diplomati a pisári. Zaslúžili sa aj o stavbu kanálov v okolí Palárikova, ktoré každoročne až dodnes zadržiavajú vodu z rieky Váh. Významný v tomto rode je Sándor, szatmársky župan. Práve on sa významnou mierou zaslúžil o uzavretie mieru medzi Uhorskom a Rakúskom v roku 1711. Rod Károlyiovcov podporoval aj výstavbu kostolov.
Organ býva označovaný za kráľovský hudobný nástroj pre chrámové a koncertné siene. Zo stavebnej stránky je najväčší a najzložitejší hudobný nástroj. Skladá sa z píšťal, registrov, vzdušníc, mechov, čerpadla vzduchu, organovej skrine, prospektu, hracieho stola a traktúry(1). Korene vzniku organu sú v predkresťanskej spoločnosti. Prvý organ zostrojil r. 246 pred Kristom v Alexandrii Grék Ktesibios, chýrny mechanik a vynálezca.
Avšak až v rámci kresťanského kultu sa dostal organ na piedestál kráľa hudobných nástrojov. Rozšírenie výstavby organov malo priamu súvislosť s výstavbou obrovských gotických katedrál s mimoriadnou akustikou a vyvrcholilo v 18. a 19. storočí.
Najväčší organ v 17. storočí ( 1671) v Uhorsku trojmanuálový s 34 registrami zostrojil banskobystrický organár neskôr mešťan mesta Ján Veit (Vest) v Sibini (Rumunsko), na ktorom ešte v 19. storočí hrával J. L. Nasledovníkom J. Veita sa stal koncom 17. storočia jeho žiak Juraj Demischer(Demicher), Juraj Demicher však organy aj staval. V 18. storočí pracoval v meste pod Urpínom ako organársky majster zohorský rodák Ján Vachovský a Johann Michael Hausserer, ktorý pridal pedál a register Vos humana k organu vo farskom kostole v Hronskom Beňadiku (organ zostrojil kremnický organár Martin Zorkovský ).
Martin Podkonický narodený 8. marca 1709, zomrel (13.3.1771) a je aj pochovaný v B. Bystrici ,bol trikrát ženatý. Učňovské roky absolvoval Martin u organárskeho banskobystrického majstra Daniela Walachyho v rokoch 1723 - 27. Po troch rokoch vandrovky sa do B. Bystrice vracia ako samostatný organársky majster. Zručnosť Martina Podkonického prekročila hranice mesta a jeho okolia. Z jeho prác sa však zachovali len menšie nástroje, najmä pozitívy.
Syn Martina Podkonického Adam * 4.12. 1750 - + 27.1.1820, študoval v B. Bystrici, Vyšnej Slanej , Bratislave a Jene. Pri Terezínskych a Jozefínskych školských reformách bol jedným z poradcov Márie Terézie a Jozefa II. . Ako profesor práva a rektor lýcea prežil celý svoj život v Kežmarku, kde je aj pochovaný.
Stav kostola je dobrý.