Slovné spojenie „ako svätý za dedinou“ má v slovenskom jazyku hlboké korene a viacero významov. Toto ustálené slovné spojenie odkazuje na drobné sakrálne cirkevné objekty, ako sú sochy svätcov či prícestné kríže, ktoré sa zväčša nachádzajú mimo obcí, v extraviláne.
No, nie je to tak v každom prípade. Napríklad, v Ivanke pri Dunaji nájdeme mnoho cirkevných objektov priamo v obci. Sochy svätcov sú výzvou pre veriacich k modlitbám, aby im vyprosovali požehnanie a ochranu u Boha.
Medzi najuctievanejších svätých u nás patrí Anton Paduánsky, kňaz, rehoľník a cirkevný učiteľ. Zobrazuje sa ako mních s Jezuliatkom na rukách a je patrónom stratených vecí. Kedysi ich ľudia s obľubou umiestňovali aj popri frekventovaných cestách.
Slovensko neoplýva svätými, preto je príležitosť vidieť pokope až šesťdesiat svätých, ktorí sú slovenskí, prekvapujúcejšia a vzácnejšia.
Byť svätým za dedinou znamená vyčleniť sa zo spoločenstva, ísť cestou sebaobetovania v podobe najvyššieho zo svetských poslaní a vnútorným ohňom zapaľovať ľudské srdcia. Mnohí z tých, čo si tento údel vyvolili, sú neznámi. Napokon, svoj život takto nestrávili pre svetskú slávu. Svätí za dedinou boli obdivovaní, ale aj zatracovaní, vzbudzovali úctu, ale niekedy sa im deti a hlupáci aj vysmievali.
Keď sme sa ako deti kedysi na chvíľu zamysleli, naši starí rodičia nás napomenuli: „Nestoj tu ako svätý za dedinou!“
Súčasťou pustovníckeho života bolo do značnej miery sebatrýznenie a utrpenie s dlhými pôstmi. Niektorí túžili po samote a mlčanlivosti. Hlavnou myšlienkou bola askéza a odmietanie majetku.
Radikálni boli tzv. stĺpoví mučeníci ako napríklad Simeon Stylita (390 - 459), ktorý na rôznych stĺpoch prežil 37 rokov svojho života.
Život v absolútnej chudobe strávil sv. František (1182 - 1226), ktorý kázal vtákom aj zvieratám a na ceste do Sieny sa mysticky zasnúbil s chudobou.
Prokopij Usťjužský (zomrel v roku 1302) viedol taký krutý život, že sa mu nemohla vyrovnať ani najprísnejšia mníšska askéza: nemá strechu nad hlavou, nahý spí na hnojisku.
Svätý František z Paoly (1416 - 1507) mal dar bilokácie (súčasne bol na dvoch miestach), žeravé uhlie ho nepopálilo.
V cele Nila Stolbenského (zomrel v roku 1555) stáli barly, o ktoré sa v spánku opieral, pretože posteľ pre neho neexistovala.
Svätý Simeon Stylites
Umelecké Interpretácie: Marek Ormandík a Svätí za Dedinou
Téme svätých sa venuje aj Marek Ormandík. Osobitý solitér na slovenskej výtvarnej scéne si vo svojom projekte vyberá tiež zobrazenie solitérov - Svätých za dedinou. Ormandíkove obrazy vyvolávajú aj iné, voľnejšie a hlbšie asociácie.
V posledných troch rokoch takmer denníkovou formou maľuje rôzne kľačiace postavy so zopätými rukami v približne rovnakej polohe a s rovnakým gestom, s gloriolou nad hlavou. Umelec sa sústreďuje na jednotlivé osobnosti a zároveň na širšiu oblasť tejto stránky duchovného života. Individuálne ukazuje na pozadí všeobecného.
Použitím čiernej svätožiary zrazu spochybňuje alebo relativizuje výklad. Z jeho obrazov sa na novo vynárajú modliaci sa ľudkovia, svätci s čiernou aurou. A na obrazoch z cyklu Klietka divák netuší, kto je za a kto pred mrežami.
“Pokora, prosba, ospravedlnenie, poddajnosť, otroctvo, odovzdanie, vzývanie, zbožňovanie, žiadosť, očistenie..., to všetko som tam cítil. Neskôr som pridal čiernu auru, ktorá má spochybniť jednoznačnosť výkladu motívu. Je to svätý, a možno je to úplný darebák,” vysvetľuje Marek Ormandík.
Marek Ormandík: Svätí za dedinou
Literárny Kontext: Laco Novomeský a Svätý za Dedinou
Štvrtá Novomeského básnická zbierka prináša básne bolesti, hrôzy a protestu proti dobovým dramatickým udalostiam (občianska vojna v Španielsku, rozbitie ČSR, hrozba svetovej vojny). Samotná kniha vyšla v novembri 1939, teda už na prahu 2. svetovej vojny. V zbierke Novomeský vyjadril mnohé z pocitov, ktoré trápili vtedajšiu spoločnosť a ktoré mimoriadne intenzívne prežíval aj on sám.
Ak jeho politická publicistika bola v tom čase priamočiara, jednoznačne protihitlerovská a prosovietska, v poézii ukazoval inú, miestami až „odvrátenú tvár“, lebo ho sužovalo každé zlo, nech sa konalo na akejkoľvek strane.
Novomeský neplytvá slovami, naopak, nesmierne starostlivo ich vyberá a váži, aby sa zaskveli ako zlaté zrnká, premyslené aforizmy, aby sa zaryli do vedomia i podvedomia človeka a nútili ho vzbúriť sa proti skazonosnej skutočnosti.
Keďže básnik svoju výpoveď krehko zaštepil na básnickom pomenovaní, na prvoradosti básnického jazyka, v záverečnej básni Slovo vysvetlil, že sám si celkom nezúfa nad „okovaným časom“, nad zdrvujúco „neúprosným vekom“, lebo nemusí byť ešte všetko stratené.
Hoci Novomeský básňami zbierky prekonal všetko, čo v poézii dosiahol predtým, v novej politickej situácii totalitného vojnového režimu sa, pochopiteľne, nedočkal primeranej kritickej odozvy.
V porovnaní s minulosťou subjektívne bolesti ešte väčšmi ustúpili trýzňam celého ľudstva. Na takýto prístup Novomeského zreteľne nadviazala skupina nadrealistov: svojimi apokalyptickými obrazmi v rokoch vojny jednoznačne protestovali proti jej neľudskosti a protiľudskosti.