Smrť každého človeka je jedinečná, no niektoré zmeny v správaní a fungovaní tela sú jej prirodzenou súčasťou. Hoci neuľahčia odchod milovaného človeka, pomôžu im pripraviť sa na nevyhnutné a rozlúčiť sa. Umieranie patrí medzi najzáhadnejšie fenomény nášho života. Hoci ani jeden z nás sa smrti nevyhne, o tejto téme sa takmer nehovorí.
V Refresheri ti v rámci série Čo sa deje s tvojím telom, keď... prinášame vedecky podložené zaujímavosti o úžasných mechanizmoch ľudského tela. Na niektoré otázky asi nikdy nenájdeme odpoveď, ale jednu vec opísať vieme - čo sa deje týždne, dni a hodiny predtým, než človek naposledy vydýchne.
Portál End of Life Doula UK prináša skúsenosti žien, ktoré pôsobia ako duly pre umierajúcich a pomáhajú rodinám zvládať bolestivé situácie, keď navždy prichádzajú o svojich blízkych. Do povedomia tak dávajú užitočné poznanie o javoch, ktorými dáva telo zomierajúceho človeka najavo príchod blížiacej sa smrti.
Duly pre smrť sprevádzajú smrteľne chorých procesom „dobrej smrti“
Zmeny v správaní a fungovaní tela
Ľudia, ktorí umierajú, sa stiahnu do izolácie a začnú sa postupne strániť činností a ľudí, ktorých milujú. Stratia chuť rozprávať sa a správanie sa zmení. Môžu byť nezvyčajne ustarostení. Niektorí ľudia nechcú, aby ich rodina a priatelia videli zoslabnutých, iní už na stretnutia nemajú dosť síl.
Približne dva až tri mesiace pred smrťou začne človek tráviť omnoho menej času pri plnom vedomí. Ak sa človek stará o umierajúceho, ktorý je ospalý, mal by mu dopriať pohodlie a nechať spať. Vo chvíľach, keď má zomierajúci dostatok síl je dobré pomôcť mu z postele, vďaka pohybu klesne riziko preležanín.
Umierajúci človek prestáva byť aktívny a preto jeho telo potrebuje na svoju prevádzku menej energie ako dosiaľ. Pár dní pred smrťou môže prestať jesť úplne. Ak človek nemá chuť jesť alebo piť, nie je vhodné ho nútiť. S príchodom smrti klesá potreba prijímania potravy. Zomierajúci ľudia buď jedia veľmi málo alebo jedlo úplne odmietnu. Telo totiž presne vie, čo robí a uvedomuje si, že už nepotrebuje "palivo" ako predtým.
Blížiaca sa smrť mení fungovanie životne dôležitých orgánov. Plytké dýchanie môžu striedať lapanie po dychu, ale aj niekoľkosekundové až minútové pauzy bez dýchania. Značí to zmeny v krvnom obehu. Keďže sa telo snaží sústrediť krv do vnútorných orgánov, končatiny a pokožka sú studené na dotyk. Keďže umierajúcemu zlyhávajú obličky, moč stmavne a je hrdzavej až hnedej farby.
S prichádzajúcim koncom nastávajú aj zmeny v dýchaní, ktoré môže byť hlučné, prípadne umierajúci lapá po dychu. Pohľad na takéhoto človeka je bolestivý, ale jemu samému utrpenie nespôsobuje. Nástup konca signalizuje aj zvuk hlienov či výlučkov, ktoré sa pohybujú v dýchacích cestách. To však pacienta neruší, pretože často nereaguje alebo hlboko spí.
Pred smrťou sa niekedy objavuje tzv. Cheyne-Stokesovo dýchanie. Tento jav je sprevádzaný hlasnými dychmi, po ktorých nasleduje obdobie bez dychov. Blízki sú často zmätení, pretože nevedia, či už zomierajúci vydýchol naposledy. Na konci života je tiež dýchanie pokojnejšie.
Vidieť tieto zmeny nie je jednoduché ani pre umierajúceho. Mozog umierajúceho človeka je naďalej veľmi aktívny. Napriek tomu však môže dochádzať k epizódam zmätenosti. Je ťažké vyrovnať sa s nevyhnutnou skutočnosťou, že sa bolesti môžu zvyšovať. V posledných hodinách je dobré na umierajúceho rozprávať aj v prípade, že na pohľad nie je pri vedomí a orgány zlyhávajú. Ak je umierajúci napojený na monitor srdcovej frekvencie, blízki vidia, kedy srdce prestalo pracovať.
Medzi ďalšie príznaky smrti patrí chýbajúci pulz, zástava dýchania, oči sú uprené na jeden bod. Viečka môžu byť čiastočne privreté. Ani keď je smrť blízkeho očakávaná, nie je jednoduché sa s ňou vyrovnať. Ľudia potrebujú čas, aby sa vysporiadali so svojim trápením. Každý žiali inak.
Vízie a sny na smrteľnej posteli
Christopher Kerr, lekár paliatívnej starostlivosti z Buffala v štáte New York, sa domnieva, že má dobrú predstavu o tom, čo umierajúci človek vidí. Vďaka svojmu výskumu, v rámci ktorého skúmal 1 000 ľudí na smrteľnej posteli, počul veci, ktoré pacienti často vidia pred svojím odchodom. Vysvetlil, že tieto vízie často pomáhajú umierajúcim vyrovnať sa s ich životnými rozhodnutiami, či už prostredníctvom dojemných spomienok alebo rôznych zjavení.
Kerr povedal, že pacienti majú často sny a vízie, ktoré im dávajú pocit lásky, spojenia s minulosťou a pokoja. Zaujímavé je, že zážitky detí sa výrazne líšia od zážitkov dospelých vzhľadom na ich obmedzené chápanie smrti, pričom útechu často nachádzajú vo svojich predstavách. Kerr tiež poznamenal, že osoby s pestrou minulosťou, vrátane tých, ktoré sa mohli dopustiť trestných činov, majú často vízie súvisiace s ľuďmi, ktorých ovplyvnili.
Umierajúci ľudia sa niekedy rozprávajú s bytosťami, ktoré tam nie sú. Niektorí ľudia môžu mať dokonca aj halucinácie, počas ktorých sa rozprávajú s „ľuďmi“, ktorí tam nie sú. Zomierajúci môžu začať nepokojne rozhadzovať rukami a vyzerá to tak, ako keby chceli vstať z postele alebo sa k niekomu, či niečomu natiahnuť. Ide o prirodzenú súčasť procesu umierania, ale nedochádza k nej vždy. Ďalším znakom môžu byť halucinácie. Umierajúci niekedy opisujú skutočnosti, predmety, hovoria o výletoch a podobne.
Tento fenomén opisuje stav, keď niekto nereaguje alebo hlboko spí, náhle sa však prebudí, niekedy sedí, pozerá na svoje okolie a rozpráva. Je to často neočakávané a šokujúce. Rodiny sa z týchto okamihov tešia, pretože ich blízki sa týmto spôsobom najviac približujú k stavu, keď boli zdraví. Deň alebo dva pred smrťou môže dokonca dôjsť k výbuchu energie. Pacient menej spí, rozpráva, dokonca sa naje a napije.
Dula Emma Clareová uviedla, že mnohé symptómy procesu umierania sú oveľa ťažšie zvládateľné pre blízkych než pre samotného zomierajúceho. "Zdravotnícki pracovníci sa bežne vyhýbajú podrobnostiam o procese umierania zo strachu, že by znepokojili príbuzných. Lenže my vidíme, že tieto informácie dokážu ich strach eliminovať," podotkla Clareová.
Paliatívna starostlivosť
Slovo palium pochádza z latinčiny a znamená prikrývku, plášť, čo evokuje predstavu charakteru paliatívnej starostlivosti ako niečoho, čo tíši bolesť, keď už nie je možné chorobu vyliečiť.
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v roku 1990 definovala paliatívnu starostlivosť ako „aktívnu, celkovú starostlivosť o chorých v čase, keď choroba už neodpovedá na kauzálnu liečbu. Prvoradou úlohou je kontrola a liečba bolesti a ďalších symptómov, rovnako ako riešenie psychických, sociálnych a spirituálnych problémov chorých. Celkovým cieľom paliatívnej starostlivosti je dosiahnutie čo najvyššej možnej kvality života chorých a ich rodín.“
Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky v Koncepcii zdravotnej starostlivosti v odbore paliatívna medicína vrátane hospicovej starostlivosti, ktorá nadobudla účinnosť 1.7.2006, definuje paliatívnu starostlivosť podľa novšej verzii Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) ako „prístup, ktorý zlepšuje kvalitu života pacientov a ich rodín zoči-voči život ohrozujúcemu ochoreniu tak, že včasidentifikuje a neodkladne diagnostikuje a lieči bolesť a iné fyzické, psychosociálne a duchovné problémy, a tým predchádza a zmierňuje utrpenie.
V Koncepcii zdravotnej starostlivosti v odbore paliatívna medicína vrátane hospicovej starostlivosti MZ SR (2006) je paliatívna medicína vymedzená ako „špecializačný odbor, ktorý sa zaoberá diagnostikou a liečbou pacientov s chronickou nevyliečiteľnou, pokročilou a aktívne progredujúcou chorobou s časovo obmedzeným prežívaním. Cieľom paliatívnej medicíny je udržanie najvyššej možnej kvality života pacienta až do jeho smrti.“
Formy paliatívnej starostlivosti:
- Ústavná zdravotná starostlivosť:
- Hospice
- Oddelenia paliatívnej medicíny
- Jednotky paliatívnej medicíny
- Ambulantná zdravotná starostlivosť:
- Mobilné hospice
- Ambulancie paliatívnej medicíny
Paliatívna starostlivosť resp. medicína sa v Slovenskej republike podľa Koncepcie zdravotnej starostlivosti v odbore paliatívna medicína vrátane hospicovej starostlivosti MZ SR (2006) poskytuje formou ambulantnej (v podobe domácej starostlivosti) a ústavnej zdravotnej starostlivosti.