Životopisy gréckokatolíckych kňazov: Svedectvo viery a obetavosti

Tento článok sa zameriava na život a pôsobenie niekoľkých gréckokatolíckych kňazov, s dôrazom na ich prínos pre cirkev a spoločnosť. Ich životné príbehy sú svedectvom silnej viery, obetavosti a oddanosti službe Bohu a ľuďom.

Otec Jozef Mašlej

V piatok, 19. mája, zosnul v Pánu gréckokatolícky kňaz titulárny arcidekan, titulárny kanonik o. Ing. Jozef Mašlej vo veku 87 rokov. Kňazský pohreb a posledná rozlúčka s naším drahým zosnulým sa uskutoční v stredu 24. mája 2017 o 11:00 hod. v Kostole sv.

Otec Jozef sa narodil 3. júla 1929 v Šarišských Sokolovciach ako prvý z 11 detí. Po ukončení ľudovej školy ako 10 ročný prišiel do gréckokatolíckeho - neskoršie štátneho ruského gymnázia v Prešove. V roku 1947 maturoval s výborným prospechom. Po celú dobu štúdia býval v gréckokatolíckom internáte - Alumneum. Cez prázdniny navštevoval svojho strýka Michala Mašleja, gréckokatolíckeho farára v Oľšavici, ktorý bol in memoriam vyznamenaný najvyšším vyznamenaním štátu Izrael Spravodlivý medzi národmi za záchranu mnohých židovských spoluobčanov. Cítiac kňazské povolanie začal študovať na Vysokej škole bohosloveckej v Prešove a neskôr odišiel do Prahy na Bohosloveckú fakultu Karlovej univerzity.

Rok 1950 bol likvidačným pre celú Gréckokatolícku cirkev. Veľmi bolestne táto likvidácia postihla mladých študentov teológie. Ďalšie štúdium bolo znemožnené pre mimoriadny odvod a nástup do vojenskej služby - do pomocného technického prapora - PTP, kde nastúpil 18. septembra 1950. Budoval železnicu Brno - Havličkov Brod, kameňolom v Štenoviciach pri Plzni, letisko v Přerove. Po 28 mesiacoch práce bol ako 23-ročný zadržaný ŠTB pre údajnú „velezradu“ a uväznený v Prahe-Ruzynĕ. Dali ho na samotku na 6 mesiacov bez jedinej vychádzky. Vedel, že keď sa 347x pomodlí, donesú obed - kúsok chleba s malou konzervou a keď sa ešte pomodlí 384x bude to isté na večeru. To boli jeho hodinky - modlitby. Pokračovali ďalšie väznice a súd s verdiktom: 18 mesiacov. Nasledoval ťažký nález TBC pľúc, 42 kíl pri výške 187 cm, amnestia, liečenia… Domov sa vrátil 27-ročný.

Po dlhom odmietavom stanovisku sa zamestnal v Komunálnych službách a potom 32 rokov pracoval v konzervárenskom priemysle. V roku 1962 prijal sviatosť manželstva s Annou Utľakovou, gréckokatolíčkou, učiteľkou, pôvodom z Nižných Repáš. S láskou a obetavosťou vychovali tri deti - Jozefa, Janku a Gabiku. Popri náročnom zamestnaní, častých cestách, aj zahraničných, vykonával funkciu kantora vo farskom kostole v Sabinove, zúčastňoval sa na pohreboch, svadbách. Stále cítil povolanie ku kňazstvu, a tak 19. marca 1988, po 40. Sabinovská cerkov si bude pamätať jeho krásny zvučný hlas či už ako kantora alebo kňaza, ale aj jeho otcovský prístup ku každému.

V rokoch 1990-1991 pôsobil ako riaditeľ Gréckokatolíckeho biskupského úradu v Prešove.

Mons. Ján Eugen Kočiš

Dnes, 4. decembra, krátko po polnoci zomrel v Prešove vo veku 93 rokov Mons. Ján Eugen Kočiš, emeritný pomocný biskup gréckokatolíckeho Pražského apoštolského exarchátu a abrittský titulárny biskup. Zaopatrený sviatosťami odovzdal dušu Pánovi v Dome sv. Kozmu a Damiána v Prešove v 69. roku kňazstva a presne deň po 52. výročí tajnej biskupskej vysviacky, ktorú prijal v Brne 3. decembra 1967. Bol druhým najstarším žijúcim biskupom byzantskej tradície na svete.

Na fotografii je gréckokatolícky biskup Eugen Kočiš.

Marcel Mojzeš a synodálna cesta

Gréckokatolícky kňaz Marcel Mojzeš z Prešovskej archieparchie poukázal na slová emeritného pápeža Benedikta XVI., ktorý ako jeden z posledných žijúcich účastníkov Druhého vatikánskeho koncilu kňazom Rímskej diecézy 15. 2. 2013, teda tesne pred svojím odstúpením zo služby rímskeho biskupa povedal: bol koncil médií a koncil viery.

Podľa Benedikta XVI. koncil viery „sa snaží porozumieť sebe samému a snaží sa porozumieť Božím znameniam v tej danej chvíli, ktorý sa snaží odpovedať na Božiu výzvu a objaviť Božie Slovo, slovo pre dnešok a zajtrajšok.“ Udalosť prvej fázy synodálnej cesty, jej prípravy, realizácie synodálnych konzultácií i redakcia textu archieparchiálnej syntézy bola pre Marcela Mojzeša udalosťou cirkevnou, synodálnou.

„Mohli by sme o nej v úžase, podobne ako konciloví Otcovia, povedať, že išlo o „prechod“ (lat. transitus) Svätého Ducha svojou Cirkvou (SC 43).“ Ako pripomenul Svätý Otec František citujúc svätého Jána Zlatoústeho, „Cirkev a synoda sú synonymá“.

„Čaká nás kontinentálna, univerzálna a napokon realizačná fáza, no vo viacerých bodoch môžeme už aj teraz na miestnej úrovni hľadať spôsoby ako v jednote s biskupom synodálne uvádzať do praxe to, čo sa konkrétne týka života miestnej cirkvi,“ zdôraznil Marcel Mojzeš, podľa ktorého môžeme povedať, že každá miestna Cirkev, čiže aj Prešovská archieparchia počas doteraz prejdenej synodálnej cesty viac zažila samu seba ako živý organizmus, ako Kristovo telo, oživované Svätým Duchom.

Témy synodálnych konzultácií

Pre synodálne konzultácie Prešovskej archieparchie boli po odsúhlasení dnes už emeritným otcom arcibiskupom vladykom Jánom Babjakom SJ doplnené ďalšie tri témy, či tematické okruhy, vychádzajúce z aktuálnej situácie:

• 11. Starostlivosť o kňazské rodiny
• 12. Starostlivosť o rodiny v špecifických situáciách
• 13. Ako napomáhajú zažiť spoločné kráčanie aktuálne výzvy v spoločnosti: covid, postcovid a vojna na Ukrajine.

Ovocie synody v archieparchii

Za najdôležitejšie ovocie považujem skúsenosť stretávania sa (hoci kvôli pandémii často aj online) a vzájomného počúvania sa ľudí z rôznych oblastí života Cirkvi. Či už v synodálnom tíme, pri troch formačných webinároch, ktorých sa zúčastnilo okolo 250 miestnych koordinátorov (vrátane kňazov) a hlavne pri samotných synodálnych konzultáciách.

Z viacerých farských i iných spoločenstiev Prešovskej archieparchie zaznieva túžba ďalej pokračovať v podobných stretnutiach, ako boli synodálne konzultácie. Skôr ako „premýšľať“ nad nejakými novými témami by bolo vhodné synodálnym spôsobom v jednote s biskupom hľadať spôsoby, ako uvádzať do praxe to, čo vyplynulo zo synodálnych konzultácií pre život Prešovskej archieparchie.

Máme radosť, že z viacerých oblastí života miestnej cirkvi zaznieva túžba pokračovať v podobných synodálnych stretnutiach. Ide vlastne o túžbu zažívať spoločenstvo Cirkvi v konkrétnej podobe, ktorú je možné prehlbovať v neustálej otvorenosti na nové podnety Svätého Ducha. Jedným z ovocí synodálnej cesty Prešovskej archieparchie bolo aj stretnutie vladyku Petra so zástupcami hnutí a spoločenstiev pôsobiacich v archieparchii.

Prvým a najdôležitejším kľúčovým bodom pomenovaným v syntéze je začať robiť vážny katechumenát, či už predkrstný, alebo pokrstný. Tento prvý bod navrhol vladyka Peter Rusnák, apoštolský administrátor sede vacante Prešovskej archieparchie pri stretnutí s koordinátormi počas poslednej redakcie textu syntézy. Katechumenát bol obnovený už na Druhom vatikánskom koncile (porov. SC 64) a venuje sa mu napríklad aj Všeobecné katechetické direktórium (88 - 91).

Žijeme v dobe, ktorá je stále viac odkresťančená. Preto správne vnímanie a žitie hodnoty krstu, či už pre tých, ktorí sa naň pripravujú v dospelosti, alebo pre tých, ktorí prijali krst ako malé deti, je kľúčové a potrebujeme ho obnoviť. Význam krstu v konkrétnom kresťanskom živote jasne vnímali aj púštni otcovia. Napríklad svätý Dorotej z Gazy (6. st.) hovorí, že mocou svätého krstu dokáže kresťan (respektíve Boh v kresťanovi) preťať silu vášne tak, že nebude pokračovať do hriechu.

Podobne potrebujeme zvlášť v dnešnej dobe obnoviť a prehĺbiť skúsenosť žitia ďalších dvoch iniciačných (myropomazanie, Eucharistia), ako aj ostatných sviatostí, čiže svätých tajomstiev, ako ich nazýva kresťanský Východ. V rámci synodálneho procesu opakovane zaznela túžba vyjsť (zo seba, z vlastnej uzavretosti), zaujímať sa o život iných (mladých, starých, rodín,...), o ich konkrétny život.

Fascinujúce je ale to, že túžba vyjsť zo seba a zaujímať sa o život iných, čo je jedným z ovocí synodálnych konzultácií Prešovskej archieparchie, je v hlbokom súlade s učením Svätého Otca Františka, ba priam s činnosťou samého Boha, ktorý sa v Kristovi „zriekol seba samého“ (Flp 2, 7) z lásky k človeku, aby ho zachránil pre večný život v spoločenstve Najsvätejšej Trojice. Pápež František vyzýva k synodalite a spoločnému kráčaniu v Cirkvi.

Konkrétnym prejavom tohto vychádzania zo seba je aj starostlivosť o marginalizované skupiny, čo zaznieva tiež ako jeden z kľúčových bodov syntézy. V syntéze sa ukazuje potreba, aby pri problémoch a ťažkostiach, ako napríklad neplodnosť, dieťa s hendikepom, choroba manželského partnera, hľadanie životného partnera, boli oslovení ľudia, ktorí majú konkrétnu skúsenosť, či by sa nechceli stať osobou prvého kontaktu pre ľudí s podobným problémom.

Jednou z pomyselných „bariér“, ktorú potrebujeme prekonávať, je malé vzájomné poznanie skúseností kresťanského života u zasvätených osôb a tých, ktorých vnímame ako „nezasvätených“. Môže však autentický kresťanský život byť iný ako „zasvätený“ Bohu? Zjednotenie sa s Kristom, či inými slovami „zasvätenie sa“ Kristovi je obsahom kresťanského života ako takého.

V širšom slova zmysle by sme mohli hovoriť o zasvätení Bohu v kňazstve, v manželstve, v rodinnom, či mníšskom živote. Napríklad členka synodálneho tímu, ktorá nie je manželkou kňaza, opakovane hovorila o dôležitosti starostlivosti o kňazské rodiny. Osobitne ma povzbudil jeden podnet zo synodálnej konzultácie, ktorá prebiehala na pôde Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity.

Tento podnet hovorí, že „synodálna cesta je skôr návratom k synodalite ako trvalej činnosti Cirkvi, ako prejavu jej odpovede na otázky a problémy, ktoré sa objavujú. To si však vyžaduje vypracovanie trvalého systému fungovania synody.“ Práve pred tuto otázkou teraz podľa mňa stojíme: ako zabezpečiť, aby sa skúsenosť synodality stala „trvalo udržateľným procesom“. Myslím ale, že práve o to ide aj Svätému Otcovi Františkovi.

Ďalší členovia pastoračnej rady Spišskej diecézy

K doterajším členom - Márii Spišiakovej, Pavlovi Hraboveckému a Marcelovi Mojzešovi - pribudli Bohumír Živčák, Miroslava Siteková a Mário Tomášik. Každý z členov prináša jedinečné skúsenosti: od misijných aktivít a vedenia pastorálnych projektov, cez akademickú a liturgickú prácu, až po koordináciu dobrovoľníkov a synodálnych konzultácií. Ich angažovanosť zaručuje, že synodálny dialóg sa uskutoční na všetkých úrovniach života Cirkvi.

• Bohumír Živčák pracuje ako ženatý laický misionár pri kláštore redemptoristov v Podolínci a ako riaditeľ Hospicu sv. Alžbety v Ľubici. Vedie misijné spoločenstvo Rieka Života.
• Marcel Mojzeš je ženatý gréckokatolícky kňaz Prešovskej archieparchie, pôsobí ako docent na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove a venuje sa liturgickej a spirituálnej teológii. Je konzultorom Dikastéria pre východné cirkvi v Ríme a koordinátorom synodálneho tímu Prešovskej archieparchie.
• Miroslava Siteková pracuje na Generálnom sekretariáte Konferencie biskupov Slovenska a externe prednáša na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity.
• Mária Spišiaková sa venuje farskej pastorácii detí ako laička a pracuje v eRku ako koordinátorka dobrovoľníkov.
• Mário Tomášik je kňazom Košickej arcidiecézy, vysokoškolským pedagógom na Teologickej fakulte v Košiciach Katolíckej univerzity v Ružomberku a predsedom Slovenskej spoločnosti pre katolícku teológiu.
• Pavol Hrabovecký vyštudoval filozofiu a teológiu a aktívne pôsobí v Cirkvi. Spoluzakladal Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina.

Tabuľka členov pastoračnej rady

Marcel Palčo

Marcel Palčo sa narodil 5. februára 1930 v obci Torysa neďaleko Sabinova. Už ako študent gymnázia v Prešove sa zúčastňoval rôznych protestných aktivít, keď sa nestotožňoval s rastúcim vplyvom komunistov. Spolu so študentmi učiteľskej akadémie a ďalšími z rodnej obce Torysa sa skupina mladíkov rozhodla opustiť republiku v Aši 3. januára 1949. Avšak 5. januára po udaní miestneho učiteľa z Torysy boli zatknutí. Tri mesiace boli vystavení vyšetrovaniu, ktoré sprevádzalo i násilie. Mladíkov nakoniec súd oslobodil a Marcelovi Palčovi sa podarilo doštudovať a zmaturovať, charakteristiky nespoľahlivej osoby sa nezbavil.

Čoskoro ako nádejný študent teológie dostal povolávací rozkaz do Karvinej k útvaru vojenských táborov nútených prác. Dva roky práce v bani a kolektív inteligencie, s ktorým sa tam stretal, ho v živote vyučili po všetkých stránkach. V šesťdesiatych rokoch sa oženil a založil si rodinu, s učiteľkou Jolanou sa im narodili tri deti. Sám nejakú dobu náboženstvo vyučoval. Marcel Palčo zomrel 17.

Otec Ján Fedák

Pán života a smrti si 11. augusta vo večerných hodinách vo fakultnej nemocnici v Trenčíne povolal gréckokatolíckeho kňaza Jána Fedáka. Zomrel zaopatrený sviatosťami v 76. roku života a v 12. roku kňazstva. Zádušnú svätú liturgiu a pohrebné obrady bude v slovenskom jazyku sláviť vladyka Milan Chautur, košický eparchiálny biskup, a vladyka Milan Lach SJ, pomocný prešovský biskup, v piatok 14. augusta 2015 o 09:00 hod. v Chráme Matky Ustavičnej Pomoci v Snine.

Otec Ján Fedák sa narodil 17. októbra 1938 v Užhorode v rodine Mikuláša a Magdalény rod. Schösselovej ako mladší z dvoch synov. Pred násilným pripojením Podkarpatskej Rusi k Sovietskemu Zväzu sa rodina usadila v Humennom vo vtedajšom Československu. Po ukončení gymnázia pracoval ako učiteľ v Pavlovciach nad Uhom, kde si počas učenia doplnil aj svoje pedagogické vzdelanie. Sviatostné manželstvo prijal 3. marca 1962 s Alžbetou rod. Kočanovou. Pán im požehnal päť detí synov Antona a Petra a dcéry Joanu, Agátu a Luciu. Neskôr sa kvôli učiteľskému povolaniu viackrát sťahovali. Žili a pôsobili v Tovarnom, v Stakčíne, v Zemplínskych Hámroch.

Na základnej škole v Zemplínskych Hámroch pôsobil vo funkcii zástupcu riaditeľa školy, ale kvôli tomu, že odmietol vstúpiť do komunistickej strany bol z tejto funkcie odvolaný. Predchádzalo tomu prehováranie a dokonca vydieranie, otec Ján však túto ponuku rezolútne odmietol. Po nežnej revolúcii sa vrátili späť do Zemplínskych Hámrov, kde otcovi Jánovi znova ponúkli miesto učiteľa. Svoju túžbu po kňazstve a neuskutočnené teologické štúdium začal otec Ján napĺňať od roku 1993 na Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte v Prešove, ktorú ukončil v roku 1998.

Na kňaza nebol vysvätený hneď, ale až v roku 2003 vladykom Milanom Šašikom, gréckokatolíckym eparchom v Užhorode. Postriženije prijal v Prešove z rúk vladyku Jána Babjaka SJ, diakonské svätenie mu udelil vladyka Milan Šašik v Košiciach a následne v Sobranciach aj kňazskú vysviacku 19. Po vysviacke začal pôsobiť na Ukrajine vo farnosti Lecovica a neskôr vo farnosti Čenadijevo, kde aj ukončil v roku 2009 svoje pastoračné pôsobenie. Po návrate na Slovensko bol ustanovený za správcu farnosti Topoľa. Otec Ján bol hudobne nadaný, hral na akordeóne, rad spieval. Počas svojho pôsobenia vo farnostiach sa snažil o oživenie liturgického spevu. Rád maľoval a mal rád prácu s drevom. Všetky práce na dome a okolo domu si v podstate robil sám.

Otec Imrich Marinčák

V pondelok 19. mája, vo veku 97 rokov a v 28. Zádušnú svätú liturgiu s pohrebnými obradmi bude vo štvrtok 22. mája 2025 o 10.30 hod. v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove sláviť vladyka Jonáš Maxim, prešovský arcibiskup metropolita. Otec Imrich Marinčák sa narodil 8. júla 1928 vo Fulianke.

Už ako mladý človek zakúsil tvrdosť života, keď bol počas 2. svetovej vojny odvlečený príslušníkmi Hlinkovej gardy a nemeckej SS do koncentračného tábora v Nemecku, odkiaľ sa mu podarilo utiecť a vrátiť sa na Slovensko. Počas tohto ťažkého obdobia slúžil ako pomocník partizánom, čo ho stálo ďalšie zajatie. Vo svojom srdci nosil túžbu po službe Bohu ako gréckokatolícky kňaz. V čase násilnej likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 bol bohoslovcom v prešovskom seminári. So svojimi spolubratmi zažil väzenie a sústreďovací tábor, kde boli spolu s ním aj ďalší gréckokatolícki kňazi a tiež biskup Vasiľ Hopko. Po mesiaci dostal povolávací rozkaz a nastúpil na základný výcvik k PTP-ákom na severnú Moravu. Následne bol preložený na Sázavu. Do civilu bol prepustený až koncom roka 1953.

Po návrate domov si otvoril v Prešove antikvariát a neskôr pracoval v Poľnohospodárskych stavbách v Prešove, kde strávil 30 rokov. V roku 1968 si dokončil teologické štúdiá, no prijať kňazskú vysviacku mu štátna moc opäť znemožnila. Až v roku 1997, vo veku 68 rokov, mohol konečne prijať kňazskú vysviacku z rúk vladyku Jána Hirku. Otec Imrich bol aj dobrým a verným manželom i otcom. Život otca Imricha Marinčáka bol tichým, ale pevným svedectvom vernosti Bohu a Cirkvi, a to aj v časoch prenasledovania, nespravodlivosti a mlčania. Jeho kňazské ruky žehnali, odpúšťali a modlili sa. Pri príležitosti 75. výročia tzv.

Otec Michal Drahňovský

V 75. roku života a 47. roku kňazstva zomrel otec Michal Drahňovský, gréckokatolícky kňaz Prešovskej archieparchie. Zosnulý kňaz mal právo nosiť nábederník. Zomrel 11. marca 2015, zaopatrený sviatosťami, v nemocnici v Starej Ľubovni. Michal Drahňovský sa narodil 30. októbra 1940 v dedinke Zemplínska Široká ako prvé z dvoch detí rodičov Jána a Alžbety rod. Jančíkovej. Počas štúdia na gymnáziu v ňom dozrievalo kňazské povolanie. Po štúdiách teológie absolvoval vojenskú základnú službu. 24. júna 1967 prijal sviatosť manželstva s Máriou rod. Čabrovou v Chráme sv. Michala archanjela v Starine. Kňazskú vysviacku prijal 2. júna 1968 v Michalovciach.

Prvou farnosťou otca Michala bola Matysová, kde okrem duchovnej služby veriacim sa pričinil o postavenie Chrámu sv. Petra a Pavla. Ďalšími pôsobiskami boli Jakubany, Kremná, Bajerovce, Kyjov, Krajná Bystrá, Breznička, Petrová, Cigeľka, Ortuťová, Livov, Lukov, Kečkovce a Žakovce. V týchto jednotlivých farnostiach slúžil ľuďom a tiež prispel k stavbám a opravám farských budov a chrámov. Od roku 2005 bol otec Michal na odpočinku. Vypomáhal vo farnosti Stará Ľubovňa v nemocničnej kaplnke až do roku 2012. Každý mesiac v prvú nedeľu po prvom piatku vysluhoval sviatosť zmierenia na pútnickom mieste hora Zvir v Litmanovej. Spolu s manželkou Máriou vychovali dvoch synov Jaroslava a Mariána.

Otec Michal rád čítal Sväté písmo - mnohé žalmy vedel naspamäť. Medzi jeho obľúbené knihy patrili životy svätých. V novembri 2013 dostal mozgovú príhodu. Aj napriek tak vážnemu ochoreniu zostal plný viery v živého Krista a prijal neľahký kríž v tejto chorobe. Z Božej milosti sa po čase opäť postavil na nohy. Bola v ňom neustála túžba slúžiť Bohu cez službu ľuďom. Aj keď s paličkou, ale predsa prichádzal pravidelne na horu Zvir, aby pomohol vysluhovať sviatosť zmierenia. Rád bol v kňazskom spoločenstve a tiež aj medzi ľuďmi.

Kňaz Dávid Zorvan

V utorok 27. apríla 2021 zomrel kňaz Košickej eparchie Dávid Zorvan. Zomrel zaopatrený sviatosťami po ťažkej a krátkej chorobe vo veku 46 rokov a v 23 roku kňazskej služby. Archijerejská svätá liturgia spojená s kňazským pohrebom bude v piatok 30. Dávid Zorvan pochádzal zo starej kňazskej rodiny, ktorá dala Cirkvi mnohých kňazov. Bol najstarší z desiatich súrodencov. Pred diakonskou a kňazskou vysviackou v roku 1997 prijal sviatosť manželstva. Boh mu požehnal synov Daniela, Simeona, nenarodeného Rubena, dcéry Rút, Sofiu, Ráchel a Sáru. Vyššie štúdia na Cyrilometodějskej teologickej fakulte v Olomouci a študijný pobyt v Ríme prehĺbili jeho lásku k východnému obradu.

Bol členom Liturgickej komisie pri KBS, predsedom liturgickej komisie Gréckokatolíckeho Košického exarchátu a členom Gréckokatolíckej metropolitnej liturgickej komisie. Celý svoj kňazský život zasvätil aj pastorácii mládeže. Celý svoj kňazský život žil naplno. Plný optimizmu a dobrej nálady vždy vedel potešiť každého, pri každej príležitosti a v každej situácii. Aj v posledné mesiace ťažkej choroby žehnal, radil a povzbudzoval všetkých v jeho blízkosti. Na prvom mieste bola v jeho živote láska a vernosť Bohu a Cirkvi. Modlitba a Eucharistia boli jeho každodenným pokrmom. Očistený utrpením bol povolaný do večnosti 27. apríla 2021, na sviatok sv. Simeona, Pánovho príbuzného, a zároveň na 24.

tags: #zomrel #gregokatolicky #knaz