Ježišovo zmŕtvychvstanie je vrcholná pravda našej viery v Krista.
Prvé kresťanské spoločenstvo ju verilo a prežívalo ako ústrednú pravdu, Tradícia ju podáva ďalej ako základnú pravdu, spisy Nového zákona ju potvrdzujú a spolu s krížom sa ohlasuje ako podstatná časť veľkonočného tajomstva.
Tajomstvo Kristovho zmŕtvychvstania je skutočná udalosť, ktorá sa prejavila historicky zistenými javmi, ako to dosvedčuje Nový zákon.
Prvá vec, s ktorou sa stretávame v rámci veľkonočných udalostí, je prázdny hrob. Sám osebe nie je priamym dôkazom. Skutočnosť, že Kristovo telo nebolo v hrobe, by sa dala vysvetliť aj ináč. Napriek tomu bol prázdny hrob pre všetkých podstatným znamením.
Ježiš Kristus bol popravený ukrižovaním, teda tým najhorším spôsobom, akým mohol byť človek v staroveku potrestaný. Ako prezrádzajú historické dokumenty, ukrižovanie bolo v Rímskej ríši celkom bežným trestom používaným najmä u otrokov.
Ukrižovanie Ježiša Krista.
Umučenie a smrť Ježiša Krista
Po zajatí uprostred noci bol Ježiš vzatý pred Sanhedrin a Kaifáša, veľkňaza. Tu sa začala prvá fyzická trauma. Vojak zasiahol Ježiša do tváre, aby ostal ticho, keď ho vypočúval Kaifáš. Skoro ráno, zbitý s pomliaždeninami, odvodnený a vyčerpaný z prebdenej noci, je Ježiš braný cez Pretórium pevnosti Antónia, na miesto vlády prokurátora Júdei, Pontského Piláta.
Potom, ako odpoveď na krik davu dal Pilát prepustiť Barabáša a odsúdil Ježiša zbičovať a ukrižovať.
Príprava bičovania bola hotová, keď bol väzeň vyzlečený zo svojich šiat a jeho ruky boli zviazané nad hlavou. Je veľmi pochybné, či Rimania mali akúkoľvek snahu nasledovať židovské právo, kde podľa dávneho práva bolo zakázané zadávať viac než štyridsať úderov.
Rímski vojaci majú veľký posmech z toho, že provinčný žid tvrdí, že je kráľ. Hádžu rúcho cez jeho ramená dávajú mu palicu do ruky miesto žezla. Ešte potrebujú korunu, aby dokončili svoj výsmech. Ohybné prúty pokryté dlhými ostňami (obyčajne používané v zväzkoch ako palivové drevo) sú zapletené do tvaru koruny a toto je zatlačené na jeho temeno hlavy. Po zosmiešňovaní a bití po tvári, berú vojaci palicu z jeho rúk a znovu ho bijú po hlave, pričom sa tŕne zarážajú hlbšie do skalpu.
Centúrion, trvajúc na ukrižovaní, hľadá stúpenca, severo afrického prihliadajúceho, Šimona Cyrenenského, niesť kríž. Ježiš ho nasleduje, stále krvácajúc a potiac studený vlhký pot zo šoku, pokiaľ 600 metrov dlhá cesta z pevnosti Antónia na Golgotu nie je ukončená.
Ježišovi je ponúkané víno zmiešané s myrhou, ako mierne analgetikum. Odmieta piť.
Šimon má rozkázané umiestniť patibulum na zem a Ježiš je rýchlo hodený späť svojimi plecami na drevo. Legionár nahmatáva jamku vpredu na zápästí. Zabíja ťažký, štvorcový tepaný železný klinec cez zápästie, hlboko do dreva. Rýchlo sa presúva na druhú stranu a zopakuje to isté, dávajúc pozor nepritiahnuť príliš ruky, ale nechať istú ohybnosť a pohyb. Ľavá noha je zatlačená pod pravú nohu a s oboma natiahnutými nohami, špičkami smerom dole je zabitý klinec cez klenbu každej končatiny, nechajúc kolená mierne pohyblivé.
Teraz je obeť skutočne ukrižovaná.
V súlade s dodržaním Sabatu, židia požiadali odsúdeného zabiť a sňať z kríža. Zvyčajná metóda ukončenia ukrižovania bola polámanie kostí predkolení. Toto zabránilo obeti zdvihnúť sa, a takto sa nemohlo uvoľniť napätie hrudných svalov a dochádza k uduseniu.
Zjavne chcel mať legionár dvojnásobnú istotu smrti, tak pichol kopiju cez piaty medzirebrový priestor, nahor cez osrdcovník do srdca.
Príčiny smrti
Vedci zostavili niekoľko závažných príčin spôsobených smrť: od straty krvi po zástavu srdca - až po udusenie.
Patológ Hans Bankl to posúdil takto: ,,Ako príčiny šoku prichádzajú do úvahy okrem ukrižovania aj muky spôsobené bičovaním a zvláštna senzibilita Ježišovej osobnosti. Počas zlyhávania cirkulácie krvi pri šoku sa objavuje pľúcny edém a často dochádza k nahromadeniu tekutiny.“
Hoci sa nezachovala správa o tom, na ktorej strane bolo telo prebodnuté kopijou, je vyprázdnenie krvi a vody vierohodné a pochopiteľné. „Pre skrátenie utrpenia a umierania na kríži sa používali rôzne spôsoby. Najrýchlejšiu smrť privodilo bodnutie kopijou do hrude, uškrtenie povrazom alebo udusenie odsúdenca dymom z ohňa rozloženého pod ukrižovaným.“
Historické dôkazy Ježišovej existencie
Otázka, či Ježiš skutočne žil, je predmetom záujmu mnohých ľudí. Existujú okrem Biblie aj iné historické záznamy, ktoré dokazujú, že Ježiš naozaj žil? Odpoveď je áno. Existuje množstvo historických dôkazov, ktoré potvrdzujú Ježišovu existenciu a smrť.
Starovekí historici o Ježišovi Kristovi
- Cornelius Tacitus (55 - 120 n. l.): Považovaný za najväčšieho historika starovekého Ríma.
- Flavius Josephus (38 - 100+ n. l.): Židovský historik, ktorý písal o Ježišovi vo svojom diele Židovské starožitnosti, opisujúc Ježiša ako múdreho muža.
- Ďalší historici: Seutonius, Thallus, Plínius mladší a Lucián.
Aj v židovskom Talmude nachádzame zmienku o Ježišovi.
Archeologické dôkazy
Hľadanie Ježiša ako historickej osobnosti zahŕňa aj archeológiu, ktorá by svojimi nálezmi mohla podporiť slová Biblie. Autenticita Ježišovho hrobu aj kalvárie je nepochybná. Ježiš na Golgote zomrel a bol pochovaný do skalného hrobu. Obe miesta sú vedľa seba a uctievajú sa dnes v Bazilike Božieho hrobu. Ich hodnovernosť v 60. rokoch minulého storočia potvrdila aj významná anglická archeologička Kathleen Kenyon.
Bazilika Božieho hrobu v Jeruzaleme.
Príklady archeologických nálezov:
- Petrov dom
- Synagóga v Kafarnaume
- Dom Márie v Nazarete
- Rituálne bazény Siloe a Betsata v Jeruzaleme
| Typ prameňa | Príklad | Charakteristika |
|---|---|---|
| Pro-ježišovské spisy | Evanjeliá (Marek, Matúš, Lukáš, Ján) | Obhajujú Ježišovo posolstvo, opisujú jeho život, učenie, zázraky, smrť a vzkriesenie. |
| Proti-ježišovské spisy | Spisy Jozefa Flavia, Celsa, Tacita a Suetonia | Zmieňujú sa o Ježišovi, ale jeho posolstvo neprijali alebo ho kritizujú. |
Dôkazy o vzkriesení
Evanjeliá boli napísané krátko po udalostiach Kristovho života, ktoré sa historicky stali. Písali ich prví a očití svedkovia udalostí, ktorí písali o tom, čo sami zažili a ich zápisky sa zhodujú.
Samotné evanjeliá obsahujú dostatok dôkazov o tom, že ich písali očití svedkovia a nevznikali pre potreby Cirkvi až v 3. a 4. storočí. V Novom zákone sa nachádza množstvo geografických údajov, mien a podrobností.
Určité marginálne rozdielnosti medzi existujúcimi evanjeliami sú takisto dôkazom ich autenticity.
Nasledujúce riadky rozdeľujú biblické fakty do niekoľkých kategórií:
- Textová hodnovernosť antických dokumentov
- Zachovanie zranení, ktoré spôsobilo ukrižovanie
- Posmrtné vystúpenie pred mnohými ľuďmi
- Záznamy napísané očitými svedkami
- Nespočítateľné množstvo historických informácii
- Ježišovo telo opustilo hrob
- Zmenené životy
Novozmluvné dokumenty sú na 99,5% identické. Toto je jasný mimoriadny dôkaz, zatiaľ čo sa žiadne antické dokumenty ani len nepribližujú k tomuto stupňu presnosti.
Čo sa týka sa vzkriesenia Pána Ježiša, neexistujú vzájomne si odporujúce historické informácie. Toto nič nedokazuje, ale v dobe, keď bolo evanjelium napísané, mohli ľudia súčasne opísať udalosti, ktoré by ľahko vyvrátili a pozmenili udalosti vzkriesenia. Žiadne takéto záznamy neexistujú.
Apoštoli ako svedkovia Zmŕtvychvstalého zostávajú základnými kameňmi jeho Cirkvi. Viera prvého spoločenstva veriacich je založená na svedectve konkrétnych ľudí, ktorých kresťania poznali a ktorí z veľkej časti ešte žili medzi nimi.
Zoči-voči týmto svedectvám Kristovo zmŕtvychvstanie nemožno vysvetľovať mimo fyzického poriadku a neuznávať ho za historickú skutočnosť.
Význam zmŕtvychvstania
Zmŕtvychvstanie je predovšetkým potvrdením všetkého, čo Kristus robil a učil.
Kristovo zmŕtvychvstanie je splnením prisľúbení Starého zákona i prisľúbení samého Ježiša, ktoré dal počas svojho pozemského života.
Ježišovo zmŕtvychvstanie potvrdzuje pravdu o jeho božstve. On sám povedal: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja som“ (Jn 8,28) . Zmŕtvychvstanie Ukrižovaného dokazuje, že on je skutočne „Ja som“, Boží Syn a sám Boh.
Vo veľkonočnom tajomstve sú dva aspekty: Kristus nás svojou smrťou oslobodzuje od hriechu a svojím zmŕtvychvstaním nám otvára prístup k novému životu. Tento nový život je predovšetkým ospravodlivením, ktoré nás znovu uvádza do Božej milosti, „aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych…, aj my žili novým životom“ (Rim 6,4) .
A napokon Kristovo zmŕtvychvstanie - i sám vzkriesený Kristus - je počiatkom a zdrojom nášho budúceho vzkriesenia: „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých… Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1Kor 15,20-22) .