Vo veku 87 rokov zomrel katolícky kňaz Vladimír Jukl. Svätú omšu s pohrebnými obradmi celebroval bratislavský arcibiskup a metropolita Mons. Stanislav Zvolenský v Dóme sv. Martina v Bratislave.

Vladimír Jukl sa narodil v roku 1925 v Bratislave, kde prežil väčšiu časť svojho života. Jeho otec mal český pôvod a pracoval ako profesor na Obchodnej akadémii v Bratislave. Matka bola Slovenka a práve ona Vladimírovi vštepila základy viery a náboženského života.
Stal sa členom spoločenstva Rodina, kde sa v roku 1943 zoznámil s kňazom a profesorom Tomislavom Kolakovičom. V tomto spoločenstve sa mladí vysokoškoláci zaoberali podrobnejším štúdiom ruštiny a východnej liturgie a filozofie. Vďaka pátrovi Kolakovičovi získal Vladimír poznanie aplikovanej kresťanskej teológie a vlastnú vnútornú spiritualitu. V roku 1944 sa zúčastnili na SNP a hoci neorganizovali odboj, boli nútení skrývať sa v horách.
Po Povstaní sa profesorovi podarilo na leto odcestovať do Ruska a Vladimír začal spolu s priateľom Silvestrom Krčmérym študovať na vysokej škole v Prahe. Tam spoločne rozvinuli hnutie laického apoštolátu, tzv. O päť rokov neskôr sa začala ŠtB opäť špeciálne zaoberať Rodinou. Juklovi a Krčméryho priatelia boli postupne zatýkaní. Vladimíra Jukla zatkla ŠtB v auguste 1951. Po mučení a desaťmesačnej samoväzbe bol ako 27-ročný odsúdený za velezradu na 25 rokov väzenia. Na slobodu sa dostal podmienečne v roku 1965. Vo väzení strávil 13 rokov, 6 mesiacov a 9 dní.
V roku 1966 založili Jukl s Krčmérym prvý vysokoškolský krúžok tajnej Cirkvi. V roku 1968 bol prepustený na slobodu tajný biskup Korec. Po jeho odobrení začali Jukl s Krčmérym systematicky podľa Kolakovičových odporúčaní budovať tajnú cirkev ako organizáciu. Postupne vybudovali na každej bratislavskej fakulte a v každom ročníku krúžok tajnej Cirkvi. Počas štúdia s vysokoškolákmi pracovali v Bratislave a školili ich na to, aby po návrate do svojho bydliska dokázali zakladať regionálne krúžky tajnej cirkvi. Koncom sedemdesiatych rokov už existovala tajná cirkev ako organizovaná sieť po celom Slovensku. V roku 1971 bol Vladimír Jukl tajne vysvätený za kňaza.
Príbeh otca Nicolu Capelliho
V dnešných časoch, keď sa, žiaľ, v niektorých regiónoch vytráca úcta k sviatosti posledného pomazania a keď sa jej nadprirodzený význam často redukuje na formálny akt „posledného požehnania“, vystupuje na svetlo príbeh talianskeho kňaza, ktorý za túto sviatosť položil život. Otec Nicola Capelli, kňaz a veľký znalec Svätého Písma, bol zavraždený pravdepodobne príslušníkmi 16. divízie Waffen SS „Reichsführer SS“, ktorí spoločne s talianskymi oddielmi „Brigate Nere“ po páde Talianska v roku 1943 nastolili v severnom Taliansku vládu fašistickej „Republiky Salo“.

Otec Nicola Capelli sa narodil 20. septembra 1912 v meste Nembro v údolí Val Seriana (diecéza Bergamo) v zbožnej katolíckej rodine ako jedno zo šiestich detí. Už ako malý chlapec vo veku 12 rokov pocítil duchovné povolanie, túžba po kňazstve rástla pod vedením miestnych dehoniánov - Kňazov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (lat. Congregatio Sacerdotum a Sacro Corde Iesu, skratka SCJ), katolíckej rehoľnej kongregácie, ktorú založil blahoslavený León Dehon (1843 - 1925) vo Francúzsku v Saint-Quentinskej diecéze v roku 1878. Jeho spiritualita bola hlboko eucharistická, reparačná a sociálna.
Charizma dehoniánov je postavená na troch pilieroch:
- Úcta a odovzdanosť Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu (rozvíjajú spiritualitu lásky, obety a zmierovania.)
- Reparačný charakter (ich modlitba a život sú zamerané na „naprávanie“ hriechov sveta pred Božím Srdcom)
- Sociálna angažovanosť v duchu evanjelia (zakladateľ videl službu robotníkom, chudobným a opusteným ako konkrétne prejavy lásky Božieho Srdca).
Dehoniáni pôsobili od svojho vzniku postupne vo viac ako 40 krajinách (Taliansko, Francúzsko, Belgicko, Brazília, Indonézia, USA, Kongo, Mozambik, kde vedú školy, misijné stanice, farnosti, semináre a centrá duchovnej obnovy. Otec Nicola Capelli v mladom veku vstúpil do apoštolskej školy vedenej dehoniánmi v Albine a tu aj v roku 1930 zložil prvé rehoľné sľuby a prijal rehoľné meno brat Martin od Márie Sedembolestnej.
Jeho túžba po misii bola taká veľká, že bol pripravený ísť do ktorejkoľvek časti sveta, no predstavení rozhodli inak. Krátko po prijatí kňazstva bol poslaný do Ríma, kde pokračoval v ďalších štúdiách. Otec Nicola Capelli bol človekom intelektu, no zároveň hlbokej zbožnosti. Po skončení štúdií pôsobil ako profesor Svätého Písma v Bologni. Jeho kolegovia svedčili o jeho tichosti, pokore a veľmi osobitnom pastoračnom srdci.
Rok 1944 bol pre sever Talianska krutý. Nemci ustupovali, partizáni útočili, civilisti zomierali v prestrelkách ako obete partizánov, členov Brigate Nere či nemeckých príslušníkov Waffen SS. Komunita dehoniánov, v ktorej Capelli pôsobil, sa musela presunúť do malej dediny Burzanella, no ani to im nepomohlo uniknúť frontovým operáciám. A práve tu, v severnom Taliansku ukázal otec Capelli svoju kňazskú tvár a vernosť Kristovi v najčistejšej podobe.
Hoci videl, že jeho spolubratia odchádzajú do bezpečnejšieho prostredia, on sa rozhodol zostať, pretože chcel zomierajúcim udeľovať sviatosť posledného pomazania (viatikum), spovedať veriacich a teda vedome prijal smrteľné riziko. Toto rozhodnutie je jadrom toho, čo Cirkev nazýva mučeníctvom ex parte victimae - mučeník z vlastnej vôle, lebo mohol uniknúť, no pre lásku ostal. 29. septembra 1944, krátko po svojich 32. narodeninách odišiel otec Capelli poskytnúť duchovnú útechu ťažko zranenému mužovi, príslušníci Waffen SS, ktorých sprevádzali členovia talianskych Brigate Nere ho okamžite zatkli. Dva dni ho brutálne vypočúvali, vyšetrovatelia vyhodnotili situáciu, že pomáhal partizánom a spolu s ďalšími 44 väzňami ho postavili pred guľomet popravčej čaty.
Svedkovia opísali posledné minúty jeho života. Modlil sa, dával rozhrešenie, žehnal všetkých okolo seba. Mnohí boli po výsluchoch v zúboženom stave a modlitby obsahovali časti liturgických textov sviatosti posledného pomazania, preto bol aj nazvaný ako „mučeník sviatosti posledného pomazania“. Príslušníci Waffen SS zo 16. tankovej divízie Reichsführer SS, ktorí nesú priamu zodpovednosť za jeho smrť boli presvedčenými národnými socialistami a ateistami, nenávidiacimi katolícku Cirkev.
Dnešná Cirkev často bojuje s nepochopením sviatosti posledného pomazania. Niektorí túto sviatosť považujú za formalitu alebo rituál „pre starých“. Capelliho príbeh je teologickou odpoveďou - kňaz má byť pri umierajúcich aj za cenu straty života, pretože sviatosť nie je rituálom, ale duchovnou zbraňou pre poslednú bitku duše. Mučeníctvo potvrdzuje hodnotu sviatosti. Keď niekto zomrie preto, aby mohol človeka pripraviť na stretnutie s Bohom, odhaľuje pravý význam kňazského povolania. V čase duchovnej vlažnosti je potrebný návrat k hrdinom viery. Capelli je pripomienkou všetkým, čo znamená pastierska vernosť v jej najvyššej forme.
Otec Nicola Capelli zomrel so slovami požehnania na perách, s rukou zdvihnutou nad tými, ktorí sa chystali vstúpiť do večnosti. Jeho smrť nie je len historickou epizódou. Je to výzva pre kňazov i laikov aby sa nebáli slúžiť, aby verili v silu sviatostí, aby videli kňazstvo ako cestu obety. Toto sú dôvody, pre ktoré sa pripravuje skorý proces blahorečenia otca Nicolu Capelliho.
Keď bol mladý Nicola Capelli ešte bohoslovcom, dozvedel sa o mexických mučeníkoch cristeros. Ich svedectvo naňho hlboko zapôsobilo a v jeho srdci prebudilo túžbu stať sa misionárom a možno aj „obetou pre Krista“, ak by si to Boh vyžiadal. Jeho životný koniec ukazuje, že to nebola len romantická predstava mladého seminaristu, ale duchovná pripravenosť, ktorá ho napokon priviedla k vlastnému mučeníctvu.
Rovnaký koreň: odium fidei - nenávisť voči viere. Mexickí mučeníci cristeros boli zabíjaní výhradne preto, že sa odmietali zriecť katolíckej viery len kvôli tomu, že slobodomurárski mexickí politici tak požadovali. Kňazi hnutia cristeros napriek zákazom slúžili svätú omšu, spovedali, nosili kňazský odev, verejne vyznávali Krista. Boli popravení konkrétne preto, že boli katolíkmi, kňazmi či veriacimi. Otec Capelli zomrel z rovnakého dôvodu. Nezabili ho preto, že bol Talian, ale preto, že bol kňaz, vysluhoval sviatosti, prinášal milosť tam, kde oni prinášali smrť, odporoval ich nenávisti voči náboženstvu. V oboch prípadoch ide o klasické mučeníctvo odium fidei, ktoré Cirkev odlišuje od politickej či náhodnej smrti.
V prípade cristeros slobodomurársky mexický štát cielene útočil na katolíckych kňazov, vešali ich, strieľali, mučili. Hlavným dôvodom bolo odstránenie sviatostí a zničenie Cirkvi. V prípade otca Capelliho nacisti, na rozdiel od mexickej antiklerikálnej slobodomurárskej hávede, nezavádzali doktrinálny protikatolícky zákon, ale „len“ systematicky nenávideli kňazov kvôli ich morálnemu odporu voči totalite. Capelli bol zabitý preto, že konal ako kňaz - vysluhoval sviatosti, vrátane posledného pomazania. V oboch prípadoch sa nepriateľ snažil prerušiť tok milosti, no kňaz sa stal mostom medzi Bohom a človekom.

Sviatosť posledného pomazania (viatikum), obraz Pietra Novelliho
Cristeros to je mučeníctvo v konfrontácii. Laici cristeros bojovali so zbraňou v ruke, aby ochránili kňazov a veriacich. Kňazi umierali ako neozbrojení svedkovia. Všetkých však spájal katolícky duch a heslo: „¡Viva Cristo Rey!“. Otec Capelli nezomrel v konfrontácii, ale v pastoračnej službe. Jeho „bojovým pokrikom“ bolo požehnanie a modlitba posledného pomazania. Zostal v dedine, hoci mohol odísť, čo je čisté mučeníctvo ex parte victimae, plynúce z vedomej, slobodnej a kňazskej obety. Aj kňazi cristeros, aj laici cristeros, aj otec Capelli dobre vedeli, že riskujú životy a môžu zomrieť. Napriek tomu sa rozhodli pokračovať a Krista nezradiť. Ich sila pochádzala z duchovnej istoty a nie z túžob po martýrskom geste.
Liturgické a sviatostné svedectvo Cristeros zomierali pre svätú omšu, Eucharistiu a spovedné tajomstvo, mnohí boli zabití počas tajných omší alebo pri poskytovaní sviatostí. Mučeníctvo otca Capelliho je priamo spojené so sviatosťou posledného pomazania - dával posledné požehnanie uprostred guľometnej paľby, jeho smrť je liturgickým úkonom prerušeným násilím. V oboch prípadoch platí, že katolícke sviatosti ustanovené Kristom sú dôležitejšie než život kňaza.
Cristeros bojovali proti slobodomurárskemu antikatolíckemu štátu, jeho brutálnym a sadistickým zákonom, prenasledovanie kňazov a Cirkvi bolo v mnohých prípadoch horšie ako prenasledovanie Cirkvi v bývalom Sovietskom zväze.
Otec Capelli žil v Taliansku rozorvanom od roku 1943 vojnou (juh obsadili Spojenci, Rím sa pokúsil odstrániť Mussoliniho, ten sa zachránil na severe za Gótskou líniou. Fašistická republika Saló existovala až do konca vojny. Pokiaľ talianski členovia Brigate Nere boli katolíkmi a drvivá väčšina z nich odmietala položiť ruku na kňaza, tak nemeckí príslušníci 16. tankovej divízie Reichsführer SS boli ateisti a paganisti, ktorí katolícku Cirkev nenávideli. Nemci priniesli svoje vlastné formy barbarstva, ku ktorým patrila aj démonická nenávisť voči kňazom.
Jeho obdiv bol logický, cristeros predstavovali čistotu viery proti brutálnemu sekularizmu. Ukazovali, že kňazstvo je povolanie k obete. V ich životoch videl ideál misionára, ktorý dá všetko vrátane krvi. A napokon, cristeros ukazovali, že sviatosti sú hodné ochrany aj za cenu života. Keď prišla jeho vlastná hodina smrti, otec Capelli konal presne v tom istom duchu, ktorý obdivoval u mučeníkov cristeros.
Hoci Capelli nežil v Mexiku, jeho mučeníctvo nesie rovnaký odtlačok: vernosť sviatosti, kňazská odvaha, odmietnutie úniku, obeta až do konca, smrť z nenávisti k viere. Cristeros aj otec Capelli zomreli pre Krista Kráľa, ktorému verne slúžili do posledného úderu svojich sŕdc.
Dňa 17. marca 2016 zomrel ThDr. Ing. Milan Gura, dekan a správca farnosti v Čadci. Primátor mesta uviedol: „Sú správy, ktoré nás zaskočia a svojim posolstvom zarmútia. Dnes medzi ne určite patrí správa o úmrtí nášho pána dekana Emila Floriša, ThDr., PhD. Opustil nás nečakane a zostáva po ňom prázdne miesto. Jeho čestne prežitý život ostane vždy vzácnym príkladom a povzbudením. Nezabudneme však na Vás a ostanete v našich srdciach. Ako prejav úprimnej sústrasti bude v týchto dňoch viať čierna zástava na Mestskom úrade. Narodil sa v Púchove. Študoval na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, za kňaza bol vysvätený 14. júna 1981 v Nitre. Ako kaplán pôsobil v rokoch 1981 - 1985 v Považskej Bystrici, v rokoch 1985 - 1987 v Krásne nad Kysucou. V rokoch 1987 - 1997 pôsobil ako správca farnosti Predmier, kde bol zároveň dištriktuálnym dekanom dekanátu Bytča. Od roku 2002 je správcom farnosti Čadca a od roku 2010 dištriktuálnym dekanom v Čadci. V roku 1997 ukončil podiplomové štúdium rétoriky na Jagelonského univerzite v Krakove v odbore homiletika. Štúdiá zavŕšil v roku 2006 doktorátom na Pápežskej univerzite v Krakove. V roku 2008 bol menovaný za cirkevného sudcu. Svojou prácou a postojmi sa obzvlášť významným spôsobom zapísal do povedomia občanov mesta Čadca, pričinil sa o jeho náboženský, spoločenský a sociálny rozvoj, najmä o kvalitu medziľudských vzťahov.“
Prehľad zosnulých kňazov
| Meno | Dátum úmrtia | Vek | Pôsobisko |
|---|---|---|---|
| Vladimír Jukl | Neznámy | 87 rokov | Bratislava |
| Nicola Capelli | 29. september 1944 | 32 rokov | Burzanella, Taliansko |
| Milan Gura | 17. marca 2016 | nedožitých 61 rokov | Čadca |
| Emil Floriš | Neznámy | Neznámy | Čadca |