Cirkev Adventistov Siedmeho Dňa: Krst a Jeho Podmienky v Kontexte Reformácie a Ekumenizmu

V tomto článku sa pozrieme na históriu protestantského hnutia, reformáciu, jej prúdy a princípy. Tiež sa pozrieme na súčasný stav evanjelikálnych cirkví a ich teológiu. Dotkneme sa aj sviatosti krstu a jej prijímania v rôznych vekových obdobiach.

Na stránkach časopisu Solas bola predložená stručná história protestantského hnutia od zrodu protestantskej reformácie (1517) až do 20. storočia. V tomto historickom pohľade sme sa snažili upriamiť pozornosť na najdôležitejšie udalosti života reformácie a jej osobností.

Protestantská Reformácia a Jej Princípy

Keď hovoríme o protestantskom hnutí, máme na mysli cirkvi (spoločenstvá), ktorých vznik je spojený s úsilím o obrodu vtedajšej (katolíckej) cirkvi v snahe priviesť ju v učení a praxi späť k jej ranému obdobiu a k pokračovaniu v apoštolskej línii biblickej viery a praxe. Protestantské hnutie sme predstavili hlavne cez päť protestantských, avšak výlučne a nespochybniteľne biblických princípov známych pod označením sola - jedine, iba (solus Christus, sola scriptura, sola gratia, sola fide a soli Deo gloria).

Pripomíname, že protestantskú reformáciu s jej zámerom „priviesť cirkev v učení a praxi späť k jej ranému obdobiu a k pokračovaniu v apoštolskej línii biblickej viery a praxe“ nepovažujeme za ukončenú. Zotrvávame v hlásení sa k mottu či sloganu: „Cirkev reformovaná a stále sa (Božím slovom) reformujúca“ (lat.: Ecclesia reformata et semper reformanda est).

Z historického pohľadu protestantská reformácia prebiehala v dvoch prúdoch, a to ako nemecká reformácia (Martin Luther) a švajčiarska reformácia (Ulrich Zwingli a Ján Kalvín). V rámci švajčiarskej reformácie sa hovorí aj o tzv. radikálnej reformácii alebo o treťom prúde reformácie, ktorú tvorili anabaptisti (novokrstenci).

Za celosvetovú protestantskú reformáciu sa však považujú oba (resp. tri) prúdy reformácie. Pritom oba prúdy reformácie sa dopĺňajú a až oba dohromady a len spolu tvoria (celosvetovú) protestantskú reformáciu.

V poreformačnom období sa protestantské učenie ustálilo a sformovalo do piatich sola. To, čo chceme znova zdôrazniť aj v tomto článku je, že týchto päť sola nie sú ľudským čiže teologickým dielom otcov reformácie, resp. ich pokračovateľov, ale boli im dané ako Božie zjavenie a dar Cirkvi, ako večne platné nemenné Božie biblické princípy. Za také ich považujeme neustále, teda aj dnes. Sú základnou normou spasenia a života v posvätení. Tak ako v dobe ranej reformácie boli smernicou pre obnovu cirkvi 15.-16. storočia, aj dnes sú základnou normou biblickej viery a učenia cirkvi a jednotlivcov.

Je potrebné, aby myslenie cirkevného spoločenstva a jednotlivca bolo formované týmito princípmi a v medziach týchto princípov. V cirkvi dokáže len kázané Božie slovo osloviť jednotlivca, vrátiť ho späť na cestu viery, ak z nej zišiel.

Pri pohľade späť do histórie musíme konštatovať, že namiesto toho, aby sa rozdiely a nezhody medzi jednotlivými prúdmi reformácie v poreformačnom období odstraňovali, naopak, ešte viac narastali. Uspokojivé riešenie vzniknutých biblicko-teologických problémov sa dodnes nenašlo. Hľadanie ich riešenia privádzalo k vzniku nových učení (teológií).

V poreformačnom období vznikali vieroučné vyznania, učenia, systematické teológie, cirkvi a spoločenstvá, ktoré nadväzovali na ranú reformáciu. V poreformačných teológiách však, žiaľ, z veľkej časti dochádzalo aj k prekrytiu alebo preberaniu myšlienok svetských filozofií a tieto teológie sa tak svojou podstatou stali v skutočnosti protibiblické. Tak je to napr. v tzv. liberálnej teológii alebo s infiltráciou myšlienok existencionalizmu do cirkevných spoločenstiev. Niektoré teológie naopak priniesli a rozvinuli myšlienky, ktoré v ranej reformácii neboli rozvinuté. Takým bol napr. pietizmus alebo metodizmus.

Zvláštnu, aj keď iba malú pozornosť v ďalšom texte venujeme tzv. evanjelikálnej teológii či evanjelikalizmu. Výraz evanjelikálna teológia či evanjelikalizmus neoznačuje nejaký jednotný teologický systém, ale rôznorodosť duchovných prebudeneckých kresťanských (evanjelikálnych) prúdov (prebudení), ktoré postupom času našli k sebe cesty a spoločné dôrazy v učení. Patria sem aj letničné a charizmatické prebudenia, ktoré sa postupne formovali do organizovanej cirkvi.

K evanjelikálnej tradícii sa hlásia, podľa zdroja B-c), najmä cirkvi vychádzajúce z tradície metodizmu, baptizmu a pietizmu, ale aj iné. Za otca moderného evanjelikálneho hnutia je označovaný anglikánsky teológ a biblista John R. W. V súčasnej dobe sú evanjelikálne cirkvi rozšírené po celom svete. Na každom kontinente majú však odlišný kultúrny, politický a tradično-náboženský kontext, z ktorého vyplýva aj ich vzťah k iným cirkvám.

"Evanjelikálny" v modernom chápaní je všeobecný prívlastok, ktorý neoznačuje nejakú cirkevnú skupinu, ale formu kresťanskej viery, ktorú môžeme nájsť v rôznych cirkvách a cirkevných skupinách. Tento prívlastok neoznačuje detaily, ale len základné teologické učenia kresťanstva. Zároveň zdôrazňuje tie prvky kresťanstva, ktoré nevyjadruje ani jedno doteraz používané slovo.

Pojem zdôrazňuje životne dôležité (nevyhnutné pre spásu) veci kresťanstva. V dnešnom chápaní tento pojem vynecháva formu cirkevnej organizácie, formu bohoslužieb, učenie o krste, predurčení alebo o Duchu Svätom, aby sme menovali aspoň niektoré.

Autorita Božieho Slova a Viera

Božie slovo (Písmo, Biblia) bolo v ranej reformácii zdôraznené ako zvrchovaná autorita, ako prvá a posledná norma (norma normujúca) určujúca život cirkvi, spoločnosti i jednotlivca. Taký postoj zastával hlavne Luther s jeho sola scriptura. Reformátori Božie slovo ako absolútnu normu spojili s bezpodmienečnou poslušnosťou Písmu. Reformácia upozornila na jedinečnosť Božieho slova (Písma), z ktorého hovorí sám Boh k hriešnemu človeku a k svojmu ľudu (Cirkvi).

Viera sa vnímala ako jediný prostriedok (spôsob), ktorým človek môže prijať Božiu milosť a Božie spasenie. Reformátori vieru vnímali ako ukotvenú v spasiteľnom Božom konaní v Ježišovi Kristovi, ako je ono obsiahnuté v Božom zapísanom slove.

Autoritu Božieho slova nezdôrazňovala len nemecká a švajčiarska reformácia, ale aj jej vetvy v ďalších krajinách. Je možné konštatovať, že všetky reformačné prúdy zdôrazňovali a podčiarkli dôležitosť spasiteľnej viery, ktorá sa vo všetkom opierala o pravdu Božieho slova (Písma).

Kalvínska reformácia, oproti ostatným reformačným prúdom, zvlášť zdôrazňovala zvrchovanosť Boha a Božieho slova vo všetkých oblastiach života cirkvi, spoločnosti a jednotlivca. Uctievanie a chvála Boha má byť životným štýlom všetkých ospravedlnených (spasených).

Päť sola reformácie.

Krst v Cirkvi Adventistov Siedmeho Dňa a Podmienky Prijatia

Sviatosť krstu prijímajú naše deti najčastejšie v perinke. No ako samotná cesta viery a skúsenosť s Bohom je pre každého človeka výnimočná, iná, to isté môže platiť i s časom prijatia sviatostí. Krst je tou najdôležitejšou, ktorá nás včleňuje do Kristovej cirkvi.

Čo pre kresťana katolíka vlastne sviatosť krstu znamená? Odpovedá prof. Miloš Lichner, katolícky teológ, kňaz: ,,Všetky sviatosti sú viditeľné úkony, ktoré ustanovil Kristus, aby nám nimi udeľoval neviditeľnú Božiu milosť. Krst je vstupnou bránou do Cirkvi, ktorá robí z človeka člena Kristovho Tajomného tela. Je prvá zo siedmich sviatostí a v určitom slova zmysle aj najdôležitejšia, lebo bez nej nie je možné prijať ďalšie sviatosti.

Hlavným rozdielom nie je určite len to, že dospelý človek si svoj krst pamätá. ,,Najdôležitejším rozdielom je, že pri krste dospelého človeka je to práve on, ktorý vyjadruje túžbu, aby bol pokrstený. V prípade dieťaťa sú to jeho rodičia, ktorí s ním prichádzajú. Dieťa je vždy krstené vo viere svojich rodičov. Preto i deti na prvom sv. prijímaní opakujú vyznanie viery, ktoré za nich vyznali kedysi rodičia a krstní rodičia,“ vysvetľuje prof. Miloš Lichner.

Prirodzene smerujeme i k otázke, v akom veku je najvhodnejšie prijať sviatosť krstu. Prof. Lichner uvádza, že okrem bežnej praxe krstenia malých deti máme v súčasnosti i deti, ktoré vyrastali v kresťanskom prostredí, ale neboli pokrstené, a teda v dospelosti prichádza ku konverzii a chcú prijať sviatosť krstu.

Katechumen je človek, ktorý túži a je rozhodnutý prijať sviatosť krstu. Toto rozhodnutie by malo vyvierať z jeho vlastného vnútra. ,,Mal by mať vieru, s ktorou prichádza, a mal by to byť ľudsky zrelý človek. Katechumenát je aj o rozlišovaní, aj o umení povedať „ešte nie“, ak chýba dostatočná ľudská alebo duchovná zrelosť,“ dopĺňa prof. Miloš Lichner a pokračuje: „Sv. Augustín v jednej z homílií tiež hovorí, že rozdiel medzi katechumenmi a pokrstenými nie je vo viere, lebo aj katechumen už „nejako“ verí, ale v tom, čo prináša sviatosť krstu - Božiu milosť prostredníctvom odpustenia dedičného hriechu a v dospelosti aj aktuálnych hriechov.

Prof. Miloš Lichner odporúča, že po prijatí sviatosti krstu by malo nasledovať duchovné aj ľudské sprevádzanie v prostredí spoločenstva.

Ekumenizmus a Vzťah Cirkví k Štátu

Ekumenická rada cirkví v Slovenskej republike (ERCSR) vznikla v dôsledku rozdelenia Československa a vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Skutočnosť, že spolupráca cirkví na Slovensku nebola otrasená rozdelením Československa, že prirodzene pokračovala ďalej na platforme Ekumenickej rady cirkví v SR, možno s odstupom rokov hodnotiť ako zrelosť kresťanských cirkví na Slovensku v ich vzájomných vzťahoch.

Pri vzniku ERCSR stálo 6 riadnych členských cirkví (Evanjelická cirkev a.v.; Reformovaná kresťanská cirkev; Pravoslávna cirkev; Cirkev bratská; Evanjelická cirkev metodistická; Cirkev československá husitská) a 4 cirkvi so štatútom pozorovateľa (Rímskokatolícka cirkev; Bratská jednota baptistov; Cirkev adventistov siedmeho dňa; Apoštolská cirkev). 30. októbra 1995 bola prijatá najprv so štatútom pozorovateľa a po schválení vlastnou synodou (3. 12. 1997) za riadneho člena Starokatolícka cirkev. Bratská jednota baptistov bola prijatá za riadneho člena ERCSR na zasadnutí výboru ERCSR 26. januára 1996.

Základným cieľom ekumenického hnutia je hľadanie a spoločné slávenie viditeľných znakov jednoty cirkví. Vzťahy kresťanských cirkví na Slovensku sú do veľkej miery určované pomerom počtu príslušníkov jednotlivých konfesií: rímskokatolícka cirkev predstavuje okolo 70 %, ECAV 7 %, Reformovaná kresťanská cirkev 3 %, Pravoslávna cirkev 2 %, ostatné cirkvi pod 1 % členov z celkového počtu obyvateľov SR - podľa sčítania ľudu v roku 2001.

V tejto situácii sa ERCSR usilovala o budovanie a zlepšovanie vzájomných vzťahov. Stala sa účinnou platformou, na ktorej cirkvi riešili viacero kritických situácií. K príkladom budovania vzťahov medzi cirkvami na Slovensku patrí aj úspešné zavŕšenie procesu vzájomného uznania krstu svätého, ktoré vyústilo v podpísaní dohody medzi Evanjelickou cirkvou a Rímskokatolíckou cirkvou 4. júna 2001.

Najrozsiahlejšou oblasťou činnosti s najzreteľnejšími výsledkami je práca ERCSR pri koordinácii postupu cirkví vo vzťahu k štátu. Už v roku 1994 na pozadí procesu, ktorý sa začal prípravou medzištátnej zmluvy SR s Vatikánom sa vyprofilovala myšlienka že ERCSR má podobne ako KBS zastupovať cirkvi vo vzťahu k štátu, stáva sa partnerom pre štátne orgány. Túto oblasť činnosti ERCSR možno rozdeliť na dve hlavné časti: a) Upevňovanie právneho postavenia cirkví v SR a b) Riešenie otázok financovania cirkví.

V dôsledku možností, ktoré novela zákona č. 308 vytvorila, predseda ERCSR Július Filo navrhol, aby cirkvi združené v ERCSR postupovali spoločne, s možnosťou prizvať aj cirkvi, ktoré nie sú členmi ERC. Prvé zasadnutie zástupcov cirkví vo veci zmluvy so štátom sa uskutočnilo 16. 3. 2001 a prítomní predstavitelia cirkví sa rozhodli prizvať k spoločnému postupu aj Ústredný zväz židovských náboženských obcí a Apoštolskú cirkev.

Pod vedením JUDr. Dušana Rolla ERC vypracovala návrh Zmluvy medzi SR, registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ktorý vláda SR svojim uznesením č. 1186 z 19. 12. 2001 schválila a postúpila na rokovanie Národnej rady. Výsledkom tohto úsilia bol slávnostný podpis zmluvy 11. 4. 2002. Zmluva stojí na úrovni zákona, vyšla v zbierke zákonov SR a je podpísaná tromi najvyššími ústavnými činiteľmi SR, prezidentom, predsedom NR SR a predsedom vlády, vytvorila pevný právny základ pre postavenie cirkví v spoločnosti a stala sa jedným z ďalších viditeľných znakov jednoty cirkví na Slovensku.

Popri hľadaní znakov viditeľnej jednoty medzi cirkvami doma, je poslaním Ekumenickej rady aj budovanie jednoty so spoločenstvom cirkví vo svete. Medzinárodné ekumenické hnutie je zdrojom dôležitých impulzov pre spoluprácu cirkví na národnej úrovni. ERCSR od roku 1993 udržiava živé kontakty s Ekumenickou radou v ČR a s partnerskými organizáciami v zahraničí.

Tabuľka: Členstvo Cirkví v Ekumenickej Rade Cirkví v SR

tags: #cirkev #adventistov #siedmeho #dna #krst