Vystúpenie Martina Luthera v roku 1517 neostalo miestnou záležitosťou. Reformačné myšlienky sa rýchlo rozšírili nielen v Nemecku, ale aj do iných krajín, vrátane Uhorska, kde našli živý ohlas. Dôležitým činiteľom boli mestá a kraje s nemeckým obyvateľstvom, pre ktoré sa nemecká reformácia stala blízka národne i jazykovo.
Okrem zväzkov medzi mestami ako Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Košice, Prešov, Levoča, Bardejov a Nemeckom, menovite Sliezskom, boli veľmi intenzívne obchodné a hospodárske styky. Kupci a cestujúci sa priamo dozvedeli o udalostiach vo Wittenbergu a priniesli so sebou reformačné spisy.
Martin Luther bol od roku 1512 profesorom wittenberskej univerzity. V roku 1518 sa stal profesorom Filip Melanchton, Lutherov najvernejší spolupracovník. Len čo sa správa o reformačnom hnutí rozšírila aj mimo hraníc, vzbudila reformácia aj u nás veľkú pozornosť. Keď sa reformačné myšlienky stali známymi v mestách a dedinách, mládež začala vyhľadávať wittenberskú univerzitu, aby priamo od Luthera a Melanchtona prijala autentické reformačné učenie.
Prvými študentmi zo Slovenska boli v roku 1522 Martin Cyriak z Levoče a Juraj Baumheckel z Banskej Bystrice. Od tohto roku stretávame každý rok študentov z Uhorska, predovšetkým z banských miest, potom z Levoče, Bardejova, z Bratislavy a okolia. Roku 1539 študoval tu Leonard Stockel z Bardejova, reformátor Šariša. Vo veci jeho pozvania za rektora bardejovskej školu napísal M. Luther list 16. 4. 1539 mestskej rade v Bardejove.
Pokiaľ ide o ľud a o nižšie vrstvy, reformáciou očakávali zlepšenie svojho biedneho postavenia. Dôležitú úlohu hralo niekdajšie husitské - bratrícke hnutie, ktoré v rokoch 1433 - 1467 pod velením Jána Jiskru z Brandýsa bolo na Východnom Slovensku silným politickým i národným faktorom. Aj jazyková blízkosť priviedla ľud na stranu bratríkov.
Reformačné myšlienky boli teda známe už pred rokom 1525, no spočiatku sa obmedzovali iba na užšie kruhy a ostali bez podstatných zmien vo vtedajšom cirkevnom živote. Reformačné učenie však prenikalo vždy hlbšie a zaujalo širšie vrstvy. Reformačné učenie sa v tom čase obmedzovalo v cirkevných obradoch na kázanie na základe evanjelií a na prijímanie pod obojím spôsobom. O cieľavedomejšom úsilí a upevňovaní reformačného učenia dá sa hovoriť až v 40-tych rokoch.
Proti Lutherovej cirkevnej reforme a proti šíreniu jeho učenia v Uhorsku vysokí predstavitelia katolíckej cirkvi si uvedomovali nebezpečenstvo a čoskoro sa obranne aktivizovali. Proti luteránstvu sa prvý ozval szatmársky arcibiskup, ktorý už r. 1521 zvolal do Ostrihomu cirkevnú sinodu. V tom smere bol dôležitý krajinský snem v Rákosi v máji r. 1525, na ktorom bol vynesený IV. zákonný článok. V ňom sa hovorí: „Všetci luteráni sa majú v krajine vykoreniť, kdekoľvek sa nájdu, a nielen duchovné osoby, ale aj svetské môžu ich slobodne zajať a upáliť.“ Kráľ Ľudovít nariadením z r. 1525 prikazuje prešovskej mestskej vrchnosti, aby dala pochytať luteránov, keby takých bolo na okolí a aby ich poslali do Jágru pred biskupského námestníka na prísne potrestanie.
Na začiatku reformácie bolo prvou úlohou rozširovanie reformačného učenia a získavanie stúpencov. Druhou úlohu bolo vytvoriť nové cirkevné zriadenie, novú organizáciu v zmysle reformačného učenia. Lenže na samostatné zriadenie neboli vytvorené hneď podmienky, trvalo niekoľko rokov, kým reformácia nadobudla širšiu platnosť a bolo možné prikročiť k vytvoreniu samostatného cirkevného zriadenia. Cirkevné obce, reformačné zbory totiž práve podliehali pod právomoc katolíckej hierarchie.
V tomto medziobdobí, t. j. od začiatku reformácie až po zriadení samostatnej evanjelickej a. v. cirkvi, reformačné učenie sa uplatňovalo v rámci katolíckeho cirkevného zriadenia, pravda, s istými kompromisnými znakmi (reformami). Predsa bola tu staršia generácia a existovala zaužívaná tradícia kultových foriem. Spočiatku išlo len o zavádzanie hlavných zásad cirkevnej reformy, ako kázanie na základe evanjelií, prijímanie pod obojím a o niektoré zmeny v bohoslužobných obradoch.
Je zrejmé, že sa reformačná podoba služieb Božích iba postupne zavádzala. Ale aj tu, ako ukazuje uzavretie Prešovskej synody a Confessia Pentapolitana, pripúšťajú diafory, t.j. ponechanie niektorých katolíckych foriem v obradoch, na rozhodnutie kňazom alebo cirkvám, ktoré adiafory chcú zachovávať, alebo zamietnuť. V týchto otázkach aj Luther zastával miernejšie stanovisko. Jednako za takého stavu sa ukázala potreba riešiť niektoré dôležité otázky na vyššom fóre.
Takýmto fórom boli zasadnutia farárov piatich slobodných kráľovských miest: Bardejova, Košíc, Levoče, Prešova a Sabinova. Historické dokumenty hovoria o synodách. Nešlo však o synody v našom slova zmysle, t.j o najvyšší cirkevný snem. Tieto synodálne zasadnutia zodpovedajú konventuálnym zasadnutiam zborov združených. Dôležité je, že na tých zasadnutiach rokovali účastníci o cirkevných i organizačných otázkach a uzavretie podpísali zúčastnení synodáli.
Tieto zasadnutia sa konali v spomenutých mestách, spravidla každý rok ( o niektorých chýbajú záznam, azda sa vtedy nekonali). Takéto synody sa konali v Prešove v rokoch: 1579 (prešovský farár Benedikt Belsius bol zvolený za seniora), 1593, 1594, 1595, 1602 (prešovský farár Ezechiel Hebsacher bol zvolený za seniora) 1609, 1615, 1641, 1655, 1656. o ďalších rokoch chýbajú záznamy. Mimoriadny význam má Prešovská synoda r.
Nadväzujúc na uvedené cirkevno organizačné skutočnosti, je dôležité sledovať vývoj cirkevného zriadenia, pretože Prešov hral tú významnú úlohu v jeho utváraní, a to hneď za začiatku reformácie. Treba zvlášť vyzdvihnúť, že v reformačnom úsilí sa stal Prešov.
Podnet na zvolanie synody dali Bardejovčania (asi na podnet Leonarda Stockela), ktorý listom z 27. októbra 1546 požiadal Prešovčanov, aby zvolali synodu, na ktorej by spoločne riešili cirkevné a bohoslužobné záležitosti. Na synode sa zúčastnili vyslanci piatich miest: farári cirkevných zborov, rektori škôl (okrem Prešova a Levoče), resp. kantori. Okrem spomenutých zástupcov prítomní boli aj niektorí vidiecki farári.
Podľa uzavretia synody v 16-tich článkoch synodálneho kánonu boku formulované v duchu reformačného učenia základné a zásadné pravidlá cirkevného poriadku. Kánony sa opierajú o Augsburské vierovyznanie a Melanchtonové Loci communes a týkajú sa dôležitých a zásadných otázok cirkevnej správy a cirkevného učenia. Ide o reformačné učenie, ďalej o školách, sviatkoch, bohoslužobných obradoch, vizitácii, exkomunikácii, o cirkevných služobníkoch a dôchodkoch duchovných.
Osobitné článku sa týkajú starostlivosti o chudobných a poddaných, upravujú Večeru Pánovu podľa wittenberského učenia, ordináciu a voľbu farárov, povinnosti miest čo strážcov Božích zákonov, o hodnosti a povinnosti seniora. Každý článok sa náležite precizuje. Pre správne pochopenie zväzku spomenutých slobodných kráľovských miest treba poznamenať, že tieto mestá ešte pred reformáciou vytvorili združenie na ochranu svojich prác, najmä hospodárskych záujmov, známe pod názvom Pentapolitana, t.j. Päťmestia patrili aj cirkevné záležitosti a zbory boli podriadené seniorovi alebo archidiakonovi. Prvým seniorom sa stal Michal Radašin, bardejovský farár.
Roku 1548 zasadal v Bratislave krajinský snem, ktorý mal na programe usporiadanie náboženských a cirkevných záležitostí. Zákonný článok V/1548 ustanovil reštitúciu katolíckeho učenia a obradov. Bol to vlastne začiatok úsilia proti protestantizmus, začiatok rekatolizácie alebo protireformácie. XI. článok hovoril o ananbaptistoch a sakramentároch, ktorí majú byť z krajiny vypovedaní a v budúcnosti sa nesmú pustiť do krajiny. O luteránoch sa vyslovil zákon v tom zmysle, že vrchnosť sa má pokúsiť prinavrátiť ich do starej cirkvi.
Nato vyslal kráľ komisárov, aby preskúmali náboženské učenie jednotlivých reformovaných cirkevných zborov. Do Šariša prišiel Augustin Sbardellanti (písaný i Bardala), vacovský biskup, a Gregor Šibrík, miestodržiteľský radca. Títo zvolali do Prešova zástupcov miest, aby predložili svoje učenie. Päťmestie z obavy, aby ich nepovažovali za stúpencov nezákonného učenia, na podnet Prešovčanov poverili Leonarda Stockela, aby pripravil vierovyznanie Päťmestie.
Totiž Bardejov pôsobením L. Stockela prevzal vedúce postavenie a úlohu reformácie v Prešove, resp. v Päťmestí. Stockel v spolupráci s Martinom Cyriakom zostavil vierovyznanie, tzv. Confessio Pentapolitana dôsledne spočíva na reformačnom, evanjelickom učení a opiera sa aj o kánony Prešovskej synody.
Confessio Pentapolitana bola r. Nebude od veci odcitovať aspoň tituly jednotlivých článkov:
- O Bohu
- O stvorení
- O dedičnom hriechu
- O stelesnení Krista
- O ospravedlnení
- O viere
- O dobrých skutkoch
- O cirkvi
- O krste
- O Večeri Pánovej
- O spovedi a rozhrešení
- O pokání
- O užívaní sviatosti
- O služobníkoch cirkvi
- O posvätných obradoch
- O svetskej vrchnosti a poriadku
- O manželstve
- O zmŕtvychvstaní
- O slobodnej vôli
Confessiou Petapolitanou sa Päťmestie dostalo do úzkeho spojenectva a stala sa základom seniorátu, piatich slobodných miest. Prvým seniorom ostal Michal Radašin, vyvolený ešte na Prešovskej synode. Kladom vierovyznania bolo, že zabezpečilo mestám na istý čas pokoj. Napokon Confessia Pentapolitana sa stala vzorom vierovyznania banských miest, tzv. Confessie Heptapolitany a Spiša.
Reformácia priniesla so sebou individualizmus a vo svojich dôsledkoch parikularizmus. Vo Wittenbergu Karlstadt, Oecolampadius a i., vo Švajčiarsku Zwingli a Calvin (t.j. helvetský smer) hlásali iné učenie ako Luther. Pokiaľ ide o vieroučnú diferenciáciu, podstatné odchýlky od evanjelického učenia zastávali menovite helvéti, hlavne o krste a Večeri Pánovej. Stúpenci iných učení sú sakramentari (zwingliáni), baptisti, anabaptisti (novokrstenci), flaciáni a i. Tieto tendencie našli už v 30-tych rokoch prívržencov, proti ktorým cirkevná i svetská vrchnosť na základe nariadenia Ferdinanda I. z r. 1527 tvrdo zakročili.
Matej Bíró Dévai, Lutherov a Melanchtonov žiak, r. 1531 sa stal košickým kazateľom. Už vtedy sa prikláňal v otázke sviatosti k helvétskemu učeniu. Takéto myšlienky sa dostali aj do Prešova. Keďže Prešovčania chceli mať jasno v tejto otázke, obrátili sa priamo listom na Luthera o poučenie. Luther na list odpovedal listom. Ctihodným bratom v Kristu, služobníkom Slova v prešovskej cirkvi a susedných mestách, úprimným a najvernejším, v Pánovi najdrahším.
Váš veľmi smutný list som prečítal s veľkou bolesťou svojho srdca, vidiac tak veľký hnev Boží, ba tak veľkú pokutu za naše hriechy, ktoré prinútili Boha, aby poslal proti nám tak hrozné , zbesile plieniace hordy Turkov. Kiež Boh dá, aby sme sa spamätali a účinnou ľútosťou utíšili tento Jeho hnev, alebo ak je tak určené, aby tomu bolo tak, nech stanne, aby toto bol hnev posledný a jedno z veľkých znamení predo dňom Jeho slávy a našej spásy, ako povedal: A budú veľké znamenia.
Čo sa týka, čo píšete Matejovi Dévaiovi, veľmi som sa podivil, pretože aj u nás má tak dobrú povesť, že mne samému je ťažko uveriť tomu, čo píšete. Nech je však tomu akokoľvek, od nás iste nemá náuku sakramentárov. My tu proti nej dôsledne bojujeme verejne i súkromne a nepadá na nás ani najmenší tieň podozrenia z tohto bludu. Len ak by to diabol v nejakom skrytom kúte našepkával. To práv, že sme upustili od pozdvihovania hostie, deje sa kvôli niektorým susedom, nie však z nutnosti. Pretože od začiatku sme chceli, aby v tej veci bola ponechaná voľnosť a dosiaľ od nej neupúšťame pre poprenie nášho učenia o sviatosti. Stojte teda a nepochybujte, že ja (keď nedopustí Boh, aby som zošalel) nikdy nebudem zmýšľať tak ako protivníci sviatosti, ani že ten blud budem trpieť v cirkvi mne...
Martin Luther a německá reformace
tags: #den #reformacie #kazanie