S hlbokým zármutkom oznamujeme úmrtie niekoľkých významných kňazov, ktorí svoj život zasvätili službe Bohu a ľuďom. Ich odkaz a duchovné dedičstvo zostanú navždy v našich srdciach.
Milan Jánoš
Dňa 22. júna 2019 zomrel farár farnosti Malá Hradná Milan Jánoš. Zomrel v 44. roku života a 20. roku kňazstva. Pohrebná svätá omša bola vo štvrtok 27. júna 2019 o 10:00 vo Farskom kostole sv. Vavrinca v Malej Hradnej. O 15.00 h v Zbyňove bola svätá omša, ktorú celebroval Mons. Peter Brodek, generálny vikár Nitrianskej diecézy. Po nej nasledovali pohrebné obrady.
Milan Jánoš sa narodil 13. januára 1976 v Žiline. Za kňaza bol vysvätený 17. júna 2000 v Žiline. Ako kaplán pôsobil v Čiernom (2000 - 2001), Turzovke (2001 - 2003) a Bánovciach nad Bebravou (2003 - 2005). V rokoch 2005 - 2015 bol administrátor v Slatine nad Bebravou, a potom farárom v Malej Hradnej.
Vyrastal v Zbyňove pri Rajci. Po maturite študoval teológiu na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte, v Kňaskom seminári svätého Gorazda v Nitre. Kňazskú vysviacku prijal z rúk Jána Chryzostoma Korca 17. júna 2000. Primície slávil 25. júna 2000 vo Zbyňove. Ako kaplán pôsobil rok v Čiernom pri Čadci, dva roky v Turzovke a v rokoch 2003-2005 v Bánovciach nad Bebravou. V rokoch 2005 - 2015 bol administrátorom v Slatine nad Bebravou a od júna 2015 v Malej Hradnej, kde náhle a nečakane zomrel.
Pohrebnú svätú omšu slúžil 27. júna 2019 vo Farskom kostole sv. Vavrinca v Malej Hradnej nitriansky biskup prof. Mons. ThDr. Viliam Judák, homíliu predniesol Mons. ThDr. Marián Šuráb. Po svätej omši previezli telesné ostatky zosnulého do rodného Zbyňova, kde ho pochoval nitriansky vikár Mons. ThDr. Veriaci v Malej Hradnej postavili kríž s tabuľou na mieste, kde nečakane zomrel, tento kríž požehnal súčasný farár Peter Knapec 26. júna 2022. Kríž bude veriacim pri prechádzke lesom pripomínať osobnosť zosnulého farára.
Maminka Je Nemocná, Tak Malá Holčička Vešla Na Pohovor — A Co Udělal Milionářský Ředitel...
Ján Škoviera
Na Bielu sobotu, 31. marca 2012, odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi v skorých ranných hodinách v Bratislave najstarší kňaz Bratislavskej eparchie, titulárny arcidekan, titulárny kanonik, protojerej o. Ján Škoviera vo veku nedožitých 98 rokov a v 68. roku kňazstva. Pohrebné obrady - sv. liturgia a kňazský pohreb sa konali na Svetlý utorok, 10. apríla o 12.00 v Katedrále Povýšenia sv. Kríža v Bratislave.
Otec Ján Škoviera sa narodil 22. 6. 1914 v dedine Vernár, okres Poprad. Mal päť mladších súrodencov. Pretože cítil povolanie stať sa misionárom, vstúpil do malého seminára otcov redemptoristov v Libějoviciach pri Vodňanoch v južných Čechách; zmaturoval na arcibiskupskom klasickom gymnáziu v Prahe.
Po rozdelení Československej republiky roku 1939 sa vrátil na Slovensko a po ročnom pôsobení v rímsko-katolíckej ľudovej škole v Kľačanoch (okr. Kremnica) vstúpil do kňazského seminára v Prešove, kde vyštudoval Gréckokatolícku bohosloveckú akadémiu. Na kňaza bol rukopoložený prešovským biskupom, blahoslaveným Pavlom Gojdičom OSBM, 25. mája 1944 v Prešove.
Po zákaze gréckokatolíckej cirkvi pracoval krátky čas vo svojom rodisku v lesnom hospodárstve. Následne mu komunistická moc zakázala pobyt v okrese Poprad; na istý čas si našiel prácu v Mäsopriemysle v Košiciach, no v októbri 1951 bol vysťahovaný do Čiech a určený pracovať v poľnohospodárstve. Prvým miestom bol štátny majetok Rozkoši na okraji Havlíčkovho Brodu.
Odtiaľ bol r. 1952 za trest presťahovaný na hospodárstvo Skrýšov (5 km od mesta Polná), patriace do toho istého štátneho majetku. Pred Vianocami 1953 bol uvoľnený z poľnohospodárstva pre ťažký priemysel s tým, že si sám musí zabezpečiť ubytovanie. To sa mu podarilo v mlyne Václava Ulricha pod Koječínom (okr. Havlíčkův Brod), kde rodina zotrvala až do roku 1962; tu sa r. 1957 narodil najmladší zo štyroch synov Martin.
Časom sa mu podarilo uvoľniť sa aj z práce v ťažkom priemysle (Pilnikárna, neskôr Zetor Havlíčkův Brod) a mohol nastúpiť do zdravotníctva. Po návrate na Slovensko v lete r. 1963 sa o. Ján s rodinou usadil v Malej Vieske (vtedy súčasť obce Družstevná pri Hornáde) neďaleko Košíc, kde pracoval na psychiatrii, resp. Po znovuobnovení našej Cirkvi bol 29. augusta 1968 ustanovený do farnosti Belža (1968 - 1970).
Potom pôsobil ako správca farnosti Šumiac (1970 - 1972), kde mu bol odňatý štátny súhlas. Niekoľko mesiacov bol bez finančného príjmu. Jeho manželka, pani Mária bola domáca a spolu s manželom vychovala štyroch synov. Druhý syn, Daniel Škoviera, profesor gréčtiny a latinčiny a dlhoročný kantor bratislavskej farnosti si takto spomína na obdobie vyhnanstva pre vieru: „Mama vedela veľmi dobre šiť, čo bol pre rodinu dôležitý, aj keď vo vtedajších skromných pomeroch - Českomoravská vysočina bol veľmi chudobný kraj - nie zvlášť výdatný zdroj príjmov.
Od roku 1991 žil na odpočinku v Bratislave, ale v duchovnej službe ostal naďalej. Aktívne sa zúčastňoval sa živote bratislavskej farnosti, chodieval do Nitry, vypomáhal v Prahe (až do konca roku 1997), potom ešte chodieval do Brna. Ján Škoviera patril medzi prvých iniciátorov používania slovenčiny ako liturgického jazyka a už ako bohoslovec sa zapojil do prekladu textov. O. Ján Škoviera a jeho manželka Mária darovali život štyrom synom.
Najstarší Marián (1945) zmaturoval na textilnej priemyslovke v Brne, kde si založil rodinu a aktívne sa zúčastňuje na živote farnosti v Řečkoviciach. Daniel (1946) je univerzitným profesorom klasickej filológie a pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V bratislavskej farnosti už dlhé roky horlivo vykonáva službu kantora. Špeciálny pedagóg Albín (1949) je docentom Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského. Najmladší Martin (1957) je univerzitným profesorom matematiky a pôsobí na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského.
O. Ján Škoviera s manželkou sa mohli tešiť aj zo svojich 14 vnúčat a 13 pravnúčat. Jeho manželka Mária zomrela len nedávno, 4. marca 2012 po 68 rokoch manželstva v 93. roku života.
Maminka Je Nemocná, Tak Malá Holčička Vešla Na Pohovor — A Co Udělal Milionářský Ředitel...
Jozef Tóth
Košice, 15. apríl (TSKE) V stredu 13. apríla sa konala rozlúčka s nebohým kňazom-básnikom Mons. Jozefom Tóthom vo farskom Kostole sv. Jána Nepomuckého v Haniske pri Košiciach. Pri tejto príležitosti slávil zádušnú sv. omšu Mons. Marek Forgáč, pomocný košický biskup. V kázni poukázal na špecifické prežívanie kňazstva o. Jozefa v tajnej cirkvi, na jeho rozhľadenosť, dobrotu a univerzálny pohľad na život i Cirkev.
Pohrebné obrady za spásu kňazskej duše zosnulého viedol a poďakovanie za plodný život nebohého vyslovil prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak SJ. Telesné ostatky boli uložené na cintoríne v Haniske. Na začiatku obradov rozlúčky nekrológ predniesol o.
Jozef Tóth sa narodil 20. marca 1925 v Haniske pri Košiciach v harmonickom prostredí poézie, viery a chudoby. Jeho otec Michal bol komorníkom u miestneho grófa Zichyho. Mama Alžbeta ako domáca vážne ochorela a predčasne zomrela. Jozef bol najmladší z troch súrodencov. Sestra zomrela v útlom veku a najstarší brat ho už tiež predišiel na večnosť.
Základná škola vysokej úrovne v rodisku bola základným kameňom, na ktorom staval svoje gymnaziálne štúdiá (1938) v Košiciach, kde v roku 1946 maturoval. Pred skončením štúdia v rokoch druhej svetovej vojny (1944 - 1945) mu ako narukovanému vojakovi, pritom presvedčenému pacifistovi, hrozil trest smrti, ktorému len zázračne unikol.
Fascinovaný evanjeliom a starozákonnými prorokmi a poučený biedou povojnového sveta sa rozhodol študovať posvätnú teológiu (1946). Dva roky navštevoval Vysokú školu bohosloveckú v Košiciach a dva roky Katolícku bohosloveckú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave. Na tieto časy mal veľmi pekné spomienky a neskôr často spomínal na priateľský vzťah so svojím profesorom ThDr. Antonom Harčarom, s ktorým udržiaval čulé kontakty až do jeho smrti.
S úspechom absorboval najmä diela svetových dogmatikov (Lercher, Tanquerey) vo vtedy zaužívanej latinčine. Keď krajinu zasiahol politický mor komunizmu, dotkol sa aj jeho. V roku 1950 ho internovali do vojenských táborov nútených prác - PTP v Čechách. Podľa jeho slov to bola „čierna Sorbona, univerzita, kde bol výkvet inteligencie a charakterných ľudí celého Československa“. Vrátil sa po vyše troch rokoch ako politicky nespoľahlivý.
Sviatostné manželstvo uzavrel s Annou rodenou Borovskou v roku 1955. Boh im požehnal dcéru Luciu a syna Michala. Počas budovania reálneho socializmu pracoval ako obchodný zástupca v š.p. Veľkoobchod Košice a inde. Naposledy ako korektor vo Východoslovenských tlačiarňach š.p. Košice.
Ordinovaný na kňaza bol neverejne 23. februára 1969 v Košiciach. Jeho svätiteľom bol otec biskup Dominik Kaľata SJ. V tom istom roku bol začlenený do Spoločenstva učeníkov Nazaretského. Namiesto konkrétnej farnosti dostal od Cirkvi delikátnu úlohu. Z poverenia vtedajšieho ordinára prešovskej gréckokatolíckej eparchie Mons. Jána Hirku formoval budúcich kňazov v podmienkach osobného rizika zo strany náboženstvu neprajného totalitného systému. Dvadsať rokov pripravoval v katakombálnej Gréckokatolíckej cirkvi adeptov na kňazstvo. K tomuto obdobiu sa viažu aj moje prvé spomienky na nebohého o.
V roku 1990 bol pri zakladaní vtedajšej Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty UPJŠ so sídlom v Prešove. Na fakulte ako prvý získal titul magister (Mgr.), na ktorý pre nepriazeň spoločensko-politickej situácie musel čakať štyridsať rokov. Na novozaloženej fakulte sa významne podieľal pri jej etablovaní do systému univerzitného vzdelávania a života. S osobným nasadením budoval túto inštitúciu v čase prudkého nárastu záujmu o štúdium teológie zo strany laikov i budúcich kňazov. Ako teológ, osvedčený životnou praxou, prednášal a bol aj prodekanom a vedúcim katedry dogmaticko-morálnej teológie.
Otec Jozef Tóth stelesňoval v sebe to najušľachtilejšie, čo môže pedagóg vlastniť, prirodzenú dobrotu zviazanú s vedou, v jeho prípade vedou o Bohu. Od roku 1995 žil na superaktívnom odpočinku v Košiciach. Do jeho bytu na Ulici Československej armády za ním chodilo množstvo návštev. Niektorí po radu, iní pravidelne na sv. spoveď a ďalší pre blaho stretnutia s dobrotou srdca a prezieravou múdrosťou. Roku 1992 mu pápež Ján Pavol II. udelil titul Monsignor. V roku 2008 mu prešovský arcibiskup Ján Babjak udelil titul protojerej s právom nosiť zlatý kríž. Pri príležitosti osláv 130. výročia založenia farnosti Haniska mu bol udelený čestný titul.
Takmer do posledných dní si zachoval bystrosť ducha a povznesené videnie svojho života ako orol. Svoju dušu odovzdal Stvoriteľovi zaopatrený sviatosťami na Kvetnú nedeľu 10. apríla 2022.
Maminka Je Nemocná, Tak Malá Holčička Vešla Na Pohovor — A Co Udělal Milionářský Ředitel...
Ján Fedák
Pán života a smrti si 11. augusta povolal gréckokatolíckeho kňaza Jána Fedáka. Zomrel zaopatrený sviatosťami v 76. roku života a v 12. roku kňazstva. Zádušnú svätú liturgiu a pohrebné obrady bude v slovenskom jazyku sláviť vladyka Milan Chautur, košický eparchiálny biskup, a vladyka Milan Lach SJ, pomocný prešovský biskup, v piatok 14. augusta 2015 o 09:00 hod. v Chráme Matky Ustavičnej Pomoci v Snine.
Otec Ján Fedák sa narodil 17. októbra 1938 v Užhorode v rodine Mikuláša a Magdalény rod. Schösselovej ako mladší z dvoch synov. Pred násilným pripojením Podkarpatskej Rusi k Sovietskemu Zväzu sa rodina usadila v Humennom vo vtedajšom Československu. Po ukončení gymnázia pracoval ako učiteľ v Pavlovciach nad Uhom, kde si počas učenia doplnil aj svoje pedagogické vzdelanie.
Sviatostné manželstvo prijal 3. marca 1962 s Alžbetou rod. Kočanovou. Pán im požehnal päť detí synov Antona a Petra a dcéry Joanu, Agátu a Luciu. Neskôr sa kvôli učiteľskému povolaniu viackrát sťahovali. Žili a pôsobili v Tovarnom, v Stakčíne, v Zemplínskych Hámroch. Na základnej škole v Zemplínskych Hámroch pôsobil vo funkcii zástupcu riaditeľa školy, ale kvôli tomu, že odmietol vstúpiť do komunistickej strany bol z tejto funkcie odvolaný. Predchádzalo tomu prehováranie a dokonca vydieranie, otec Ján však túto ponuku rezolútne odmietol.
Po nežnej revolúcii sa vrátili späť do Zemplínskych Hámrov, kde otcovi Jánovi znova ponúkli miesto učiteľa. Svoju túžbu po kňazstve a neuskutočnené teologické štúdium začal otec Ján napĺňať od roku 1993 na Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte v Prešove, ktorú ukončil v roku 1998. Na kňaza nebol vysvätený hneď, ale až v roku 2003 vladykom Milanom Šašikom, gréckokatolíckym eparchom v Užhorode. Postriženije prijal v Prešove z rúk vladyku Jána Babjaka SJ, diakonské svätenie mu udelil vladyka Milan Šašik v Košiciach a následne v Sobranciach aj kňazskú vysviacku 19. januára 2003.
Po vysviacke začal pôsobiť na Ukrajine vo farnosti Lecovica a neskôr vo farnosti Čenadijevo, kde aj ukončil v roku 2009 svoje pastoračné pôsobenie. Po návrate na Slovensko bol ustanovený za správcu farnosti Topoľa. Otec Ján bol hudobne nadaný, hral na akordeóne, rád spieval. Počas svojho pôsobenia vo farnostiach sa snažil o oživenie liturgického spevu. Rád maľoval a mal rád prácu s drevom. Všetky práce na dome a okolo domu si v podstate robil sám.