Zvestovanie Panny Márie: Životopisný pohľad

K najdôležitejšiemu rozhovoru ľudských dejín prišlo v útrobách jednoduchého domu v Nazarete. Jeho účastníkmi sú samotný Boh, ktorý koná prostredníctvom archanjela, a Panna menom Mária z Dávidovho domu, zasnúbená s mužom menom Jozef.

S najväčšou pravdepodobnosťou sa Mária práve modlila. Možno rozjímala nad nejakou pasážou z Písma, ktorá hovorila o spáse prisľúbenej Pánom. Tak ju vykresľuje kresťanské umenie, ktoré bolo inšpirované touto udalosťou, a ktoré vytvorilo tie najkrajšie zobrazenia Panny Márie. Alebo bola zamestnaná domácimi prácami a rovnako bola ponorená do modlitby - všetko u nej bolo príležitosťou na modlitbu a dôvodom neustáleho dialógu s Bohom.

El Greco, Zvestovanie

Zjavenie a posolstvo archanjela Gabriela

Archanjel si všimol, že Panna Mária sa zľakla, a aby ju upokojil, obracia sa k nej a nazýva ju teraz jej vlastným menom a vysvetľuje jej dôvody tohto výnimočného oslovenia. Svätý Lukáš používa slová, ktoré v gréckom jazyku znamenajú, že Panna z Nazareta bola Božou milosťou úplne premenená a posvätená. Cirkev to neskôr definovala tak, že k tomu došlo na začiatku jej počatia vzhľadom na poslanie, ktoré mala splniť - byť Matkou Božou v ľudskej prirodzenosti a zároveň zostať Pannou.

„Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.“ (Lk 1,28) Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.“ (Lk 1,29) Je zmätená, no nie kvôli zjaveniu anjela, ale kvôli tomu, čo povedal. A prekvapene sa pýta, prečo naraz toľko chvály. Je zmätená, pretože vo svojej pokore sa považuje za nehodnú. Pozná dobre Písmo a okamžite si uvedomuje, že nebeský posol jej odovzdáva neuveriteľné posolstvo.

Kým je, aby si zaslúžila túto chválu? Čo mimoriadne urobila počas svojho krátkeho života? Určite si želá slúžiť Bohu celým svojím srdcom a celou svojou dušou. Ale vidí sa na hony vzdialená od hrdinských skutkov, za ktoré zožali chválu Debora, Judita a Ester, slávne ženy z Biblie. Aj napriek tomu však chápe, že nadprirodzené posolstvo je určené práve jej. Zdravas’, milosti plná!

Gabriel sa obracia na Máriu a hneď na začiatku ju oslovuje „milosti plná“, čo je príčinou hlbokých rozpakov Panny Márie.

„Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ (Lk 1,30-33)

Svätý Gabriel jej oznamuje, akým nadprirodzeným spôsobom sa v nej zjednotí materstvo a panenstvo.

„Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1,35-37)

Ale chce vedieť, ako sa tento zázrak uskutoční, lebo sa - inšpirovaná Duchom Svätým - rozhodla v neporušenosti srdca, tela i mysle úplne odovzdať Bohu. Mária, ktorá dobre pozná mesiášske proroctvá a veľakrát o nich premýšľala, chápe, že bude Matkou Mesiáša. V jej odpovedi niet ani najmenšieho tieňa pochybnosti alebo neviery. Už od svojho najútlejšieho detstva bolo jej jediným prianím plniť Božiu vôľu.

V jej odpovedi niet ani najmenšieho tieňa pochybnosti alebo nevIery. Už od svojho najútlejšieho detstva bolo jej jediným prianím plniť Božiu vôľu.

Anjel mlčí. Hlboké ticho sa rozprestiera po celom nebi i zemi a Mária vo svojom srdci premýšľa nad odpoveďou Božiemu poslovi. A keď odpovedá na nebeské pozvanie, robí to so všetkou rozhodnosťou svojej vôle. Neobmedzuje sa na všeobecný súhlas, ale vysloví rozhodné „Fiat - staň sa!“ celou svojou dušou a celým svojím srdcom. Je v úplnom súlade s Božou vôľou: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1,38)

Bartolomé Esteban Perez Murillo, Zvestovanie

Dôsledky a význam Zvestovania

„A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ (Jn 1,14) Keď opäť rozjímame nad týmto tajomstvom Božieho človečenstva, s nekonečnou vďačnosťou voláme: „Ach, Matka, Matka! Tvojím slovom -‚fiat‘ - Nech sa mi stane... sme sa stali bratmi Boha a dedičmi jeho slávy. - Buď požehnaná!“ (Cesta, 512)

II. vatikánsky koncil (20. storočie), dogmatická konštitúcia o cirkvi Lumen gentium, č. 56 hovorí, že Mária súhlasiac so slovom Božím, stala sa Ježišovou matkou. Celým srdcom a nehatená žiadnym hriechom prijala spasiteľnú Božiu vôľu a ako Pánova služobnica celkom sa zasvätila osobe a dielu svojho Syna. Pod jeho vedením a spolu s ním sa z milosti všemohúceho Boha dala do služieb tajomstva vykúpenia.

Svätý Irenej hovorí, že „poslušnosťou sa stala príčinou spásy pre seba i pre celé ľudstvo“. A v ďalšom porovnávaní s Evou nazývajú Máriu „Matkou žijúcich“. A častejšie tvrdia: „Skrze Evu smrť, skrze Máriu život“.

Dnešný sviatok Zvestovania Pána, ktorý by sme mohli nazvať aj Sviatkom počatia Ježiša, je svojím obsahom veľmi vzácny práve pre našu dobu, lebo ukazuje ako dôležité je už počatie dieťaťa a jeho okolnosti. Vôbec nie je jedno, akým spôsobom sa počína dieťa, či sa tak deje chcene a uvážene, alebo len trpne a pasívne, alebo dokonca v ovzduší agresivity voči vznikajúcej bytosti. Počatie ovplyvňuje ďalší rozvoj duševného i duchovného života.

Len v takej rodine, kde je dieťa túžobne očakávané a chcené, môže vyrásť vyrovnaný človek. Telesne sa náš život začína fyzickým spojením rodičov, oplodnením. Duchovne náš život korení vo vzájomnom vzťahu rodičov a následne vo všetkých našich skúsenostiach. Už pri svojom počatí človek robí prvú a základnú skúsenosť prijatia alebo odmietnutia, môže utŕžiť prvé a veľké zranenie. To zranenie spočíva v tom, že je síce ovocím fyzického spojenia rodičov, ale nemusí byť ovocím ich lásky, prípadne ich vzájomný vzťah s novým človekom nepočíta, alebo ho dokonca vedome vylučuje. Človeku sa nedostáva najzákladnejšie prijatie.

Pretože nikdy ani vedome sa nepriklonila na stranu diabla, jej bytosť nebola poznačená tým, čo by sme mohli označiť ako „život spejúci ku smrti“. Máriina bytosť je tak zdravá ako to bolo v pôvodnom Božom pláne, o ktorom hovorí kniha múdrosti: „Boh smrť neučinil a nemá záľubu v smrti živých, lebo závisťou diabla prišla na svet smrť“. Boh totiž stvoril človeka ku svojmu obrazu a vlastnosťou Božou je Život. Boh je Život.

Na deň 25. marca pripadá slávnosť Zvestovania Pána. Tento dátum je presne deväť mesiacov pred Vianocami, teda pred Narodením Pána. Pripomíname si udalosť, že k Panne Márii prišiel anjel, ktorý jej oznámil, že sa stane matkou dávno očakávaného Vykupiteľa, Mesiáša. Okamih počatia Pána Ježiša v lone Panny Márie sa spája práve s okamihom zvestovania. Keďže Mária s Božím plánom súhlasila, zostúpil na ňu Duch Svätý a ona počala. Mesiáš teda mohol prísť na svet, aby celé ľudstvo vykúpil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním.

Sviatok sa začal sláviť koncom 4. storočia na Východe. V 7. storočí prešlo jeho slávenie aj na Západ.

Byzantský cisár Maurikios (582 - 602) zaviedol tento sviatok ako prikázaný v celej svojej ríši. Sviatok sa slávi 25. marca kvôli tomu, že Narodenie Pána sa slávi deväť mesiacov po Zvestovaní. Bohoslužby sviatku Zvestovania sú plné slávnostných, oslavných a radostných hymnov. Veľakrát sa opakuje známy pozdrav anjela: „Raduj sa!“ Hlavné dôvody pre túto svätú a nadpozemskú radosť sú tieto: vtelenie Božieho Syna, privilégium bohomaterstva a panenstva, spása ľudstva. Na radosti Zvestovania má účasť nebo, zem a celé stvorenie.

V hornej časti ikony Zvestovanie vidieť nebeský polkruh, odkiaľ sila Svätého Ducha zostupuje v svetelných lúčoch na Bohorodičku, v súlade so slovami archanjela Gabriela (Lk 1, 35). Anjel Gabriel, silné a mocné Božie slovo, prichádza so Zvestovaním k Prečistej Bohorodičke, ktorá predstavuje celé ľudstvo. Archanjel Gabriel sa zobrazuje v dynamickom postoji - v pohybe, so žezlom Božieho vyslanca, ktoré je znakom autority. Má slávnostný výraz, lebo ohlasuje Bohorodičke a celému ľudstvu hlboké tajomstvo (Lk 1, 30-33).

Prečistá nakláňa hlavu - tento postoj označuje prijatie, súhlas. Niektorí otcovia usudzujú, že je to gesto (znak) panenstva. Neplodnosť je prejavom porážky človeka a panenstvo je znakom toho, že na prvom mieste stojí niekto iný: nie ja si vytváram svoj život, ale Ty, Pane.

Mária drží v rukách červenú niť. V tomto sa skrýva veľmi hlboký teologický význam: Mária premieňa (zhmotňuje) do obrazu to, čo počula, a preto tká obraz, teda telo, Slova Božieho. Niť, ktorou Prečistá tká telo Krista je červená, keďže to je farba božskosti. Bohorodička je však zobrazená v zelených modrých farbách, čím sa poukazuje na to, že Mária je stvorenie. Zelená farba je farba zeme a modrá je farba ľudskej prirodzenosti. Mária je zahalená do červeného plášťa, čo ukazuje, že Kristus jej daroval božskosť, lebo Ho prijala, urobila miesto pre Boha.

Sviatok, ktorý pripomína návštevu Panny Márie u Alžbety, je vo všeobecnom cirkevnom kalendári zaradený na 31. mája. Na Slovensku sa so súhlasom Svätej stolice slávi 2. júla, ako sa slávil v západnom kresťanstve pred liturgickými úpravami 2. vatikánskeho koncilu.

Na neopakovateľné Božie vyvolenie odpovedala slovami: „Hľa, Pánova služobnica…“ A neostala len pri slovách. Keď počula, že jej staršia príbuzná (teta) Alžbeta je v šiestom mesiaci ťarchavosti, uvedomila si, že táto oneskorená matka potrebuje pomoc, potrebuje službu. Preto sa ju ponáhľala navštíviť.

Stretnutie dvoch vyvolených žien bolo pohnuté a živé. Len čo Alžbeta počula Máriin pozdrav, naplnil ju Duch Svätý a hneď pochopila celú situáciu. Z evanjelia a čiastočne z modlitby Zdravas poznáme jej slová: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Mária vidí, že nič nemusí vysvetľovať. Jej odpoveďou na Alžbetine slová je Magnifikat (Velebí moja duša Pána), jeden z najkrajších chválospevov, aké poznáme. V ňom nazaretská deva vyspievala Bohu radosť a vďačnosť nielen vo svojom mene, ale aj v mene všetkých vykúpených ľudí.

Hoci vedela niektoré veci zo zjavenia, mnohé skúšky a ťažké situácie v živote musela prekonávať silou viery. Evanjelium píše, že Mária zostala u Alžbety asi tri mesiace - až do času jej pôrodu.

Takouto pannou bola aj Blahoslavená Panna Mária.

Žila v mestečku Nazaret, ležiacom v galilejskom pohorí, v chudobe a skrytosti, túžobne aj sama očakávajúc sľúbeného Vykupiteľa. 25. marca bola práve vo svojej izbičke ticho pohrúžená v modlitbách, keď k nej všemohúci Boh zoslal svojho nebeského posla, archanjela Gabriela. S najhlbšou úctou blížil sa nebeský posol k sv. Panne a riekol: «Zdravas buď Mária, milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si ty medzi ženami.»

Anjel však pokračoval ďalej: «Milosti si plná.» A nie nadarmo jej anjel povedal: «Pán s Tebou!» Pán bol, ako hovorí sv. Bernard, s Pannou Máriou nielen duševne, ale aj telesne. Bol síce aj s ostatnými svätými, ale nadovšetko s Máriou, a s ňou ešte natoľko v živom styku, že nielen jej vôľu, ale aj jej telo so sebou spútal.

«Požehnaná si medzi ženami,» pokračoval anjel vo svojom pozdrave. Však Mária je z celého svojho pokolenia najvyššie požehnaná, pretože len ona jediná stala sa účastnou dôstojnosti, byť «matkou Božou». Ona sama jediná je matkou a pannou zároveň; ona skrz svojho Syna, ktorého porodila, premenila Božiu kliatbu v požehnanie. Eva bola pôvodkyňou hriechu, Mária je studnicou milosti; Eva nás ranila, Mária uzdravila. Ona počujúc anjelovo slovo, zarazila sa a premýšľala v duchu, aké by to malo byť pozdravenie.

A keď anjel spozoroval, že sa sv. Panna zľakla, riekol jej: «Neboj sa, lebo si našla milosť u Boha; hľa, počneš a porodíš syna a nazveš meno jeho Ježiš. On bude veľký a bude sa nazývať Synom Najvyššieho.» Na tieto slová prenikla srdce sv. Panny sladká radosť. Mlčala však a premýšľala, ako je to možné, žeby sa mala stať matkou, keďže ona, dokiaľ len bude živá, zaumienila si zostať pannou. Nevediac si to nijako v mysli urovnať a len do ešte väčších rozpakov upadajúc, otvorila konečne ústa a riekla:«Ako sa to stane, pretože ja muža nepoznám?» Na čo anjel ihneď rozptýlil všetky jej pochybnosti, doložiac, že sa to stane zázračne, mocou Ducha Svätého. Len teraz Mária sklonila hlavu a s najhlbšou pokorou vyslovila oné vážne slová, na ktoré zem a nebesia s napätím čakali: «Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.» A v tom okamihu «Slovo» v nej telom učinené je. Syn Boží stal sa človekom, aby nebesia zmieril so zemou.

Pred (vyše) dvetisíc rokmi tu prebývala chudobná panna. Zotrvávajúc raz v modlitbe, videla zrazu ako k nej do izby vchádza anjel. Miesto, kde anjel stál, je označené stĺpom. Anjel oslovil začudovanú pannu nasledujúcimi slovami:«Zdravas Mária!»

Tieto slová, ktoré anjel povedal užasnutej panne v tichej komôrke v Nazarete, dostali sa na verejnosť a odvtedy zaznievajú svetom ako ľúbezný zvuk nebeského zvonu. Koľko miliónov ľudských jazykov vyslovuje tieto slová s nábožnosťou, odkedy ich anjel vyriekol! Neminie ani okamih, žeby toto pozdravenie nebolo niekde na zemi vyrieknuté. Kto je však ona, ktorú ľudia pozdravujú toľkokrát, koľko je lístia na stromoch a trávy na poliach, koľko rosných kvapiek na bylinách v lete a koľko snehových vločiek v čase zimnom na svete? Či je to vec dovolená, aby sme Božieho tvora tak veľmi ctili a velebili?

Bez obalu povedané: spasenie všetkých ľudí a celého sveta je Ježiš Kristus; a stvorenie, skrze ktoré Boh daroval svetu Spasiteľa, je Blahoslavená Panna Mária. Preto dobre činíme, volajúc: «Zdravas Mária!»

A vskutku! Keď urputní nepriatelia bili Ježiša, viac to bolelo Máriu, než Jeho samotného. Keď mu drzo pľuli do tváre, bola by to radšej ona sama zniesla. Keď ho šľahali bičom po chrbte, bola by radšej zachytila rany vlastným telom. Keď ho viedli na Kalváriu a on mukami strýznený vliekol ťažké bremeno kríža, tu si Matka nepochybne pomyslela: Bodaj by ten kríž radšej na mňa vložili. A keď nasadili klince a ťažké kladivo prerážalo ich mäsom a kosťami - hrozné to muky, hroznejšie, než vidieť rakvu nad dieťaťom zatvárať! - Tu jej tĺklo srdce žiadosťou: keby radšej ten klinec moju ruku, moju nohu, moje srdce prebíjal.A keď sa na kríži týčil a ako žeravý uhoľ zotlieval v plameni ukrutných bolestí, tu povzdychla si v mysli: Dvojnásobne by som to všetko na seba vzala, keby som len mohla sama za neho trpieť!

Dnes slávi svätá Cirkev dvojakú slávnosť: Vtelenie Pána a spolu s tým aj slávnosť Blahoslavenej Panny Márie, že sa stala matkou Božou. Toto preutešené tajomstvo nám zvestuje zvon tri razy z veže, a kedykoľvek ráno, na poludnie a večer zaznieva jeho zvuk, nábožný katolík, prežehnávajúc sa zavše znamením sv. kríža, volá: Zdravas Mária!

Pápež Urban II. prikázal, aby sa v každej obci každodenne trikrát zvonilo «Anjel Pána», aby takto kresťania, spočívajúci doma či na poli, modlili sa k Blahoslavenej Panne za tých hrdinov, ktorí ďaleko na križiackych výpravách účasť mali. A u nás v Uhorsku bola zavedená táto pobožnosť k Bohorodičke roku 1309 na cirkevnom sneme, ktorý sa konal v Udvarde (dnes Dvory nad Žitavou, pozn. red.) v kráľovskej kúrii na vŕšku svätého Martina pod vedením ostrihomského arcibiskupa Tomáša z Monoszló.

Celé stáročia nám zvony katolíckych chrámov trikrát denne pripomínali a - niekde dodnes pripomínajú - veľké tajomstvo Zvestovania: Boh v plnosti čias poslal k Márii posla, aby jej oznámil, že ona je tou vyvolenou.

Vo všetkých omšiach, ktoré sa slávia dnes večer a zajtra v deň slávnosti, sa pri slovách „a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny...“ pokľakne na jedno koleno, keď sa vyznanie viery recituje, na dve kolená, keď sa spieva.

Mária mohla od začiatku svojho života cítiť túto Božiu blízkosť, možno preto, že cítila jeho starostlivosť. Vo chvíli Vtelenia sa však táto blízkosť ešte zintenzívňuje: život Panny Márie je na zemi úzko spojený s Božím životom. Panna Mária si túto blízkosť k Bohu mohla jedinečným spôsobom užívať počas rokov života s Ježišom v Nazarete, uprostred tých najjednoduchších a každodenných činností.

Čo však nemôžeme vidieť telesnými očami, môžeme vidieť očami viery. Preto je kontemplácia evanjelia privilegovaným spôsobom objavovania Pánovho Najsvätejšieho Človečenstva, ktoré Panna Mária tak dobre poznala.

Kontemplácia spôsobu, akým Kristus spojil božskú a ľudskú lásku, nám môže pomôcť dať nášmu kresťanskému životu tento tón ľudskosti. Svätý Josemaría povedal, že „aby sme mohli byť Boží, aby sme mohli byť ako Boh, musíme byť najskôr veľmi ľudskí“.

Slávnosť Zvestovania Pána nám to pripomína: Boh nezostáva v Nebi. Kontemplácia Ježiša, skutočného človeka, tak živí nielen našu modlitbu, ale aj naše kresťanské poslanie služby. On sa nám dáva aj fyzicky, prostredníctvom svojho tela: svojím hlasom, svojimi rukami, ktoré uzdravovali a žehnali, svojimi rukami, ktoré sa otvorili, aby objali kríž.

Svätý Jozef, verný ochranca Svätej rodiny, ochraňuj aj všetky naše rodiny, aby sme sa raz všetci stretli a radovali v dome nášho Nebeského Otca.

Slávnosť Zvestovania Pána pripomína moment, keď sa Boh stal človekom. Tajomstvo Zvestovania si Východná cirkev pripomínala 25. marca už okolo roku 550. V Ríme slávenie zaviedol pápež sv. Sergius I. (687 - 701). V novom Rímskom kalendári (1969) je obnovený názov Zvestovanie Pána. Slávi sa ako sviatok Pána úzko spojený s Pannou Máriou. Slávnosť Zvestovania Pána začali oslavovať kresťania na východe v 4. storočí ako mariánsky sviatok deväť mesiacov pred Vianocami. Od 7. storočia sa jeho dátum ustálil na 25. marca a z východu prešiel aj do západnej cirkvi. Druhý vatikánsky koncil ho v rokoch 1960 - 1965 zaradil medzi sviatky Pána.

Keď nás Cirkev vedie k tomu, aby sme trikrát denne pri modlitbe Anjel Pána rozjímali o Máriinom súhlase a o jeho význame, je to pre nás výzva, aby sme konali podobne ako Mária.

Súčasný „moderný“ človek nemá rád tajomstvá, nemá zmysel pre tajomstvo a nechápe ho, no Mária vo svojom čistom srdci, vždy ochotnom slúžiť Pánovi, pochopila: Boh jej prostredníctvom anjela chce povedať, že ten, ktorému z Božej moci daruje život, bude Božím Synom, prisľúbeným Mesiášom.

„Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, aby som nikdy nepochyboval, že ma chápe a že ma miluje“. Táto pravda viery, spojená s historickou udalosťou, je nevyčerpateľným zdrojom pokoja pre našu dušu. Poznanie, že Boh na seba vzal ľudskú prirodzenosť, je zároveň pozvaním, aby sme mu dovolili zbožštiť všetky aspekty nášho života.

Na začiatku svätej Omše odvážne prosíme Pána, aby v nás túto premenu uskutočnil: „Daj, prosíme, aby si všetci, čo vyznávajú, že náš Vykupiteľ je Boh a človek, zaslúžili účasť na jeho božskej prirodzenosti“.

„ZDRAVAS’, milosti plná, Pán s tebou“ (Lk 1, 28). Vo chvíli Vtelenia sa však táto blízkosť ešte zintenzívňuje.

Je isté, že skúsenosť Panny Márie je neopakovateľná: nikto nebol s Ježišom v takom dôvernom vzťahu ako ona.

Nejde o to čítať tieto stránky „ako vodu, ktorá tečie“, ale s tým istým pohľadom, s akým by Matka Božia pozorovala život svojho Syna: „Lebo je potrebné, aby sme ho dobre poznali, aby sme si ho celý uchovali v hlave i v srdci, aby sme v každej chvíli, aj bez knihy a so zavretými očami, mohli kontemplovať Ježišov život ako vo filme. Katechizmus takto vysvetľuje premenu, ktorú zažívame, keď sa pozeráme na existenciu Mesiáša: „Kontemplatívna modlitba je pohľad viery upretý na Ježiša. „Ja sa dívam na neho a on sa díva na mňa, hovorieval za čias svojho svätého farára sedliak z Arsu, ktorý sa modlil pred svätostánkom. (…) Svetlo Ježišovho pohľadu osvecuje zrak nášho srdca. Učí nás vidieť všetko vo svetle jeho pravdy a jeho súcitu so všetkými ľuďmi“.

V TÝCHTO CHVÍĽACH dôvernej modlitby s Pánom sa môžeme naučiť toľkým gestám a slovám, ktoré nám neskôr poslúžia ako inšpirácia pre naše každodenné zápasy.

Slávnosť Zvestovania Pána nám to pripomína: Boh nezostáva v Nebi.

On sa nám dáva aj fyzicky, prostredníctvom svojho tela: svojím hlasom, svojimi rukami, ktoré uzdravovali a žehnali, svojimi rukami, ktoré sa otvorili, aby objali kríž. Tento Boží dar nesmie končiť v kontajneri s odpadom.

tags: #zvestovanie #panna #maria #zivotopis