Vianoce sú časom, kedy sa spomíname na minulosť a zdieľame príbehy, ktoré nás spájajú. Časopis pre duchovnú správu, katolícku výchovu a kazateľstvo, redigovaný Dr. Štefanom Zlatošom, Dr. Mikulášom Višňovským a Dr. Štefanom Faithom, prináša pohľad na to, čo znamenajú Vianoce a narodenie Krista pre svet.
Spomienky na minulé časy
Slavomír Szabó a Silvia Bolčová zaznamenali spomienky na časy, keď vlakom cestovanie bolo vzrušujúce a dunenie vlaku prechádzajúceho cez most bolo nezabudnuteľné. "Kedy tú trať opravia? Vieš, ja už som v Prešove bol. Vlakom. To ešte most stál a veľmi sa mi páčilo ako dunel. Je v tom niečo, no neviem to presne povedať, ale niečo také vzrušujúce, keď pozeráš z okna vagóna a svet sa okolo teba hýbe."
V Gánovciach, údajne 6. januára 1940, sa diskutovalo o politickej situácii po Mníchovskej dohode a o boji o moc v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane. "Isto, dalo sa to predpokladať. Po Mníchovskej dohode nebolo nikoho silnejšieho než Hlinkova slovenská ľudová strana. Aj tu sa značili dve možné riešenia a myslím si, že to dopadlo najlepšie, ako mohlo."
Juraj Korpa spomína na Fričovce v prvej polovici 19. storočia, kde barón Splényi opustil kaštieľ, aby sa v tichosti oddal svojim myšlienkam. "Barón Splényi vyšiel z dverí. Bol sám, bez sprievodu. Niekoľko bírešov, pracujúcich obďaleč, sa k nemu s čiapkami v rukách hneď rozbehlo, ale zastavil ich miernym odmietavým posunkom."
V Podomí v Česku sa traduje príbeh o údere zvona, ktorý pripomínal smrť mladého Jeníka, ktorého zavalil strom. "Mal som pocit, akoby ma pri každom údere zvona pichol hrot neviditeľného noža. Až ma zakaždým stiahlo a nevedel som sa poriadne nadýchnuť."
V Bystri, dnes Sady nad Torysou, Slavomír Szabó spomína na rok 1950 a na pohľad do očí koňa, ktorého museli nechať zastreliť. "Pozerali ste sa už niekedy do očí koňa, s ktorým ste strávili celé roky, vždy verne poslúchal, bol pre vás viac než zvieraťom, skôr priateľom, a naraz ho musíte nechať zastreliť?"
Tance a sny
V Brzotíne v roku 1954 tanec prinášal radosť a pocit slobody. "Nech žije tanec! Isto, keby som to zakričal v škole, všetci by sa na mňa pozerali čudne. Najmä učitelia, lebo my sme sa tu naučili kričať najmä: Nech žije Sovietsky zväz!"
V Ždani sa spomína na Margitku, ktorá zaspala na pohrebe, a na čaro nevinnosti trojročných detí. "Margitka zaspala rovno na pohrebe, domov som ju niesol v náručí. Teraz ležala na posteli s rozhodenými rukami a tváričkou tak uvoľnenou, až z nej sálalo čaro čistoty a nevinnosti."
V Zalužiciach sa snívalo o povýšení za parobka a o láske k Marči. "Kino je to najlepšie, čo ma kedy v živote stretlo! Ale netvrdím, že už nikdy nič lepšieho nespoznám. Lebo ak sa zamyslím, čo sa nestáva veľmi často, ale ak sa ozaj zamyslím, tak mi je jasné, že to najkrajšie ma ešte len čaká."
V Kendiciach si maličká Hela sadla na stoličku a cítila sa hrdo, pretože už dočiahla nohami na zem. "Maličká Hela si sadla na stoličku a cítila sa hrdo. Pokojne mohla spustiť nohy a už sa jej nehompáľali."
V Košťanoch sa snívalo o tom, že raz budem rytierom, bojovníkom za spravodlivosť. "Vždy som chcel byť rytierom. Bojovníkom za spravodlivosť. Chrabrým a nebojácnym mužom, ktorý sa nebojí postaviť zlu, bojuje s mečom v ruke a ničí všetkých nepriateľov, čo páchajú na ľuďoch krivdy."
V Šaci zomrela stará Verona, ktorá dožila viac než ktokoľvek iný zo Šačanov. "Zomrela stará Verona. Nikto ju inak nevolal, pred jej menom vždy a každý spomenul stará, lebo mala tuhý koreň a dožila sa viac, než ktokoľvek iný zo Šačanov."
V Čečejovciach sa diskutovalo o tom, čo je v živote najhoršie, a o rodine ako posvätnej inštitúcii. "Ja som si doteraz myslel, že najhoršie, čo ma môže v živote stretnúť, sú filcky," krútil Feri neveriacky hlavou."
V Medzeve sa túžilo po tom, aby si niekto všimol, že som prišiel, a tešil sa z mojej prítomnosti. "Keby som bol ako Dríz alebo Pety, to by bolo niečo! Keď sa stretneme na ulici, každý sa hneď pýta: „Dríz ešte neprišiel? Ale príde, že áno?“"
V Košickej Novej Vsi sa čakalo na Miža, ktorý zabudol na stretnutie. "Tak! A čakám tu zbytočne! Bude zázrak, ak z toho mrazu, čo mi zachádza až za nechty, štípe na lícach a zalieza pod šaty, neochoriem!"
Na vrchole Rozsypanej skaly v Kluknave sa milovala Zuzka a Marína, každá pre niečo iné. "Milujem Zuzku. Viem, niektorí sa z nej smejú, že má vlasy ako slama. Keď si ich zviaže do vrkoča, ten sa takmer nehýbe."
V Kechneci sa pri pohári vína zdieľali tajomstvá a prosilo o radu. "Počuj Šani, ak mi naleješ ešte pohár vína, prezradím ti tajomstvo a poprosím ťa o radu."
V Chminianskej Novej Vsi sa súťažilo s chlapcami ako Albert. "Takých súťaživých chlapcov ako Albert je málo. Aspoň u nás v dedine."
Tieto spomienky a príbehy nám pripomínajú, že Vianoce sú časom, kedy sa stretávame s minulosťou, zdieľame svoje sny a túžby a oslavujeme to, čo nás spája.
Slovenské vianočné zvyky a tradície
