Kostol sv. Štefana, známy aj ako univerzitný, premonštrátsky alebo maďarský kostol, je jednou z významných historických pamiatok v Košiciach. Nachádza sa na mieste bývalého Kráľovského domu (Kammerhof) a je svedkom bohatej histórie mesta.
Kostol sv. Štefana Premonštrátov v Košiciach.
Poloha Košíc a ich Význam
Košice sa vyvinuli na geograficky i strategicky najdôležitejšom bode Košickej kotliny. Nachádzajú sa vo východnej časti Slovenska, neďaleko hraníc s Maďarskom, Ukrajinou a Poľskom. Mesto sa svojím významom a veľkosťou v rámci Slovenska radí hneď za hlavné mesto Bratislavu. Ležia na styku východného okraja Slovenského rudohoria s Košickou kotlinou na nive a terasovej plošine rieky Hornád.
Košická kotlina.
História Košíc
Počiatky osídlenia Košíc spadajú do obdobia paleolitu, čo dokladajú náleziská v Košiciach - Barci, Poľove, Myslave, Šaci. Keramika i iné nálezy potvrdzujú využívanie tohto priestoru počas celého obdobia praveku, najviac však na území Barce. Pomerne zriedkavé sú pamiatky zo začiatku obdobia sťahovania národov. V 2. pol. 5. stor. sa objavujú Slovania, budujúci si svoje rozptýlené osady väčšinou na brehoch riek. Príchod starých Maďarov do Karpatskej kotliny koncom 9. stor. Košickú kotlinu nezasiahol a slovanské obyvateľstvo sa s nimi do priameho kontaktu dostáva až v 10. - 11. stor. v súvislosti s budovaním ranofeudálneho uhorského štátu. V tom čase sa už začali klásť základy neskoršieho mesta Košice.
Pre prosperitu spočiatku len trhovej osady mala význam dôležitá cesta z Balkánu popri rieke Tisa, ktorá pokračovala pri cestách okolo Hornádu a cez Karpaty k Baltu a aj odbočka cesty údolím Čermeľského potoka na Spiš. Archeologické nálezy sú dokladom kontinuity osídlenia slovanským obyvateľstvom od avarsko-slovanského obdobia do 13. stor., z ktorého pochádzajú prvé písomné správy a doklady. Miestne názvy v okolí, ktoré sa vyskytujú v listinách (Blathan, Pistungus pothoc, Sokol, Hradová, Belá, Lubina) toto aj historický potvrdzujú.
Z listiny Jágerskej kapituly, ktorá je zároveň prvou písomnou zmienkou o Košiciach z r. 1230 vysvitá, že Košice boli už začiatkom 13. stor. vyvinutou osadou s farským kostolom. Listiny z r. 1249 a 1261 hovoria o privilégiách košických "hostí". Pôvodná slovenská osada Košice bola začlenená do novovznikajúceho urbanistického celku, ktorý pred r. 1290 obohnali hradbami. Pramene spomínajú Košice po obohnaní múrmi už ako mesto, okolo hradieb sa postupne vytvárali predmestia - huštáky.
História Kostola sv. Štefana
Na mieste terajšieho chrámu stála v stredoveku Kráľovská komora. Jej poslaním bola ekonomická správa Horného Uhorska, ale v prípade návštev kráľovskej rodiny slúžila tiež ako miesto pre jej ubytovanie.
Jezuiti, ktorým kostol pôvodne patril, prišli do Košíc vykonávať misijnú činnosť na prelome 16. a 17. storočia, keď sa väčšina obyvateľov mesta hlásila k protestantským cirkvám. Juraj Rákoci (Rákoczi) v tých časoch bojoval na strane protestantov a v protihabsburskom povstaní Gabriela Betlena (Bethlén) obsadil Košice. Jeho hajdúsi na mieste bývalej Kráľovskej komory umučili trochu jezuitov, ktorí sa nechceli vzdať svojej viery a prestúpiť k protestantom. Jezuitmi boli Štefan Pongrác, Melichar Grodecký a Marek Križin (neskôr pápežom Jánom Pavlom II. vyhlásení za svätých).
Žofia Bátoriová (Batory) bola manželkou Juraja II. Rákociho a údajne pre skutok svojho svokra vnútorne trpela. Preto dala na tomto mieste postaviť nový kostol a dala ho do užívania jezuitom. Chrám postavili za desať rokov, od roku 1671 do roku 1681. (Posledné dodatočné úpravy boli v roku 1684.) Vzorom pre stavbu bol slávny rímsky kostol Il Gesu.
V rokoch 1700 a 1793 kostol zachvátil požiar. V roku 1811 ho získali do vlastníctva premonštráti. V roku 1876 víchrica natoľko poškodila veže, že pôvodne vysoké a špicaté strechy nahradili terajšími, nižšími.
Cisár a kráľ František I. obnovil Jozefom II. Kostol je dnes známy pod viacerými prívlastkami Jezuitský, podľa pôvodných majiteľov, Premonštrátsky, podľa rádu, ktorý ho vlastní takmer dve storočia, Univerzitný, nakoľko patril pod univerzitný komplex jezuitskej akadémie, Biely, práve kvôli pôvodnej bielej farbe stropu lode kostola a aj Maďarský, nakoľko sú tu denne maďarské sv.
V r. 2013 rád premonštrátov pod vedením opáta Ambróza Martina Štrbáka obnovil Premonštrátske gymnázium, na ktorom sa stal jeho prvým riaditeľom. Kostol preto v súčasnosti slúži študentom Premonštátskeho gymnázia i pre verejnosť. Opát Ambróz znovu získal od predstaveného Spoločnosti Ježišovej Rudolfa Uhera relikvie (pozostatky) troch sv. košických mučeníkov, ktoré sú uložené v kostole.
Teraz sa v kostole konajú bohoslužby v jazyku slovenskom, maďarskom i v latinskom podľa Misála sv. Jána XXIII.
Architektúra a Interiér
Kostol bol postavený v rokoch 1671-1681 podľa vzoru rímskeho kostola Il Gesů. Slohový štýl Il Gesů rozhoduje o vnútornom členení budovy. Pod týmto slohom rozumieme jednoloďovú pozdĺžnu stavbu s bočnými, otvorenými kaplnkami po obidvoch stranách lode. Kostol má rozmery 23 x 47 m.
Interiér Kostola sv. Štefana.
V úžasnom interiéri nájdete známky renesančného i barokového slohu. Nad vstupnou bránou sa na priečelí nachádza erb Bátoriovcov a pri ňom nápis: „Honori S. Trinitatis posuit princeps Sophia Bathory 1681.“ V preklade: „Ku sláve Najsvätejšej Trojice vystavila kňažná Žofia Bátoriová v roku 1681.) Loď kostola sa vyznačuje dvojstranným otvoreným chrámom so šiestimi bočnými kaplnkami.
Svätyňu zdobí obraz Najsvätejšej Trojice vítajúcu Pannu Máriu pri vstupe na nebesá. Obraz namaľoval budapeštiansky maliar Jozef Pesky v roku 1854. Kríž na hlavnom oltári je vyrezaný zo slonej kosti. Návštevníci zvyčajne obdivujú iluzívnu maľbu, ktorá je dielom maliara a košického profesora Erazmusa Schrötta. Vyhotovil ju koncom 18. storočia. Podobne vyzdobil aj prednú stenu interiéru. Maľba je v tvare oblúka, zobrazuje okná i ståpy, ktoré vyzerajú veľmi realisticky, zväčšujú priestor i keď sú namaľované.
Oltáre v bočných kaplnkách sú na chválu sv. Jozefa, sv. Františka Xaverského, sv. Štefana, Blahoslavenej Matky, sv. Ignáca z Loyloly a sv. Alojza. Kazateľnica je staršia ako kostol a bola vyhotovená v roku z roku 1600.
Strop zdobia početné fresky, medzi ktorými dominuje maľba sv. Norberta - zakladateľa premonštrátskeho rádu. Fresky v roku 1930 vytvoril maliar R. Orosz, pričom tváre mužov pri sv. Norbertovi, sú skutočné tváre košických premonštrátskych mníchov z daného obdobia.
Tabuľka Oltárov
| Oltár | Zasvätený | Sochy | Obraz |
|---|---|---|---|
| Hlavný oltár | Sv. Peter a Pavol | Sv. Jána z Mathy a sv. Felixa z Valois pred Svätou Trojicou | |
| Bočný oltár | Sv. Jozef | Sv. Krstiteľ, Sv. Ján Evanjelista | Sv. Rozália |
| Bočný oltár | Sv. Ondrej | Sv. Štefan, Sv. Imrich | Sv. Ondrej |
| Bočný oltár | Sv. Loyoly | Sv. Alojz Gonzaga, Sv. Stanislav | Sv. Nepomucký |
| Bočný oltár | Sv. Anjeli Strážcovia |
Epitaf Františka I. Rákocziho
Pamiatku smrti Františka I. Rákocziho zvečňuje na severnej stene svätyne premonštrátskeho kostola nádherný epitaf. Na jeho dĺžku a šírku sa spotrebovalo dvesto gýr striebra. Drevený podklad vyhotovil majster zo Spišskej Soboty. Ten doň vyrezal vojenské symboly, zástavy, bubny, strelné zbrane atakďalej. a inú vojenskú výstroj pod strieborný erb. Tento pomník vyrezaný z lipového dreva je hore ozdobený postavou kniežaťa. Vo vnútornom poli je rákocziovský erb vytepaný do striebra, okolo neho nápis, na okraji tabule rôzne vojenské odznaky a reliéfy zariadení: Vlajky, trúbky, kopije, helmice, kolčavy, brnenia, šable, sekery, bubny, sudy na pušný prach, delové gule, a podobne.
V podlhovastom ráme okolo erbov je nápis zo spletených písmen v latinčine: † Cels: Dn. Dn. Francus. Rákóczi Dei Gr: El: Tr: Pr: Par: R: H: Dn: et Sicu. Co: Pe: De S: Ejusdem Com: Supr: Ac: Per: Co: Etc. Pie Ob: An: D. 1676. Die 6. Jul: Aet: Su: 31., čo je v plnej latinčine: Celsissimus dominus dominus Franciscus Rákoczi Dei gratia electus Transylvaniae princeps, Partium regni Hungariae dominus et Siculorum comes, perpetuus de Saros, ejusdem comitatus supremus ac perpetuus comes, pie obiit anno Domini 1676, die 6. Julii aetatis suae 31., a čo po slovensky znamená: Jeho výsosť pán František Rákoczi, z Božej milosti volené knieža Sedmohradska, pán čiastok Uhorska a gróf Sikulov, dedičný župan šarišskej župy, zomrel v pokoji v roku 1676, dňa 6. júla vo veku 31 rokov.