Príchod Krista: Svetlo pre Národy a Význam Vianoc

Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista.

Vzkriesenie Ježiša Krista

Tento deň pripomína slávnostný príchod Ježiša Krista do Jeruzalema. V katolíckych kostoloch ich kňazi počas Kvetnej nedele posvätia, čím halúzky podľa ľudovej tradície získavajú veľkú moc. Podstatou Zeleného štvrtka je spomienka na ustanovenie sviatosti oltárnej i sviatosti kňazstva.

Veľkonočný týždeň pokračuje Veľkým piatkom - dňom spomienky na utrpenie, ukrižovanie a smrť Ježiša Krista. V rímskokatolíckych chrámoch sa na Veľký piatok neslúži svätá omša, oltáre sú bez chrámového rúcha. Biela sobota je podľa kresťanskej tradície dňom hrobového odpočinku Ježiša. Veľkonočná nedeľa je radostným sviatkom zmŕtvychvstania Ježiša Krista.

Veľká noc však nie je len oslavou zmŕtvychvstania Ježiša Krista, ale i oslavou príchodu jari. Keďže vajíčko obsahuje zárodok života, v mnohých kultúrach je symbolom plodnosti, nového života a vzkriesenia. Symbol baránka ako nevinnosti a boja so zlom sa nachádza už v predkresťanských tradíciách.

Kríž je dnes najdôležitejším z kresťanských symbolov, pretože Kristus bol odsúdený na smrť ukrižovaním. Veľkonočná bohoslužba sa začína zapálením veľkonočného ohňa, ktorý symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad temnotou a smrťou.

Ježiš Kristus - Svetlo Sveta

„A Ježiš im zasa povedal: Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Ján 8,12). Pri týchto slovách bol Ježiš na chrámovom nádvorí, ktoré malo zvláštny význam v súvislosti s bohoslužbou Sviatku stánkov.

Osvetlením Jeruzalema ľud vyjadroval nádej, že Mesiáš príde a svojím svetlom osvieti Izrael. Ako žiarivé chrámové svetlá osvecovali celé okolie, podobne aj Kristus, zdroj duchovného svetla, osvecuje temnotu sveta. Bolo ráno, ponad Olivový vrch práve vyšlo slnko a jeho lúče svojím oslepujúcim jasom dopadali na mramorové paláce a osvecovali pozlátené chrámové múry, keď Ježiš poukázal na to a povedal: „Ja som svetlo sveta.“

„Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet“ (Ján 1,4.5.9). Po Ježišovom nanebovstúpení apoštol Peter, tiež osvietený Božím Duchom, pripomenul výstižný symbol Krista: „Tým je aj prorocké slovo pre nás pevnejšie. A vy dobre robíte, že hľadíte naň ako na lampu, ktorá svieti v temnom mieste, kým nesvitne deň a nevzíde vo vašich srdciach zornica“ (2 Pet 1,19).

Stvoriteľovým slovom sa na začiatku z temnoty vynorilo svetlo. Svetlo bolo vodcom veľkých zástupov Izraela v podobe oblaku cez deň a ohnivého stĺpa v noci. Boh je svetlo a Kristus výrokom: „Ja som svetlo sveta“ oznámil svoju jednotu s Bohom i svoj vzťah k celému ľudstvu. On je svetlom slnka, mesiaca i hviezd. „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet“ (Ján 1,9).

„Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi, tým, čo uverili v jeho meno... Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený syn Boží, ktorý je v lone Otca, ten nám priniesol zvesť “ (Ján 1,12.18). Pokiaľ je učenie slávnych mysliteľov sveta pravdivé, potiaľ je odrazom lúčov Slnka spravodlivosti podobne, ako svetlo mesiaca a hviezd v slnečnej sústave je odrazom lúčov slnka. Každá vzácna myšlienka a každý záblesk rozumu pochádza zo Svetla sveta.

Slovami „Ja som svetlo sveta“ sa Ježiš vyhlásil za Mesiáša. Duch Svätý ústami proroka Izaiáša vyhlásil: „Málo mi je, že si mi služobníkom na pozdvihnutie kmeňov Jákobových a na navrátenie zachránených z Izraela. Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až po koniec zeme“ (Iz 49,6). Táto prorocká reč sa podľa všeobecného názoru týkala Mesiáša, a keď Ježiš povedal: „Ja som svetlo sveta“, ľuďom nemohlo uniknúť, že sa pokladá za toho Zasľúbeného.

Na ich otázku: „Kto si ty?“ Ježiš odpovedal: „Od počiatku to, čo vám hovorím“ (Ján 8,25). Bol vtelením právd, ktoré zvestoval. Dodal: „Nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec. A ten, ktorý ma poslal, je so mnou. Nenechal ma samého, lebo ja vždy robím, čo sa páči jemu“ (Ján 8,28.29).

Povedal im: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Ján 8,31.32). Pri pohľade na týchto mužov, otrokov zmyselnosti a osnovateľov pomsty, Ježiš smutne dodal: „Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrok hriechu“ (Ján 8,34). Kristus prišiel oslobodiť človeka z otrockých pút. „Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní“ (Ján 8,36).

Ježiš im povedal, že nimi naozaj môžu byť len vtedy, ak budú konať skutky Abrahámove. Nemali by zamýšľať zabiť toho, kto hovorí pravdu, ktorú dostal od Boha. Ježiš odmietol uznať Židov za Abrahámových potomkov. Povedal: „Vy robíte skutky svojho otca“ (Ján 8,41). Ježiš nevenoval pozornosť tejto podlej narážke, ale povedal: „Keby bol vaším otcom Boh, milovali by ste ma, lebo ja som z Boha vyšiel a od neho prichádzam“ (Ján 8,42).

Ježiš hovoril pravdu s neochvejnou istotou, a to bol dôvod, že ho židovskí vodcovia neprijali. „Kto z vás ma usvedčí z hriechu? Prečo mi neveríte, keď vám hovorím pravdu?!“ (Ján 8,46). Skutočnosť, že Židia nechceli prijať bezhriešneho Krista, bola dôkazom, že nemali nijaké spojenie s Bohom. Ježiš povedal: „Kto je z Boha, počúva Božie slová. Vy nepočúvate, lebo nie ste z Boha“ (Ján 8,47).

Ježiš ďalej poukázal na príkry rozdiel medzi postojom Židov a Abraháma: „Váš otec Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň; i videl a radoval sa“ (Ján 8,56). Abrahám mal veľkú túžbu uvidieť zasľúbeného Spasiteľa. Abrahám musel prejsť touto strašnou skúškou, aby mohol uzrieť Kristov deň a uvedomiť si prenesmiernu Božiu lásku k svetu, lásku tak veľkú, že na jeho záchranu z poníženia Boh dal svojho jednorodeného Syna na potupnú smrť. Ježiš im slávnostne a dôstojne odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Prv ako bol Abrahám, Ja Som“ (Ján 8,58).

Tajomstvo človeka sa skutočne objasňuje iba v tajomstve vteleného Slova. Ježiš Kristus, "svetlo národov", žiari v tvári svojej Cirkvi, ktorú posiela do celého sveta hlásať evanjelium všetkému stvoreniu.

Vianoce a Betlehem

Sviatok Narodenia Pána - Vianoce

Sú to sviatky, kedy veriaci kresťan vyznáva azda najintenzívnejšie vyznáva: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom: skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. Je to teda deň, kedy si veriaci kresťania pripomínajú historický okamih narodenia vteleného večného Slova, Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky.

Slávenie 25. decembra ako dňa narodenia Ježiša Krista je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o 9 mesiacov (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve 25. Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu.

Od 6. storočia na slávnosť Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: omšu v noci (tzv. polnočná); omšu na úsvite (tzv. pastiersku) a omšu vo dne. Ježiš sa narodil v Betleheme (hebr. Dom chleba). Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala sv. Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie.

Slávnosť Narodenia Pána má svoju osobitnú oktávu. Všeobecné smernice o liturgickom roku a o kalendári Pavla VI. určujú, že: „Na nedeľu nemožno natrvalo určiť nijakú inú slávnosť. Avšak: v nedeľu v oktáve Narodenia Pána je sviatok Svätej rodiny.

Štefan bol prvým Ježišovým učeníkom, ktorý podstúpil mučenícku smrť. Bol diakonom prvej Cirkvi - ustanovený, aby sa staral o vdovy a o chudobných. Hovoril o Ježišovi ako o prisľúbenom Mesiášovi.

Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy...“ (Gal 4,4).

Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu.

Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Vešperami sviatku Krstu Pána sa vianočné obdobie končí.

K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v Kostole sv. Mikuláša v tyrolskej obci Oberndorf. Dnes sa spieva na celom svete vo viac ako 200 jazykoch.

Vianoce v Katedrále sv. Martina

Vianočné obdobie pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána nedeľou Krstu Pána, v tomto liturgickom roku, (ktorý sa začal Prvou adventnou nedeľou 1. decembra 2024) to bude Tretia nedeľa po Narodení Pána 12. Všeobecné smernice o liturgickom roku a o kalendári Pavla VI. určujú, že: „Na nedeľu nemožno natrvalo určiť nijakú inú slávnosť. Prednosť v liturgickom slávení má teda nedeľa ako deň Pána.

Je v úzkom spojení s Vianocami. Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Svätý Tomáš Becket sa narodil v Londýne 21. 12. 1118. Odvážne bránil práva proti kráľovi Henrichovi II., lebo vernosť viere mu bola viac ako úrad a hodnosť. Keď sa vrátil do vlasti, ešte si veľa vytrpel, napokon ho v katedrále počas vešpier zavraždili kráľovskí prisluhovači. Stal sa mučeníkom za slobodu a nezávislosť Cirkvi.

Za pápeža Silvestra I. sa roku 325 konal Nicejský všeobecný koncil, ktorý odsúdil Áriovo učenie. Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) - titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha.

Milí bratia a sestry, Pánova sláva sa nám zjavila a vždy sa bude zjavovať medzi nami, až kým on sám nepríde. V rytmoch a striedaní času si pripomíname a prežívame tajomstvá spásy. V každú nedeľu, ktorá je Veľkou nocou týždňa, svätá Cirkev sprítomňuje túto veľkú udalosť spásy, v ktorej Kristus premohol hriech a smrť.

Ježiš sa v celom svojom živote prejavuje ako náš vzor. Ježiš svojou poslušnosťou matke a zákonitému otcovi dokonale zachováva štvrté prikázanie. (2214-2220) Táto poslušnosť je pozemským obrazom jeho synovskej poslušnosti nebeskému Otcovi.

Ježišova obriezka na ôsmy deň po jeho narodení je znakom jeho začlenenia do Abrahámovho potomstva, do ľudu zmluvy, jeho podriadenosti zákonu a jeho oprávnenia na kult Izraela, na ktorom sa bude zúčastňovať po celý život. Tento znak je predobrazom „Kristovej obriezky“, ktorou je krst.

Sviatok Narodenia Pána

Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Počas veľkej časti svojho života Ježiš mal účasť na údele obrovskej väčšiny ľudí: každodenný život bez väčšej nápadnosti, život manuálnej práce, židovský náboženský život podriadený Božiemu zákonu, život v spoločenstve.

tags: #hla #prichadza #kristus #svetlo #narodov