Koncept Boha ako Matky je prítomný v rôznych náboženských tradíciách a teologických úvahách. Táto myšlienka prináša aspekty starostlivosti, ochrany a lásky, ktoré sú tradične spojené s materstvom. V kresťanstve sa tento koncept často spája s Pannou Máriou, Matkou Božou.
Presvätá Panna Mária je opravdivou Matkou Boha. Preto nikto nemá ťažkosti volať Máriu Kristovou Matkou. Kristus Pán je jedným a jediným subjektom, jednou Božskou Osobou. Všetky dary, milosti a privilégiá plynú Márii, lebo je Matkou Boha. Svojmu Synovi dal všetky výsady a všetky stupne slávy, aké ona bola schopná prijať.
Mária, Matka Boha, má v istom zmysle moc nad Bohom - svojím Synom! Svätý Anzelm napísal: „Nikto nie je podobný Márii, Boh bol s ňou, slúžila Bohu. To bola prvá láska.“ Mária sa stala Matkou všetkých, a medzi ňou a nami vznikol zväzok nadprirodzeného materstva. Mária vykoná testament, podpísaný krvou jej Syna. Svätá Mária, Božia Matka, oroduj za nás!
V dejinách sveta je jedno proroctvo, ktoré si zasluhuje zvláštnu pozornosť - proroctvo štrnásťročného dievčaťa. A svet už dvetisíc rokov pozerá, ako sa plní toto proroctvo v Máriinom proroctve: "...odteraz ma budú blahoslaviť všetky pokolenia" (Lk 1,48). Už v 7. storočí písal sv. Modest o tom, že všetky národy Krista oslavujú Máriu. Koľko je veriacich, toľko má ona ctiteľov. Vedľa Ježiša je Mária, a niet Krista bez Márie. Nemôžeme milovať Krista a nemilovať jeho Matku. Skrze Máriu - k Ježišovi! Aj v islame Korán spomína sedemnásťkrát meno Panny Márie. Mária, celý svet vie o Tebe. Mária, Božia Matka, oroduj za nás.
Božie meno a charakter
Meno Otec je veľmi silný biblický výraz. Teda čo znamená ten výraz meno? My sa modlíme v Otčenáši „posväť sa meno tvoje“. A vy viete, že jeden z výrazov pre Boha v Biblii Starého Zákona je šem. Čo znamená práve meno. Dnes existuje veľmi populárny výraz alebo odpoveď, keď sa vás opýta niekto, ako sa máte, jedna z odpovedí po hebrejsky je „baruch“ a „šem“. Baruch znamená požehnaný a šem znamená Boh.
Čiže inými slovami, mám sa dobre, Boh ma požehnáva. Teda ten výraz meno veľmi silno cítime z tej otázky Mojžiša pri horiacom kríku, keď sa pýta: „povedz mi tvoje meno, aby som o tebe povedal Izraelitom.“ A tam mu Boh hovorí z horiaceho kra „Ja som, ktorý som.“ Čiže dáva Mojžišovi odpoveď, ktorej on ani nerozumie. Teda veľmi silno filozofickú, pretože jedna z vedných disciplín filozofie je metafyzika. Čiže disciplína o tom, čo je. Teda čo je bytie. My vieme, čo znamená sloveso byť. Ale skúste sa opýtať, napíšte mi ohľadom toho nejakú esej a potom uvidíme, aká ťažká je naša reč.
Ježiš najmä v evanjeliu podľa Jána používa ten výraz veľmi často „Ja som“. „Prv než Abrahám bol, Ja som“. „Ja som cesta, pravda a život“. Jednoducho v Jánovom evanjeliu, keď autor číta Bibliu, vycíti, že Ježiš si adoptuje Božiu charakteristiku, Božie meno. Teda meno v Biblii vyjadruje charakter. A teda nejaká definícia. A definícia Boha je taká, že má plnosť bytia, plnosť života. Takto si predstavovali Židia Boha ako Boha života. Samozrejme, že Ježiš je tiež Boh života - ja som cesta, pravda a život.
Ten výraz meno ako charakter my cítime aj v mnohých iných postavách Biblie. Vieme, že Abrahám sa nevolal Abrahám, ale Abram. Tým, že mu Boh dal meno Abrahám ku zmluve, tým ho urobil otcom národov. Teda ten výraz „abr“ označuje otca a výraz „am“ je po hebrejsky národ. Napr. aj Adam mal meno. Adam znamenal otec krvi a Eva znamená matka žijúcich. Napr. Šimonovi dáva meno Peter, čo znamená Skala, ale Skala je definícia samotného Boha. A samozrejme, že aj v našom živote je dôležité, aby sme si osvojili charakter.
Totiž my sa vyjadrujeme myšlienkami, slovami a skutkami a tieto sú navzájom veľmi spojené s tým, ako človek myslí tak aj hovorí a tak aj koná. Ale myšlienky a slová a skutky akosi definujú charakter človeka. Ale našou úlohou je, aby sme vrastali do charakteru. V Biblii má všetko svoje meno. Jeden žalm hovorí „Boh každú hviezdu volá po mene“. Keď stvoril Boh svet, človek pomenúval zvieratá, rastliny, teda preberá určitú úlohu Boha v prírode. A nemôže to robiť, pokiaľ nerešpektuje Božie meno. A v Otčenáši máme „posväť sa meno tvoje“. Čo to znamená? Kto posväcuje meno Boha? Samozrejme, že my. Teda my odrážame cez náš charakter nejakú Božiu vlastnosť. Ktorá sa skrýva v našom mene, v našich schopnostiach.
Keď rodičia Zachariáš a Alžbeta prišli obrezať syna, okolie chcelo dať synovi meno Zachariáš. A matka hovorí „Ján sa bude volať“. A otec to napísal na tabuľku. Ján je jeho meno. A Ján vyjadruje Boh je milostivý. Jozef znamená pridať. Jesua znamená spasiť. A vidíte, že ten starozákonný Jozue (Jesua) po Mojžišovi vrastá do tejto úlohy. On bojuje za Izrael v mene Božom, aby Izrael vošiel do zasľúbenej zeme a aby sa tam usadil. Ten nový Jozue, Ježiš Kristus, bojuje na inom poli. Bojuje predovšetkým proti kráľovstvu tmy a hriechu. Proti zlu, aby nás zachránil. A aby nám dal večný život. Už nehovorí v obrazoch. Hovorí príkladom svojho života, keď hovorí tým najväčším dôkazom svojej lásky. A toto je ten charakter Ježiša. Čiže naše meno je veľmi dôležité, aby odrážalo v živote ten potenciál, ktorý nám Boh dal.
Prosiť Otca v mojom mene znamená prosiť cez charakter Ježiša Krista. Prosiť o to, aby kdekoľvek žijeme, aby sme svedčili o Ježišovi a o jeho láske. A tak si získavame meno. Sv. Augustín hovorí, že človek má 3 mená. Jedno meno nám dajú rodičia pri krste, druhé meno nám dajú ľudia ako nejakú prezývku, oni nás nejakým spôsobom ošacujú a to tretie meno si sami získavame cez milosť Božiu. Možnože niekedy o tom našom charaktere a o tom, čo nosíme v sebe možno ľudia nemajú príliš dobrú mienku. Sv. Ján Mária Vianney podľa mnohých kňazov a biskupov nemal na viac ako byť 41 rokov v tej poslednej farnosti v diecéze. Nemali ho za veľa. A mnohí už za jeho života, keď že bol veľmi obetavý, boli proti nemu.
Keď Ján Pavol II. v r. 1986 chcel ísť do Arsu, veľká skupina francúzskych kňazov mu napísala otvorený list, aby nešiel do Francúzska, pretože Ján Mária Vianney bol jansenista, rigorista. A potom Ján Pavol II. odpísal, koľko mnohých dlhých hodín si musel odsedieť v spovednici, aký príklad diecézneho kňazstva je práve tento farár. A potom do Arsu šiel. Niekedy nám ľudia nedajú dobrú charakteristiku. Ale my ju získavame s Božou milosťou. O čo prosíme v Ježišovom mene, Písmo hovorí, že nám to Boh dá. A máme prosiť o to, čo od nás Boh chce. A zvyčajne človek so svojou pýchou má také grandiózne plány. My za úspešného jedinca považujeme človeka, ktorý má dekorácie, frčky, vedecké a politické tituly, kdesi to dotiahne, druhí mu tlieskajú, zviditeľňujú sa a myslíme si, že aj v očiach Božích má dobré meno. Ale toto nemôžeme súdiť. Ale dôležité je to, ako my vrastáme do Božej milosti. Nakoľko sa v živote pýtame, či svojím konaním a rozhodovaním a svojím správaním robím to, čo Boh odo mňa chce alebo to, čo chcem ja alebo to, čo chcú odo mňa ľudia. Raz sv. Ignác z Loyoly to tak vyhlásil, že nežiadam si zdravie ani chorobu ani bohatstvo ani chudobu. Či máme v živote úspech alebo neúspech, či v očiach druhých nejako rastieme alebo sme menej úspešní, toto všetko je vedľajšie v porovnaní s tým, ako nás súdi Boh.
| Meno postavy | Význam mena |
|---|---|
| Abram | Pôvodné meno Abraháma |
| Abrahám | Otec národov |
| Adam | Otec krvi |
| Eva | Matka žijúcich |
| Šimon (Peter) | Skala |
| Ján | Boh je milostivý |
| Jozef | Pridať |
| Jesua | Spasiť |
Mamám vďačím viac ako len za život. Učia nás v detstve a sú pri nás vždy, keď ich potrebujeme. Láska matky je pokoj. Nemusíte ju získať, nemusíte si ju zaslúžiť. Materstvo je najväčší risk na svete. Je to nádherná sila života. K životu nedostanete návod. James E. Matky sú ako gombíky. Matky a ich deti sú kategóriou samou o sebe. Na svete niet silnejšieho puta. Booker T. J. Vystihnúť moju matku by bolo ako písať o hurikáne v absolútnej sile. Moja matka bola jedinou konštantou v mojom živote. Keď ste matkou, v myšlienkach nikdy nie ste osamote. Moja matka je môj koreň, môj základ. Moja mama je tá najlepšia na celom šírom svete. Matky sú ako lepidlo. Mladosť vyprchá, láska klesne, listy priateľstiev opadajú. Mildred B. Marion C. Matka je sloveso. Je to niečo, čo robíte.
O Panne Márii je napísané už veľké množstvo kníh. Je ženou, ktorá akoby stála v úzadí, a predsa je pre mnohých veľkou oporou. Čím je táto žena taká výnimočná? Keď si prechádzame stránky Svätého písma, zistíme, že o Panne Márii tu explicitne nie je mnoho napísané. Oproti rozsiahlemu textu evanjelií sa naozaj dozvedáme o Božej matke len málo - dokopy iba pár viet. Prečo sa teda stala takou dôležitou? Na základe čoho je taká výnimočná?
V prvom rade chcem podotknúť, že o Márii sa môžeme mnoho dozvedieť aj z iných textov Svätého písma. Už cirkevní otcovia totiž videli vo viacerých textoch Starého i Nového zákona obrazy Panny Márie. Nemožno nespomenúť mladú ženu z Knihy proroka Izaiáša, ktorá počne a porodí syna. Ten bude Božím znamením, ktoré dokáže, že Boh je s nami. Ona je aj pravou Juditou či Ester, ktorá oroduje a bojuje za svoj ľud a poráža mocného nepriateľa. Tých obrazov je naozaj mnoho, ale teraz sa nechcem nimi zaoberať.
Evanjelista Matúš spomína Máriu len akoby mimochodom. Píše, že bola zasnúbená s Jozefom a počala z Ducha Svätého. Následne, bez toho, že by ju osobne menoval, čítame, ako uteká spolu s Jozefom a Ježišom do Egypta pred Herodesom a ako sa s ním po istom čase aj poslušne vracia späť. Svätý Marek Máriu vôbec nespomína okrem zmienky o tom, že sa chcela stretnúť s Ježišom počas verejného účinkovania. V týchto dvoch knihách teda vystupuje ako nevýrazná, napohľad bezvýznamná postava.
Najviac píše o Márii svätý Lukáš. Je veľmi pravdepodobné, že sa osobne zhováral s Ježišovou matkou po tom, ako Kristus vystúpil do neba a na apoštolov bol zoslaný Duch Svätý. Hovorí totiž o detailoch, ktoré mohla poznať len Mária alebo niekto, komu sa s tým zverila. Lukáš ako jediný rozpisuje, čo sa stalo pri zvestovaní. Píše o tom, ako Boh poslal Gabriela za pannou zasnúbenou Jozefovi. Mária teda nie je náhodnou osobou, ale vo večnom pláne Bohom vyvolenou ženou, na ktorú sa vzťahovali proroctvá Starého zákona, ktorú Boh dokonale poznal a povolal k spolupráci na svojom pláne. Tak Boh pamätá na každého jedného z nás! S každým z nás má dokonalý plán a každý je od večnosti zapísaný v jeho vôli.
Anjel oslovuje Máriu. Prvé slovo má v gréčtine širší význam než len pozdravenie. „Chairé!“ znamená doslova: „Raduj sa!“ - a dôvod na radosť naozaj bol. Nazýva tiež Máriu milosti plnou a ubezpečuje ju, že Pán je s ňou. Niet divu, že Mária sa zamýšľala, čo má takýto pozdrav znamenať. Tu sa ukazuje Máriina nádherná pokora. Nikdy nezhrešila a predsa sa neodváži nazvať samu seba milosti plnou, to môže len Boh. Mária však bola dokonale vyprázdnená od vlastného ega, preto mohla byť plná milosti. Učí nás, že Boh nešetrí milosťami, zlieva ich nekonečne veľa. Je však na nás, nakoľko naplníme naše srdce sebou a týmto svetom.
Takéto stretnutie určite nebolo na dennom poriadku a tak sa Mária, pochopiteľne, zľakla. Anjel ju upokojuje a oznamuje tú najkrajšiu zvesť. V Márii sa má naplniť predpoveď príchodu Mesiáša. Počne nasledovníka Dávidovho trónu, ktorého kráľovstvo sa nikdy neskončí. Ako mohlo mladé dievča pochopiť, čo mu anjel hovorí? Opäť nás však udivuje jej reakcia. Nežiadala znamenie ako Zachariáš (porov. Lk 1, 18), ktorý nedôveroval Božiemu poslovi. Spýtala sa jednoducho, ako sa to vlastne má stať, pretože sama bola zasvätená Bohu a s Jozefom spolu ešte nežili. Učí nás tak dôverovať v Božiu moc a nepochybovať, že Boh má aj v nemožných prípadoch svoje spôsoby, ktorými môže splniť, čo prisľúbil. Podľa jej vzoru sa aj my môžeme pýtať: „Pane, ako chceš toto v mojom živote vyriešiť?
Anjel jej ďalej sľubuje, že na ňu zostúpi Duch Svätý a že dieťa bude Synom samého Boha. Myslíte si, že toto vyjadrenie už bolo pre ňu zrozumiteľnejšie? Má sa stať matkou svojho Stvoriteľa? Boh má Syna? A kto je vlastne Duch Svätý? Nie, nedostala odpoveď, ktorá by uspokojila jej nevedomosť. Ale pochopila, že Boh si to zariadi - a to jej postačilo. Dôverovala, že Boh má svoj plán a vie, ako ho zrealizovať. Aký nádherný vzor nám v tomto dáva! Nečakať, že vždy budeme všetkému dokonale rozumieť ani že všetko pôjde podľa našich predstáv. Radšej prijmime fakt, že Boh presahuje akúkoľvek našu predstavu o ňom a je Bohom prekvapení.
Reakcia Márie na anjelovu odpoveď je nádherná. „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Nerozumie, nevie, čo príde ďalej, netuší, ako to vysvetlí Jozefovi ani čo si povie okolie. No netrápi ju to. Boh povedal, že sa to má stať, a to jej stačí. Nehovorí vo falošnej pokore: „Ale, Pane, veď sú aj lepšie ženy, radšej povolaj niekoho iného,“ ale prijíma Božie pozvanie na spoluprácu vo vykupiteľskom pláne. Boh povoláva každého človeka k veľkým veciam. Často chceme žiť „na pol plynu“, ísť na minimum a stále si držať svoje istoty. Mária darovala celú seba a povedala Bohu: „Rob si so mnou, vo mne aj cezo mňa, čo chceš!“, pretože vedela, že Božia vôľa je to najlepšie pre ňu i pre iných. Mohla ustúpiť. Mohla odmietnuť. Aj ty môžeš „porodiť“ Boha pre tento svet! Neustupuješ však pred Božím pozvaním?
Nie náhodou svätopisec ukončuje túto pasáž slovami: „Anjel potom od nej odišiel.“ Znamená to, že okolo Márie sa od toho dňa nediali neustále zázraky, neobskakovali ju anjeli ani nič podobné. Mária vošla do šedej každodennej reality. Neurobil jediný zázrak, nevieme o žiadnom špeciálnom znamení. Tridsať rokov sa pripravoval na verejné vystúpenie. A predsa, po tridsiatich rokoch Mária hovorí Ježišovi na svadbe v Káne: „Nemajú víno“ (Jn 2, 3). „Urob s tým niečo, lebo viem, že ty môžeš!“ Nie je to úžasné? Po tridsiatich rokoch stále verila anjelovým slovám, že porodila Božieho Syna. Mária dôverovala tridsať rokov - nech je nám teda v tomto posilou a vzorom. A tak ako prorocky povedala Alžbeta naplnená Duchom Svätým - naozaj, „blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45). Nezapochybovala. A práve vďaka tomu ešte mocnejšie zaznieva jej Magnifikát: „Velebí moja duša Pána…“ (Lk 1, 46)
Predpovedá v ňom všetko to, čo sa naplní vďaka Ježišovmu poslaniu. Uvedomuje si svoju nehodnosť tejto veľkej milosti a vyhlasuje Boha za hodného všetkej chvály. Zároveň sa raduje, že Boh obracia neprávosti tohto sveta a tak zachraňuje ľudstvo pred následkami hriechu. Plač premení na radosť a nasýti hladných. A to všetko preto, že „pamätá na svoje milosrdenstvo“ (Lk 1, 54). Akým protikladom je Panna Mária k zmýšľaniu tohto sveta! Koľkokrát chceme my zožať všetku slávu, byť na prvom mieste, postaviť sa na Boží trón a tešiť sa tak posluhovaniu iných. Preto automaticky prednáša každú modlitbu, ktorú smerujeme k nej, Bohu, posilnenú svojím príhovorom. Ona nikdy netúžila po prvom mieste, pretože na prvom mieste bol u nej vždy Boh. A práve z tohto dôvodu ju diabol tak nenávidí - ona zaujala v nebi jeho miesto pre svoju bezhraničnú pokoru.
Svätý Lukáš ďalej opisuje udalosti pôrodu, obriezky a hľadania Ježiša v Jeruzaleme. Všetky tieto tri skutočnosti spája jedna dôležitá myšlienka. Že hoci Mária nerozumela veciam, ktoré sa diali okolo Krista, vždy „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19; porov. Lk 2, 51). Všetky tieto veci ju presahovali, no ona stále nad tým všetkým uvažovala. Sme aj my ochotní odovzdať Bohu kormidlo nášho života a nemať stále potrebu všetkému rozumieť? Vieme nad Božím slovom rozjímať a uvažovať, čo znamená pre náš život? Sme schopní hľadieť na každú udalosť, ktorá nás stretne, ako na prejav Božej prozreteľnosti? Ak nie, prosme o pomoc Máriu.
Tu Lukáš končí so svojimi správami o Márii. Najbližšia a posledná správa od neho je až na začiatku Skutkov apoštolov, kde píše, že bola blízko pri apoštoloch a zotrvávala s nimi na modlitbách (porov. Sk 1, 14). A tak zotrváva na modlitbách aj s nami. Očakáva s nami príchod Ducha Svätého a je naším spájajúcim prvkom.
No a napokon spomeňme aj svätého Jána, ktorý prináša o Márii ďalšie informácie. Ako prvé hovorí o už nami spomenutej udalosti v Káne Galilejskej. A hoci jej syn hovorí: „Ešte neprišla moja hodina“ (Jn 2, 4), na jej príhovor urobí zázrak. Mária je teda veľmi mocnou orodovníčkou. Mnohí svätci sa neboja s istotou vysloviť, že nie je možné, aby syn v čomkoľvek nevypočul svoju matku. Utiekajme sa k nej vo všetkom a nebojme sa prosiť Boha prostredníctvom jeho matky. Táto pasáž je však dôležitá ešte pre jednu vec. Stojí v nej totiž jediná veta, ktorú Mária vysloví smerom k ľuďom! Doteraz sa prihovárala vždy k Bohu (buď priamo, alebo cez jeho posla). Tentoraz sa však obracia na ľudí. Možno práve preto chcel Duch Svätý, aby to boli jediné Máriine slová v Písme nasmerované na nás, aby rezonovali a boli akýmsi „testamentom“ Márie pre celé ľudstvo. A naozaj, dokonale vyjadrujú Máriin postoj a poslanie. Vždy a zakaždým opakuje túto vetu, pretože vie, aké dôležité je pre nás jej naplnenie. „Rob to, čo chce od teba Boh! Plň všetko, čo ti povie!
Tamojší služobníci naplnili Máriinu výzvu. Keď ich totiž Ježiš žiada naplniť nádoby vodou, „naplnili ich až po okraj“ (Jn 2, 7) - splnili všetko, čo bolo v ich silách, a to v maximálnej možnej miere. To všetko boli dôvody, pre ktoré sa zázrak udial. Preto nezabúdajme na túto Máriinu výzvu a pamätajme, že nás neustále povzbudzuje k plneniu Božej vôle - vo všetkom! Vtedy stála pod krížom a v srdci odovzdávala všetko Bohu. Dôverovala, že toto nie je koniec, že to nemôže byť Božie posledné slovo. Nežiadala Ježiša, aby zišiel s kríža. Radšej ho podporovala, aby dokončil Božiu vôľu celú, i keď trpela spolu so synom a meč prebodával jej srdce. Nikto nezažil toľko bolesti ako práve Mária. Je nám vzorom odovzdanosti a dôvery v Boha aj v tých najťažších chvíľach.
Napokon, nezabudnime na Ježišov testament. Vo svojich posledných chvíľach pozemského života odovzdal svoju matku apoštolovi Jánovi a v ňom ju ustanovil za Matku nás všetkých. Za kým teda má ísť dieťa, keď ho niečo trápi, ak nie za matkou? Nikto z nás nie je sirota, nikto nemôže povedať, že mu nik nerozumie. Mária je matka, ktorá rozumie našim starostiam a trápeniam. Vie, čo prežívame, a stojí pri nás v každej chvíli. A nielen to. Nikde v Písme nestojí, že by Mária urobila zázrak. Ani neevanjelizovala žiaden národ. Povedala len veľmi málo slov a zrejme nikto z jej okolia ju nepovažoval počas Ježišovho života za dôležitú. A predsa - stala sa Kráľovnou anjelov a svätých, Preblahoslavenou, Matkou všetkých národov. Prečo je taká veľká svätá?