8. DEJINY ČASU

Publikoval Dušan Seberíni , 30. Jún 2011, 15:00 v kategórii: Dejiny času | Komentáre sú deaktivované

Poznal som,

že všetko, čo robí Boh,

má večnú platnosť;

k tomu nemožno už nič pridať,

ako ani nie je možné nič odobrať.

(Kaz 3:14)

Najstaršie písomné zápisy o čase obsahuje Biblia.

Prvý pojem o čase je zapísaný v prvom verši Biblie.

Je to počiatok – Alfa.

Na počiatku stvoril Boh nebo a zem (Ge 1:1).

Posledný pojem o čase sú slová Ježiša Krista, zapísané na konci Biblie.

Je to koniec – Omega.

Ja som Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec. (Zj 22:13)

Tým je časový interval uzavretý.

Všetko, čo sa týka človeka,

prebieha tu na zemi,

má charakter časnosti,

a nachádza sa vo vnútri intervalu

Všetko, čo sa týka Boha Stvoriteľa

prebieha všade

má charakter večnosti

a nie je ničním ohraničené

PRE BOHA STVORITEĽA

JE VŠETKO TERAZ A TU

Merače času

Súčasná doba je poznamenaná tým, že ľudstvo už »všetko vie«, »všetko pozná« a »všetko môže dosiahnuť«. Protipólom týchto absolutizmov je duševná chudoba. Človek si prestal všímať javy okolo seba a máločo ho zaujíma v origináli. To preto, lebo jeho poznanie pramení z kópií. Človek spoznáva prírodu z knižiek, videozáznamov, z prednášok a počítačových výstupov a z všeličoho iného. Chýba mu len vlastný priamy kontakt s prírodou. Naši predkovia – od raja počnúc až po 19. storočie – spoznávali prírodu v prírode. A preto nám mohli zanechať záznamy zo svojich prechádzok na cestičkách poznania… Aj v oblasti merania času.

Časnosť poskytuje podklady pre meranie času zo dvoch rovnocenne sa odvíjajúcich sledov

pozorovaním prírody vzniká prírodný kalendár
pozorovaním oblohy vzniká nebeský kalendár

Prírodné merače času Zmeny v prírode si dokáže všimnúť aj človek, ktorý nemá žiadne vzdelanie. A človek si všíma tie zmeny, ktoré sa ho dotýkajú bytostne. Napríklad zimu. V našom zemepisnom pásme sa aj bez kalendára dá zistiť, že zima prichádza po zbere všetkej úrody. Nás to už dnes nezaujíma, lebo potraviny nakupujeme v obchodoch a teplo dodávajú teplárne. Našou starosťou je len mať dostatok peňazí na potraviny a teplo z teplární… Ibaže pred 200 rokmi nebolo ústredné kúrenie, ani elektrické vykurovacie systémy ani potravinárske obchody s konzervovanými pomletými mŕtvolami zvierat. A tak človek musel robiť každoročne prípravu na zimu … Každoročne? – To teda musel vedieť čo je to rok! V našej krajine sa dodnes zachovalo niekoľko lazov, ku ktorým nevedie cesta a prístup chodníkmi je veľmi namáhavý. Na takýchto lazoch pred 200 rokmi boli ľudia »odrezaní« od sveta a predsa žili v biologickom súlade – zodpovedajúcom ich podmienkam. Nevlastnili hodiny ani kalendár a my sa pýtame, aký bol ich časomerný systém. Samozrejme, že päťročné dieťa si už pamätalo, čo je sneh a desaťročné dieťa vedelo definovať leto i zimu. Ale dospelý človek musel vedieť, za akú dobu po zbere úrody príde zima. A koľko treba dreva na jednu zimu a koľko sena pre jednu kravu a koľko krumpľov pre jednu osobu… Podľa čoho to určoval?

Táto otázka nie je položená správne. Lebo faktom je, že človek nemusel určovať nič. Boh – Tvorca – všetko stvoril tak, že človek dostáva z prírody dostatočné množstvo informácií na to, aby mohol vnímať premeny času. Keď opadá lístie zo stromov, človek vie, že prichádza zima. Keď slnko začne ostro svietiť do očí spoza tamtoho vŕšku, človek vie, že prichádza jar. Keď sa roztopí sneh, treba začať sadiť. A tráva sa kosí keď je už veľká a veľká je keď sú dni veľmi dlhé a noci veľmi krátke. Anička povie, že jar bude vtedy, keď začnú sliepky kvokať. A teší sa na kuriatka. Ďurko zasa vie, že na jar priletia lastovičky. A keď gazda Matúš vyprevadil svojho otca Ondreja na poslednej ceste, na druhý deň spílil strom, ktorý zasadil Matúšov dedko v tom roku, keď sa mu narodil syn Ondrej. Matúš pozorne počítal letokruhy na spílenom pni a potom trasľavou rukou zapísal v svetlici uhlíkom do spevníka: „Môj otec Ondrej dožil sedem ráz desať letokruhov a k tomu ešte dva. Umrel akurát keď sa liahli húsatá.“

Nuž tu vidíme krátky prierez prírodnými meračmi času. Nie odstavec, ani kniha, ale celá knižnica by sa dala popísať o tom ako každé stvorenie Božie i každý priemet Božieho stvoriteľského diela nesie v sebe i na sebe znaky a znamenia vplyvu času. A človek si musí položiť otázku, kto riadi sťahovavé vtáctvo, kto káže sliepkam kvokať, kto tvorí letokruhy na strome a kto, kto, kto … A tak aj ten najzaostalejší človek pochopí, že existuje KTOSI, kto je väčší, múdrejší a schopnejší ako on.

A tak stvorenstvo objavuje v prírode Tvorcu a v čase Darcu.

Nebeské merače času – kalendárne

¹⁴ A Bôh riekol: Nech sú svetlá na nebeskej oblohe, aby delily deň od noci, a budú na znamenia, na určité časy, na dni a na roky. ¹⁵ A budú svetlami na nebeskej oblohe, aby svietili na zem. A bolo tak. ¹⁶ A Bôh učinil dve veľké svetlá, väčšie svetlo, aby panovalo nado dňom, a menšie svetlo, aby panovalo nad nocou, a tiež hviezdy. ¹⁷ A Bôh ich dal na nebeskú oblohu, aby svietily na zem ¹⁸ a aby panovaly nado dňom i nad nocou a aby delily svetlo od tmy. A Bôh videl, že je to dobré. ¹⁹ A bol večer, a bolo ráno, štvrtý deň. (Ge 1:14–19 – Roh)

Z uvedenej správy chcem upozorniť na 14. verš. V Roháčkovom preklade je daný verš preložený s maximálnou presnosťou a z gramatického hľadiska je jeho preklad správny. Ale významovo je oveľa zrozumiteľnejšia nasledovná podoba: ¹⁴ A Bôh riekol: Nech sú svetlá na nebeskej oblohe, aby delily deň od noci, a budú na znamenia, na [určenie času], na dni a na roky. (Ge 1:14) Biblická správa o štvrtom stvoriteľskom dni oznamuje, že Slnko, Mesiac a hviezdy boli stvorené, aby plnili nasledovné funkcie

aby oddeľovali svetlo od tmy
aby delili deň od noci
aby vládli nad dňom a nad nocou
aby osvetľovali zem
aby boli na znamenia
aby boli na určenie času

A tak ľudstvo využíva funkcie Slnka, Mesiaca a hviezd a rôznymi systémami určuje čas.

Hodinový čas vkladá do dní,

denný do týždňov,

týždenný do mesiacov,

mesačný do rokov

a ročný do kalendárov.

V súčasnosti sa používajú tri základné typy kalendárov

lunárny – mesačný
solárny – slnečný
lunisolárny – kombinovaný

Lunárny kalendár

Tento kalendárny princíp je založený na sledovaní premien Mesiaca. Premeny Mesiaca sú optické javy, viditeľné voľným okom a vyplývajú zo spôsobu, ktorým je Mesiac osvetlený zo Slnka. Tieto premeny sa nazývajú mesačné fázy a sú štyri :

nov

kosák v tvare D – dorastá

spln

kosák v tvare C – cúva

Začiatok nového mesiaca pripadá na ten deň, keď sa objaví na nebi »nový Mesiac«. Ten potom zmizne z oblohy a objaví sa tenký prúžok kosáka, ktorý má tvar D. Je viditeľný na večernej oblohe a každého dňa mu pribúda z pravej strany väčší pruh osvetlenia. Takým spôsobom dorastie do fázy prvej štvrte, v ktorej vidíme presný polkruh tvaru D. Potom Mesiac ďalej dorastá až do fáze splnu, kedy vidíme osvetlený celý kruh. To znamená, že je Mesiac obrátený k Zemi svojou osvetlenou polovicou. Po splne je Mesiac viditeľný na rannej oblohe v tvare C. Každým dňom z neho ubúda až dosiahne poslednú štvrť. Potom pokračuje ďalej v tvare C až do úzkeho prúžku kosáka. Tak prejde do novu, kedy je obrátený k Zemi neosvetlenou polovicou.

Každý nasledujúci mesiac začína až vtedy, keď sa objaví na nebi nový Mesiac. Podstatou lunárneho kalendára je teda časový interval medzi dvoma rovnakými fázami Mesiaca. Dĺžka mesiaca kolíše medzi 29 a 30 dňami, stredná dĺžka mesiaca je 29,53 dňa. Roky lunárneho kalendára mávajú striedavo 354 a 355 dní, preto je lunárny rok o 10 až 12 dní kratší ako rok slnečný.

Solárny kalendár

Solárny kalendár je založený na pohybe Slnka po oblohe. Jeho mesiace a týždne nie sú závislé na žiadnom z bodov obežnej dráhy Zeme okolo Slnka. Slnko sa otáča okolo svojej osi približne raz za 4 týždne, ale nerovnomerne – na rovníku za 27 dní a na póloch za 30 dní. Solárny rok má 12 mesiacov, ktoré spolu trvajú 365 dní, 5 hodín, 48 minút a 45,97 sekundy. V súčasnosti sa tento kalendár používa na celom svete ako základný.

Lunisolárny kalendár

Lunisolárny kalendárny systém je komplikovaný. Pokúša sa zladiť lunárny kalendárny systém so solárnym. Má 12 lunárnych mesiacov po 29 a 30 dňoch, ale pretože počíta s pohybom Slnka, pridáva v priestupných rokoch ešte dodatočný – trinásty – mesiac. Obyčajné dvanásťmesačné roky majú 353, 354 alebo 355 dní, priestupné trinásťmesačné roky majú po 383, 384 alebo 385 dní. Tento systém sa používa dodnes v Izraeli. Časové parametre Zeme Pri otáčavom pohybe sa Zem otočí okolo svojej osi za 24 hodín. Otáča sa smerom od západu na východ. Dôsledkom je zdanlivo opačný pohyb nebeskej klenby – od východu na západ. Okolo Slnka krúži Zem po elipsovitej dráhe smerom na západ. Pohybuje sa nerovnomerne – rýchlejšie sa pohybuje v tej dráhe, kde je k Slnku najbližšie a pomalšie tam kde je najvzdialenejšia.

♦♦♦

Do 31. decembra 1924 sa začínal v astronómii deň na poludnie. Od 1. januára 1925 platí na celom svete »svetový čas«. Meria sa od polnoci a je to stredný slnečný čas greenwichského poludníka, ktorý sa pokladá za nultý. Od neho smerom na východ a západ sa počítajú pásmové časy. Smerom na východ hodiny pribúdajú a smerom na západ odbúdajú. Miestny čas má rozdielne ročné období aj v smere sever – juh. Na severnej pologuli je leto od 21. júna, na južnej od 21. decembra.

Z biblického pohľadu je základnou jednotkou času deň.

Lunárny aj slnečný kalendár dávajú nerovnako dlhé intervaly, ktoré je ťažko prispôsobiť najmenším časovým jednotkám – minútam a sekundám. A pritom

sedemdenné združenia dní – týždne – sú rovnako dlhé

a tvoria nekonečný reťazec

od stvorenia až po »Božie dosť«.

Týždne sú rovnomerné, závislé na dňoch

a dni sú závislé len na Bohu.

Umelé merače času Človek nevynašiel čas ani jeho meranie. Lebo človek od nepamäti čas meral, a to bez toho, že by si to uvedomoval. Až pri porovnávaní jednotlivých výsledkov merania sa začala prebúdzať snaha o vytvorenie jednotných meracích spôsobov. A tak vznikali rôzne časomerné čudá, ktoré dnes obecne nazývame hodiny. Faktom však ostáva, že ľudia spočiatku hodiny nepotrebovali, lebo ich nevedeli využiť. Na meranie času jestvuje nespočetné množstvo spôsobov, ale v podstate sú len tri princípy

subtraktívny (odčítavajúci)
astronomický
indiferentný (nezávislý)

Subtraktívny princíp merania času.

Tento princíp bol používaný od nepamäti a je založený na ubúdaní. Napríklad dlhé časové obdobie terminovala spotreba kŕmneho sena. Krátke časové úseky sa určovali spotrebou rôznych zložiek, napríklad spotrebou oleja v nádobke olejovej lampy, alebo časom »kým dohorí táto sviečka«. Tieto prvotné časové merače boli výlučne subjektívne. K ich výraznému vylepšeniu došlo zaužívaním delenia celku. Napríklad na sviečke sa čiarkami označili rovnaké dieliky a tak vznikla stupnica. Dielik na stupnici už predstavoval určitý časový úsek, a to bol dôvod k porovnávaniu hrubšej sviečky s tenšou, dlhších dielikov s kratšími a tak dochádzalo prirodzeným spôsobom k vytváraniu časových etalónov. Ich platnosť bola síce obmedzená miestom a dobou, ale môžeme už hovoriť o objektivizácii merania času.

Takýmto spôsobom vznikli rôzne typy vodných a pieskových hodín. Kolískou vodných hodín bolo staroveké Grécko, kde ich nazývali kleps(h)ydra. Mali odkvapkávací, prietokový alebo prikvapkávací systém. Pieskové hodiny pochádzajú pravdepodobne zo Sumeru.

Astronomický princíp merania času.

Tento princíp je založený na sledovaní polohy nebeských telies, a to buď priamo, alebo sledovaním ich vplyvu. Podľa polohy Slnka na nebeskej klenbe sa určuje odhadom denná doba na celom svete dodnes.

Najstarším astronomickým meračom času bola tyč zabodnutá kolmo do zeme. Starí Gréci ju nazývali gnómón. Bol to primitívny typ slnečných hodín, ale aj najstaršie astronomické zariadenie. Tyč osvetlená slnečnými lúčmi vrhala na zem tieň a poloha tieňa určovala dennú dobu. Dĺžka tieňa umožňovala pomerne presne stanoviť dni rovnodennosti, aj najdlhší a najkratší deň. A takouto tyčou sa dali merať aj polohy nebeských telies.

Klasické slnečné hodiny sa nazývali solárium a krajinou ich pravdepodobného pôvodu bol Egypt.

Indiferentný princíp merania času.

Človek túžil po takom spôsobe merania času, ktorý by nebol závislý na ročnej dobe, ani na počasí a jeho výsledky by boli prístupné v každej dobe. Tak vznikli mechanické hodiny, ktorých pôvodný názov bol horárium. Udržali si niekoľko storočí prioritu pri meraní času, ale v minulom storočí ich vytlačili hodiny elektrické, elektronické a atómové.

♦♦♦

Účelom tohto odseku nebol iba prehľad, ale aj upozornenie, že princípy merania času vedú len zdanlivo k snahe o jednotu. Lebo pod maskou snahy o jednotu sa skrýva snaha o centrálny vládnúci systém. Prvým krokom v tomto trende bolo zavedenie svetového času. Druhým krokom bolo zavedenie striedania zimného a letného času. Teraz je chvíľku pohov. A to je príležitosť na varovanie, ktoré nám dáva Biblia:

²³ Štvrté zviera bude štvrté kráľovstvo na zemi, ktoré bude rozdielne od všetkých kráľovstiev, bude zožierať, mlátiť a šliapať celú zem. ²⁴ A desať rohov: z toho kráľovstva povstane desať kráľov, po nich však povstane iný, ten bude rozdielny od prvších a troch kráľov zosadí. ²⁵ Bude hovoriť reči proti Najvyššiemu a bude nivočiť svätých Najvyššieho, bude chcieť zmeniť časy a zákon …

(Dan 7:23–25a)

Čítať ďalej

8. Kalendáre a letopočty

Publikoval Dušan Seberíni , 30. Jún 2011, 14:00 v kategórii: Kalendáre a letopočty | Komentáre sú deaktivované

Kalendáre a letopočty

Pri stvorení sveta zavesil Stvoriteľ do vesmíru nebeské hodiny, aby človek mohol aj z nebeskej klenby vnímať čas. Zatiaľ čo prírodné časomiery podávajú praktický obraz času, nebeská klenba poskytuje podklady pre exaktný – prevažne teoretický – model času. Jedným z takýchto modelov času je aj kalendár.

Z astronomického hľadiska je podstatou kalendára

striedanie dňa a noci
premeny mesačných fáz
zmeny polohy Zeme vzhľadom k Slnku

Z civilizačného hľadiska sú podstatou kalendára

tradície
zvyky
narodeniny

Ale prapodstatou kalendára je Božia ponuka, aby človek aj v časovom poli vnímal jeho prítomnosť. A práve toto sa z kalendárov vytratilo ako prvé a kalendáre začali slúžiť na evidovanie sviatočných dní, uctievanie cudzích bohov a zostavu záznamov o panovaní svetských vládcov.

Egyptský kalendár

Egyptský kalendár existoval už pred 5000 rokmi. Kalendárny systém bol slnečný a úzko súvisel s egyptským kultom Slnka. Východiskový rok v egyptskom kalendárnom systéme neexistoval. Letopočet bol v tomto kalendárnom systéme premennou veličinou. Začínal vždy nástupom vlády nového vládcu. Po jeho smrti začal ďalší letopočet nástupom nového vládcu. Pritom neexistovala spojitosť medzi jednotlivými letopočtami. Navyše neexistovalo pravidlo pre stanovenie prvého roku v novom letopočte, takže väčšinou posledný rok predchádzajúceho letopočtu bol totožný s prvým rokom nového letopočtu. Ale nemuselo to tak byť vždy. Letopočet mal teda vždy názov panovníka. Rok trval 365 dní. Tvorilo ho 12 tridsaťdňových mesiacov a na konci roka sa vždy pripájalo 5 dní sviatkov. Ročné obdobia boli 3 a každé trvalo 4 mesiace, t.j. 120 dní. Menovali sa záplavy, sejba, žatva. Týždeň bol v egyptskom kalendári neznámym pojmom. Mesiace boli rozdelené na tri rovnaké dekády po 10 dní. Deň nemal svoje pomenovanie v zmysle dní týždňa, zato ale mal temer každý deň v roku svoje meno podľa boha, ktorému bol zasvätený [1]. Aj keď sa letopočty menili, roky v rámci nich boli pomerne presne evidované [2].

Grécky kalendár

V gréckych krajoch bol kalendár neznámym pojmom a jeho zrod bol výsledkom prirodzeného vývinu. Spočiatku v rôznych krajoch Grécka vznikali samostatné primitívne systémy merania času, ktoré nijako navzájom neboli prepojené. Neskôr začali dominovať kalendárne systémy mestských štátov, ktoré však ešte stále nemali a ani nehľadali spôsob prepojenia. Až vplyvom rastúcej suverenity Atén začal prevládať aténsky spôsob merania času. Boli v ňom evidentné stopy egyptského vplyvu, avšak značne degradované vlastným originálnym riešením – napríklad pri vsuvných rokoch.

Aténsky rok trval 354 dní. Pozostával z 12 mesiacov, ktoré mali striedavo 29 a 30 dní. Na vyrovnanie rozdielu medzi aténskym a slnečným rokom používali Aténčania osemročný cyklus, v rámci ktorého vsúvali v treťom, piatom a ôsmom roku mesiac s dĺžkou 30 dní. Vsuvný rok sa nazýval poseideón deuteros – druhý poseideón, lebo bol zaraďovaný za mesiac poseideón. Týmto spôsobom bol v osemročnom cykle zosúladený aténsky rok so slnečným rokom, lebo cyklus mal presne 2922 dní.

8 x 354 + 3 x 30 = 2922 = 8 x 365,25

Zosúladenie kalendárnych dní bolo síce v rámci uvedeného osemročného cyklu presné, ale jednotlivé roky vykazovali značné výkyvy. Preto aténsky astronóm Metón v roku 432 zaviedol devätnásťročnú periódu, ktorá mala sedem vsuvných mesiacov.

Začiatok aténskeho roka nie je známy. Predpokladalo sa, že rok začínal letným slnovratom, ale čestnejšie je priznať, že nepoznáme udalosť, ani dátum, na ktorý sa začiatok roka vzťahoval. Väčšina historikov aj komputistov uvádza, že rok začínal okolo polovice nášho júla, a to bol mesiac hekatombaión.

Letopočet bol v gréckom kalendári najväčším problémom, lebo rok bol označovaný podľa úradujúceho predstaviteľa obce, a síce tak, že pred jeho menom bol uvedený aj poradový rok jeho volebného obdobia. Ibaže v každej obci bol iný predstaviteľ, preto sa žiadnemu kronikárovi nepodarilo zladiť roky ani pre tie najznámejšie grécke mestá. Až v 3. storočí bol zavedený chronologický systém, objektívne prijateľný pre všetky grécke štáty. Bolo to stanovenie východiskového roka pre letopočet. Ako východiskový rok bol prijatý rok 776 AC. To bol najstarší známy dátum konania olympijských hier, preto bol ustanovený ako »Prvá olympiáda«, čo znamenalo prvý rok letopočtu. A pretože olympijské hry sa konali každý štvrtý rok, letopočet obsahoval číslo olympiády a rok po jej zahájení. Prepočet tohto systému je zložitý, pretože my sa dívame na grécky letopočet spätne – odpočítavaním, avšak datovanie gréckeho letopočtu bolo vzostupné – pripočítavaním k 1. roku olympiády.

Pre pochopenie uvádzam matematickú i tabuľkovú ukážku prepočtu na náš kalendárny systém. Napríklad »Olympiáda 3,2« znamenala druhý rok tretej olympiády a je to dátum 767 AC. Názorne to potvrdzuje pripojená tabuľka.

Tabuľka č. 8

Prepočet gréckeho letopočtu na náš
Číslo olympiády	Zahájenie olympiády	Rok olympiády	Letopočet AC
1.	776	1.	776
		2.	775
		3.	774
		4.	773
2.	772	1.	772
		2.	771
		3.	770
		4.	769
3.	768	1.	768
		2.	767
		3.	766
		4.	765

Výpočet je nasledovný. Pred treťou olympiádou ubehli dva štvorročné cykly, teda prvý rok tretej olympiády bol 776 – 2 × 4 = 768 , čiže druhý rok bol 768 – 1 = 767.

Aténsky mesiac (gr. mén, ménos) bol lunárny. Mená mesiacov boli odvodené od náboženských sviatkov a v rôznych obciach sa líšili. Zachovali sa aténske názvy mesiacov :

hekatombaión približne júl

metageitnión august

boédromión september

pyanepsión október

maimaktérión november

poseideón december

gamélión január

anthestérión február

elafébolión marec

múnychión apríl

thargélión máj

skiroforión jún

Delenie mesiaca na týždne Gréci nepoznali. Mesiac bol rozdelený podľa egyptského vzoru do troch dekád. Dni v rámci dekády nemali svoje názvy, ale rozlišovali sa presne – opisným spôsobom:

Prvý deň prvej dekády nazývali »deň nového mesiaca«.
Nasledujúci deň nazývali »druhý deň po novom mesiaci«.
Prvý deň druhej dekády – jedenásty deň mesiaca – bol prvý deň »stredu mesiaca«.
Prvý deň tretej dekády – dvadsiaty prvý deň mesiaca – bol nazývaný »desiaty deň pred koncom mesiaca«.

Deň sa počítal od večera do večera. Rozdelenie dňa na hodiny sa v antickom Grécku nepoužívalo. Boli len fázy dňa. Ale od 5. storočia už boli známe na meranie času hodiny. Slnečné hodiny sa nazývali gnómón a vodné klepshydra. Konštrukcia slnečných hodín bola veľmi jednoduchá. Vrhačom tieňa bola tyč alebo obelisk a meračom bola priemetná rovina na zemi. Podľa takýchto hodín sa dal presne stanoviť dátum dennej rovnodennosti a samozrejme aj dátum najdlhšieho a najkratšieho dňa. Kalendár sa v gréckych krajoch nazýval hémerologion.

Rímsky kalendár

Pôvodný kalendár niesol Romulovo meno, ktorý bol podľa tradície zakladateľom Ríma. Tento kalendár bol niekoľkokrát upravovaný.

Letopočet bol označovaný skratkou A.U.C. , čo v latinčine znelo »Ab Urbe condita« a znamenalo »od založenia mesta (Rím)«. Počiatočný rok rímskeho kalendára sa traduje ako dátum založenia mesta Rím a bol to rok 753 AC.

Romulov rok mal 10 mesiacov a začínal marcom. Mesiace: Martius (31), Aprilis 30), Maius (31), Junius (30), Quintilis (31), Sextilis (30), September (30), October (31), November (30), December (30). Romulov rok mal 304 dní a kalendár nebol ani solárny, ani lunárny.

Numov rok je pomenovaný podľa Romulovho následníka, ktorým bol kráľ Numa Pompilius. Ten previedol podstatné úpravy Romulovho kalendára. K desiatim mesiacom pridal ešte dva – Januarius a Februarius. Rok začínal marcom a ostatné mesiace nasledovali tak ako v Romulovom roku, ibaže posledným mesiacom v roku bol február, na konci ktorého bol »sviatok dušičiek«. Numova úprava ponechala pôvodné 31-dňové mesiace nezmenené, ale ostatné mesiace skrátila na 29 dní. Mesiace: Martius (31), Aprilis (29), Maius (31), Junius (29), Quintilis (31), Sextilis (29), September (29), October (31), November (29), December (29), Januarius (29), Februarius (28). Numov rok trval 355 dní a kalendárny systém bol mesačný. V roku 190 AC bol začiatok roka preložený na prvý január. Bolo to z praktického dôvodu, lebo od roku 153 AC nastupovali konzuli do svojho úradu prvého januára. Januarius sa teda stal prvým mesiacom, potom nasledoval marec a ostatné mesiace nezmenené. Rok končil februárom. Vsunutím januára na začiatok roka názvy mesiacov Quintilis až December prestali už vyjadrovať poradie – piaty až desiaty.

Týždeň v rímskom kalendári mal jednu zvláštnosť – bol to týždeň osemdenný a nazývali ho internundinum. Jednotlivé dni týždňa neboli pomenované, ale zvykli sa označovať písmenami A až H. Pritom sedem dní bolo považovaných za pracovné dni a ôsmy deň bol dňom pracovného voľna. Nazýval sa nundiny [3], ale nebol to deň sviatočný, ani deň oddychu, ale deň trhový! V Romulovom roku nenadväzovali tieto osemdenné týždne ani na slnečný rok, ani na mesačné roky. Romulov rok mal 38 týždňov a Numov 44 týždňov. Motiváciou pre kalendár v Ríme nebola na prvom mieste náboženská potreba určenia sviatočných dní, ale boli to predovšetkým sekulárne aspekty

určenie pracovných dní, kvôli otvoreniu úradov
určenie trhových dní
dáta hier a športových podujatí

Juliánsky kalendár

Keď sa konzul Gaius Iulius Caesar stal diktátorom Ríma, zaviedol niekoľko reforiem. Z nich najvýznamnejší dosah pre celý civilizovaný svet bolo zavedenie kalendára. K reforme rímskeho kalendára došlo v roku 708 od založenia Ríma, t.j. roku 46 AC. Podnetom k reforme bola pre Caesara egyptská kalendárna predloha. Vypracovaním nového kalendárneho systému poveril Caesar alexandrijského hvezdára gréckeho pôvodu – Sósigena. Kalendárny systém bol pomenovaný »juliánsky« na počesť Julia Caesara. Zmeny Februarius bol presunutý medzi Januarius a Martis. Quintilis bol mesiac v ktorom sa Caesar narodil. Po jeho smrti, 15. marca roku 44 AC, bol Quintilis premenovaný po Caesarovi na Julius s nezmenenou dĺžkou 31 dní. Sextilis bol v roku 27 AC premenovaný na počesť vtedajšieho cisára Augusta na Augustus. Kalendár rozoznával letný a zimný slnovrat a tiež dni jarnej a jesennej rovnodennosti.

Zavedenie kalendára

Pri nábehu tohto systému došlo k výraznému zlomu, ale jednalo sa o posun roka a nie o posun dní. Aby sa v zábehovej dobe osvojovania kalendára nenarušil sled času, bol zavedený úvodný juliánsky rok. Tento úvodný rok, nazvaný »Annus confusionis ultimus«, bol nastolený kurióznym, ale dôkladne premysleným spôsobom. Začal 13. októbra 47 AC a skončil 31. decembra 46 AC! V roku zmeny bol do februára vložený mesiac, ktorý mal 23 dní. Potom boli medzi november a december pridané dva mesiace, ktoré nazvali »menses intercalares« a trvali spolu 67 dní. Čiže celý úvodný rok trval 445 dní. Ďalej už bol sled času zaznamenávaný pravidelným kalendárnym systémom. Prvý rok juliánskeho kalendára bol rok 709 od založenia Ríma, t.j. rok 45 AC. Oproti rímskemu kalendáru sa v ňom rok predĺžil o 10 dní.

Popis kalendára

Juliánsky kalendár bol solárny a rok mal 365,25 dní. Mesiace mali počet 30 a 31 dní. Zaviedol sa každý štvrtý rok ako priestupný, takže Februarius mal 28 dní a v priestupnom roku 29 dní. V Caesarovej dobe mal rok 45 až 46 osemdňových týždňov.

Ročné obdobia

Boli štyri – jar, leto, jeseň a zima.

Jar – začínala 7. februára a trvala 91 dní. Jej stredom bola jarná rovnodennosť 25. marca.

Leto – začínalo 9. mája a trvalo 94 dní. Jeho stred bol obrat Slnka 24. júna.

Jeseň – začínala 11. augusta a trvala 91 dní. Jesenná rovnodennosť bola 24. septembra.

Zima – začínala 10. novembra a trvala 89 dní. Zimný obrat Slnka bol 25. decembra.

Týždeň

Juliánsky kalendár postupne upúšťal od predošlého osemdenného týždňového systému, ale mesiace ešte neboli delené na sedemdenné týždne. Len tri dni v mesiaci mali meno. Boli to kalendy, nóny a idy. Kalendy – (lat. calendae) bol názov pre deň, keď nastal nov mesiaca. V tomto dni bolo zvykom platiť nájomné, splácať dlhy a úroky z dlhov, ako aj vymáhať pohľadávky. Preto účtovnícka kniha dostala názov Calendarium. Neskôr sa do takejto knihy zapisovali aj iné dáta a tak vznikala podoba dnešného kalendára. Kalendy sa stali prvým dňom v mesiaci. Nóny – (lat. nonae) znamenali fázu prvej štvrti Mesiaca (piaty alebo siedmy deň – podľa celkového počtu dní v mesiaci) a súčasne prestavovali 9. deň pred Idami. Idy – (lat. idus) boli dni, ohlasujúce spln Mesiaca a znamenali stred kalendárneho mesiaca (trinásty, alebo pätnásty deň – podľa celkového počtu dní v mesiaci). V dobe zrušenia osemdenného týždňa nebol už pre Rimanov sedemdenný týždeň neznámym pojmom [4]. Popri rímskom delení mesiaca na kalendy, nony a idy postupne vnikalo medzi Rimanov aj povedomie sedemdenného cyklu. Dni tohto cyklu nemali názvy, iba siedmy deň dostal latinský názov sabbatum – sobota. Takže sedemdenná kalendárna perióda je jasným vplyvom židovskej diaspóry v Rímskej ríši. A keďže pomenovanie siedmeho dňa bolo evidentne prevzaté od Židov, samotný názov sabbatum svedčí o tom, že to bol deň odpočatia pre Židov. Úzkostlivé dodržiavanie siedmeho dňa v Židovských kruhoch malo za následok, že ho Rimania spočiatku len brali na vedomie, ale neskôr ho začali dodržiavať. Nie ako cyklus náboženský, ale ako praktickú súčasť kalendárneho systému. Lebo v ten deň sa nedalo so Židmi obchodovať.

Deň

Deň začínal v rôznych obdobiach rôzne. Zo začiatku sa považovala za deň svetlá časť – podľa slnečných hodín. Po vynájdení mechanických hodín sa deň začínal počítať od polnoci do polnoci. Juliánsky kalendár rešpektoval štátoprávny základ Rímskej ríše a preto dni mali hlavný význam štátosprávny, až potom náboženský.

Z hľadiska štátosprávneho sa dni delili nasledovne.

dies fasti – úradné dni – mohli sa konať súdy
dies nefasti – neúradné dni – nesmeli sa konať súdy, ani úradovanie, ale ani náboženské konania
dies fissi – poloúradné dni

Do neúradných dní patrili aj tie, v ktorých sa v minulosti stalo dáke veľké nešťastie a na základe povery boli zaradené medzi dni zlopovestné.

Z náboženského hľadiska sa dni delili na

dies festi – sviatočné dni
dies profesti – pracovné dni
dies intercisi – polosviatočné dni – mohla sa konať bohoslužba, ale aj práca

Oprava kalendára

V roku 8 AC dal Caesarov nástupca, cisár Augustus juliánsky kalendár poopraviť. Jednalo sa o opravu v tom zmysle, že od založenia juliánskeho kalendára bolo vsunutých navyše 6 priestupných rokov. Preto bol stanovený ďalší priestupný rok až na 8. rok AD. Od tej doby už sled v juliánskom kalendári nebol nijako narušený a pretrval nezmenený až do 16. storočia.

Gregoriánsky kalendár

Prvú požiadavku na opravu kalendára predniesol kardinál Pierre d´Ailly na Kostnickom koncile. Aj ďalšie koncily – bazilejský, lateránsky a tridentský – mali v programe opravu kalendára. Ale na skutočnú opravu sa podujal až pápež Gregor XIII. [5] a dal pripraviť projekt zmeny juliánskeho kalendára.

Problémy juliánskeho kalendára

Veľkým problémom boli presuny začiatku roka. Juliánsky kalendár bol v priebehu stáročí v rôznych krajinách rôzne upravovaný. Začiatok roka bol presúvaný na 25. december, 1. marec, 1. január, 1. september a tiež na Veľkú noc. Tým, že sa začiatok roka presúval na rôzne dátumy, prestal byť kalendár jednotný. Pokusy o presun začiatku roka na Veľkú noc znamenali už totálny chaos, lebo Veľká noc mala v každom roku začiatok inokedy. Ďalším problémom bol výpočet sviatkov Veľkej noci. V roku 325 AD prijali kresťania na nicejskom koncile spôsob výpočtu sviatkov Veľkej noci podľa dáta jarnej rovnodennosti. Pretože v tom roku pripadla jarná rovnodennosť na 21. marca, koncil uznal 21. marec za deň jarnej rovnodennosti. Súčasne rozhodol, že Veľká noc sa bude sláviť po prvom splne Mesiaca, ktorý nastane po 21. marci. Ak by však pripadol spln na nedeľu, mala sa sláviť Veľká noc až nasledujúcu nedeľu. Problém tohto rozhodnutia bol v tom, že v neskorších dobách deň jarnej rovnodennosti nenastal 21. marca, ale pod vplyvom nepresnosti kalendára sa tento deň posúval od 21. marca smerom dozadu – do zimného obdobia. Pritom sviatok Veľkej noci sa posúval dopredu – smerom k letu. Najväčším problémom a dôvodom k oprave juliánskeho kalendára bola jeho nepresnosť. Pôvodca kalendára – Sósigenés – vedel, že rok trvá menej ako 365,25 dní, ale odchýlka bola takým malým zlomkom času, že ju pokladal za zanedbateľnú. Lenže táto odchýlka spôsobovala, že kalendár oproti skutočnému času išiel »dopredu« – asi ako keď hodiny »utekajú« dopredu. Ibaže takéto hodiny sa z času na čas napravia a je všetko v poriadku. Kdežto kalendár utekal celé stáročia dopredu, a to rýchlosťou 1 deň za 128 rokov. Takže v šestnástom storočí už odchýlka predstavovala 10 dní. Nový kalendárový systém vypracoval Luigi Lilius a jeho platnosť bola vyhlásená 24. februára 1582 pápežskou bulou. Pôvodne mala zmena nastať 4. októbra 1582 o 24,00 hod. tak, že ďalším dňom mal byť 15. október 1582. Avšak skutočné prevedenie sa datuje na 6. októbra 1582 tak, že o 24,00 hodine bol 17. október 1582. Názov »gregoriánsky« sa zaužíval až neskôr, na základe názvu pápežovho pamätného spisu Canones in Calendarium Gregorianum perpetuum.

Rok v gregoriánskom kalendáre trvá 365,2425 dní.

Charakteristiky Gregoriánsky kalendár má niekoľko charakteristických veličín, väčšinou prevzatých z juliánskeho kalendára. Sú to

S – Slnečný cyklus – má 28 rokov, pretože každých 28 rokov dní v roku pripadajú na rovnaké dni týždňa. Pritom nultý rok nášho letopočtu bol deviatym rokom slnečného cyklu.
Z – Mesačný cyklus – nazývaný aj Metonovo zlaté číslo. Je to 19 ročný cyklus. Na 19 rokov pripadá 235 synodických obehov Mesiaca. Pritom nultý rok bol prvým rokom mesačného cyklu.
I – Indikácia – je 15 ročný cyklus. Pritom nultý rok bol tretím rokom tejto periódy. Pôvod indikácie nie je známy. Predpokladá sa, že súvisela so služobnými rokmi rímskych legionárov, lebo sa často uvádzala pod názvom Rímsky počet.
E – Epakta – je 19 ročný cyklus, ktorý označuje fázu mesačného cyklu, v ktorej sa nachádza Mesiac 1. januára.
N – Nedeľné písmeno – sa určuje tak, že dni sú označované abecedným názvoslovím, a síce písmenami a; b; c; d; e; f; g. Tieto písmená sa cyklicky opakujú, pričom na 1. január pripadá písmeno „a“. Nedeľné písmeno je to, ktoré pripadá na nedeľu.
V – Dátum veľkonočnej nedele – je stanovovaný tak, že veľkonočná nedeľa pripadá na prvú nedeľu po cyklickom splne, ktorý nastane v intervale 21. marca až 25. apríla. Ak by nastal spln až 26. apríla, posúva sa veľkonočná nedeľa na 19. apríl. Cyklický spln sa opakuje pravidelne s periódou synodického mesiaca. Na stanovenie dátumu je rozhodujúci poludník, ktorý prechádza Jeruzalemom.

Prechod na gregoriánsky kalendár

Táto zmena nenaštrbila genetickú otázku sledu dní v týždni, lebo 6. október 1582 bola sobota a ďalší nasledujúci deň – 17. október 1582 bola nedeľa. Čiže zmena sa týkala zmeny dát a nie následnosti názvov dní. Tie neboli zmenou dát dotknuté. Toto jednoznačne potvrdzujú všetci odborníci v komputistike. Gregoriánsky kalendár nebol prijatý všetkými krajinami naraz. V roku 1582 ho prijalo len niekoľko krajín. Ostatné krajiny ho zaviedli neskôr. Všetci nekatolíci odmietali kalendár preto, že jeho iniciátorom bol rímsky pápež. Krajiny s prevládajúcim vplyvom pravoslávnej cirkvi z uvedeného dôvodu prijali juliánsky kalendár až začiatkom tohto storočia. V mnohých krajinách bol prechod na tento kalendárny systém veľmi búrlivý, pretože jeho prijatie spôsobilo mnoho nepríjemností. Snáď najbúrlivejší priebeh prijatia bol v Anglicku, kde musel byť uzákonený parlamentom. Vynechaných 11 dní prinieslo problémy s vyplácaním miezd, s platením nájomného a mnoho akcií sa neuskutočnilo – najmä narodeniny a štátne oslavy okrúhlych jubileí. Originálne riešenie prechodu prijali Švédi. V priebehu rokov 1700 – 1740 vypúšťali v priestupných rokoch z kalendára priestupný deň a tak prešli na gregoriánsku úpravu hladko, bez problémov!

Tabuľka č. 9

Prijatie gregoriánskeho kalendára v Európe
Krajina	Rok	Krajina	Rok
	prijatia		prijatia
Švajčiarsko	1583	Nemecko	1699
Flandry	1583	Švédsko	1700
Nizozemsko kat.	1583	Dánsko	1700
Morava	1584	Anglia	1752
Česko	1584	Rusko	1918
Poľsko	1586	Juhoslávia	1919
Slovensko	1587	Rumunsko	1919
Maďarsko	1587	Grécko	1923

Juliánska perióda

Uvedený kalendárny systém navrhol v roku 1583 francúzsky astronóm Joseph Justus Scaliger (1540–1609), preto sa často uvádza pod názvom Scaligerova perióda. Scaliger ju však pomenoval »Juliánska perióda«. Tento názov má zvláštny protestný podtón. Scaliger navrhol svoj systém bezprostredne po vyhlásení platnosti gregoriánskeho kalendára, a teda názov naznačuje, že prirodzenou nadstavbou juliánskeho kalendárneho systému má byť systém nazvaný juliánska perióda. Pritom pôvod názvu je prinajmenšom kuriózny.

Juliánsky kalendár dostal meno na počesť panovníka, ktorý sa volal Gaius Iulius Caesar.
Juliánska perióda dostala meno podľa vynálezcovho otca, ktorý sa volal Julius Caesar Scaliger.

V dobe, keď Scaliger zostavil svoj kalendárny počet, nemohol tušiť, že sa jeho vynález po 400 rokoch stane základom pre počítačové kalendárne systémy. Jeho snahou bolo vytvorenie takého kalendárneho systému, ktorý by umožňoval porovnávanie jednotlivých ér, t.j. pomocou ktorého by sa dalo plynule prechádzať z jedného kalendárneho systému do iného bez toho, že by hrozila početná chyba. Aby sa vyhol problému rôznych počiatkov v rôznych časových sústavách, zvolil systém, v ktorom by nultý rok bol umiestnený tak ďaleko v minulosti, aby bol bezpečne ďalej ako najstaršie historicky podložené udalosti a taktiež ďalej, ako nultý rok najstaršieho známeho kalendárneho systému [6] . Scaligerova perióda má implicitnosť troch periód, ktoré boli známe už v minulých kalendárnych systémoch – 28 ročný cyklus slnečný, 19 ročný cyklus mesačný (Metonov cyklus) a 15 ročný cyklus rímsky (indikácia). Súčinom uvedených troch periód vzniká číslo, ktoré je časovým intervalom Scaligerovej periódy:

28 x 19 x 15 = 7980

Prepočtom stanovil Scaliger presný dátum fiktívneho nultého roku, ktorý môžeme nazvať »rok absolútnej nuly«. Je ním 1. január 4713 AC o 12,00 hodine. Tomuto dátumu bol priradený prvý deň. Ďalšie dni majú charakter prirodzenej aritmetickej postupnosti a nasledujú nepretržite za sebou, bez delenia na mesiace, roky a letopočty a bez ohľadu na dĺžky mesiacov a priestupné roky.

♦

Dôležitá charakteristika juliánskej periódy je v tom, že nultý rok začína konkrétnym dňom – pondelkom – a po ňom nasleduje ďalších šesť dní týždňa. Celkove má táto perióda 1140 týždňov, čo predstavuje 1140 neprerušených sedemdenných cyklov. Teda juliánsky dátum je plynule pripojený do gregoriánskeho kalendára aj sledom dní v týždni a umožňuje pri akomkoľvek dátume okamžité zistenie, ktorý to bol deň. Samozrejme je to založené na predpoklade, že sled dní v priebehu časnosti nikdy nebol zmenený.

♦

Pre názorné pochopenie uvádzam dva juliánske dátumy:

Rok 1600 AD = 2 305 447 JD

Rok 2000 AD = 2 451 544 JD

V minulom storočí bol zavedený modifikovaný juliánsky dátum – MJD – ktorého nultá rovina je preložená časovým limitom 2 400 000,5 JD. Tento systém sa v súčasnosti čoraz viac používa, pretože umožňuje prácu s menšími číslami. Platí

MJD = JD – 2 400 000,5

Pre názorné pochopenie uvádzam výpočet roku 2000 v hodnotách MJD:

Rok 2000 AD = 2 451 545,0 – 2 400 000,5 = 51 544,5 MJD

Zhrnutie

Juliánska perióda je časový interval 7980 rokov a platí do roku 3267 AD.
Nultý rok juliánskej periódy je rok 4713 AC.
Nultý bod juliánskej časovej stupnice je 1. január 4713 AC.
Juliánsky deň je systém číslovania dní za sebou, bez delenia na mesiace a roky.
Juliánsky dátum je číslo, označujúce konkrétny deň v rámci juliánskej periódy. Vyjadruje počet juliánskych dní, ktorý uplynul od 1. januára 4713 AC. Značí sa JD a jeho mernou jednotkou je deň.

Cassiniho astronomický čas

Francúzski astronómovia v 18. storočí objavili nezrovnalosť, vyplývajúcu z nesprávneho uvádzania dát pred naším letopočtom a v našom letopočte. Táto nezrovnalosť vyplýva z toho, že po prvom roku AC (pred naším letopočtom), nasleduje hneď prvý rok AD (nášho letopočtu). Čiže chýba nulový rok. Preto riaditeľ Parížskeho observatória Cassini v roku 1740 dal návrh, aby astronomický čas zahrňoval aj nultý rok. Odvtedy astronómia s nultým rokom počíta, a to tak, že používa matematické princípy číselnej osi v intervale (-¥ ; +¥) . Za nultý rok bol v astronómii počítaný prvý rok AC a roky pred ním dostali záporné znamienko. Preto astronomický rok -1 je totožný s historickým rokom 2 AC. Pre jednoduchšie pochopenie uvádzam tabelárne znázornenie problému.

Tabuľka č. 10

Porovnanie historického letopočtu s astronomickým
historickýletopočetpred Kristom	astronomickýletopočet	historickýletopočetnáš
AC	Rok	AD
	2	2
	1	1
1	0
2	-1
3	-2

Prevod historického letopočtu AC na astronomický má jednoduchý vzorec:

xx rokov AC = – (xx – 1) astronomických rokov

Historický spôsob datovania nezanikol, len popri ňom nadobudol platnosť astronomický spôsob datovania, ktorý je pre súčasnú komputistiku záväzný.

Letopočty

Udalosť, od ktorej sa počítajú roky, je v rôznych kalendárnych systémoch rôzna. Väčšinou sa vzťahujú na historickú udalosť. Jedine juliánska perióda má začiatok fiktívny.

Nultý rok kalendárov

Gréci od počiatku olympiád 776 AC

Rimania od založenia Ríma 753 AC

Židia od stvorenia sveta 3761 AC

Mohamedáni odchod Mohameda do Mediny 622 AD

Kresťania od narodenia Krista

Letopočty Pre rôzne účely bolo treba zostaviť letopočet dôb minulých. Letopočty od stvorenia sveta – vychádzali z údajov SZ. Dodnes sú pre ne zaužívané dva latinské názvy : Anni ab origine mundi a Creatione mundi .

Najstarší taký letopočet zostrojil zakladateľ kresťanskej chronológie Sextus Julius Africanus. Svoje dielo dokončil v roku 221. Letopočet začína 1. januárom 5502 AC.
Známy bol aj alexandrijský letopočet od stvorenia sveta. Jeho pôvodcom bol Panodoros. Začiatok bol 29. augusta roku 5493 AC. Letopočet bol zostavený okolo roku 400, ale ostal nedokončený. Dokončil ho roku 412 Anianos.
Židovský letopočet od stvorenia sveta je doposiaľ platný a bol vytvorený v prvej polovici štvrtého storočia. Vytvoril ho rabbi Hillel, nazývaný Hanassi. Začína 7. októbra 3761 AC. Rok 2000 podľa gregoriánskeho kalendára je rokom 5760 až 5761 židovského letopočtu.

Kresťanský letopočet

Skratka letopočtu je A.D. a pochádza z latinského názvu »anno Domini« – roku Pána (plné znenie je anni Domini nostri Jesu Christi). Zakladateľom tohto letopočtu bol rímsky opát Dionysius Exigus. V roku 497 začal skúmať, kedy sa narodil Kristus. Svoj letopočet dokončil okolo roku 525. V ňom za »rok jedna« považoval rok narodenia Krista. Pri zostave letopočtu vychádzal z troch predpokladov, a síce, že Ježiš mal tridsať rokov keď zomrel, že sa to stalo v období Paschy a že to bolo v dobe Diokleciánovej. Východiskový dátum tej doby bol 29. august 284. Postupoval dozadu podľa veľkonočných sviatkov a tak došiel k roku 0, ktorý začínal 25. marca. Nazval ho východiskový rok. Je zaujímavé, že tento letopočet sa ihneď neujal, pretože už súčasníci Dionýza Exiga mali výhrady voči jeho záverom. Až o dvesto rokov neskôr ho začali používať Angličania a po ďalších sto rokoch Francúzi. Pápežská kúria ho prijala až v roku 963 a až potom si ho osvojili ostatné krajiny Európy.

Po zavedení tohto letopočtu bolo potrebné jednoznačne označovať aj roky pred týmto letopočtom. Preto sa na sklonku prvého tisícročia ujalo označenie »ante Christum natum« – pred narodením Krista. Toto sa označovalo skratkou A.C.N. Neskôr sa zaužívala zjednodušená skratka A.C., čo znamená v skrátenom podaní to isté »ante Christum« – pred Kristom.

♦

Nultý rok v Exigovom letopočte bol pre mnohých historikov terčom kritiky. Z toho dôvodu existuje mnoho prác, ktoré sa pokúšajú stanoviť nultý rok presnejšie. Za zmienku stojí letopočet, ktorý zostavil pre svoju kroniku Marianus Scotus (1028–82). Vychádzal z domnienky, že Kristus umrel v piatok 15. nísana čo bolo podľa rímskeho datovania 25. marca.

Kalendárne útoky proti siedmemu dňu

Rafinovaný spôsob útokov proti siedmemu dňu spočíval v snahe nahradiť siedmy deň hocičím iným, alebo sedemdenný cyklus zrušiť.

Islamský kalendár

Tento kalendár vznikol z arabského lunárneho kalendára. Prvú úpravu urobil sám Mohamed, ďalšie úpravy boli urobené v dobe vlády kalifov a jeho súčasný stav pochádza z Umarovej úpravy. Kalendár je nepresný a oproti gregoriánskemu »beží dopredu«, nakoľko rok má len 354 dní. V tomto kalendári je zvláštnosťou týždeň, v ktorom je síce prvým dňom nedeľa, ale sviatočným dňom je piatok! Arabský názov piatku je »jaum al-džuma« a význam tohto názvu je »deň zhromažďovania sa«, resp. »deň spoločenstva«. Hoci islamské náboženstvo je evidentnou zmesou judaizmu a kresťanstva, práve principiálne odchýlky od judaizmu a kresťanstva potvrdzujú, že nejde o nepresnosti, ale o premyslený útok proti obom náboženským smerom. Piatok – ako zhromažďovací deň stúpencov Mohameda – bol predovšetkým útokom proti sobote!

Francúzsky revolučný kalendár

Tento kalendárny systém bol zavedený 5. októbra 1792 na základe uznesenia národného konventu. Kalendár bol motivovaný trendom Francúzskej revolúcie a preto sa jeho začiatok vzťahoval na 22. september 1792, čo bol deň vyhlásenia republiky. Roky sa značili rímskymi číslicami, pričom rok 1792 bol vyhlásený za rok prvý. Rok pozostával z 12 mesiacov a každý mesiac mal 30 dní. Posledných 5 dní v roku bolo venovaných ľudovým slávnostiam. Sedemdenné týždne boli zrušené a mesiac sa delil na tri dekády. V rámci dekády sa dni nazývali jednoducho prvý, druhý, tretí, … desiaty, pričom desiaty deň mal byť sviatočný. Deň bol rozdelený dekadickým princípom na desať hodín, hodina mala 100 minút a minúta 100 sekúnd. Toto dekadické delenie dňa bolo zrušené ako prvé, už v roku 1795, a nahradené pôvodným delením dňa na 24 hodín so 60 minútovou hodinou a 60 sekundovou minútou. Kalendár trval do 31. decembra 1805, teda 13 rokov. Zrušený bol 1. januára 1806. V prílohovej časti v tabuľke č. 16 sú prehľadne predložené názvy mesiacov. Názvy oznamujú stav v prírode a prípony v názve zjednocujú každé ročné obdobie.

Ruské nepereryvky

Slovo nepereryvky znamená doslovne »neprerušence«. Bola to snaha vytvoriť týždne bez dňa odpočinku, teda snaha o zrušenie sedemdenného Božieho cyklu. Tento pokus trval však veľmi krátko. V roku 1929 bol v ZSSR zrušený sedemdenný týždeň a zavedený päťdenný. V päťdennom týždni boli 4 pracovné dni a 1 deň voľna. Voľný deň bol »putujúci«, čo znamená, že bol pre každé pracovné odvetvie iný a taktiež pre rôzne kraje bol rôzny. Z toho vyplynuli hrozné chaotické situácie, lebo príbuzní, ktorí pracovali v rôznych odvetviach, mali deň voľna v rôznych dňoch, čiže sa nemohli spolu stretávať. Podobne návštevy príbuzných v iných mestách sa nedali plánovať na voľný deň, lebo neexistovali žiadne koordinačné prehľady o tom, kde je kedy voľný deň. Po dvoch rokoch zmätkov sa tento systém zrušil a od roku 1932 sa nahradil šesťdenným týždňom. Rok bol rozdelený na 12 mesiacov a mesiac mal 5 šesťdenných týždňov, pričom február končil dlhým desaťdenným týždňom. Voľným dňom bol šiesty deň a bol to evidentný útok proti sobote. Systém trval desať rokov a počas trvania narobil hrozné zmätky a nedozierne škody. Od 27. 6. 1940 začal platiť znovu gregoriánsky kalendár s 52 sedemdennými týždňami.

Snahy OSN

Hospodárska a sociálna rada OSN sa snaží už niekoľko desaťročí nájsť vhodnejší kalendárny systém. Uvediem dva príklady tohto trendu. V roku 1953 bol predložený na prejednanie v OSN projekt tzv. »svetového kalendára«. Kalendár sledoval princíp štyroch rovnako dlhých štvrťrokov a tomuto princípu násilne prispôsoboval ostatné nižšie delenie. Štvrťrok mal mať 3 mesiace a celkove 13 sedemdenných týždňov, teda spolu 91 dní. Keďže uvedený návrh nebol prijatý, v OSN sa vážne jednalo v rokoch 1954 – 1956 o návrhu filozofa menom Auguste Comte, ktorý v roku 1849 navrhol kalendárny systém s 13 mesiacmi po 28 dní. Teda mesiac by trval rovné 4 týždne. Na konci roka mal byť pripočítaný 1 deň ako deň mieru a priateľstva. Deň priestupného roka mal byť medzi júnom a júlom. Návrh taktiež nebol prijatý, lebo číslo 13 sa nedá deliť na dve polovice a štyri štvrtiny. Pri OSN ostáva stála komisia, ktorá spracúva nové návrhy na zavedenie päťdenného alebo šesťdenného týždňa. Uvádzam k tomu len jedno výstižné stanovisko: » Keby OSN prijala kalendár s päťdenným, alebo šesťdenným týždňom, zničila by niečo, čo už trvá celé tisícročia – ani pri prvej úprave kalendára nariadenej Júliom Caesarom v roku 46 pred naším letopočtom, ani pri druhej úprave kalendára Gregorom XIII. v roku 1582, nebol narušený sled dní v týždni. Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, sobota nedeľa za sebou nasledujú už po tisíce rokov bez ohľadu na úpravy mien alebo dĺžky mesiacov, skracovanie či predlžovanie rokov [7] «.

Súčasný katolicizmus

Staroveký pohanský Rím mal pred 2000 rokmi osemdenný týždeň. Súčasný pápežský Rím ešte nemá diktát nad celým svetom, preto nemôže nariadiť vládam, aby osemdenný týždeň zaviedli. Nuž aspoň vyjadruje svoj odmietavý postoj voči Božiemu sedemdennému cyklu, a síce tak, že nariaďuje svojím podriadeným svätiť „každý ôsmy deň“ : »Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho vzkriesenia, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo (mystérium paschale) každý ôsmy deň, právom nazvaný dňom Pána („dies Dominica“ to jest nedeľa): v tento deň veriaci sú povinní zísť sa vedno, aby počúvali slovo Božie a mali účasť na Eucharistii, a tak si pripomínali umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znova splodil pre živú nádej“ (1 Pt 1:3). Preto nedeľa – deň Pánov – je prvotný sviatok, na ktorý treba s dôrazom sústrediť nábožnosť veriacich, a to tak, aby sa stal zároveň aj dňom radosti a pracovného odpočinku. Nech sa iným slávnostiam nedáva prednosť pred nedeľou, iba ak tým skutočne najdôležitejším, pretože nedeľa je základom a jadrom celého liturgického roka[8] .«

Zhrnutie

Uvedených päť príkladov, z rôznych období, z rôznych častí zeme, z výrazne rozdielnych politických a náboženských systémov združuje spoločný menovateľ – boj proti siedmemu dňu …

Uvedené príklady pochádzajú z časového rozpätia skoro tisícštyristo rokov, čo znamená, že spoločným vodcom nemôže byť človek.
Uvedené príklady sú z takých rozdielnych politických prúdov, že vodcom nemôže byť ani skupina ľudí.
Uvedené príklady majú také rozdielne vieroučné podstaty, že vodcom nemôže byť ani náboženské učenie.

Uvedené príklady najpresvedčivejšie ukazujú, že útoky proti siedmemu dňu … nie sú vecou vlády, ani politického systému, ani náboženstva, ale je to trend diablovej taktiky a jeho úskočného boja.

Čítať ďalej

6. SOBOTA ČI NEDEĽA

Publikoval Dušan Seberíni , 29. Jún 2011, 20:33 v kategórii: Sobota či nedeľa | Komentáre sú deaktivované

Sobota či nedeľa

Pokiaľ by otázka stála tak, ako znie nadpis tejto kapitoly, bola by to úžasne nezmyselná otázka. Asi taká nezmyselná, ako keby sme posudzovali: „Január a či chrasta na susedovej nohe.“ Alebo: „Jeseň a či nosorožec.“ To preto, lebo sobota je realitou Božieho odpočinku a nedeľa je názov dňa. Takže nejestvuje spoločný menovateľ pre porovnávanie týchto dvoch podstát.

Príkaz dodržiavať sobotu

Mnohí ľudia sa právom pýtajú, prečo v NZ nie je nikde priamy príkaz na dodržiavanie soboty. Veď Boh je Bohom poriadku a keby dodržiavanie soboty požadoval, iste by dal zapísať jednoznačne znejúce prikázanie – tak ako v SZ. Nuž – táto otázka je správna. Treba si však uvedomiť, že ak v dobe zostavy Nového zákona Svätý Duch nedal do neho zapísať príkaz na dodržiavanie soboty, mal na to dôvod. Dnes už tak trochu chápeme prečo. V dobe vzniku prvotnej cirkvi malo v Rímskej ríši slovo sobota už celkom iný význam. Vplyvom židovskej emigrantskej diaspóry sa slovo sobota (gr. sábbaton, lat. sabbatum) stalo známym na celom území Rímskej ríše a bežne sa používalo v štyroch základných významoch:

názov siedmeho dňa v rámci týždenného cyklu
názov dňa pracovného pokoja u Židov
názov cyklu siedmych dní (príď o dve soboty = príď za dva týždne)
názov náboženského obradu Židov

Vidíme, že ani jeden z významov nie je ten, ktorý si želá Boh.

Keby teda boli apoštoli prikázali dodržiavať sobotu, nikto by to v tej dobe správne nepochopil. Kresťania by začali robiť to isté, čo robili v tej dobe Židia, teda to, čo Pán Ježiš Židom tak vyčítal – nezmyselné obradníctvo. A o to Boh nestojí.

Máme teda dôvod domnievať sa, že príkaz dodržiavať sobotu nie je v NZ zapísaný preto, lebo vtedajšie obyvateľstvo Rímskej ríše nechápalo význam soboty.

Oznam o zrušení soboty

Pán Ježiš otvorene oznámil, že chrám zborí a o tri dni postaví nový. Ale nikde sa nezmienil, že by chcel zrušiť sobotu a nahradiť ju niečím iným. Ježiš chcel len vrátiť sobote pôvodnú náplň. Preto NZ neobsahuje oznámenie o zrušení soboty.

Prečo svätiť nedeľu

Komu ide len o bohoslužbu a obradníctvo, ten nemusí vo svojom živote nič meniť! Ak svätil doteraz nedeľu, tak nech svätí aj naďalej nedeľu. Lebo ak je niekto voči Bohu trvale neposlušník, je jedno, či je neposlušník len v sobotu a či aj v nedeľu!

Prečo svätiť sobotu

Svätiť sobotu – to je naprosto zlý výraz! My sa môžeme iba zúčastniť toho, čo už sväté je. A sobote dáva svätosť Boh Jehovah – ten, ktorý ju siedmeho stvoriteľského dňa stvoril, požehnal a posvätil.

Aby sme pochopili, prečo kresťania majú zachovávať sobotu ako oddelený deň, stačí pripomenúť si, že slovo šábat znamená odpočívanie. A ešte si treba dať odpoveď na nasledovnú otázku: „Kto to odpočíva opakovane každého siedmeho dňa? “ Ten kto si prečítal predchádzajúce kapitoly, odpoveď už pozná:

Siedmeho dňa odpočíva Boh!

Šabat je odpočívanie Boha JeHoVaHa!

Tak teda ty oddychuj kedy chceš, oddychuj vždy, keď sa zadychčíš, oddychuj, keď ťa zmáha únava, oddychuj, keď ťa bolia kĺby, oddychuj, keď je čas k nočnému oddychu a oddychuj aj vtedy, keď máš vymedzený čas na oddych v tvojej práci, v tvojom zamestnaní. To všetko je t v o j oddych. Ale vedz, že je to vždy len prejavom tvojho sebeckého JA, tvojej lásky k sebe samému. Ak myslíš, že nie si sebec, oddychuj aj vtedy, keď je tvoja manželka unavená pri nedeľnom výlete, oddychuj aj vtedy, keď tvoje dieťa nevládze s tebou držať krok a potrebuje nabrať síl a oddychuj aj vtedy, keď sa prehriala voda v chladiči tvojho auta. To vyzerá naozaj na prvý pohľad ako nesebecké oddychovanie, ale naozaj len na prvý pohľad. Lebo stále je tam tvoje JA. Lebo ide o tvoju manželku, tvoje dieťa, tvoje auto.

Ale

– človeče –

mal by si vedieť

že jestvuje taký oddych,

ktorý vôbec nie je prejavom sebectva.

To je oddych, ktorý sa nazýva šabat

- odpočatie Boha -

to je oddych pri ktorom odpočína Boh.

A práve ON odpočína aj napriek tomu,

že vôbec nie je unavený!

Odpočína preto, aby mohol byť s tebou!

Aby si ty mohol odpočínať s ním.

Motívom tohto oddychu je láska

a termínom siedmy deň.

Ak teda chceš oddychovať, oddychuj kedykoľvek.

Ale ak chceš odpočínať s Bohom, nemáš na výber!

Vedz, že s Bohom môžeš odpočínať len vtedy, keď odpočína ON!

A ON odpočína siedmy deň!

Boh JeHoVaH

stanovil termín svojho odpočínania

pri stvorení sveta

a nikdy tento termín nezmenil

tak ako nezmenil funkciu dňa,

tak ako nezmenil funkciu noci,

tak ako nezmenil funkciu slnka

tak ako nezmenil funkciu mesiaca

tak ako nezmenil funkcie ostatných priemetov svojho stvoriteľského diela.

Boh odpočína siedmeho dňa.

To je šabat

oddelené odpočatie JeHoVaHovo

a platí

od stvorenia sveta až naveky

od vekov až naveky

od vekov až naveky od vekov až naveky od vekov až naveky

od vekov až naveky:

² Lebo ako budú trvalými predo mnou

nové nebesá a nová zem,

ktoré stvorím

– hovorí Pán –

tak bude trvalé vaše potomstvo

a vaše meno

a každý mesiac v novmesiaci

a každý týždeň v sobotu

príde sa každé telo klaňať pred moju tvár

– hovorí Pán..

(Iz 66:22–23)

Čítať ďalej

5. JE SIEDMY DEŇ SIEDMY ?

Publikoval Dušan Seberíni , 29. Jún 2011, 20:32 v kategórii: Je siedmy deň siedmy? | Komentáre sú deaktivované

Je siedmy deň aj dnes

siedmym dňom?

Táto otázka je veľmi aktuálna – najmä pre tých, ktorí prijali obsah predchádzajúcich kapitôl a teraz stoja pred problémom, či je o čo stáť. Či za tých skoro 6000 rokov existencie sveta nebola sobota zamenená. Či dnešný siedmy deň je násobkom čísla sedem od prvého siedmeho dňa pri stvorení sveta.

Nuž – odpoveď na uvedenú otázku nevie dať nikto z ľudí. Ale to ani nie je problém, ktorý by mal ľudí trápiť. Lebo ak by Boh JeHoVaH dopustil zmenu bez toho, že by sa to ľudia dozvedeli, nebola by potom chyba v ľuďoch, že zachovávajú »iný« siedmy deň ako Boh JeHoVaH. Keby ľudia nemali možnosť dozvedieť sa pravdu, nemali by ani zodpovednosť – boli by voči Bohu nevinní, respektíve by boli obeťou neznalosti. Ale kresťan – teda Božie dieťa – verí svojmu Otcovi vo všetkom. Teda verí mu aj v otázke siedmeho dňa. To prakticky znamená veriť, že Boh oznámil svojim dietkam všetko potrebné – všetko, čo potrebujú vedieť k tomu, aby mohli mať k svojmu Otcovi správny prístup. A navyše – na zemi je Duch Svätý, ktorý oznamuje všetko potrebné v pravý čas:

Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. (J 14:26)

A teda hoci aj nevieme na uvedenú otázku odpovedať exaktne, Biblia nám poskytuje dostatočné množstvo dôkazov, že súčasný siedmy deň – sobota – je sedemnásobkom stvoriteľského siedmeho dňa, čiže za tie tisícročia k zmene nedošlo. Ukážeme si niekoľko typických príkladov.

Zmeny času následkom potopy

Počas potopy bol čas sledovaný s presnosťou dňa.

Podľa logického ľudského úsudku by sa zdalo, že počas potopy nevyhnutne muselo dôjsť k strate sledu dní a tým aj k strate pôvodnej sedemdennej periodicity. Veď Noe s rodinou strávili v korábe jeden rok a desať dní a z toho boli vyše desať mesiacov »v stave uzavretia«, čiže v korábe, ktorý nemal okná, takže nevieme, ako z neho bolo vidieť striedanie dňa a noci na základe zmeny svetla a tmy po celých desať mesiacov. Dokazuje to nasledovný verš.

¹⁴ Tu Noe odstránil strechu korába, aby videl. (Ge 8:14a)

Keďže nevieme, aký druh hodín v tej dobe používali, vôbec si nevieme predstaviť, ako mohli v korábe sledovať čas. Ale ak v súčasnosti posudzujeme minulosť, uvedomujeme si, že je to silne ovplyvnené stavom nášho súčasného chápania a ak si nevieme dnes niečo predstaviť, to ešte neznamená, že to nebolo. Lebo biblická správa dokazuje, že osádka Noemovho korábu počas potopy pojem o čase nestratila. Všimnime si tri texty z Biblie, ktoré jasne dokazujú, že aj počas potopy pretrvával presný kalendárny systém a datovanie začiatku potopy, jej priebehu i ukončenia sa dialo s presnosťou jedného dňa.

¹¹ V šesťstom roku Noemovho života, v druhom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca vyvalili sa všetky pramene veľkej hlbočiny a otvorili sa nebeské priepusty. (Ge 7:11)

⁴ A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca koráb zastal na vrchu Ararat. ⁵ Vody odchádzali a upadávali až do desiateho mesiaca. V prvý deň desiateho mesiaca sa zjavili temená vrchov. (Ge 8:4–5)

¹³ V šesťstoprvom roku teda, v prvom mesiaci, v prvý deň mesiaca vyschli vody na zemi. ¹⁴ Tu Noe odstránil strechu korába aby videl, a zemský povrch bol suchý. ¹⁵ V druhom mesiaci na dvadsiaty siedmy deň mesiaca bola zem suchá. (Ge 8:13–15)

Od momentu začiatku potopy do momentu vyschnutia zeme po jej skončení uplynul presne jeden rok a 10 dní. A keďže správa o potope je písaná v tej istej knihe ako správa o stvorení, dá sa predpokladať nielen serióznosť údajov, ale aj rovnaké chápanie pojmu deň.

Vsuvka

Z biblického kontextu nevieme dokázať, či toto datovanie zaznamenal a archivoval Noe, ale vidíme, že dáta potopy sú viazané na jeho vek. Teda je tu priradený Noemov priamy vekový vzťah k opísanej katastrofe. A keďže Noe patrí medzi patriarchov, ktorí sú zaradení do biblického rodokmeňa, takýmto spôsobom je s úžasnou presnosťou zaevidovaná aj potopa do časového rámca vtedajšej éry.

Mnohí biblickí genealógovia[1] spomenutý biblický rodokmeň spochybňujú. Aby si však čitatelia mohli utvoriť vlastný názor, uvádzam jeden príklad, ktorý charakterizuje presnosť tohto rodokmeňa.

Biblický rodokmeň začína od Adama a končí Ježišom Kristom. Prvá časť sa nachádza v piatej kapitole knihy Genezis a ďalej pokračuje na mnohých miestach Biblie. V tejto prvej časti sú pri každom mene patriarchu uvedené o ňom tri údaje:

– vek narodenia jeho prvého mužského potomka a meno tohto potomka

– vek života po splodení tohto potomka

– celkový vek patriarchu

Údaj končí slovami »a zomrel«. Záznam o Adamovi vyzerá takto:

³ Keď mal Adam stotridsať rokov, narodil sa mu syn, jemu podobný, podľa jeho obrazu, a nazval ho menom Set. ⁴ Po Setovom narodení žil Adam ešte osemsto rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. ⁵ A všetkých dní Adamovho života bolo deväťstotridsať rokov a potom zomrel. (Ge 5:3–5)

Ak podľa uvedených veršov chceme zostaviť »biblický letopočet«, tak zrod Adamovho syna Seta sa v ňom považuje za rok 130. Potom podľa uvedených údajov je možné jednoduchým spôsobom pomerne presne stanoviť, že potopa začala v roku 1656. Vieme, že v tom roku do korábu vošiel Noe so svojou ženou, s tromi synmi a ich tromi ženami. Ostatní ľudia zahynuli počas potopy.

I zahynulo každé telo, ktoré sa pohybovalo na zemi: vtáctvo, dobytok, zver, plazy, čo sa plazia po zemi, aj všetci ľudia. (Ge 7:21)

A tu je zaujímavé, že v uvedenom rodokmeni sa o Noemovom otcovi Lámechovi píše, že zomrel – nie zahynul. To preto, lebo v čase potopy bol už 5 rokov mŕtvy. A čo Noemov starý otec Matuzalem? Do korábu nevošiel a píše sa, že zomrel. To preto, lebo zomrel v roku 1656, teda v roku potopy. Keby pisateľ tohto rodokmeňa bol napísal, že Lámech žil 784 rokov a zomrel, jeho smrť by pripadla na rok po potope. A keďže do korábu nevošiel, údaj by nebol pravdivý. Podobne keby bolo napísané u Matuzalema, že dožil povedzme 971 rokov, jeho úmrtie by nastalo až rok po potope. A keďže do korábu nevošiel, Biblia by nebola pravdivá. Buď by bol nepravdivý údaj o počte tých, ktorí vošli do korábu, alebo údaj, že mimo korábu všetci zahynuli, alebo údaj o tom, že zomrel namiesto zahynul.

Toto je len malá ukážka, že letopisec biblických rodokmeňov sa nepomýlil, hoci pri toľkých presných údajoch by sem-tam dáka chyba ospravedlniteľná bola … Táto vsuvka o pravdivosti biblických dát slúži na to, aby sme boli schopní prijať verše, ktoré dokazujú, že počas potopy sa pojem o čase nestratil. A po potope Boh dáva záruku, že čas bude plynúť stacionárne:

Kým potrvá zem, nikdy neprestane sejba a žatva, chladno a teplo, leto a zima, deň a noc. (Ge 8:22)

Korekcia času na púšti

Boh uzavrel s Abrahámom určitú zmluvu. Táto zmluva bola obnovená s Jákobom, ale prv, než zasľúbenia začali fungovať, Izrael odišiel do Egypta. Tu bývali vyše 400 rokov a po smrti Jozefa sa postupne stávali otrokmi dynastie egyptských faraónov. Takže na bohoslužby nebolo ani pomyslenia. V Egypte Izrael stratil poňatie o sedemdennom cykle, pretože Egypťania mali mesiac rozdelený na tri dekády[2]. Dni boli pomenované podľa toho, ktorému z egyptských bohov bol daný deň zasvätený a opakovali sa ročne a nie v jednotlivých dekádach.

Po vyjdení Izraelcov z Egypta bolo treba u nich obnoviť vnímanie sedemdenného kalendárneho cyklu. Preto Boh prostredníctvom Mojžiša nariadil začať svätiť sobotu. A aby toto svätenie bolo pravidelné, Boh dal Izraelcom veľmi zvláštny kalendár v podobe manny.

A on [Mojžiš] im povedal: „To je to, čo prikázal Pán: Zajtra je deň odpočinku, svätá sobota Pánova. Čo máte upiecť, upečte, a čo mienite uvariť, uvarte! Ostatné, čo zostane, odložte a uschovajte na zajtra.“ Odložili si teda na zajtra, ako prikázal Mojžiš, a nezosmrdelo sa to, ani červy v tom neboli. A Mojžiš povedal: „Dnes jedzte to, lebo dnes je Pánova sobota, dnes nenájdete vonku nič. Šesť dní to môžete zbierať, v siedmy deň však je sobota, v ten deň toho nebude.“ Keď potom v siedmy deň poniektorí vyšli zbierať, nenašli nič. A Pán povedal Mojžišovi: „Ako dlho sa budete zdráhať zachovávať moje príkazy a zákony? Hľaďte, veď Pán vám dal sobotu! Preto v šiesty deň vám dáva jedlo na dva dni. V sobotu nech každý zostane doma! Nech v siedmy deň nik nevychádza zo svojho miesta!“ A ľud slávil v siedmy deň sobotu. Izraeliti nazvali [to] jedlo mannou. (Ex 16:23–29)

A Izraeliti jedli mannu štyridsať rokov, kým neprišli do obývanej krajiny. (Ex 16:35)

Tu človek nevychádza z údivu : Boh oznamuje ľuďom na púšti svoju vôľu ohľadne pravidelného odpočatia v sedemdennom cykle, ale súčasne zariadil, aby šesť dní padala z neba potrava vo forme manny a siedmy deň aby bola prestávka v tejto potravinovej dodávke. A tak ľud dostal spolu s oznámením Božej vôle aj dočasný pozemský kalendár, aby sa mohol aj takýmto zázračným spôsobom presviedčať o veľkosti Boha.

Ešte obdivuhodnejší je fakt, že ten Boží ľud videl počas štyridsiatich rokov každý týždeň zázrak Božej starostlivosti, lebo šiesty deň bola nebeská dodávka manny dvojnásobná, aby v čase odpočatia ľud nemal hlad!

Tak vyše dvetisíc ráz Boh potvrdil svojmu ľudu, že slová o odpočinku siedmeho dňa myslí vážne. Aby ľud na to nezabudol, Boh urobil s Mojžišom zmluvu, pri ktorej mu odovzdal dve kamenné dosky s desiatimi slovami, ktoré predstavovali desať Božích príkazov. Sobota je tu zastúpená nasledovne:

Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil! Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho [deň soboty ] Pán požehnal a zasvätil ho. (Ex 20:8–11)

V zasľúbenej zemi manna zanikla.

¹⁰ Zatiaľ, čo Izraelovi synovia táborili v Galgale, slávili na štrnásty deň (prvého) mesiaca, podvečer, na Jerišských stepiach Veľkú noc. ¹¹ A v deň po Veľkej noci, práve v ten istý deň, jedli z plodov krajiny nekvasený chlieb a pražené zrno. ¹² Nasledujúci deň prestala manna, lebo sa mohli živiť plodmi krajiny. Potom už Izraeliti mannu nemali; v tom roku sa živili plodmi kanaánskej krajiny. (Joz 5:10–12)

Za štyridsať rokov na púšti sa povedomie sedemdenného cyklu vžilo natoľko, že môžme rozumne predpokladať, že zánik manny u Izraela už neznamenal zánik soboty.

Stratený deň

Jozue a Ezechiáš sa síce nikdy nestretli, ale majú čosi spoločné: obaja majú zásluhu na tom, že Boh urobil zásah do vesmírnych súvzťažností. A hoci tieto dva zásahy vyzerajú byť na prvý pohľad len ako rozprávkové príbehy, Biblia ich zaznamenáva a teda sú pravdou. Preto si tieto miesta rozoberieme podrobne.

Jozue prikázal Slnku stáť

⁶ Tu poslali gabaonskí mužovia Jozuemu do galgalského tábora odkaz: „Neodťahuj svoje ochranné ruky od svojich služobníkov! Príď čím skôr hore k nám a zachráň nás! Pomôž nám, lebo sa proti nám zhromaždili všetci amorejskí králi, ktorí bývajú na vrchovine.“⁷ Jozue vytiahol z Galgaly hore a s ním všetci bojovníci, všetko udatní mužovia. ⁸ A Pán povedal Jozuemu: „Nestrachuj sa pred nimi! Veď som ich dal do tvojich rúk! Nikto z nich ti neodolá.“ ⁹ Tu ich Jozue odrazu prepadol – celú noc totiž tiahol z Galgaly hore – ¹⁰ a Pán ich uviedol do zmätku, takže im spôsobil pri Gabaone veľkú porážku. Potom ich prenasledovali po ceste vystupujúcej k Bethoronu a bili ich až do Azeky a až do Makedy. ¹¹ Ako utekali pred Izraelitmi, boli práve na zostupe z Bethorona, keď Pán dopustil, že na nich padali z neba veľké kamene až po Azeku. A viac bolo tých, čo prišli o život pri ľadovci, ako tých, čo pobili Izraelovi synovia. ¹² Vtedy zvolal Jozue k Pánovi – totiž v ten deň, keď Pán vydal Amorejčanov do rúk synov Izraela – a povedal pred Izraelitmi:

„Slnko, zastav sa nad Gabaonom

a mesiac, nad údolím Ajalon!“

¹³ A slnko zostalo stáť i mesiac sa zastavil, kým sa ľud nevypomstil na svojich nepriateľoch. Či to nie je napísané v „Knihe spravodlivých“? Slnko sa zastavilo uprostred neba a neponáhľalo sa zapadnúť skoro celý deň. ¹⁴ Takého dňa ako tento nebolo ani predtým, ani potom, keď Pán poslúchol na hlas človeka. Lebo Pán bojoval za Izrael. ¹⁵ Potom sa Jozue vrátil a s ním všetci Izraeliti do galgalského tábora. (Joz 10:6–15)

Ezechiáš žiadal, aby sa Slnko vrátilo

¹ V tých dňoch Ezechiáš ochorel na smrť. I prišiel k nemu prorok Izaiáš, Amosov syn, a povedal mu: „Toto hovorí Pán: Usporiadaj si dom, lebo zomrieš a nebudeš žiť!“

² Nato sa Ezechiáš obrátil tvárou k stene a modlil sa k Pánovi: ³ „Ach, Pane, spomeňže si, ako som putoval pred tvojou tvárou verne a s celým srdcom a robil som, čo je v tvojich očiach dobré.“ A Ezechiáš sa nahlas rozplakal.⁴ Izaiáš ešte nevyšiel z prostredného nádvoria, keď ho Pán oslovil: ⁵ „Vráť sa a povedz Ezechiášovi, kniežaťu môjho ľudu: Toto hovorí Pán, Boh tvojho otca Dávida: Počul som tvoju modlitbu, videl som tvoje slzy; hľa, uzdravím ťa, na tretí deň pôjdeš do Pánovho chrámu. ⁶ K tvojmu veku pridám pätnásť rokov a vyslobodím teba i toto mesto z rúk asýrskeho kráľa a budem zastávať toto mesto kvôli sebe a kvôli svojmu služobníkovi Dávidovi.“

⁷ Izaiáš povedal: „Vezmite figovú náplasť!“ Keď ju vzali a položili na vred, ožil. ⁸ A Ezechiáš sa spýtal Izaiáša: „Čo bude znamením, že ma Pán uzdraví a že na tretí deň pôjdem hore do Pánovho chrámu?“ ⁹ Izaiáš odpovedal: „Toto ti bude znamením od Pána, že Pán splní, čo prisľúbil: Má ísť tôňa napred o desať stupňov, alebo sa má o desať stupňov vrátiť?“ ¹⁰ Ezechiáš povedal: „Ľahko je tôni ísť napred o desať stupňov! Nie! Nech sa tôňa vráti o desať stupňov nazad!“ ¹¹ Vtedy prorok Izaiáš volal k Pánovi a on vrátil tôňu na stupňoch, po ktorých zostúpila – na Achazových stupňoch – o desať stupňov. (2 Kr 20:1–11)

Tento príbeh je opísaný aj v knihe proroka Izaiáša v 38. kapitole, odkiaľ uvádzame len dva najdôležitejšie verše:

⁷ A toto ti bude znamením od Pána, že Pán splní slovo, čo riekol: ⁸ Hľa, ja vrátim tôňu stupňov, ktorými so slnkom zostúpila po Achazových stupňoch [3], naspäť o desať stupňov!“ I vrátilo sa slnko o desať stupňov na stupňoch, po ktorých zostúpilo. (Iz 38:7–8)

♦

V uvedených dvoch anomáliách určite došlo k zmenám, ktoré sú zaznamenané v »Božích hodinách«. Ale nedošlo k posunu dňa. To preto, lebo tieto dve zmeny môžu síce predstavovať dohromady presne 24 hodinový posun smerom dozadu, samostatne však ani jedna z nich nepresiahla úplných 24 hodín. Teda ani v jednom prípade nebol dôvod pridať či ubrať jeden deň.

Hoci celkove v dejinách sveta jeden deň chýba… – Ale to už je nad naše rozumové chápanie…

Novozákonné zápisy

Z mnohých častí NZ sa dozvedáme, že v dobe vzniku kresťanstva bola už evidencia dní v týždni zachovávaná v celej Rímskej ríši. To preto, lebo zásluhou Židov, žijúcich v diaspórach sa pojem „sobota“ zaužíval v Rímskej ríši ako jednotný názov siedmeho dňa. Uvádzam len niekoľko veršov, ktoré dokazujú, že v rannej cirkvi pojem sobota bol jednotný na celom území Rímskej ríše, napriek tomu, že v tej dobe ešte nebol názvom úradným.

V nasledujúcu sobotu sa skoro celé mesto zišlo počúvať Pánovo slovo. (Sk 13:44) V sobotu sme vyšli za bránu k rieke, lebo sme predpokladali, že sa tam modlia. Sadli sme si a hovorili sme so ženami, čo sa tam zišli. (Sk 16:13) Prešli cez Amfipolis a Apolóniu a prišli do Solúna, kde bola židovská synagóga. Pavol podľa svojho zvyku vošiel k nim a po tri soboty im hovoril o Písmach. (Sk 17:1–2)

♦

Z uvedeného vyplýva, že kresťania v dobe rannej cirkvi jasne vedeli, ktorý deň je siedmym dňom.

Kalendárne zmeny

V priebehu posledných 2500 rokov boli zaznamenané v kalendárnych systémoch [4] dve podstatné zmeny :

zmena rímskeho kalendára na juliánsky
zmena juliánskeho kalendára na gregoriánsky

Zmena rímskeho kalendára na juliánsky

Táto zmena nastala v roku 46 AC. Nebola ustálená z jedného dňa na druhý, ale bola zavedená v priebehu tzv. prechodového roka, ktorý trval 15 mesiacov. Pri tejto zmene nedošlo k zámene dní v týždňoch, pretože ani rímsky ani juliánsky kalendárny systém nemal dni v týždni pomenované a siedmy deň nebol nijako odlišný od ostatných dní.

V tej dobe však Židia dodržiavali sobotu, a to aj v emigrácii. Práve diaspóra v Rímskej ríši priniesla pojem siedmeho dňa. Rímska ríša tento pojem prijala postupne – spočiatku pasívnou registráciou židovského periodického sviatku.

Môžeme teda tvrdiť, že sobota bola do juliánskeho kalendára prinesená dodatočne, a to tak, že ju Židia v Rímskej ríši zachovávali.

Zmena juliánskeho kalendára na gregoriánsky

Gregoriánsky systém bol zavedený 6. októbra 1582, a síce tak, že ďalším dňom bol 17. október 1582. Pri tomto prechode nedošlo k zámene dní v týždni, pretože 6. október bola sobota a ďalší deň – 17. október – bola nedeľa. Gregoriánsky kalendár nebol prijatý hneď vo všetkých zemiach v rovnakej dobe, a to je najväčší dôkaz, že nemohlo dôjsť k zámene dní v týždni. Napríklad Pravoslávna cirkev tento kalendár odmietala až do 20. storočia. Pritom v tej istej krajine existovali v rámci dvoch cirkví dva kalendárne systémy, ale rozdiel bol len v jedenásťdňovom dátumovom sklze a nie v pomenovaní dní týždňa.

Zhrnutie

… Ani pri prvej úprave kalendára, nariadenej Júliom Caesarom v roku 46 AC, ani pri druhej úprave kalendára, nariadenej Gregorom XIII. v roku 1582 AD, nebol narušený sled dní v týždni. Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok sobota a nedeľa za sebou nasledujú už po tisíce rokov bez ohľadu na úpravy mien alebo dĺžky mesiacov, skracovanie či predlžovanie rokov. [5]

[1] Genealógia je náuka, ktorá sa zaoberá skúmaním rodokmeňov. (Viď Slovníček na konci knihy).

[2] Viď kapitolu o kalendároch.

[3] O Achazových hodinách sa nezachovali žiadne podrobnosti, ale v Biblii je zapísané v 2 Kr 18:1, že Achaz bol Ezechiášovým otcom. Teda Achazove hodiny asi nepredstavovali typ hodín, ktorých vynálezcom by bol Achaz, ale zrejme išlo o slnečné hodiny, ktoré dal kráľ Achaz zostrojiť a teda bol ich pôvodným majiteľom.

[4] Kalendárne systémy opisuje podrobne samostatná kapitola.

[5] Citované z knihy Evy Kotulovej: Kalendář aneb kniha o věčnosti a času (Svoboda, Praha 1978)

Čítať ďalej

4. SOBOTA V NZ

Publikoval Dušan Seberíni , 29. Jún 2011, 20:31 v kategórii: Sobota v NZ | Komentáre sú deaktivované

Keď Boh stvoril tento svet

keď stvorenie bolo dokonané

Boh odpočíval.

Keď Boží Syn zachránil tento svet

keď spasenie bolo dokonané

Boh odpočíval,

zatiaľ čo jeho Syn v lone smrti

spočíval.

Boh vstúpil do novozmluvného kontaktu s človekom

tým istým spôsobom

ako kedysi pri stvorení sveta

cez odpočatie.[1].

Teda práve odpočatie je prepojením medzi SZ a NZ.

STRETÁVANIE A ODPOČÍVANIE

SZ je s NZ spojený príkladnou kontinuitou. Napriek tomu však existujú medzi týmito dvoma časťami Biblie aj neprekonateľné rozdiely. Jedným z nich je zatriedenie Božieho ľudu.

Zatiaľ čo vyvolený starozákonný Boží ľud chápal svoj vzťah k Bohu skrz zmluvu Abrahámovu, novozmluvný Boží ľud má svoju novú zmluvu postavenú na Ježišovi.

Starozákonný Boží ľud odvodzoval svoje potomstvo od Abraháma a dôsledkom ich zmluvného vzťahu bola možnosť považovať Abraháma za svojho otca [2] .

³⁷ [Ježiš im povedal:] Viem, že ste Abrahámovo potomstvo; ³⁹ Odpovedali mu: “Naším otcom je Abrahám.” (J 8:37a, 39a)

Hoci starozákonný ľud vo všeobecnosti bol schopný považovať Boha za svojho Otca, reálne naplnenie tohto vzťahu vôbec nepripúšťal.

¹⁷ Ježiš im povedal: “Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.” ¹⁸ Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu. (J 5:17–18)

Naproti tomu novozmluvný ľud nielen že sa môže honosiť názvom „Božie deti“, ale má i právo nazývať samotného Boha svojím Otcom.

¹⁴ Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. ¹⁵ Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: “Abba, Otče!” ¹⁶ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. (Rim 8:14–16)

Novozmluvné Božie deti majú i výkonné právo, ktoré vyplýva zo vzťahu synovstva. Základným typom tohto práva je možnosť denne sa stretávať so svojím Otcom. A túto výsadu Židia nemali. Oni sa mohli stretávať s Bohom len prostredníctvom svojich kňazov, a to len v sobotu. Novozmluvné Božie deti sa môžu stretávať so svojím Otcom denne a bez kňaza, lebo prostredníkom je veľkňaz Ježiš Kristus.

Nuž a práve tento základný princíp mýli kresťanov vo vzťahu k sobote. Práve preto, že sa môžu stretávať so svojím Otcom kedykoľvek a kdekoľvek, využívajú to a skutočne sa s ním stretávajú. A práve preto, že sa s ním skutočne stretávajú, vedia, že majú s ním skutočný kontakt. A práve preto majú dojem, že je všetko v poriadku.

Lenže – nie je všetko v poriadku, lebo im chýba odpočatie. Lebo

stretávanie je niečo iné ako odpočívanie!

Vysvetlím to na skutočnom príbehu.

Podobenstvo o celodenných výletoch

Moji rodičia boli veľmi bohatí. Vlastnili obchod, ktorý viedla matka a továreň, ktorú riadil otec. A pretože obaja pracovali, o mňa a staršieho brata sa starala vychovávateľka.

Tento príbeh je z doby, keď som mal asi päť rokov. Môj starší brat už vedel využiť bohatstvo rodičov a dával si zaobstarať množstvo najrozmanitejších hračiek, ktoré mu slúžili na vypĺňanie času. Ale ja som bol ešte útle dieťa a jedinou mojou túžbou boli rodičia.

Obchod, v ktorom pracovala matka, bol na prízemí nášho domu, takže som využíval všetky možnosti dostať sa tam – aby som mohol byť s matkou. Vždy, keď som sa k nej dostal začal som sa všeličo vypytovať a riešiť všeličo „super naliehavé“ s vážnosťou dospelého človeka. A matka rada prehliadala, že moje zámienky sú len zámienkami a s úsmevom sa oberala o drahocenné minúty jej pracovného času, ktoré som sa snažil vytrhnúť pre seba.

Ale otec bol iný.

Továreň bola hodne vzdialená od mesta, v dedinke Kráľová. Autobusy vtedy nechodili, takže som sa snažil otcovi denne aspoň zatelefonovať. Ale pritom som využil každú možnosť otca navštíviť. Kedykoľvek išlo od nás niektoré auto do továrne, vždy ma šoféri prišli zavolať, lebo vedeli ako som sa tešil na stretnutie s otcom. Cestou do továrne som si vždy vymýšľal »nesmierne dôležitý dôvod«, pre ktorý som »musel« otca neodkladne navštíviť. A otec ma vždy s úsmevom vypočul, potom ma vzal na ruky, pohladkal po vlasoch a priniesol k autu. Tam ma zložil, zľahka ma capol po zadku a povedal mi: „Ďakujem ti, že si prišiel túto vec vybaviť, ale teraz už choď! Ja mám veľa práce a ty máš byť s tetou vychovávateľkou v parku a nie tu.“ Auto sa pohlo a otec mi ešte zakýval keď sme zahýbali za bránu vrátnice. Tak to bežalo temer pri všetkých stretnutiach s otcom v továrni. Vždy ma prijal, vždy ma vypočul, vždy ma pohladkal, ale vždy ma po pár minútach odovzdal šoférovi.

Spomínam si však veľmi živo aj na iné kontakty s rodičmi. Boli to nedeľné výlety. Skoro každučkú nedeľu sme chodili autom na výlety. Celá rodina. Otec, mama, brat aj ja. A zvykli sme vždy vziať sebou aj zo dvoch príbuzných. Boli to rozprávkové zážitky. Jaskyne, vrcholce hôr, hrady, zámky, kaštiele, obedy na kvitnúcej lúke na deke, plávanie v riečkach, člnkovanie v jazerách – skrátka rozprávkové zážitky. Ale len preto krásne, že tam bol vždy otec, mama a brat.

Celý deň.

Do žblnkotavej riečky som mohol len preto, že so mnou išiel otec. Na strom som mohol liezť za bratom preto, lebo mi to dovolil otec. To, čo som mal po celý týždeň od vychovávateľky zakázané ako nevhodné, nebezpečné, neslušné a ešte rôzne »ne-«, to bolo teraz samozrejme povolené, lebo bol pri tom otec a dohliadal na naše detské vyčíňanie. Prekrásne živé spomienky…

Týmto príbehom som chcel poukázať na dva typy stretnutí z tej doby.

Jeden typ boli každodenné stretnutia s otcom v továrni. Z nich ostala spomienka na otcov úsmev a pohladenie. Druhý typ boli víkendové výlety s otcom a s celou rodinou, ktoré vždy trvali celý deň a ktoré dodnes nosím v sebe ako kaleidoskop prekrásnych nevyčerpateľných obrazov a zážitkov. I po päťdesiatich rokoch sú spomienky na tieto celodenné výletné »odpočinky« živé, sfarbené túžbou – môcť to prežiť znovu.

♦

V tejto chvíli aj tí najzaťatejší odporcovia »sabatu« pochopili, že je rozdiel stretávať sa s pozemským otcom v čase keď pracuje a odpočívať s ním v čase, ktorý vyhradil na spoločný odpočinok on!

A vieme, že aj náš nebeský Otec dodnes pracuje:

¹⁷ Ježiš im povedal:

“Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.”

(J 5:17)

♦

Nuž a tak tvrdenia zástancov nedele sú pomýlené preto,

lebo nerozlišujú dva pojmy:

stretávanie

odpočívanie

♦

V našom vysvetľovaní však nejde o to, aby sme dokazovali, že učeníci sa v prvý deň týždňa nestretávali. Išlo nám o to, aby sa vylúčili falošné dôkazy pri obhajobe nebiblických zásad. Je celkom možné, že učeníci sa v prvý deň týždňa skutočne stretávali, a síce preto, lebo spočiatku sa stretávali k a ž d ý deň!

Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. A neprestávali deň čo deň učiť v chráme i po domoch a zvestovať Krista, Ježiša. (Sk 2:46; 5:42)

Stretávali sa spolu, medzi sebou.

A boli to stretnutia s Ježišom.

Odpočívali však v sobotu.

A bolo to odpočatie s Otcom.

Výroky o sobote v NZ

Slovo sobota sa nachádza v NZ vo veľmi hojnom počte. Výskyty tohto slova môžeme rozdeliť do troch skupín.

Prvú skupinu predstavujú také miesta, kde je slovo sobota použité ako určitý dátum, alebo označenie dňa. Takými typickými veršami sú správy o sobotných návštevách synagóg a reprezentantmi tohto typu sú verše Mt 28:1, Mk 1:21, Mk 6:2, Lk 4:16.

Keďže v tomto type veršov sa slovo sobota používa ako názov dňa a má význam chronologický, nebudeme sa im venovať.

Druhú skupinu tvoria state v NZ, kde farizeji vyhľadávajú spor s Ježišom, pretože podľa ich chápania Ježiš sobotu nedodržoval. Sem patria i Ježišove vysvetľovania, čo sobota znamená a čo sa v tento deň môže robiť. Typickými veršami tohto typu sú Mt 12:1–8, Mk 2:23–28, Mt 12:9–14, Mk 3:1–5. Keďže tieto verše majú samy o sebe vysvetľovací charakter, bolo by samoúčelné snažiť sa ich ešte jednotlivo vysvetľovať. Preto uvedieme len jeden výrok Ježiša Krista.

²⁷ I povedal im: “Sobota bola ustanovená [3] pre človeka, a nie človek pre sobotu. ²⁸ A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou. (Mk 2:27–28)

Ježišov výrok oznamuje, že človek nemá sobote slúžiť a súčasne sa dozvedáme, že sobota bola učinená pre človeka. To je dôležitý fakt, ale treba si dať ešte odpoveď na otázku:

„Kto učinil tú sobotu pre človeka?“

Biblia odpovedá, že sobotu pre človeka učinil Boh JeHoVaH! A tak Boh určite bude rozlišovať ľudí, ktorí jeho darom pohŕdli od tých, ktorí jeho dar prijali…

(Ba ozaj – či sú aj takí ľudia, ktorí tento dar od Boha prijali a vzdávajú mu zaň aj vďaku…?)

Tretiu skupinu charakterizujú také verše, ktoré upravujú vzťah k sobote pre novozmluvnú dobu. V NZ sú v podstate len tri výskyty takýchto veršov : Mt 24:20, Kol 2:16, Hebr 4:9. Týmto trom [4]výskytom sa budeme venovať podrobnejšie.

Modlite sa, aby ste nemuseli utekať

v zime alebo v sobotu

Verš, ktorý je nadpisom tejto state, nachádza sa v Mt 24:20 a týka sa druhého príchodu Ježiša Krista.

Aj keď mnohí teológovia zostavili veľmi bohatú paletu výkladov k druhému príchodu Ježiša Krista, poväčšine sú to len pokusy zverejniť vlastné, nedokonalé a skresľujúce predstavy. Je to preto, že naša predstavivosť je viazaná na porovnávanie s niečím, čo sme už videli. Ale druhý príchod Ježiša – parúzia – bude originálom, ku ktorému sa nedá pripodobniť nič.

Hoci je druhý príchod opísaný v čiastkach na rôznych miestach NZ, človek nie je schopný z týchto predpovedí zostaviť úplný opis predpovedaných udalostí. Preto ak chceme robiť výklad k parúzii, sú to len naše domnienky. Je to prirodzené – veď ako by sme vôbec mohli chcieť povedať o druhom príchode Ježišovom viac, ako povedal on?

Na pochopenie dotyčného verša, uvedieme jeho znenie v úplnom kontexte.

¹ Keď Ježiš vyšiel z chrámu a odchádzal, pristúpili k nemu jeho učeníci a ukazovali mu chrámové stavby. ² On im však povedal: “Vidíte toto všetko? Veru, hovorím vám: Nezostane tu kameň na kameni; všetko bude zborené.” ³ Keď potom sedel na Olivovej hore a boli sami, pristúpili k nemu učeníci a spýtali sa ho: “Povedz nám, kedy to bude a aké bude znamenie tvojho príchodu a konca sveta?”

⁴ Ježiš im odpovedal: “Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol. ⁵ Lebo prídu mnohí v mojom mene a budú hovoriť: ‘Ja som Mesiáš.’ A mnohých zvedú. ⁶ Budete počuť o vojnách a chýry o bojoch. Dajte si pozor, aby ste sa neplašili. To musí prísť, ale ešte nebude koniec. ⁷ Lebo povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Miestami bude hlad a zemetrasenie. ⁸ Ale to všetko bude len začiatok útrap. ⁹ Potom vás vydajú na mučenie, budú vás zabíjať, a všetky národy vás budú nenávidieť pre moje meno. ¹⁰ Vtedy mnohí odpadnú a budú sa navzájom udávať a nenávidieť. ¹¹ Vystúpi mnoho falošných prorokov a zvedú mnohých. ¹² A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska. ¹³ Ale kto vytrvá do konca, bude spasený. ¹⁴ Toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom. A potom príde koniec.

¹⁵ Keď uvidíte ohavnosť spustošenia na svätom mieste, ako predpovedal prorok Daniel – kto číta, nech pochopí: ¹⁶ vtedy tí, čo budú v Judei, nech utečú do hôr; ¹⁷ kto bude na streche, nech nezostupuje vziať si niečo z domu, ¹⁸ a kto bude na poli, nech sa nevracia vziať si plášť. ¹⁹ Beda ťarchavým ženám, a tým, čo budú v tie dni pridájať! ²⁰Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu, ²¹ lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude. ²² A keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik; ale kvôli vyvoleným sa tie dni skrátia. (Mt 24:1–22)

Význam modlitby

²⁰ Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu, ²¹ lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude. ²² A keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik; ale kvôli vyvoleným sa tie dni skrátia. (Mt 24:20–22)

Citované slová hovoril Pán Ježiš svojim učeníkom, ale rovnako aktuálne znejú aj dnes – nám. Čo nám vlastne tieto slová prinášajú?

Ak Pán Ježiš prikazuje modliť sa, aby náš útek nepripadol na zimu ani na sobotný deň, to znamená, že modlitba, ktorá je príkazom Božieho syna, má svoj význam a je správna. A ak nás Ježiš Kristus nabáda, aby sme sa modlili takýmto spôsobom, znamená to, že táto modlitba je aj aktuálna – čiže pravdepodobne ešte nie je definitívne stanovený termín a trvanie druhého príchodu Ježiša Krista.

A keby aj tento termín už stanovený bol, naša modlitba môže Božie rozhodnutie ovplyvniť!

Na prvý pohľad sa nám nechce uveriť, že by ľudská modlitba mohla mať vplyv na stanovenie takého dôležitého termínu ako je parúzia. Ale Božie slovo ukazuje veľmi jasný postoj Boha k tejto veci. V dávnej minulosti bol Boh ochotný zmeniť svoje rozhodnutie kvôli záchrane človeka mnohokrát. Ako príklad uvádzam známy príbeh Abrahámovho „vyjednávania“ s Bohom .

♦

²² Mužovia sa potom odtiaľ obrátili a išli do Sodomy, kým Abrahám ostal ešte stáť pred Pánom. ²³ Tu Abrahám pristúpil bližšie a povedal: „Zahubíš azda spravodlivého spolu s bezbožným? ²⁴ Možno, že je v meste päťdesiat spravodlivých. Vari ich zahubíš, alebo radšej odpustíš mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, čo sú v ňom? ²⁵ Nech je ďaleko od teba, aby si takto robil, usmrcoval spravodlivého s bezbožným! Takto by sa rovnako vodilo spravodlivému i bezbožnému. To nech je ďaleko od teba! Ty, ktorý súdiš celú zem, nebudeš takto súdiť!“ ²⁶ Pán mu povedal: „Ak v meste Sodome nájdem päťdesiat spravodlivých, kvôli nim odpustím celému mestu.“ ²⁷ Abrahám však začal znova a povedal: „ Hľa, opovážil som sa rozprávať s Pánom, hoci som len prach a popol. ²⁸ Možno, že do päťdesiat budú chýbať piati spravodliví. Zničil by si kvôli piatim celé mesto?“ On odpovedal: „Nezničím, ak ich tam nájdem štyridsaťpäť.“ ²⁹ A on mu ďalej hovoril: „A čo, keď sa ich tam nájde len štyridsať?“ On odpovedal: „Neurobím to, kvôli štyridsiatim.“ ³⁰ Potom povedal: „Ach, nehnevaj sa, Pane, keď ešte hovorím. Ak sa ich tam nájde len tridsať?“ Odpovedal: „Neurobím to, ak ich tam nájdem tridsať.“ ³¹ A zasa povedal: „Hľa, začal som hovoriť svojmu Pánovi: Čo bude, ak sa ich tam nájde len dvadsať?“ A on odvetil: „Nezahubím (ich) kvôli dvadsiatim.“ ³² A ešte povedal: „Ach, nehnevaj sa, Pane, že ešte raz vravím. Ak sa ich tam nájde len desať?“ On odpovedal: „Nezahubím kvôli desiatim.“ Keď Pán dokončil rozhovor s Abrahámom, odišiel a Abrahám sa vrátil na svoje miesto. (Ge 18:22–32)

♦

Uvedený príbeh Abrahámovho vyjednávania s Bohom zakončuje sám Boh svojím uistením, že desať spravodlivých mu stojí za to, aby zmenil plán záhuby na plán záchrany. Bolestivým faktom však je skutočnosť, že vtedy sa desať spravodlivých nenašlo, a tak Boh zachránil aspoň Abrahámovho synovca s najbližšou rodinou.

²⁹ Boh teda pamätal na Abraháma, keď Boh zničil mestá a okolie a Lota vyviedol zo záhuby, keď zničil mestá, v ktorých Lot býval. (Ge 19:29)

Pokiaľ však ide o nás, pýtam sa, či sa nájde dnes aspoň desať spravodlivých, ktorí by chceli naplniť spravodlivosť modlitbami podľa Ježišovho príkazu? Lebo za celých 27 rokov môjho života s Kristom, nikdy som nepočul modlitbu podľa uvedeného príkazu Ježiša Krista! Hoci som si v rôznych zhromaždeniach a modlitebných skupinkách vypočul stovky, ba tisícky modlitieb… Dnes, keď sa pýtam prečo, môžem dať i odpoveď. Je to preto, lebo veriaci sa na druhý príchod Ježiša Krista nedívajú ako na nastávajúcu realitu, ale len ako na určité „bububu“, použiteľné na zastrašovanie malých detí, aby poslúchali. Väčšina kresťanov si vôbec neuvedomuje, že tu Ježiš upozorňuje na najstrašnejšie divadlo v dejinách ľudstva, lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude. A my z histórie vieme, že ľudstvo na našej zemi prežilo rôzne katastrofy, zemetrasenia a povodne, hrozné vojny, pustošenia, hlad, epidémie, genocídy a všeličo, z čoho sa nám vlasy na hlave neježia od strachu len preto, že to poznáme iba z histórie.

Každá generácia by vedela rozprávať o svojich neopísateľných hrôzach, ktoré ju stihli a práve tie svoje hrôzy považovala za najstrašnejšie… Nuž a napriek všetkým minulým hrôzam Pán Ježiš upozornil, že tesne pred jeho príchodom nastane v súžení vrchol. A práve tu stojíme pred zasľúbením, že záchrana z tohto súženia je možná, ale nebude výsledkom ľudskej snahy. Jej princíp bude spočívať v tom, že trvanie onoho súženia bude skrátené. [5] A toto skrátenie súženia bude preto, aby sa mohli vyvolení zachrániť. Vyvolení (gr. éklektós) sú tí, ktorí boli povolaní (gr. kletós) a na Božie povolanie odpovedali kladne. Ak si to chceme zobraziť na našom prípade, tak to znamená tých, ktorí počuli Ježišov príkaz : Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu, a plnili ho tak, že sa skutočne v zmysle tohto príkazu modlili.

Ako sme si už vyššie uviedli na príklade Abraháma, Boh uistil, že stačí desať spravodlivých, aby zmenil svoj plán. Desať modlitebníkov, ktorým záleží na tom, aby sa ich útek neprihodil v zime ani v sobotu. Lenže ja som za celých 27 rokov nepočul na Slovensku ani jedného kresťana takto prosiť Pána. Čo to znamená prakticky? – Pre Boha je to akoby dýka v srdci. Ponúka záchranu – skrátením doby súženia – a nik o záchranu nestojí… Takže vlastne nemá dôvod uskutočniť skrátenie dní súženia. Ale práve pred takýmto stavom Kristus varuje slovami, že keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik…

Ak Boh kedysi dal svoje slovo, že kvôli desiatim spravodlivým nezahubí mesto, som presvedčený, že tento Boh, ktorý sa nemení, chce rešpektovať i v dnešnej dobe prosby aspoň desiatich spravodlivých. A táto stať hovorí, že modlitba na Ježišov výslovný príkaz je naplnením spravodlivosti. Táto stať hovorí, že má význam modliť sa za to, aby Pán zmenil termín svojho príchodu v zmysle našich prosieb.

Útek v zime

²⁰ Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu, ²¹ lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude. ²² A keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik; ale kvôli vyvoleným sa tie dni skrátia. (Mt 24:20–22)

Pozrime sa teraz, ako by zima mala ovplyvniť výsledok Ježišovho príchodu. Ale najprv si predstavme aspoň jedno z predznamenaní tohto príchodu – zemetrasenie. Také poriadne, keď sa začínajú rúcať domy a ľudia, aby sa zachránili pred pochovaním za živa v troskách svojich domov, vybehnú z nich von a útekom sa snažia zachrániť si holý život.

Ak by sa to prihodilo v zime, keď je vonku mínus 20° C, povedzme vo veľkomeste počas zimnej noci, tak ľudia by sa v nočných úboroch snažili zúfalým útekom zachrániť. Takýto útek pred strašnou smrťou v ruinách bol by útekom v ústrety bolestnej smrti zamrznutím.

Na prvý pohľad kruté. Ale len dovtedy, kým si nepripomenieme spravodlivosť tohto diania. Lebo Ježiš nás nabáda modliť sa, aby sme nemuseli utekať v zime … To znamená, že naša modlitba, i keď nemôže zmeniť vlastnú podstatu – útek – môže zmeniť termín úteku. Keby tak nebolo, Ježiš by nám takúto modlitbu neodporúčal. On to prikázal preto, aby tí, ktorí ho poslúchnu, našli záchranu.

Útek v sobotu

²⁰ Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu, ²¹ lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude. ²² A keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik; ale kvôli vyvoleným sa tie dni skrátia. (Mt 24:20–22)

Ak sme si naznačili ako by ovplyvnila „náš útek“ zima, skúsme si ukázať, ako by ho ovplyvnila sobota. Najprv je však potrebné uvedomiť si dva fakty, ktoré nám daný text poskytuje.

1. Nevieme, či Boh stanovil dobu veľkého súženia na dva, tri, štyri, päť, alebo dokonca až na šesť dní, ale vieme, že je dôležité, aby jeden z tých dní nebola sobota.

2. Z toho dôvodu sa domnievame, že doba veľkého súženia by nemala trvať viac ako šesť dní. Lebo keby tá doba trvala sedem dní, alebo viac, jeden deň zo siedmych by nevyhnutne pripadol na sobotu. A príkaz Pána Ježiša modlite sa, aby ste nemuseli utekať v sobotu by strácal zmysel.

A teraz sa už zamyslime, aký význam tu patrí sobote.

V predchádzajúcich kapitolách sme si vysvetlili význam slova sobota. Teraz môžeme prakticky vidieť, aké dôležité je poznať tento správny význam. Aby sme si osviežili pamäť, prečítajme si dva zo starozákonných textov:

…siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. (Ex 20:10a)

Zachovávajte moju sobotu, nech vám je svätá! (Ex 31:14a)

Tu vidíme, že prvý text v nás vyvolá nanajvýš dojem akéhosi sviatku, nariadeného Bohom a v druhom texte pod pojmom »zachovávať« rozumieme príkaz strážiť a ochraňovať.

Ak si však uvedený text prečítame správne, zrazu je pred nami celkom iný obraz. Zrazu vidíme, že siedmeho dňa odpočíva Boh. Teda sobota znamená odpočatie Boha.

…siedmy deň je však odpočatie JeHoVaHa, tvojho Boha.

Zachovávajte moje odpočatie, nech je oddelené pre vás!

SZ podáva mnoho výrokov, v ktorých Boh JeHoVaH oznamuje, že trvá na tom termíne pravidelného odpočatia, ktorý ustanovil siedmeho stvoriteľského dňa. Je to preto, lebo je Boh – Boh, ktorý je verný, Boh, ktorý sa nemení.

Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže. (2 Tim 2:13)

Ale aj NZ nám ukazuje veľmi dôležitú udalosť, pri ktorej Boh svoje odpočatie dodržal. Je to Ježišovo vzkriesenie. A práve tu Boh ukázal vernosť svojmu stvoriteľskému dielu, a síce tak, že dodržal odpočatie, ktoré započal pri stvorení. Hoci bolo už dielo dokonané, a teda Boh mohol svojho syna vzkriesiť ihneď, nechal ho ležať celú sobotu v hrobe, lebo odpočíval. Tu je najvyšší dôkaz Božej vernosti . Tu Boh najvyšším možným sebazaprením prakticky zverejnil svoj postoj voči sobote.

³⁰ Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: “Je dokonané.” Naklonil hlavu a odovzdal ducha. ⁴⁰ Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. ⁴¹ V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. ⁴² Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko. (J 19:30,40–42)

♦

Mnohí obviňujú dodržiavateľov soboty zo zákonníctva. Ale Boh nie je zákonník a predsa odpočatie dodržal. Svojho syna vzkriesil až keď pominula sobota.

⁹ Keď ráno v prvý deň týždňa vstal z mŕtvych…(Mk 16:9a)

Táto časť je však pre nás aj mementom. Ak Boh nechal i svojho syna v hrobe počas siedmeho dňa a odpočíval, tak bude siedmeho dňa odpočívať aj v budúcnosti. Aj v čase veľkého súženia. A práve preto, aby sme na to nepozabudli, aby sme si to náležite uvedomili, Ježiš na to zvlášť upozornil slovami modlite sa, aby sa váš útek neprihodil v sobotu. To preto, lebo aj v tom čase bude v sobotu Boh odpočívať. A tak sa môžeme domnievať, že nebude konať nič v prospech našej záchrany. Tak ako nekonal počas siedmeho dňa, keď jeho syn ležal v hrobe.

Ak sme teraz pochopili, prečo prikázal Ježiš modliť sa, aby sme nemuseli utekať v sobotu, tak sme si určite uvedomili aj Božiu spravodlivosť a lásku. Lebo počas veľkého súženia nebudú zachránení iba tí, ktorí zachránení nechcú byť. Ktorí Ježišove výzvy ignorujú. Asi tak, ako v Noemových časoch …

Zhrnutie

Kto čítal úvod tejto kapitoly, ten si iste uvedomil nasledovné.

Uvedený obsah, pokiaľ sa týka parúznych detailov, sú zatiaľ len naše ľudské, omylné domnienky…

Naša záchrana nie je založená na tom, či danému textu správne porozumieme,

ale na tom, či poslúchneme príkaz nášho Pána!

Inými slovami – záchranu (spasenie) získavajú tí, ktorí poslúchajú príkazy Pána Ježiša Krista. A jeden z týchto príkazov znie:

Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu!

Nech vás nikto nesúdi pre soboty

Uvedený verš z listu Kolosenským 2:16 sa používa tak i onak. Rovnako sa ním oháňajú priaznivci soboty ako aj odporcovia soboty. Preto prv, než zaujmeme stanovisko, pozrime si tento verš v kontexte.

¹ Chcem, aby ste vedeli, akú starosť mám o vás aj o Laodicejčanov i o mnohých, čo ani nevideli moju telesnú tvár, ² aby sa potešili ich srdcia a aby tesne spojení v láske dosiahli všetko bohatstvo plného chápania a poznania Božieho tajomstva, Krista, ³ v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania. ⁴ Toto hovorím, aby vás nik nezviedol peknými rečami. ⁵ Lebo aj keď som telom vzdialený, duchom som s vami a radujem sa, keď vidím váš poriadok a pevnosť vašej viery v Krista.

⁶ Ako ste teda prijali Krista Ježiša, Pána, v ňom žite: ⁷ v ňom zakorenení a na ňom postavení, upevnení vo viere, ako ste sa naučili, a vynikajte vo vzdávaní vďaky! ⁸ Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol filozofiou a prázdnym mámením, založeným na ľudských obyčajoch a na živloch sveta, a nie na Kristovi! ⁹ Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva. ¹⁰ V ňom ste aj vy naplnení. On je hlavou každého kniežatstva a mocnosti. ¹¹ V ňom ste boli obrezaní obriezkou urobenou nie rukou, ale obriezkou Kristovou, vyzlečením hriešneho tela. ¹² S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych. ¹³ Aj vás, čo ste boli mŕtvi v hriechoch a neobriezke svojho tela, oživil s ním a odpustil nám všetky hriechy. ¹⁴ Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž. ¹⁵ Odzbrojil kniežatstvá a mocnosti, verejne ich predviedol a v ňom triumfoval nad nimi.

¹⁶ Nech vás nikto nesúdi pre pokrm ani pre nápoj ani pre sviatok, novmesiac alebo soboty, ¹⁷ lebo ony sú len tieňom budúcich vecí, no skutočnosť je Kristus.

¹⁸ Nech vás nik nepripraví o víťaznú cenu samoľúbou poníženosťou, uctievaním anjelov a upútavaním pozornosti na to, čo videl, lebo to sa len márne nadúva vo svojom telesnom zmýšľaní ¹⁹ a nedrží sa hlavy, z ktorej celé telo, vyživované a pospájané väzivami a spojivami, rastie Božím vzrastom. ²⁰ Ak ste s Kristom odumreli živlom sveta, prečo sa, akoby ste ešte žili vo svete, podriaďujete nariadeniam: ²¹ “Nechytaj, ani neokús, ani sa nedotýkaj!”? ²² Veď to všetko sa má použiť, a tým zničiť – sú to ľudské príkazy a náuky. ²³ Vyzerá to ako múdrosť v predstieranej nábožnosti, poníženosti a prísnosti voči telu; ale nie je to nič čestné, iba na ukájanie tela. (Kol 2:1–23)

Keď náš verš čítame v kontexte celej kapitoly, je tam toho neúrekom a nevieme sa v prvej chvíli zorientovať – čoho sa napomenutie o sobote týka. Ale keď si prečítame túto kapitolu niekoľkokrát, začnú sa nám ako také stĺpiky vynárať nosné verše tejto kapitoly.

Pavel tu dvakrát varuje Kolosenských pred falošnými zvodcami a pritom ukazuje na oporný bod – na Krista. Lebo Kristus zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž. Takže náš vzťah k Bohu už nesmie byť založený na nariadeniach. Asi toto je ústredným posolstvom druhej kapitoly.

Pokiaľ ide o sobotu – Pavel varuje Kolosenských pred tými, ktorí zákonníckou diktatúrou prikazujú dodržiavanie soboty. Sobota je tu spomenutá v rámci celej sústavy nezmyselných, nefunkčných zákonníckych príkazov. Teda jedná sa o kontakt kresťanov s pôvodnými židovskými dodržiavateľmi zákona, u ktorých vzťah k Bohu bol uväznený príkazmi

musíš ↔ nesmieš >

Aj sobota bola uväznená medzi mantinelmi musíš a nesmieš. A zrejme tento vzťah nanucovali aj kresťanom v Kolosách. Pavel pred tým vystríha. Ale aj SZ vystríhal pred takýmto nezmyselným dodržiavaním soboty.

⁴ Čujte toto, vy, čo šliapete po chudákoch a nivočíte bedárov krajiny. ⁵ Hovoríte: »Kedy prejde novmesiac, aby sme mohli predávať obilie; a sobota, aby sme otvorili sýpky, aby sme zmenšili efu, zväčšili cenu a klamali na falošnej váhe? (Am 8:4–5)

¹³ Pán povedal: “Pretože sa mi tento ľud svojimi ústami približuje a svojimi perami ma ctí, srdce si však vzďaľuje odo mňa, takže je ich bázeň ku mne naučeným ľudským príkazom, ¹⁴ preto, hľa, ja znovu vykonám divy s týmto ľudom, podivne a čudno, i zahynie múdrosť jeho mudrcov a rozum jeho rozumných sa schová.“ (Iz 29:13–14)

Aj Ježiš Kristus vystríhal pred otrockým dodržiavaním zákona a snažil sa slovom i skutkom vysvetliť, že sobota nie je ani musíš, ani nesmieš.
Aj my pred tým vystríhame, lebo sobota je odpočatie Boha. A ten, kto Boha miluje, odpočívať s ním chce! Bez toho, že by sa k tomu nútil a bez toho, že by sa triasol strachom, čo všetko si musí v ten deň odoprieť. Bez toho, že by kukal na hodinky, kedy už to všetko skončí, kedy už bude môcť byť zasa sám sebou… Lebo …

I povedal im: “Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. (Mk 2:27)

Ten kto Boha miluje, odpočívať s ním c h c e !

Ak vám teda niekto vytýka, že nedodržiavate sobotu takým spôsobom či rítom ako on, ak vám niekto vytýka, že sa nedištancujete od jedál, ktoré nejedáva on, ak vám niekto dáva podobné výčitky aké dávali farizeji Ježišovi, prikláňame sa k Pavlovi a spolu s ním (ho) vystríhame :

Nech vás nikto nesúdi

pre pokrm ani pre nápoj ani pre sviatok, novmesiac alebo soboty!

Výroky o nedeli v NZ

Všetky katechetické príručky a teologické slovníky svorne tvrdia, že sobota sa týkala len SZ, pretože prvotná cirkev sa už schádzala v nedeľu – na počesť Ježišovho zmŕtvychvstania. V prekladoch NZ je nedeľa často nazývaná »prvý deň týždňa«. Tento pojem sa v NZ vyskytuje v ôsmych rôznych veršoch. Pritom šesť veršov opisuje Ježišovo zmŕtvychvstanie a tak na biblické zdôvodnenie nedele ostávajú len dva verše. A tie sa používajú temer vždy vytrhnuté z kontextu.

Prvý verš sa týka zhromaždenia v Troade a druhý verš patrí zhromaždeniu v Korinte. Najlepšie to pochopíme, keď si oba verše podrobne rozoberieme.

Zhromaždenie v Troade

Pre zdôvodnenie a opodstatnenie tvrdenia, že už prví kresťania sa schádzali v nedeľu, používa sa verš:

Keď sme sa v prvý deň týždňa zišli na lámanie chleba… (Sk 20:7)

Pozrime si, o čom tento verš hovorí skutočne, keď nie je vytrhnutý z kontextu.

»Pavol v Troade.Vzkriesenie Eutycha «

Keď sme sa v prvý deň týždňa zišli na lámanie chleba, Pavol s nimi hovoril, lebo na druhý deň chcel odcestovať, a pretiahol reč až do polnoci. V hornej sieni, kde sme boli zhromaždení, bolo mnoho lámp. Istý mladík menom Eutychus sedel v okne, a pretože Pavol dlho hovoril, tvrdo zaspal. Premožený spánkom spadol z tretieho poschodia dolu. Zdvihli ho mŕtveho. Pavol zišiel dole, ľahol si naň, objal ho a povedal: „Neplašte sa, lebo jeho duša je v ňom.“ Potom sa vrátil hore, lámal chlieb a jedol, dlho, až do svitania, ešte hovoril a potom odišiel. Chlapca priviedli živého a nemálo ich to potešilo. (Sk 20:7–12)

Hoci sa tento text používa ako hlavný dôkaz,

že sa ranná cirkev stretávala v nedeľu,

v skutočnosti

práve tento text dokazuje,

že v tej dobe sa kresťania v nedeľu nestretávali!

Dňom pravidelného stretávania aj v tej dobe bol siedmy deň. Len tomu treba rozumieť. Deň totiž začínal večer po západe slnka[6]!

Nám to znie neobvykle, lebo dnes nám deň začína »ráno«. Ale ešte v neskorom stredoveku aj v Európe počítali za začiatok dňa večer. Tento spôsob bol nazývaný vlašský a v strednej Európe ho nazývali aj český.

Teda v Troade Pavol siedmy deň dodržal ako deň odpočatia a chcel odísť v následný – prvý deň. Samozrejme nie proti noci, ale ráno! Takže večer – v prvý deň týždňa – zišli sa troadskí kresťania s Pavlom na rozlúčkové stretnutie. Pavol pretiahol reč až do polnoci. A ráno – ešte stále v prvý deň týždňa – odišiel. Keby sa kresťania v tej dobe boli stretávali v prvý deň týždňa, Pavel by si nemohol dovoliť odísť pár hodín pred začatím zhromaždenia – a ešte k tomu s celým svojím sprievodom. Veď s Pavlom odišlo minimálne osem ľudí : Sopater, Aristarchus a Sekundus, Gájus a Timotej, Tychikus a Trofimus a Lukáš (Sk 20:4–6).

Príbeh je preto popisovaný tak podrobne, lebo tu došlo k úžasnému zázraku vzkriesenia. Keďže sa jednalo o rozlúčkový večer s Pavlom – teda o zhromaždenie výnimočné –nie je to dobrý príklad pre zmenu dňa zhromažďovania. A keďže zhromaždenie bolo výnimočné, aj termín konania bol úplne výnimočný – zhromaždenie sa začalo večer.

♦

Uvádzam niekoľko dôkazov, že zhromaždenie začalo skutočne večer.

♣ V ôsmom verši je napísané, že v hornej sieni, kde sme boli zhromaždení, bolo mnoho lámp. (Sk 20:8) Pokiaľ by niekto chcel namietať, že to mohli byť lampy nezapálené, podotýkam, že v tej dobe neexistovali nainštalované lampy, ktoré sa rozsvietili otočením vypínača.

♣ Samotný časový údaj v siedmom verši, je preložený nesprávne! Väčšina vydaní Biblie uvádza namiesto prekladu lacné ustálené slovné spojenie „prvý deň týždňa“. Tie lepšie preklady uvádzajú „prvý deň po sobote“. Ale oboje je rovnako zavádzajúce, lebo v gréckom texte (en dé te miá tón sabbáton) sa slovo deň (heméra) nenachádza! Takže v tých lepších prekladoch stačí malá grafická úprava a text dostáva spresňujúci zmysel: „prvý [deň] po sobote“. Ihneď mizne dojem, že by sa udalosť konala počas »dňa«

♣ Je tu aj druhá alternatíva, ale nijako neprotirečí. V tej dobe už bol pojem »týždeň« vo význame sedemdennej periódy známy, ale na pomenovanie tejto periódy sa používalo v prenesenom význame slovo sobota. Aj v tomto prípade je v gréckom texte použité slovo sobota. Takže keby krkolomný preklad »v prvý soboty« znel »v prvý [deň novej] soboty«, jednoduchá vysvetlivka pod čiarou by objasnila, že sa jedná o prvý deň nového týždňa – a ten začína večer po západe slnka.

♣ Vo veršoch Mk 16:2, Mk 16:9, Lk 24:1, J 20:1 je v slovenskom preklade taktiež použitý výraz »prvý deň týždňa« ale v gréckom texte sa nenachádza ani slovo »týždeň«, ani slovo »deň«! Doslovné znenie by bolo aj tu „v prvý soboty“. A aby bolo jasné, že sa to nestalo večer po skončení soboty, vo všetkých štyroch prípadoch je doložený spresňujúci časový údaj »ráno«.

♣ Verše J 20:1 a J 20:19 hovoria o dvoch rôznych udalostiach, ktoré sa udiali v ten istý deň – jedna ráno a druhá večer. A práve tu kvôli časovej následnosti dejov bolo treba rozlíšiť o ktorý večer sa jednalo. Keby to nebolo zrozumiteľne rozlíšené, vznikol by mylný dojem, že Ježiš sa najprv ukázal večer učeníkom a až potom – ráno – Márii Magdaléne. Lebo najprv bol večer a potom ráno…

Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. (J 20:1) Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: “Pokoj vám!” (J 20:19)

Uvedené dva verše v gréckej verzii originálnym spôsobom oznamujú, že v 19. verši sa síce jednalo o večernú dobu, ale časove nasledujúcu až po rannej udalosti. V J 20:1 je uvedený časový údaj »v prvý soboty – ráno za tmy«. A aby bolo jasné, že v J 20:19 sa jedná o večer po spomínanom ráne, ale že pritom ešte nejde o večer druhého dňa v týždni, v gréckom texte sa tento raz slovo deň nachádza! Je tam vo význame »neskoro toho dňa«. A doslovný preklad by znel : „Večer – teda neskoro toho dňa – v onen prvý soboty…“

♦

Ešte uvádzam príklad, kde by sa mohlo predpokladať, že udalosť sa stala večer, po skončení soboty. Aby nedošlo k takejto mylnej domnienke, aj tento verš obsahuje spresňujúci časový údaj »na úsvite«: Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. (Mt 28:1)

♦

Teraz iste mnohí pochopili, že keby príbeh z Troady bol vzorom pre termín zhromaždení, tak by sme to museli vziať doslova, schádzať sa večer, vydržať až do rána a nevypadnúť pritom z okna … Každý normálny človek vie, že to Boh od nás nechce.

Doplnok k Troade – pre náročných čitateľov

Na začiatku nášho letopočtu – asi 50 rokov pred Pavlovou návštevou Troady – navštívil tieto miesta slávny zemepisec Strabón. V úvode k trinástej knihe Geografie opisuje, že územie Tróje leží na najsevernejšom pobreží Malej Ázie. Podľa starovekej Tróje sa nazývalo i dosť široké okolie. V predminulom storočí toto územie patrilo Turecku a vtedy Heinrich Schliemann previedol rozsiahle vykopávky v pahorku nazvanom Hisarlik, kde pozostatky Tróje doslova »vykopal«.

V Pavlovej dobe bolo mesto Tróas prístavom na pobreží Egejského mora. Ležalo približne na 26° východnej dĺžky a 40° severnej šírky, asi 20 km juhozápadne od pôvodnej Tróje – na tom istom najsevernejšom cípe Malej Ázie ako kedysi Trója. Názov dostalo podľa územia, na ktorom sa nachádzalo.

Príbeh Pavla a Eutycha sa stal počas Pavlovej tretej misijnej cesty. Prvý raz prišiel Pavol do Troady v rámci svojej druhej misijnej cesty, okolo roku 50 AD,.sprevádzaný Sílasom a asi aj Timotejom. V Troade mal Pavol v noci videnie, preto hneď na druhý deň odišiel do Macedónie.

⁶ Prešli cez Frýgiu a galatský kraj, lebo Svätý Duch im bránil hlásať slovo v Ázii. ⁷ Keď došli k Mýzii, pokúšali sa dostať do Bitýnie, ale Ježišov Duch im to nedovolil. ⁸ Obišli teda Mýziu a zišli do Troady. ⁹ Tam mal Pavol v noci videnie. Stál pred ním akýsi Macedónčan a prosil ho: “Prejdi do Macedónska a pomôž nám!” ¹⁰ Hneď ako mal to videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčení, že nás Boh volá hlásať im evanjelium. (Sk 16:6–10)

Vidíme teda, že Pavel počas svojej druhej misijnej cesty nestihol v Troade rozvinúť sieť misijnej činnosti. Na svojej tretej misijnej ceste bol Pavol v Troade dvakrát. Najprv prišiel priamo z Efezu, ale znovu sa tam nezdržal, pretože sa chcel stretnúť s Titom a Titus už tam nebol .

¹² Keď som prišiel do Troady hlásať Kristovo evanjelium, hoci sa mi otvárali dvere v Pánovi, ¹³ môj duch nemal pokoja, lebo som nenašiel svojho brata Títa. Preto som sa s nimi rozlúčil a odišiel som do Macedónska. (2 Kor 2:12–13)

Pavol teda odchádza do Macedónska a odtiaľ do Grécka. Z Grécka sa vrátil po troch mesiacoch do Macedónie a odtiaľ prišiel do Troady znova. Tento raz prišiel s početnou skupinou misionárov a podarilo sa mu zdržať sa tam dlhšie.

¹ Keď potom rozruch ustal, Pavol si zavolal učeníkov, povzbudil ich, rozlúčil sa a odišiel do Macedónska. ² Prechádzal tými krajmi, povzbudzoval bratov mnohými slovami a prišiel do Grécka. ³ Tam strávil tri mesiace, a keď sa chystal odplaviť do Sýrie, Židia mu strojili úklady. Preto sa rozhodol, že sa vráti cez Macedónsko. ⁴ Sprevádzali ho Berejčan Pyrrhov syn Sopater, zo Solúnčanov Aristarchus a Sekundus, Derbejčan Gájus a Timotej i Ázijčania Tychikus a Trofimus. ⁵ Oni šli vopred a čakali nás v Troade. ⁶ My sme sa po dňoch Nekvasených chlebov odplavili z Filíp a o päť dní sme došli za nimi do Troady, kde sme sa zdržali sedem dní. (Sk 20:1–6)

Na tejto ceste Pavla sprevádzal Lukáš, ktorý všetko opísal v Skutkoch apoštolských. Preto opis tejto udalosti obsahuje toľké podrobnosti. V šiestom verši sa nachádza niekoľko zaujímavých časových údajov, ktoré umožňujú zistiť pomerne presne dátum opisovanej udalosti, pretože slávnosť Nekvasených chlebov mala presný dátum začiatku a trvala sedem dní. V SZ je presne determinované ustanovenie o tejto slávnosti:

¹⁵ Sedem dní budete jesť nekvasené chleby. Ihneď v prvý deň odstránite kvas zo svojich domov, lebo každý, kto by od prvého [dňa] až do siedmeho dňa [soboty] jedol niečo kysnuté, bude vyhladený z Izraela. ¹⁶ V prvý deň budete mať sväté zhromaždenie; aj v siedmy deň budete mať sväté zhromaždenie. V tieto dni nebudete konať nijakú prácu okrem toho, čo je potrebné na prípravu jedla pre každú osobu. ¹⁷ Takto zachovávajte (zákon) nekvasených chlebov, lebo práve v tento deň som vyviedol vaše zástupy z egyptskej krajiny. Tak zachovávajte tento deň z pokolenia na pokolenie ako večné ustanovenie! ¹⁸ V prvom (mesiaci), od večera štrnásteho dňa tohoto mesiaca budete jesť nekvasené chleby až do večera dvadsiateho prvého dňa tohoto mesiaca. (Ex 12:15–18)

Ak Lukáš uvádza, že do Troady prišli až päť dní po dňoch Nekvasených chlebov, znamená to, že do Troady dorazili 26. nísana. Ak chceme prepočítať vtedajší židovský kalendár na súčasný kalendárny systém, vieme, že u Židov začínala slávnosť nekvasených chlebov večer 15. nísana, chvíľku po západe slnka, po skončení 14. nísana. Tiež vieme, že táto slávnosť pripadla každý rok na iný deň, lebo 14. nísan bol počítaný podľa fáz Mesiaca[7] .Pripadol na deň prvého jarného splnu Mesiaca, keď bol nový Mesiac vo fáze 14. dňa.

Keďže neexistuje historický dôkaz, ktorého roku sa udiala predmetná Pavlova návšteva v Troade, predpoklad je, že to mohlo byť v rozmedzí rokov 53–57 AD. V tabuľke č. 2 uvádzam časové náväznosti Pavlovho pobytu v Troade, z ktorých je zrejmé, že ak Pavel odchádzal z Troady v nedeľu, tak 14. nísan pripadol na pondelok. A ostatné je už jednoduché. Hvezdársky software hravo vypočíta, že v rozmedzí uvedených piatich rokov pripadol prvý jarný spln Mesiaca jedine v roku 55 AD na pondelok. Prehľadne to ukazuje tabuľka č. 3., ktorá pomerne presne stanovuje rok Pavlovej návštevy v Troade [8].

Tabuľka č. 2

Chronológia Pavlovho pohybu v Troade
Deň	Udalosť	Dátum
pondelok	Slávnosť Paschy vo Filipis	14. nísan

utorok	Slávnosť nekvasených chlebov	15. nísan
streda	Slávnosť nekvasených chlebov	16. nísan
štvrtok	Slávnosť nekvasených chlebov	17. nísan
piatok	Slávnosť nekvasených chlebov	18. nísan
sobota	Slávnosť nekvasených chlebov	19. nísan
nedeľa	Slávnosť nekvasených chlebov	20. nísan
pondelok	Slávnosť nekvasených chlebov	21. nísan

utorok	Odchod Pavla z Filipis	22. nísan
streda	Cesta loďou do Troady	23. nísan
štvrtok	Cesta loďou do Troady	24. nísan
piatok	Cesta loďou do Troady	25. nísan
sobota	Príchod Pavla do Troady	26. nísan

nedeľa	Pobyt Pavla v Troade	27. nísan
pondelok	Pobyt Pavla v Troade	28. nísan
utorok	Pobyt Pavla v Troade	29. nísan
streda	Pobyt Pavla v Troade	30. nísan
štvrtok	Pobyt Pavla v Troade	1. ijar
piatok	Pobyt Pavla v Troade	2. ijar
sobota	Pobyt Pavla v Troade	3. ijar

nedeľa	Rozlúčka s Pavlom – po celú noc	4. ijar
nedeľa	Odchod Pavla z Troady – skoro ráno	4. ijar

Tabuľka č. 3

Stanovenie dáta 14. nísana podľa splnu mesiaca
Rok AD	Spln mesiaca	Deň	Západ slnka
53	22. 3. 53	piatok	19, 46
54	11. 4. 54	utorok	20, 07
55	31. 3. 55	pondelok	19, 55
56	20 .3. 56	sobota	19, 42
57	08 .4. 57	piatok	20, 05

V tabuľke č. 3 sú uvedené aj časy západu slnka pre Troadské zemepisné pásmo. Ak v čase splnu Mesiaca – 31. marca 55 AD slnko zapadlo o 19. hodine 55. minúte nášho času, tak o 19 dní neskôr bol západ slnka o 20. hodine 11 minúte.

Z uvedeného vyplýva, že zhromaždenie v prvý deň týždňa mohlo začať najskôr 15 minút po 20. hodine. Ak by sa teda jednalo o pravidelné nedeľné zhromaždenia, tak je to na začatie zhromaždenia doba nanajvýš nevhodná …

♦

Pavel z Troady odchádza skoro ráno v nedeľu. Ide do Assonu, vzdialeného asi 40 km. Jeho sprievod ide loďou, ale on sám odchádza peši po pobreží. Ak predpokladáme, že cesta trvala okolo osem hodín a skoro ráno mohlo znamenať asi šiestu hodinu rannú, tak Pavel strávil na ceste práve ten čas, keď mal celkom iste sedieť v nedeľnom zhromaždení! Určite by tak bol urobil, keby v nedeľu zhromaždenie bolo bývalo…

Ak by niekto nechcel prijať fakt, že deň začínal večerom a že sa teda stretnutie začalo po dvadsiatej hodine, tak mu pomôže jednoduchá matematika. Keby stretnutie bolo začalo v prvý deň týždňa ráno – povedzme o deviatej hodine – tak fakt, že Pavol pretiahol reč až do polnoci by znamenal pätnásť hodín zhromaždenia až do chvíle, keď došlo k tragédii. Keďže aj potom dlho, až do svitania, ešte hovoril, robí to spolu dvadsaťjeden hodín zhromaždenia.

Nuž ak vám niekto predloží verš Sk 20:7 ako dôkaz, kedy sa prvotná cirkev schádzala, pomôžte mu prakticky a aj pomocou matematiky pochopiť omyl, ktorý prevzal od minulých generácií a nikdy si ho neoveril.

Dodatok

Pavol – hoci mal veľa chýb – bol nesporne najväčším evanjelistom. Nový zákon však uvádza nielen tie situácie a konania Pavlove, z ktorých si máme brať príklad, ale aj tie, ktoré sú záporným príkladom. Takýmto záporným príkladom je aj Pavlova rozlúčka v Troade. Boh je Bohom poriadku a noc neurčil na zhromaždenia. Keby Pavel nebol pretiahol reč až do polnoci, nemusel Eutychus, zmorený spánkom, vypadnúť z okna! A keby Pavel nebol dlho, až do svitania, ešte hovoril, a namiesto toho by sa bol pobalil, možno by si nebol zabudol v Troade svoje písacie potreby, o ktorých píše Timotejovi :

Keď prídeš, prines plášť, čo som si nechal v Troade u Karpa, aj knihy a najmä pergameny …

(2 Tim 4:13)

Zhromaždenie v Korinte

Často sa zvykne citovať aj iný verš, v ktorom je výraz „prvý deň týždňa“. Jeho plné znenie je nasledovné:

Nech si každý z vás v prvý deň týždňa u seba odloží, čo môže, aby sa nerobili zbierky, keď prídem. (1Kor 16:2)

Je zvláštne, že aj teologicky vzdelaní ľudia prijímajú tento verš za dôkaz, že dňom stretávania kresťanov má byť prvý deň týždňa – teda nedeľa. Ale ak predložíme tento verš v kontexte – teda tak ako bol napísaný – potom nie je treba k tomu žiaden výklad.

Uvedený verš nehovorí o stretnutiach v prvý deň týždňa,

ale o zbierke v prvý deň týždňa!

A vôbec nejde o zbierky v zhromaždeniach, ale o pravidelné – týždenné – domáce sporenie na účely zbierok pre Jeruzalem. Toto sporenie má prebiehať doma, teda – u seba!

Pozrime, čo tento verš oznamuje, keď nie je vytrhnutý z kontextu.

¹ Čo sa týka zbierok pre svätých, urobte aj vy tak, ako som nariadil galatským cirkvám. ² Nech si každý z vás v prvý deň týždňa u seba odloží, čo môže, aby sa nerobili zbierky, keď prídem. ³ Keď budem u vás, pošlem tých, ktorých uznáte za hodných, s listom do Jeruzalema zaniesť váš milodar; ⁴ ak bude vhodné, aby som aj ja šiel, pôjdu so mnou. (1Kor 16:1–4)

♦

Odporcovia soboty sú schopní ísť až tak ďaleko, že pri preklade Biblie zámerne vynechávajú spomínané príslovkové určenie miesta – u seba. Ako ukážku uvádzam zdeformované znenie predmetného verša v iných prekladoch.

¹ So zbierkou pre svätých urobte aj vy tak, ako som prikázal cirkevným zborom v Galácii. ² Nech každý z vás každú nedeľu odloží, čo mohol usporiť, aby sa zbierky nekonali práve vtedy, keď prídem. (Evanjelický preklad)

¹ Pokiaľ ide o zbierku pre svätých, aj vy urobte tak, ako som to nariadil cirkvám v Galácii. 2 Nech si každý z vás v prvý deň po sobote odloží, čo by mohol usporiť, aby sa zbierky nerobili vtedy, keď prídem. (Ekumenický preklad)

¹ Čo sa týka zbierky pre svätých, urobte aj vy tak, ako som prikázal galatským cirkvám. ² Nech si každý z vás v prvý deň v týždni odkladá a zbiera to, čo môže, aby sa zbierky nekonali práve vtedy, keď prídem. (Porúbčanov preklad)

¹ Se sbírkou pro (jeruzalémské) křesťany to dělejte i vy tak, jak jsem to nařídil církvím v Galácii. ² Vždycky v neděli ať si dá každý z vás něco stranou a uloží, kolik bude moci, aby se se sbíráním nezačalo teprve, až k vám přijdu. (Preklad Petrů)

Tu sme videli praktickú ukážku tendenčných prekladov. Stačí vynechať jedno slovíčko a zmysel vety sa mení. Najvýraznejšiu chybu predkladá evanjelický preklad. Tí kresťania, ktorí používajú evanjelický preklad Biblie, nemajú sa odkiaľ dozvedieť, že sa nejedná o nedeľné zbierky v zhromaždení, ale že apoštol Pavel nariaďuje odkladať peniažťoky doma – čiže u seba…

Nariadenie apoštolského snemu

Prvý jeruzalemský snem je opísaný v Sk 15:6–29. Náplňou snemu bolo vyriešiť spor o obriezku, ktorý nastal v Antiochii. Princíp sporu bol nasledovný. V dobe zakladania prvých kresťanských zborov vznikali dve rozdielne skupiny kresťanov. Vyslúžili si prezývky »pohanokresťania« a »židokresťania«.

Pohanokresťania, pochádzajúci hlavne spomedzi Grékov a Rimanov, prijímali evanjelium pomerne ľahko, pretože do kresťanstva si nemohli priniesť nič z predošlej polyteistickej vierouky. Ak chceli prijať

Krista, museli sa vzdať v š e t k é h o predošlého. Boli ako nádoby, z ktorých sa najprv všetko vyprázdnilo, takže náplň evanjelia sa potom v nich s ničím nemiešala.

Naproti tomu židokresťania v každom zbore prinášali problémy, pretože prijatím Ježiša sa nemuseli vzdať svojho Boha, ale naopak – viac sa k nemu priblížili. Niektorí však nemali jasné, čo patrí z ich predošlej, starozákonnej vierouky – judaizmu – do kresťanstva a čo nie. A tak niektorí horliví Židia vnášali do kresťanstva také prvky judaizmu, ktoré obeťou Ježiša Krista stratili svoj význam, stali sa nezmyselným bremenom, ba dokonca mohli byť i znevažovaním Ježišovej obete. Pritom postoj voči Bohu nemusel byť u týchto Židov negatívny – skôr to bola nedostatočná známosť o význame evanjelia. Všimnime si v tejto súvislosti apoštola Petra. Hoci už bol kresťanom, zakladateľom a vodcom jeruzalemského zboru, predsa mal podobné problémy. Prv, než išiel ku Kornéliovi, musel mu Boh zjavením oznámiť, čo zo zákona už neplatí.

Spor v Antiochii vyvolali židokresťania. Obriezku chceli povýšiť na podmienku k spaseniu preto, lebo pochádzali spomedzi horlivých Židov zo sekty farizejov. Teda išlo o náročnejších dodržiavateľov Mojžišovho zákona! Nuž a ak títo horlivci propagovali obriezku ako podmienku spasenia, robili to preto, lebo antiochijskí kresťania obriezku ignorovali. Keby teda antiochijskí kresťania boli ignorovali aj sobotu, určite by to bol na pretrase bod číslo jedna! Ak Pavel a Barnabáš nemali v Antiochii spor o sobotu, znamená to, že dotyční horlivci spomedzi Židov nemali v tejto otázke do čoho zabŕdnuť – nebol to problém, ktorý by bolo treba riešiť. Lebo v Antiochii sa sobota dodržiavala…

Ak teda prvý apoštolský snem, konaný v Jeruzaleme, nenariadil dodržiavať sobotný odpočinok, tak to je dôkaz, že dodržiavanie soboty nebolo v tej dobe nijako narušované.

Sobota a RKC

Správa o zámene soboty za nedeľu sa zachovala v mnohých záznamoch. Stalo sa tak 7. marca 321 na príkaz rímskeho cisára Konštantína Veľkého, ktorý určil, že v celej Rímskej ríši sa bude uctievať »dies Solis« – deň Slnka. Temer všetci vtedajší kresťania územne patrili pod mocenský vplyv Konštantína, preto museli jeho príkaz prijať. Rímsky biskup Silvester to prijal taktiež.

Ôsmy deň

Ak v roku 321 nariadenie rímskeho cisára dalo podklad k hroznej deformácii v kresťanstve, za to nemôžeme. Neboli sme pri tom a nevieme, za akých tvrdých okolností sa to stalo. Zodpovední sme však za to, ako sa k tejto otázke postavíme dnes! A tu zrazu užasneme nad súčasným postojom RKC, ktorá tvrdí vo svojom najvážnejšom dokumente – v ustanovení Druhého vatikánskeho koncilu – že zmenu spôsobila apoštolská tradícia!!!

Tento fakt sa dá ťažko podložiť slovenským prekladom záverov Druhého vatikánskeho koncilu, nakoľko v slovenčine existujú dve katolícke verzie tohto dokumentu. Pre porovnanie uvádzam ten istý citát z oboch verzií, pričom presne preložená je verzia vydaná v Ríme.

♣ Verzia vydania v Spolku sv. Vojtecha v roku 1969 (nepresnosťou prekladu je na okraji použiteľnosti) :

»Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho vzkriesenia, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo (mysterium paschale) každý siedmy deň, právom nazvaný dňom Pána („dies dominica“ to jest nedeľa): v tento deň veriaci sú povinní zísť sa vedno, aby počúvali slovo Božie a mali účasť na Eucharistii, a tak si pripomínali umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znova splodil pre živú nádej“ (1 Pt 1:3). Preto nedeľa – deň Pánov – je prvotný sviatok, na ktorý treba s dôrazom sústrediť nábožnosť veriacich, a to tak, aby sa stal zároveň aj dňom radosti a pracovného odpočinku. Nech sa iným slávnostiam nedáva prednosť pred nedeľou, iba ak tým skutočne najdôležitejším, pretože nedeľa je základom a jadrom celého liturgického roka.« [9]

♣ Verzia vydania v Ríme v roku 1968 :

»Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho vzkriesenia, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo (mysterium paschale) každý ôsmy deň, právom nazvaný dňom Pána („dies dominica“ to jest nedeľa): v tento deň veriaci sú povinní zísť sa vedno, aby počúvali slovo Božie a mali účasť na Eucharistii, a tak si pripomínali umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znova splodil pre živú nádej“ (1 Pt 1:3). Preto nedeľa – deň Pánov – je prvotný sviatok, na ktorý treba s dôrazom sústrediť nábožnosť veriacich, a to tak, aby sa stal zároveň aj dňom radosti a pracovného odpočinku. Nech sa iným slávnostiam nedáva prednosť pred nedeľou, iba ak tým skutočne najdôležitejším, pretože nedeľa je základom a jadrom celého liturgického roka.« [10]

Dve poznámky k uvedeným textom.

Latinský originál síce používa termín »ôsmy [deň]«, čo správne vystihol slovenský preklad vydaný v Ríme. Ale nikde ten dokument nevysvetľuje, ako »napasovať« osemdenný katolícky cyklus do sedemdenného občianskeho kalendárneho systému. Náš ľud je vzdelaný, vie počítať do viac ako osem a preto snáď má právo vedieť, čo a ako …
Kto chce pochopiť absurdný osemdenný cyklus, »objasní« mu to iná absurdná vysvetlivka: „Šabbat je hebrejské slovo a česky znamená »deň odpočinku, pokoja«. Židia počítali týždeň od 1. do 7. dňa, kresťania od 2. do 8., aby naznačili, že sobota nie je posledným dňom týždňa, ale nedeľa, lebo v ten deň Boh vzkriesením Ježiša dokončil svoje dielo stvorenia, jeho obnovou v Kristovi[11].“ Táto vysvetlivka má svoj pôvod v slepom stredovekom prijímaní cirkevných definícií. Lebo v NZ je nedeľa označená jednoznačne termínom prvý deň týždňa – čomu zodpovedá pravda, že siedmym dňom je sobota! Potvrdzuje to aj publikácia, z ktorej sme práve citovali, a napodiv – iba pár riadkov predtým. „Tretím Božím prikázaním bol už v Starom zákone jeden deň v týždni, a to siedmy (sobota), zasvätený Bohu. To platí aj pre kresťanov, ktorí však už od apoštolských dôb nesvätili ako sviatočný deň sobotu – na rozdiel od Židov – ale »deň po sobote«, t.j. nedeľu[12] .“

PODOBENSTVO O PREZIDENTOVI

Skúste si predstaviť, že váš otec je prezident USA. Býva v Bielom dome, ale vy bývate vo svojom pôvodnom dome v Kalifornii. Aj vaši bratia a sestry bývajú v Kalifornii. Otec chce so svojimi deťmi udržiavať stály kontakt, preto dá postaviť na Floride veľkú vilu a dohodne so všetkými synmi a dcérami, že cez víkend sa bude schádzať v tejto vile celá rodina. A hoci ako prezident má plné ruky práce, vždy na víkend si urobí čas, odletí na Floridu a trávi tam víkend so svojimi synmi a dcérami.

Všetci sú šťastní, tešia sa na tieto stretnutia, len vy nie. Lebo cez víkend nemáte čas a v iné dni je rodinná vila prázdna. A tak začnete dochádzať za otcom v stredu do Bieleho domu. Otec vás vždy vľúdne prijme, ale vy sám pociťujete, že tým stretnutiam niečo chýba.

Až jedného dňa vám otec povie: „Syn môj, máš ku mne voľný vstup, lebo si môj syn. Pre teba sú tu vždy dvere otvorené, ale uvedom si, že nie si na svete sám! Ja cez týždeň pracujem. Starám sa aj o tých ľudí, ktorí nie sú mojimi synmi a musím spravovať celú zem. A ty, práve preto, že si môj syn, máš zvláštne privilégium. Chcem sa s tebou stretávať osobitne, preto som na to vyhradil celý deň. Vtedy tí ostatní nemajú prístup do našej vily, tam smiete byť len vy, moje deti. Ale nie si sám!

V ten deň sa chcem venovať všetkým mojim deťom. A tak ťa očakávam budúci víkend v našej rodinnej vile na Floride.“

Vy ste si však znovu cez víkend neurobil čas a na Floride ste nebol. Ale po otcovi túžite, preto sa znovu v stredu objavíte v Bielom dome. Poznajú vás tam, vpustia vás dnu, ibaže otec vás čaká pred dverami veľkej zasadačky. Radostne vás objíme, usmeje sa a potom vážnym hlasom povie: „ Veľmi ma to mrzí, syn môj, ale mám dôležitú poradu. Vyšiel som von preto, aby som ti pomohol, ak niečo nevyhnutne potrebuješ. Ale ak je to len tá tvoja zvyčajná návšteva ako každú stredu, tak ťa upozorňujem, že mám práve dôležitú poradu. Príď cez víkend do našej vily na Floride – tam sa budem venovať výlučne tebe. Ahoj.“

Vy ste si však znovu cez víkend neurobil čas na stretnutie s otcom. A tak ďalšiu stredu znovu stojíte vo vstupe do Bieleho domu. Tento raz vás však dnu nepustia. Zriadenec sa vám pokloní a podá vám slúchadlo odkazovača so slovami, že hore nesmiete, ale otecko ráčil nechať pre vás odkaz. Priložíte slúchadlo k uchu a ozve sa otcov hlas:

„Mrzí ma, synček, že som musel pristúpiť k tomuto tvrdému opatreniu, ale nedalo sa inak. Si tvrdohlavý, neposlušný a veľmi sebecký. Chodíš ma navštevovať tvrdošijne v stredu a prinášaš so sebou vždy svoje sebectvo. Nezáleží ti na tom, že pracujem, ty jednoducho chceš ako taký rozmaznanec prinútiť mňa – svojho otca – aby som ťa poslúchal. Prijal som ťa vždy preto, že ťa mám rád. Ale ostatní tvoji bratia to nerobia. Len pozorujú, že moja láska k tebe začína byť na úkor poriadku. Tvoja prítomnosť v Bielom dome v nestránkových dňoch je však tá menšia bolesť. Tou väčšou bolesťou je tvoja neprítomnosť na rodinných stretnutiach. Chýbaš nám. Necítime sa plne šťastní, lebo tvoje miesto pri stole je prázdne. Tak sa rozhodni. O dobe stretávania rozhodujem ja! Ale aj ty! Ty rozhoduješ tým, že to buď prijmeš, alebo zamietneš. Doteraz každý víkend sme ťa očakávali a čakáme ťa aj naďalej. Kiež by si sa rozhodol správne.“

Odvtedy ubehlo mnoho rokov. Ocko je stále prezident a ty naďalej chodievaš každú stredu do Bieleho domu – vypočuť si z telefonického odkazovača známy ockov hlas. Slová už poznáš naspamäť a robíš to už ani nie zo vzdoru, ani nie zo zaťatosti – už len tak nasilu, zo zotrvačnosti, lebo si lenivý vo svojom živote urobiť zmenu.

Otec aj bratia ťa stále čakajú pri spoločnom stole. Ale termín stretnutí otec kvôli tebe meniť nebude! Už len preto nie, že má okrem teba ďalšie deti, ktoré sa s ním cez víkend pravidelne stretávajú. Už len kvôli nim termín stretnutí nezmení. Buď sa prispôsobíš otcovej vôli tak ako tvoji súrodenci, alebo budeš vnímať ten drahý otcov hlas len z odkazovača na otcovej vrátnici.

[1] Porovnaj Ge 2:1-2 a J 19:30

[2] Hebrejsky AB = otec; ABRAM = vysoký otec ; ABRAHÁM = otec národov

[3] V slovenskom preklade RKC slovo »ustanovená« je nepresný výraz. V gréčtine je na tomto mieste slovo egéneto, pochádzajúce z tvaru »ginomai«, a to neznamená ustanoviť rozhodnutím, ale učiniť zrodením. To ukazuje na počiatok – k stvoreniu … Správne znenie prekladu by bolo »zrodená«, alebo »učinená«.

[4] Nakoľko výklad verša Hebr 4:9 je náročný, je spracovaný v samostatnej kapitole.

[5] V Markovom evanjeliu je otázka dĺžky trvania onoho súženia opísaná v minulom čase. A keby Pán tie dni neskrátil, nezachránil by sa nik. Ale kvôli vyvoleným, ktorých si vyvolil, skrátil tie dni. (Mr 13:20) Ak tu Boh opisuje veci budúce v minulom čase – ako by sa už boli stali – tak to nie je nič nové v Biblii. (Napríklad Ján v Zjavení opisuje veci budúce ako také, ktoré už videl, ako by sa boli už stali, teda tiež v minulom čase.)

[6] Pozri „Sväté písmo – Rím 1995″, vysvetlivku č. 1 na str. 2211: Veľká noc sa začínala večer 14. nísana (pre Židov bol vtedy už 15. nísan, lebo nový deň sa začínal večer).

[7] Gustav Friedrich: Rukovět křesťanské chronologie, Paseka 1997, Praha

[8] Určite v tomto prípade teológov vyruší značné posunutie dáta pre Pavlov pobyt v Troade. Avšak údaje o Pavlovej tretej misijnej ceste sú veľmi rozdielne. Napríklad slovenský autor Jozef Heriban vo svojom lexikóne uvádza štyri rôzne údaje, čo svedčí o tom, že ich odpísal od rôznych iných autorov a ani sa nesnažil vzájomne ich porovnať. Čo je však horšie – kolektív redaktorov to opísal do Biblie medzi vysvetlivky… A tak – pokým niekto seriózne neposunie latku poznania trochu viac dopredu – máme dôvod sa domnievať, že apoštol Pavol svoju tretiu návštevu Troady uskutočnil v roku 55!

[9] Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, Sacrosanctum Concilium, čl. 106, str. 138 (Spolok sv. Vojtecha, Bratislava 1969)

[10] Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, Sacrosanctum Concilium, čl. 106, str. 213 (Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1968)

[11] Naše víra, str. 291 (Zvon, Praha 1991)

[12] Naše víra, str. 291 (Zvon, Praha 1991)

Čítať ďalej

3. SOBOTA V SZ

Publikoval Dušan Seberíni , 29. Jún 2011, 20:31 v kategórii: Sobota v SZ | Komentáre sú deaktivované

Až do dnešného dňa

ostáva pri čítaní Starej zmluvy

ten istý závoj neodhalený,

lebo ho Kristus odstraňuje.

(2 Kor 3:14)

V predchádzajúcej časti sme si vo svetle Božieho slova potvrdili, že siedmy deň bol stvorený počas Božieho stvoriteľského diela ako súčasť nedeliteľného sedemdenného celku. Siedmy deň je realitou Božieho odpočatia. Božím odpočatím sa stal tak, že sám Boh započal odpočívať…

Výroky o sobote v SZ

Posolstvo o sobote, ktoré Boh preniesol do SZ, čitateľovi zvestuje, že on – Boh JeHoVaH – v siedmy deň stvorenia odpočal a opakovane – každý siedmy deň – odpočíva. Zastierajúci cherub majstrovsky zamaskoval v SZ uvedený fakt tým, že temer vo všetkých Bibliách meno Boha nahradil slovami Pán, alebo Hospodin a slovo odpočatie pomenovaním sobota. Tak vzniká v SZ dojem kultu soboty, ktorý je pre bežného človeka málo pochopiteľný a cudzí. Avšak hneď ako odstránime diablove zastieracie názvy a nahradíme ich pôvodnými – zrozumiteľnými – výrazmi, mení sa pred našimi očami obsah Božieho slova a my zrazu začíname prekvapivo jasne rozumieť Božím príhovorom.

Pozrime si niekoľko textov z rôznych častí SZ a keď ich pozorne prečítame, nemôžeme si nevšimnúť, že posolstvo týchto textov obsahuje dva fakty :

1. fakt – Vo väčšine veršov, kde sa nachádza slovo sobota, nachádza sa i meno Boha. To preto, lebo výlučný vlastník soboty je Boh. Teda vo väčšine veršov sa nachádza typický výraz »sobota Pánova«, respektíve »sobota Hospodinova«.

2. fakt – V niektorých veršoch je pri slove sobota privlastňovacie prídavné meno. Takéto verše charakterizuje typický výraz »moja sobota«. Treba si však všimnúť, že ani v tomto type veršov Božie meno nechýba! Býva uvedené buď na začiatku, alebo na konci verša, aby bolo jednoznačne jasné, kto je vlastníkom soboty. Napríklad: „Zachovávajte moje soboty. Ja, Pán, som váš Boh!“

Nuž – prečítajme si teraz niekoľko charakteristických veršov SZ, kde sa hovorí o sobote. Uvádzam ich v dvoch variantách. Prvá varianta ¹ podáva pôvodný text z prekladu RKC. Druhá varianta ² predkladá text upravený do zrozumiteľnej a pravdivej podoby : namiesto pojmu sobota je dosadený výraz odpočatie a namiesto názvov Pán a Hospodin zaznieva skutočné Božie meno JeHoVaH.

♦

¹A Mojžiš povedal: „Dnes jedzte to, lebo dnes je Pánova sobota (Ex 16:25)

²A Mojžiš povedal: „Dnes jedzte to, lebo dnes je odpočatie JeHoVaHovo.

¹…siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. (Ex 20:10a)

²…siedmy deň je však odpočatie JeHoVaHa, tvojho Boha.

¹Ďalej Pán prikázal Mojžišovi: „Povedz Izraelitom: »Zachovávajte moju sobotu! Veď ona je znamením medzi mnou a vami z pokolenia na pokolenie, aby sa poznalo, že ja som Pán, ktorý vás posväcuje! Zachovávajte moju sobotu, nech vám je svätá! (Ex 31:12–14)

²Ďalej JeHoVaH prikázal Mojžišovi: „Povedz Izraelitom: »Zachovávajte moje odpočatie! Veď ono je znamením medzi mnou a vami z pokolenia na pokolenie, aby sa poznalo, že ja som JeHoVaH, ktorý vás oddeľuje [od iných ľudí]! Zachovávajte moje odpočatie, [a] nech je pre vás oddelené [od iných dní]!

¹ Nech sa každý bojí svojej matky a svojho otca a zachovávajte moje soboty. Ja, Pán, som váš Boh! (Le 19:3)

² Nech sa každý bojí svojej matky a svojho otca a zachovávajte moje odpočatia. Ja, JeHoVaH, som váš Boh!

¹ Zachovávajte moje soboty a majte v úcte moju svätyňu! Ja som Pán! (Le 19:30)

² Zachovávajte moje odpočatia a majte v úcte moju svätyňu! Ja som JeHoVaH!

¹ Zachovávajte moju sobotu a majte v úcte moju svätyňu! Ja som Pán! (Le 26:2)

² Zachovávajte moje odpočatie a majte v úcte moju svätyňu! Ja som JeHoVaH!

¹ Vyviedol som ich teda z egyptskej krajiny a zaviedol som ich na púšť. Potom som im dal svoje príkazy, oboznámil som ich so svojimi právami, ktoré má človek zachovávať a podľa nich žiť. Dal som im svoje soboty, aby boli znamením medzi mnou a medzi nimi; nech vedia, že ja, Pán, som to, ktorý ich posväcujem. (Ez 20:10–12)

² Vyviedol som ich teda z egyptskej krajiny a zaviedol som ich na púšť. Potom som im dal svoje príkazy, oboznámil som ich so svojimi právami, ktoré má človek zachovávať a podľa nich žiť. Dal som im svoje odpočatia, aby boli znamením medzi mnou a medzi nimi; nech vedia, že ja, JeHoVaH, som to, ktorý ich posväcujem.

¹ Zasväcujte moje soboty, nech sú znamením medzi mnou a medzi vami, aby ste vedeli, že ja som Pán, váš Boh. (Ez 20:20)

² [Majte] moje odpočatia oddelené [od ostatných dní ], nech sú znamením medzi mnou a medzi vami, aby ste vedeli, že ja som JeHoVaH, váš Boh.

Posolstvo o sobote

Z predchádzajúcej časti sme mohli pochopiť 3 fakty.

1 – Aké dôležité je meno Boha. Lebo ide o meno vlastníka. A ním je Boh JeHoVaH.

2 – Boh na mnohých miestach SZ upozorňuje svoj ľud, že siedmeho dňa odpočíva on – Boh JeHoVaH – a nechce byť v tento deň rušený. K svojmu odpočatiu pozýva všetkých, ale doslovne prosí, aby toto výrazne oddelené odpočatie nikto nerušil. Lebo on nie je len vlastníkom, ale i hlavným aktérom siedmeho dňa .

3 – Že spoločným posolstvom týchto rozličných veršov je asi toto :

Moji drahí, ja, váš Boh, siedmeho dňa odpočívam. Srdečne vás k tomuto odpočívaniu pozývam. Keďže moje šesťdenné bytie je úzko spojené s vami, nechcem sa siedmeho dňa (ja) oddeľovať od vás, ale chcem siedmeho dňa od vás oddeliť činnosť a nahradiť ju odpočinkom. A tak vás pozývam. Nie k nečinnosti, ale k odpočatiu. Ak však so mnou odpočívať nechcete, tak vás dôrazne žiadam:

„ Nerušte m o j e odpočívanie! “

Kto teda sú tí, ktorí nabádajú nesvätiť soboty?

Odpoveď znie: Kňazi, kazatelia a vodcovia Božieho ľudu!

A čo hovorí Boh o nich?

Jej k ň a z i znásilňujú môj zákon, znesväcujú mne zasvätené veci, nerobia rozdiel medzi svätým a nesvätým a neučia rozdielu medzi poškvrneným a čistým. Pred mojimi sobotami si zakrývajú oči, takže som znesvätený medzi nimi. (Ez 22:26)

A čo hovorí Boh vám?

„Nerušte moje odpočívanie!“

To je posolstvo o sobote v SZ.

Sobota a Izrael

Niektorí vykladači Písma tvrdia, že posolstvo o sobote je starozákonné a patrilo len Izraelu. Nuž – je pravdou, že celý SZ je kniha starozákonného ľudu, kde Boh JeHoVaH tvrdí, že je Boh Abrahámov, Izákov, Jákobov…

Ale znamená to snáď, že Boh JeHoVaH nie je aj mojím Bohom?

Teda každý, kto sa prikláňa k výkladu, že sobota sa týka len Izraela, mal by si dať otázku, či Boh JeHoVaH je aj jeho Bohom. A či správa o stvorení človeka popisuje aj jeho prarodičov. Kto na toto môže odpovedať kladne, potom by si mal dať odpoveď na 6 otázok:

1 – či stvorené svetlo je svetlom aj dnes = 1. stvoriteľský deň

2 – či obloha je oblohou aj dnes = 2. stvoriteľský deň

3 – či zem a more sú skutočné aj dnes = 3. stvoriteľský deň

4 – či slnko, mesiac, hviezdy, deň a noc sú tu aj dnes = 4. stvoriteľský deň

5 – či stvorené vtáctvo a živočíchy vôd žijú aj dnes = 5. stvoriteľský deň

6 – či človek a ostatné živé tvory obývajú zem aj dnes =6. stvoriteľský deň

A až teraz – po pravdivom zodpovedaní šiestich otázok – treba si dať odpoveď na konečnú, siedmu otázku.

7 – či siedmy stvoriteľský deň patrí k Božiemu stvoriteľskému dielu aj dnes ?!?

Ak svetlo, obloha, zem a more, slnko, mesiac, hviezdy a deň a noc, vtáctvo a vodné živočíchy, zvieratá a človek sú funkčnými prejavmi Stvoriteľovho diela aj dnes, potom prečo do toho nemá patriť aj Stvoriteľov siedmy deň?

Kto sú tí, ktorí sa snažia oklieštiť dielo Stvoriteľa o jeden deň? – Sú to evolucionisti, ktorí však svoju patričnosť k evolucionizmu rafinovane zastierajú. Siedmy deň chcú vynechať preto, lebo až v siedmom dni sa spomína Božie dielo. Boží projekt sa stáva d i e l o m až po dosiahnutí úplnosti! A to sa stalo siedmeho dňa :

Siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. (Ge 2:2a)

Kto by teda poprel sedemdennosť Stvoriteľovho diela, odmieta Božie slovo. A kto odmieta Božie slovo je nepriateľom Božím. Kto však prijíma Božie slovo, prijíma aj sedemdennosť Božieho stvoriteľského diela.

A ak výsledky činnosti Boha v prvých šiestich dňoch platia dodnes, tak platí dodnes aj náplň siedmeho stvoriteľského dňa.

Ak teda siedmy stvoriteľský deň platí aj dnes, tak aj dnes je jeho náplňou odpočatie Boha!

Až teraz – vo vzťahu k stvoriteľskému dielu – dajme si odpoveď, či sobota bola stvorená len pre SZ.

Až teraz – vo vzťahu k stvoriteľskému dielu – dajme si odpoveď, či sobota bola stvorená len pre Izrael.

Sobota a desatoro

Mnohí vykladači Písma tvrdia, že príkaz dodržiavať sobotu pochádza z Desatora a Desatoro bolo určené len Izraelu. Teda že v novozákonnej dobe sú už neplatné. Odvolávajú sa pritom na prvé prikázanie, ktoré jasne hovorí, že bolo určené tým, ktorých Boh vyviedol z egyptskej zeme. Aby sme mohli pochopiť, komu boli Božie prikázania určené, pozrime si celé znenie desiatich Božích prikázaní.

Znenie desatora

¹ Potom Boh hovoril všetky tieto slová:

²„Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. ³ Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa!

⁴ Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! ⁵ Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať! Lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, ⁶ milosrdenstvo však preukazuje až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy.

⁷ Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.

⁸ Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil! ⁹ Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, ¹⁰ siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach ¹¹ Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho.

¹² Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!

¹³ Nezabiješ!

¹⁴ Nescudzoložíš!

¹⁵ Nepokradneš!

¹⁶ Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!

¹⁷ Nepožiadaš dom svojho blížneho, ani nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho!

(Ex 20:1–17)

Desatoro ako morálny kódex

Kto myslí, že uvedené prikázania už neplatia, lebo sú starozákonné, nech z desatora urobí »šestoro« a potom nech si odpovie na šesť otázok:

1 – či už nemá platiť Cti svojho otca a svoju matku

2 – či už nemá platiť Nezabiješ

3 – či už nemá platiť Nescudzoložíš

4 – či už nemá platiť Nepokradneš

5 – či už nemá platiť Neoklameš

6 – či už nemá platiť Nebudeš si žiadať, čo patrí inému

Po odznení týchto otázok každý normálny človek uzná, že uvedených šesť prikázaní dodnes p l a t í ako základný morálny kódex človeka. Ale ak tento šesťdielny morálny kódex uznáva za platný celé ľudstvo, tak v prvom rade by ho mali uznávať kresťania! A práve tu treba vidieť úskočnú diablovu taktiku. Diabol sa snaží, aby kresťania neprijímali ponuku, ktorú im predložil Boh v Desatore, ale aby namiesto nej prijímali to, čo im predkladá svet. A tak tí, ktorí neprijímajú Desatoro od Boha, chtiac-nechtiac prijímajú »Šestoro« od diabla – ako morálny kódex tohto sveta. Pretože diabol ochotne ľudstvu ponúka Bohom ustanovenú morálku, ale – bez Boha!

Pozrime čím sa stáva človek, neveriaci v Boha, ktorý odmieta z desiatich Božích prikázaní posledných šesť – s tvrdením, že už neplatia.

¨ Vo vzťahu k rodičom :

5 – Cti svojho otca a svoju matku = zlosyn

¨ Vo vzťahu k svetu :

6 – Nezabiješ = vrah

7 – Nescudzoložíš = cudzoložník

8 – Nepokradneš = zlodej

9 – Neoklameš = klamár

10 – Nebudeš si žiadať, čo je iného = závistlivec

A teraz pozrime, čím sa stáva človek, veriaci v Boha, ktorý odmieta z desiatich Božích prikázaní prvé štyri – s tvrdením, že už neplatia.

¨ Vo vzťahu k Bohu :

1 – JeHoVaH je Boh = bezbožník

2 – Nerob si podoby bohov = modloslužobník

3 – Neber meno Boha nadarmo = rúhač voči Bohu

4 – Odpočívaj s Bohom = pohŕdač Božím požehnaním

Desatoro ako Boží kódex

Svet, hoci v Boha neverí, dodržuje Šestoro. Ale kresťan vie, že Boh JeHoVaH dal ľuďom Desatoro! A dodržuje ich práve preto, aby neboli vynechané prvé štyri, ktoré upravujú vzťah človeka k Bohu!

Teraz snáď chápeme platnosť desiatich Božích prikázaní v trošku inej rovine. Ale tiež snáď vidíme aj to, koho dielo je tvrdenie, že Desatoro už neplatí. Je to tvrdenie toho, kto je v trvalej vzbure proti Bohu! Toho, kto blahosklonne ponechá pre každú civilizovanú spoločnosť morálny princíp Desatora – za predpokladu, že je odtrhnutý od Božieho princípu – prvých štyroch prikázaní, ktoré spomínajú Boha!

Ukázali sme si, že kto má k Bohu správny vzťah, pre toho platí celých desať prikázaní a všetky sú rovnako dôležité.

Kto by totiž zachoval celý zákon, ale prestúpil by ho v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým. (Jak 2:10)

To platí prirodzene aj pre prvé štyri prikázania, ktoré upravujú náš vzťah k Bohu. Nejde o jedno z nich, ale o všetky štyri! V zjednodušenej forme by zneli nasledovne:

1 Ja som JeHoVaH, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov!

2 Neurobíš si modly a nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať!

3 Nevezmeš meno JeHoVaHa, svojho Boha, nadarmo!

4 Siedmy deň je odpočatie JeHoVaHa, tvojho Boha. Vtedy nebude nik toto odpočatie rušiť prácou.

Posolstvo prvých štyroch starozákonných prikázaní z Desatora je pre novozmluvnú dobu nasledovné.

Komu je Boh JeHoVaH Otcom,

ten nebude uctievať mŕtve modly.

Kto Otca miluje, ctí a má úctu k jeho menu,

ten sa úprimne teší možnosti odpočívať so svojím Otcom

– každého siedmeho dňa –

teda vtedy, keď odpočíva

– NÁŠ OTEC –

BOH JeHoVaH.

Desatoro a spasenie

Mnohí teológovia si pletú pojmy „desatoro“ a „spasenie“, pričom odmietajú desatoro so zámienkou, že NZ nepotrebuje prikázania, lebo novozmluvný ľud je spasený. Nuž – miešať desatoro so spasením je poriadne veľká chyba. Ale väčšou chybou je odmietať desatoro

lebo láska k Bohu spočíva v tom,

že zachovávame jeho prikázania.

A jeho prikázania nie sú ťažké.

(1 J 5:3)

Zapamätajme si, že

Nadobudnutie (získanie) spasenia nie je viazané na podmienku dodržiavania desatora, lebo naše spasenie nezávisí od desatora ale od obeti Ježiša Krista!

Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. (Ef 2:8–9)

♦

Dodržiavanie desatora je vizitkou Božieho ľudu.

Podľa toho vieme, že sme ho poznali, ak zachovávame jeho prikázania. (1 J 2:3)

♦

Trestom za prestúpenie desatora nemusí byť strata spasenia, pretože

keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obeťou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta. (1 J 2:1b–2a)

♦

Ale ignorovanie desatora je duchovnou samovraždou, lebo

ak dobrovoľne hrešíme po prijatí poznania pravdy, potom už niet obety za hriechy, ale iba hrozné očakávanie súdu a žiara ohňa, ktorý strávi protivníkov. (Hebr 10:26–27)

Kto hovorí: “Poznám ho,” a nezachováva jeho prikázania, je luhár a niet v ňom pravdy.(1 J 2:4)

Zhrnutie

Dodržiavanie desatora = pochvala od Pána

Prestúpenie desatora = zarmútenie Pána

Ignorovanie desatora = odchod od Pána

Získanie spasenia = nie dodržiavaním desatora, ale milosťou – prijatím obete Ježiša Krista

Strata spasenia = nie prestúpením desatora, ale jeho ignorovaním – odvrhnutím Ježišovej obete

Sobota a zákon

Sobota nie je zákonom, ale darom od Boha.

Práve tak ako nie je zákonom svetlo, obloha, zem, moria a iné výsledky sedemdenného Božieho stvoriteľského diela.

Sobota nie je ani Božím prikázaním.

Práve tak ako ním nie je majetok, či manželstvo.

Ale

práve tak ako je majetok chránený prikázaním neukradneš
práve tak ako je manželstvo chránené prikázaním nescudzoložíš
práve tak aj sobota je chránená prikázaním, aby mohol byť dodržiavaný jej nerušený priebeh.

Avšak

najprv bola sobota stvorená – ako dokonanie Božieho diela
potom bola sobota požehnaná – tým, že sám Boh v nej odpočíval
potom bola sobota oddelená od ostatných dní – ako periodická realita siedmeho dňa
potom bola sobota daná Izraelu – ako forma kontaktu s Bohom
a až potom bolo ustanovené prikázanie na jej ochranu.

Božie prikázanie nezaložilo sobotu.

Božie prikázanie bolo dané na ochranu soboty,

kvôli jej nerušenému zachovávaniu.

Práve tak ako vznik manželstva nezačal prikázaním nescudzoložíš, ale kvôli ochrane manželského princípu bolo toto prikázanie ustanovené.

Zákony a zákonníky

¹³ Potom si zostúpil na vrch Sinaj a hovoril si s nimi z neba

a dal si im správne súdy,

spoľahlivé zákony,

dobré ustanovenia

a prikázania.

¹⁴ Vyjavil si im tiež svoju svätú sobotu

(Neh 9:13–14a)

V našej občiansko-právnej spoločnosti sme zvyknutí na rôzne zákonníky, ale väčšina občanov ich vníma len podvedome. Hoci zákony týchto zákonníkov v našom živote upravujú mnohé naše kroky a jednania, nevnímame ich ako zákony a už vôbec nevnímame typ zákonníka, do ktorého patria.

Napríklad zákonník práce. Ustanovuje počet dní nášho nároku na dovolenku, a hoci si každý rok rozvrhneme dovolenku, každý rok dovolenku nastúpime a po nej sa znovu do práce vrátime, zákonník práce obvykle nemusíme brať do rúk. Kým všetko funguje zo strany zamestnávateľa a zamestnanca podľa zákonníka, tak zákonník používať nemusíme. Ale ak… Mohli by sme to povedať aj inak. Kým máme so zamestnávateľom dobré vzťahy a neprekročíme hranice vopred dohovorených dohôd, nepotrebujeme zákonník, ktorý tieto dohody ustanovil. Ale ak… Čo vlastne znamená to „ale ak…“?

V SZ sa pod pojmom Zákon – hebrejsky Tóra – rozumie 5 kníh Mojžišových. V závere týchto kníh je zapísaná akási rekapitulácia zákonov :

¹ Keď však budeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, keď budeš plniť a zachovávať jeho príkazy, ktoré ti ja dnes nariaďujem, Pán, tvoj Boh, ťa povýši nad všetky národy, čo sú na zemi. ² Na teba sa znesú a k tebe dôjdu všetky tieto požehnania, ak budeš počúvať jeho príkazy … ¹² Pán otvorí svoju najlepšiu pokladnicu, nebo, aby dal na svoj čas dážď tvojej krajine, a požehná všetky práce tvojich rúk. Ty budeš požičiavať mnohým národom, ale ty si od nikoho požičiavať nebudeš. ¹³ Pán teba ustanoví za hlavu, nie za chvost, a vždy budeš hore a nie dolu, ak budeš počúvať príkazy Pána, svojho Boha, ktoré ti dnes nariaïujem, a ak ich budeš zachovávať a plniť ¹⁴ a neodchýliš sa od nich ani napravo, ani naľavo, ak nepôjdeš za cudzími bohmi, ani ich nebudeš uctievať. (De 28:1–14)

Boh tu oznamuje, čo všetko čaká človeka, ktorý kráča podľa Božej mapy. Lebo ten, kto kráča podľa Božej mapy, kráča po ceste, ktorú pripravil pre človeka Boh. Na tejto ceste Boh nielenže prejavuje všetku svoju starostlivosť, ale sa aj neustále prihovára tým, ktorí po jeho ceste idú. Ak však niekto nechce ísť po ceste jeho prikázaní, Boh mu oznamuje čo ho čaká. To je to „ale ak…“ :

¹⁵ Ale ak nebudeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, aby si zachovával a uskutočňoval všetky jeho príkazy a ustanovenia, ktoré ti ja dnes ukladám, doľahnú na teba tieto kliatby a dochytia ťa. … (De 28:15–68) …

Tu nasleduje dlhý rad vymenovaných hrôz a zlorečení. Ale v skutočnosti je to vlastne len oboznámenie s tým, čo leží na tej druhej ceste, ktorú nepripravil pre človeka Boh, ktorá však existuje. Takže zákon je tu akýmsi podkladom pre zmluvný vzťah a smernicou pre správne kroky po ceste, ktorú pripravil Boh JeHoVaH. A Boh sám oboznamuje, že na tejto ceste ponúka mnohorakú formu svojho požehnania!

Záver rekapitulácie kníh Zákona znie:

¹⁵ Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie ¹⁶ a prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa – a Pán, tvoj Boh, ťa bude žehnať v krajine, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva. (De 30:15–16)

Je tu však oprávnená otázka, ako to súvisí s novozmluvným ľudom?

¹⁴ Ale túto zmluvu a prísahu neuzavieram len s vami, ¹⁵ lež aj s tými, ktorí dnes nestoja s nami pred Pánom, naším Bohom, a tiež s tými, ktorí dnes nie sú s nami. (De 29:14–15)

Keďže uvedený verš pochádza z piatej knihy Mojžišovej, bola to samozrejme zmluva starozákonná, platná pre starozákonný ľud. Ježiš Kristus uzavrel so svojím ľudom zmluvu novú. Táto nová zmluva však Zákon nezrušila. Potvrdil to sám Ježiš Kristus slovami:

¹⁷ Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. ¹⁸ Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní. ¹⁹ Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký. ²⁰ Preto vám hovorím: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva. (Mt 5:17–20)

V novej zmluve sa prestúpenie zákona nazýva rovnako ako v starej zmluve – hriech. A aj trest za prestúpenie zákona je ten istý – smrť. Ba aj možnosť pokrytia hriechu ostala tá istá : aj v SZ aj v NZ jediným možným omilostením z hriechu bola obeť. Rozdiel je len v tom, že v NZ je obeť jedinečná, jednorázová. Je to obeť Ježiša Krista!

Práva novozmluvného ľudu sú omnoho väčšie, ako práva vyvoleného starozákonného ľudu, lebo starozákonnému ľudu Boh hovorí:

… budem vaším Bohom a vy budete mojím ľudom (Le 26:12b).

Avšak novozmluvnému ľudu

sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. (Rim 8:16).

A preto, že ako Božie deti máme väčšie práva, aj príkazy sú dôslednejšie ako v starozákonnej dobe: dve novozmluvné prikázania obsahujú až desať vtedajších.

Čiže vtedajších desať príkazov je teraz vo dvoch:

³⁷ Milovať budeš Pána [JHVH], svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! ³⁸ To je najväčšie a prvé prikázanie. ³⁹ Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! ⁴⁰ Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci. (Mt 22:37–40)

Kto má v novozmluvnej dobe uvedené prikázania v srdci, ten nepotrebuje k tomu nič navyše. Kto ich však v srdci nemá, pre toho je vhodný rozpis týchto dvoch prikázaní, uvedený v zákonníku, ktorý sa nachádza v SZ. Potvrdzuje to i apoštol Pavel:

⁷ Čo teda povieme? Je zákon hriechom? Vonkoncom nie!

Ale hriech som poznal iba skrze zákon;

veď by som nevedel o žiadostivosti,

keby zákon nehovoril:

” Nepožiadaš. “

(Rim 7:7)

Do tejto stati o zákone však sobota nepatrí. Už na začiatku sme zdôraznili, že sobota nie je zákonom. Sobota je čímsi viac – je znamením zmluvy medzi Bohom a človekom :

Ja som [JeHoVaH],

váš Boh,

podľa mojich príkazov kráčajte

a moje práva zachovávajte a konajte podľa nich!

Zasväcujte moje soboty,

nech sú znamením medzi mnou a medzi vami,

aby ste vedeli, že ja som [JeHoVaH],

váš Boh.

(Ez 20:19–20)

Sobota a zákon smrti

Zákon je zrkadlom hriechu. Je požehnaním pre plniteľov, ale zlorečením pre priestupníkov. A práve tak ako ten istý zákon môže byť pre jedného požehnaním a pre druhého zlorečením, práve tak môže byť aj tá istá zbierka zákonov pre jedného slobodou a pre druhého väzením. Aj s Bibliou je to tak …

Dva protirečiace verše?

¹⁵ Sedem dní budete jesť nekvasené chleby. Ihneď v prvý deň odstránite kvas zo svojich domov, lebo každý, kto by od prvého až do siedmeho dňa jedol niečo kysnuté, bude vyhladený z Izraela. ¹⁶ V prvý deň budete mať sväté zhromaždenie; aj v siedmy deň budete mať sväté zhromaždenie. V tieto dni nebudete konať nijakú prácu okrem toho, čo je potrebné na prípravu jedla pre každú osobu. (Ex 12:15–16)

¹ Potom Mojžiš zhromaždil celú izraelskú pospolitosť a povedal im: „Toto je to, čo Pán prikazuje robiť: ² Šesť dní budete pracovať, v siedmy deň však budete mať svätú sobotu, úplný odpočinok pre Pána. Každý, kto bude v ten deň konať nejakú prácu, musí zomrieť. ³ V sobotňajší deň nesmiete klásť oheň v nijakej domácnosti!“(Ex 35:1–3)

Tu vidíme dva príkazy, ktoré navzájom súvisia, pričom sa zdá, že prvý poskytuje štipku voľnosti, kým druhý je svojou tvrdosťou zákonom smrti. Ale to len dovtedy, kým správne týmto dvom veršom neporozumieme. Prvý príkaz je vybratý z ustanovenia slávnosti Nekvasených chlebov. Tesne pred týmto ustanovením Boh oznámil Izraelitom svoj príkaz o slávnosti veľkonočného barančeka. Preto bolo prirodzené upiecť barančeka pred veľkou nocou a po dobu siedmych dní piecť nekvasené chleby. Ale to Boh povolil formou výnimky

:…okrem toho, čo je potrebné na prípravu jedla pre každú osobu. (Ex 12:16)

Druhý príkaz nepozná výnimku. To preto, že už jestvovala ako pokrm manna, takže príprava jedla tepelnou úpravou nebola potrebná:

… v šiesty deň vám dáva jedlo na dva dni (Ex 16:29a).

Preto už tam nie je slovo „okrem“. Treba však vedieť, že tento príkaz bol platný v dobe asi 1490 rokov AC v približnej zemepisnej polohe 35° severnej šírky a 35° východnej dĺžky! Keby Boh dal v tej istej dobe takýto príkaz v krajine, ležiacej o 35° severnejšie, bol by to príkaz k smrti zimou! Preto treba rozlišovať

kde – na púšti

kedy – po vyjdení z Egypta

kto – Izraelské kmene

prečo – aby vedeli o sobote – prvý príkaz o sobote

načo – aby mohli s Bohom odpočívať – nerušene

dokedy – kým nebol nahradený novým príkazom !!!

Až PJ priniesol do tejto veci svetlo jednoduchou poznámkou:

… keby tvoja ovca spadla do jamy v sobotu…

Tým, ktorí nechcú dosť pružne chápať, čo je v sobotu povolené a čo narušuje sobotňajší kľud, Boh aj pohrozil slovami:

„Každý, kto bude v ten deň konať nejakú prácu, musí zomrieť“.

Ale – keďže Boh dáva priestor pre pokánie a neuskutočnil rozsudok hneď, naskutku, ľudia neverili a neveria.

Neuvedomili si, že aj Adam v raji neveril slovám lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.

Ale zomrel. Len najprv sa musel so smrťou zoznámiť – videl ako vyzerá smrť, keď hľadel na svojho syna Ábela …

Keďže Boh pri rušení soboty nikoho neusmrtil, ľudia neverili a neveria. Rušili a rušia. Nuž čo? Platí že

Hriech je prestúpením zákona

(1 J 3:4b – Roh)

a mzdou hriechu je smrť

ale

Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.

(Rim 6:23)

To je výber! Menu pre každého dostupné! Každý má teda príležitosť vybrať si jednu z dvoch možností:

Buď odpočívaš s Bohom

a máš účasť na požehnaní,

ktoré toto odpočatie prináša,

alebo

rušíš odpočívanie

a očakávaš stanovenú mzdu za tento hriech …

Čo je v sobotu dovolené

Kto chápe sobotu ako zákon, pre toho platí,

že naplnením zákona je láska.

(Rim 13:10b)

♦

Kto chápe sobotu ako prikázanie pre toho platí,

že cieľom prikázania je láska,

vychádzajúca z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery.

(1Tim 1:5)

♦

Tí, ktorí majú čisté srdce, dobré svedomie a úprimnú vieru, pre tých platí

chcem, pretože mám svojho Otca rád!

♦

Tí, ktorí nemajú čisté srdce, dobré svedomie a úprimnú vieru, pre tých platí

musím, aby som Otca nerozhneval!

♦

Vonkajší efekt je pritom ten istý, ale cieľ sa líši pohnútkou. Kto Boha nemiluje, ten pociťuje nielen sobotu ako tvrdé prikázanie, ale všetky Božie ustanovenia sú preňho ťažkým bremenom a zväzujúcou reťazou neslobody. Čiže svätenie soboty – bez lásky k Bohu – je tvrdé zákonnícke puto. Sobota je dar od Boha a ak chceme správne pochopiť, do akej miery je tento dar zákonom, pozrime si to na príklade. Aj Pán Ježiš vysvetľoval ťažko pochopiteľné veci zrozumiteľnými príkladmi. Takéto príklady sa nazývajú podobenstvami.

Podobenstvo o otcových narodeninách

Keďže Boh JeHoVaH je v novozmluvnej dobe naším Otcom, predstavme si stretnutie s ním tak, ako sa skutočne stretáva človek so svojím pozemským otcom. Aby takémuto stretnutiu nechýbala potrebná úcta, vložme ho do časového rámca, kde k otcovi pristupujú deti už náležite dozreté.

A tak si predstavme otcove sedemdesiatiny – napríklad v sobotu 18. marca 2000. Zídu sa jeho traja synovia a tri dcéry. Všetci prídu so svojimi rodinami, takže sa zíde okolo 40 základných členov rodiny. Poschádzajú sa ešte v piatok večer, aby v sobotu už boli od rána všetci pohromade a v sobotu oslava otcových narodenín začne.

Dopoludnia je všetko sústredené na slávnostný okamžik spoločnej gratulácie a spoločného obeda. Táto prvá časť – slávnostný spoločný banket – má svoje pravidlá a svoj program, ktorý by sa nemal narušiť. Pritom pokakanie pravnučky nie je narušením programu, ale úsmevnou neohlásenou vložkou, organicky patriacou do programu.

Odpoludnia všetci vychutnávajú spoločné odpočívanie. Dve pravnúčatká pod perinkami, dve na kolenách prastarého otca. Synovia, dcéry, zaťovia a nevesty sa s otcom rozprávajú o svojich rodinách, otec s úsmevom rozpráva dvadsaťročnej vnučke ako ju učili kakať do nočníka, a traja pravnuci sa v záhrade hojdajú na konároch stromov. To všetko patrí k odpočívaniu s oslávencom. Keď jeden zo strýkov okríkne šantiacich pravnukov, aby nerušili výskaním prastarého otca, oslávenec s úsmevom pokynie, aby ich nechal. A ostatným pripomenie, ako tento strýko lozil ešte pred pár rokmi po tých istých stromoch…

Ale potom dve dcéry a jedna nevesta začnú reptať: „Vypili by sme čaj, ale variť sa nesmie – narušilo by to otcovo odpočívanie.“ Vnučkin manžel poznamená, že tak nám treba, nech nám je zima, keď nemôžeme priložiť dnešný deň do krbu – aby sme nenarušili otcovo odpočívanie. A najšikovnejšia vnučka príde s oznamom, že zákusky už pri olovrante nebudú, lebo nie sú umyté taniere ešte od obeda. A umývať sa dnes nesmú – lebo by to narušilo odpočívanie. Tu zaúradoval i najstarší vnuk a poriadne vyzauškoval svojich troch synov za to, že nesedeli pri pradedovi, ale behali po záhrade. A odrazu sa celá štyridsaťčlenná rodina ocitla pri oslávencovi. Sedeli učupení, odpočívali, ale už bez oslavy…

Znenazdajky oslávenec vstal, išiel do drevárne a priniesol nošu dreva. Rozdúchal pahrebu a priložil. O chvíľu blčal v krbe oheň. Najmladšiu vnučku poslal po koláče a najstaršej dcére kázal urobiť čaj. A tretej neveste s úsmevom povedal, že nemusí piť čaj, keď má rada kávu. A tak ktorýsi vnuk spočítal, koľkým čaj a koľkým kávu. Pravnúčatá začali poskakovať okolo oslávenca a všetko bolo zrazu dobré ako predtým.

Už rozumieme?

Na odpočívanie s Otcom sa nedá vyrobiť zákon,

ani ustanovenie,

ani predpis

ani nijaký súbor prikázaní.

Lebo jediným vodidlom a

cieľom prikázania je láska,

vychádzajúca z čistého srdca,

dobrého svedomia

a úprimnej viery.

(1Tim 1:5)

Jedine takto začneme chápať, čo by otcovo odpočívanie rušilo a čo je prirodzenou súčasťou oslavy. Dve rovnaké veci nie sú rovnaké. Prerúbať tri kusy dreva je prirodzené. Ale rúbať drevo na tri týždne dopredu práve teraz, počas oslavy … Iné je keď otec vyzve vnučku, aby zahrala na husliach a iné je, keď tri nevesty pri umývaní riadu vyspevujú a svojím spevom rušia to husľové sólo.

♦

Kto chápe sobotu ako zákon, a neplatí pre neho,

že

naplnením zákona je láska,

kto chápe sobotu ako prikázanie a neplatí pre neho,

že

cieľom prikázania je láska,

pre toho platí :

Keď prichádzate vidieť moju tvár,

ktože to žiada od vás rozšliapavať mi nádvoria?

Neprinášajte viac márnu obetu,

ona mi je dymom ošklivým.

Novmesiac a sobota a slávne zhromaždenia?

Neznesiem hriech a slávnosť!

Vaše novmesiace a sviatky nenávidí moja duša,

stali sa mi bremenom,

zunoval som znášať ich.

(Iz 1:12–14)

Čítať ďalej

« Older Entries