5 – Sviatosti

Publikoval Dušan Seberíni , 19. Jún 2011, 11:55 v kategórii: Sviatosti | Komentáre sú deaktivované

 

 

DEFINÍCIA SVIATOSTI PODĽA RKC

 

»Sviatosť je viditeľný znak, ustanovený Kristom Pánom, cez ktorý Boh udeľuje milosti. Slovo „viditeľný“ sa tu berie v širšom slova zmysle, lebo označuje nielen to, čo možno očami vidieť, ale i to, čo možno počuť. Je dogmou, že Pán Ježiš ustanovil sedem sviatostí, a to: krst, birmovanie, eucharistiu, pokánie, pomazanie nemocných, posvätenie kňazstva a manželstvo. Podstatou sviatostného viditeľného znaku je látka (matéria) a forma (tvar). Látkou sviatosti je materiálny úkon (napr. pri krste obmytie krstenca vodou), formou sú slová, ktoré vysluhovateľ sviatosti pri jej udeľovaní hovorí v spojení s látkou sviatosti.« [i]

 

PREHĽAD SVIATOSTÍ V RKC

 

1.  Krst

2.  Birmovka

3.  Sviatosť oltárna

4.  Pokánie

5.  Posledné pomazanie

6.  Kňazská vysviacka

7.  Stav manželský

 

ROZDELENIE SVIATOSTÍ

 

Podľa zmeny stavu

Sviatosť manželstva a sviatosť kňazskej vysviacky (ordinácia) patria medzi tzv. sviatosti stavu. Po udelení týchto sviatostí prijímateľ sviatosti natrvalo mení svoj stav. U manželov vzniká stav manželský a u kňazov stav duchovenstva.

 

Podľa charakteru

Spomedzi siedmych sviatostí sa výrazne odlišujú tri, ktoré majú charakter trvalého nezmazateľného poznamenania – character indelebilis. (lat. indelebilis – nezničiteľný, večný). Sú to krst, birmovka a kňazská vysviacka.

 

Podľa kompetencie

¨  Laik môže v nevyhnutnom prípade udeliť sviatosť krstu.

¨  Diakon má právo krstiť a sobášiť.

¨  Kňaz vysluhuje všetky sviatosti okrem birmovky a kňazskej vysviacky.

¨  Biskup môže udeliť všetky sviatosti, avšak jeho prioritou je vysluhovať sviatosť birmovky a ordináciu kňazov.

 

Podľa dôstojnosti

Toto delenie ustanovil Tridentský koncil a v súčasnosti upadá do zabudnutia, nakoľko je nahrádzané zatriedením podľa kompetencie.

 

PÔVOD USTANOVENIA SVIATOSTÍ V RKC

 

Stalo sa tak na Tridentskom koncile 3. marca 1547. Pre vierouku RKC bolo ustanovených sedem sviatostí nasledovnou definíciou:

»Kristus ustanovil sedem sviatostí, ani viacej ani menej, totiž: krst, birmovanie, Sviatosť oltárna, pokánie, posledné pomazanie, kňazská vysviacka (ordinem) a stav manželský. Tieto sviatosti sa líšia navzájom dôstojnosťou, sú potrebné k spaseniu, hoci všetky jednotlivcom nie sú nutné; sú od sviatostí Starého zákona podstatne rozoznateľné.«

Koncil charakterizoval sviatosti nasledovne:

»Sviatosti obsahujú v sebe milosť, ktorá je sama osebe v nich. A keďže sa táto milosť udeľuje samotným aktom prijatia sviatosti, pôsobí teda sviatosť výkonom vykonaným – ex opere operato – a nie výkonom konajúceho – ex opere operantis.

Pritom krst, birmovanie a vysviacka kňazstva vtláčajú do duše človeka nezrušiteľné znamenie; prisluhovač sviatosťami musí mať úmysel, konať to, čo koná cirkev a prisluhuje nimi platne, aj keby bol v smrteľnom hriechu; ale žiaden služobník cirkvi, ak sa len nechce dostať pod kliatbu, nesmie zavedené obrady pri sviatostiach zavrhovať, vynechávať ich, alebo meniť.«

Tridentský koncil samozrejme nebol štartom pre sviatosti. Všetkých sedem sviatostí sa tradovalo už niekoľko storočí a tri z nich majú svoj pôvod v priamych príkazoch Pána Ježiša. Na Tridentskom koncile sa uvedené sviatosti stali pre RKC záväznými. Tým si RKC vybudovala silný obranný múr proti rastúcemu odporu protestantov, ktorí nebiblické chápanie a vysluhovanie sviatostí podrobili kritike v zrkadle Božieho slova. Tieto výčitky evanjelikov dodnes nič nestratili na svojej aktuálnosti. I dnes sa pýtame,

¨  čo je to, čo môže udeliť kňaz »aj keby bol v smrteľnom hriechu«, ale nemôže to vysluhovať zbožný laik, aj keby bol čistý, biely ako sneh,

¨  čo je to, čo nedovoľuje dvom sviatostiam existovať spolu, ani vedľa seba, ani po sebe; ak všetky sviatosti skutočne »ustanovil Kristus a obsahujú v sebe milosť«, tak prečo existujú také dve milosti – sviatosti, ktoré jedna druhú neznášajú a vylučujú sa navzájom (kňazstvo a manželstvo),

¨  čo je to, čo sa neudeľuje udelením, ale »sa udeľuje samotným aktom prijatia«, avšak udeliť to nemôže hocikto.

 

PÁR SLOV K SVIATOSTIAM VO SVETLE BIBLIE

 

V NZ sa slovo sviatosť nenachádza. Aby sme však našli spoločnú reč, pozrime si začiatok definície podľa Tridentského koncilu: »Sviatosť je viditeľný znak, ustanovený Kristom Pánom, cez ktorý Boh udeľuje milosti«.

V zmysle tejto definície Kristus ustanovil tri sviatosti:

¨  pokánie – Od tej chvíle začal Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ {Mt 4:17}

¨  krst – Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ {Mt 28:19–20}

¨  večera Pánova – Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo.“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov.“ {Mt 26:26–28}

Tieto tri sviatosti potvrdzuje v celom rozsahu Božie slovo, takže na ich ustanovenie nie je potrebný žiaden koncil. Krst je jednorázový, neopakovateľný, kdežto pokánie a večera Pánova je opakovateľný akt. Tieto tri sviatosti sú základným predpokladom ekumenického postoja, pretože ak sa vysluhujú biblicky,

¨    pôsobia zjednocujúco, lebo ich biblické vysluhovanie platí objektívne medzi všetkými kresťanmi, bez ohľadu na príslušnosť k tomu či onému zboru,

¨    umožňujú kresťanom pestovať vzájomné medzizborové obecenstvo, bez potreby ústupkov voči Božiemu slovu, lebo všetci, ktorých tieto tri sviatosti zjednocujú, majú dôvod k vzájomnému obecenstvu.

Aj Druhý vatikánsky koncil si uvedomil, že so sviatosťami nie je všetko v poriadku, preto upozorňuje na nutnosť reforiem:

» §62 Keďže však postupom času sa vkĺzli do obradov sviatostí a svätenín niektoré veci, pre ktoré je dnes ich charakter a cieľ menej jasný, je potrebné prispôsobiť v nich niektoré prvky potrebám našich čias. A preto svätý koncil vydáva o ich zrevidovaní tieto ustanovenia…« (nasleduje vymenovanie rozsiahlych, ale nekonkrétnych úprav). K nekonkrétnym úpravám podávam vo forme ukážky konkrétny návrh jednej možnej a potrebnej úpravy.

Chybné znenie časti definície ustanovenej Tridentským koncilom:

»Sviatosti obsahujú v sebe milosť, ktorá je sama osebe v nich. A keďže sa táto milosť udeľuje samotným aktom prijatia sviatosti, pôsobí teda sviatosť výkonom vykonaným – ex opere operato – a nie výkonom konajúceho – ex opere operantis«.

Navrhovaná úprava – avšak len pre tri biblické sviatosti – je nasledovná:

»Sviatosti obsahujú v sebe milosť, ktorú spôsobuje prítomnosť Ducha Svätého. A keďže sa táto milosť udeľuje samotným aktom prijatia, pôsobí teda sviatosť výkonom Ducha Svätého – ex opere Spiritu Sancto – a nie výkonom konajúceho – ex opere operantis«.

Takúto úpravu určite prijmú všetci kresťania bez rozdielu, pretože je v zhode s posolstvom NZ.

A o tom hovoríme nie slovami naučenými od ľudskej múdrosti, ale slovami, ktoré nás naučil Duch; duchovné veci duchovne vysvetľujeme. {1 Kor 2:13}

 [i] Malý teologický lexikon, Bratislava 1987 str. 435

Komentáre sú uzavreté.