2.2 – Imprimatur

Publikoval Dušan Seberíni , 27. Júl 2012, 18:41 v kategórii: 2.2 - Imprimátur | Komentáre sú deaktivované

 

IMPRIMATUR

 

Čo je to imprimátur?

Keď v roku 1439 vynašiel Johann Guttenberg kníhtlač, zaužíval sa zvyk, ktorý sa zachoval viac-menej až dodnes. Dovtedy sa knihy opisovali ručne a každý opis bol vlastne originálom – ktorý mal však zákonite svoje chyby. Tieto chyby záviseli hlavne od kvality a kondície pisára. Ak sa pri kontrole odhalili, mohli sa odstrániť jedine prepísaním celého listu. Kníhtlač dávala možnosť nielen vytlačiť mnoho rovnopisov – výtlačkov, ale aj vysádzanú matricu ešte pred vytlačením opraviť. Preto sa sadzačské práce skladali z vlastného vysádzania textu a z jeho kontroly. Vysádzaný neopravený text bol však po technickej stránke spôsobilý pre tlač a od opraveného textu sa ničím neodlišoval. Preto kníhtlačiari zaviedli tzv. „tlačiarenskú pečať“, ktorou sa začala odlišovať skontrolovaná matrica od neskontrolovanej. Touto pečaťou dával tlačiarenský majster oprávnenie k tlačeniu.

Prvá kniha, ktorú Guttenberg vytlačil, bola latinsky písaná biblia. Aby bola istota, že sa kníhtlačou nebudú rozširovať knihy závadné, cirkev zaviedla dvojstupňovú kontrolu.

Prvý stupeň kontroly bola kontrola obsahu. Obsahovo nezávadné knihy mali latinskú pečať nihil obstat, čo znamená nezávadné, alebo doslova „nič neprekáža“. K tomu bol priložený podpis kontrolóra a dátum. Kontrolórom mohol byť len cirkevný kanonik, ktorého splnomocnil biskup.

Druhý stupeň kontroly vlastne nahrádzal kníhtlačiarovu pečať a jeho účelom bolo skontrolovať správnosť podľa rukopisu. Latinská pečať mala názov imprimatur, čo doslovne znamená opečatené (lat. imprimo – vtisnúť, otlačiť). Túto kontrolu mohol vykonať iba diecézny biskup, pričom jeho meno, podpis a dátum povolenia boli súčasťou pečate.

Toto cirkevné opatrenie kníhtlačiari prijali, a takto bola v kresťanských knihách tlačiarova pečať vystriedaná cirkevnou pečaťou. Bolo to veľmi múdre opatrenie, zvlášť múdre pre tlač biblií. Vieme si vôbec predstaviť, ako ľahko sa v tej dobe mohli rozšíriť falošné výtlačky, zapríčinené nedopatreniami pri sádzaní? A keby sa takéto falošné výtlačky stali pre iného tlačiara podkladom pre jeho vydanie, chyby by sa znásobovali a kolovali by biblie svojím obsahom závadné.

Biblia bola vtedy veľkou vzácnosťou a nevlastnili ju ani mnohí kňazi. Preto bolo veľmi žiadúce, porovnávať vysádzané znenie s rukopisom. A diecézny biskup obyčajne bibliu vlastnil, takže mohol porovnanie uskutočniť.

Tomuto múdremu opatreniu vďačíme za to, že ľudia boli v prvej vlne rozmachu kníhtlače uchránení od šírenia nepravých a závadných kníh. Aj v dnešnej dobe sa treba dívať s úctou na snahu hodnostárov RKC, uchrániť Bibliu pred šírením chybných výtlačkov.

 

Prečo imprimátur nepotrebovali reformovaní?

Lebo reformácia bola založená práve na biblii. Luther priniesol heslo „sola Scriptura“, čo v preklade znamená jedine Písmo. Trend RKC v tej dobe staval na ľuďmi vytvorenej tradícii a bibliu používal už len symbolicky. Luther a aj iní reformátori sa pričinili o to, že biblia sa rozšírila nielen medzi všetkých kňazov a kazateľov, ale rozšírila sa v hojnom počte aj medzi šľachtu a vtedajších gramotných obyvateľov.

Čo však je dôležitejšie – reformácia priniesla potrebu prekladov do vlastnej reči. Zatiaľ čo RKC ostala pri latinskej verzii, reformované cirkvi si zabezpečili svoje – národné preklady. Tlač biblií pre evanjelické cirkvi zabezpečovali konkrétne osoby, patriace k tej-ktorej evanjelickej cirkvi. Tieto konkrétne osoby boli zodpovedné za správnosť vydania, a tak dohliadali na jeho celý priebeh osobne. Čiže vydavateľ bol súčasne i kontrolórom. Naproti tomu pre RKC mohli tlačiť aj tlačiari sekulárni, a teda potrebovali cirkevnú cenzúru.

 

Je to snáď zlé, že imprimátur platí i dnes?

Samozrejme, že i v dnešnej dobe musí byť niekto, kto je za vydanie biblie zodpovedný a v konečnom štádiu dáva súhlas k vydaniu.

Treba oceniť, že RKC má v tom poriadok. Je to nielen múdre, ale aj opodstatnené. Čo však kresťania z evanjelických cirkví ťažko nesú, je skutočnosť, že kresťania z RKC akoby sa báli vziať do ruky bibliu, vydanú niektorou z evanjelických cirkví. Akoby to bolo čosi nečisté. A to je umelo vytváraná prekážka zo strany cirkevnej vrchnosti RKC. Doplácajú na to predovšetkým katolícki veriaci, a síce tým, že v dôsledku toho často nemajú žiadnu bibliu. Pritom ostáva faktom, že preklady evanjelických cirkví sú ďaleko presnejšie, pretože RKC počas svojej latinskej éry v prekladateľstve veľmi za evanjelickými cirkvami zaostala.

A tak to, čo bolo kedysi dobré, dnes je pre katolíkov prekážkou a bremenom. A to odrazu z troch dôvodov.

1.  Člen RKC, keďže nemá doporučené čítať nekatolícke preklady, nemá možnosť porovnávať a sám sa presvedčiť. Jeho slepá viera v správnosť katolíckeho prekladu má ten dôsledok, že ak číta chybne preloženú časť, ani nezistí, že je chybná.

2.  Pečať „imprimátur“ nezaručuje správnosť prekladu, len konfesijný súhlas! Veľmi často sa stáva, že je odobrený aj nesprávny alebo nepresný preklad, ak vyhovuje tendencii výkladu v duchu RKC.

3.  V čase, keď vzniklo nariadenie cirkevnej pečate „imprimátur“, RKC používala výhradne latinský preklad biblie. Teda vydanie novej biblie nebolo ťažké skontrolovať, keďže diecézny biskup tiež vlastnil latinskú verziu. Pôvodná kontrola bola vlastne len porovnávaním latinského výtlačku s latinskou predlohou. A účelom bolo odstránenie chýb a záruka, že sa žiadna časť nevynechala. Dnes sa však jedná o preklady biblie do národných jazykov. Ten, kto bibliu prekladá, pracuje na preklade 10–20 rokov. Keby chcel biskup skontrolovať takúto prácu, musel by to robiť dlhé roky. A pritom prekladateľ musí byť v uvedených jazykoch špičkový odborník, zatiaľ čo kontrolujúci biskup obyčajne ovláda tieto jazyky iba pasívne. Ide tu teda o formálne odobrenie – aby biskup poznal prekladateľa a na základe dôvery mu povolil jeho prácu vydať.

Takže imprimátur je dnes už vlastne iba formalitou.

Čítať ďalej